Proces so skupinou Milady Horákovej: Rozdiel medzi revíziami

Vlna politických procesov, začatých podľa sovietskeho vzoru v krajinách východného bloku, sa nemohla vyhnúť ani Československu. Kremeľ a sovietski poradcovia v Prahe žiadali „vzorový proces“, ktorý by patrične odstrašil všetky potenciálnych odporcov režimu. Z mnohých rôznych variant bola nakoniec ako hlava vymysleného sprisahania vybraná poslankyňa národne socialistickej strany Milada Horáková. Príprava procesu prebiehala úplne pod vplyvom sovietskych poradcov, ktorí mimo iného zaviedli aj tzv. otázkové protokoly, ktoré doteraz čs. Bezpečnosť nepoznala, a presadili aj špeciálnu prípravu obžalovaných, ktorí sisa museli sojesvoje vystúpenia pred súdom donekonečna učiť. Pred súdom stálo 31. mája 1950 trinásť obžalovaných – osem bývalých funkcionárov strany národne socialistickej (Horáková, Zemínová, Kleinerová, Buchal, Hejda, Nestával, Pecl, Přeučil), dvadvaja sociálni demokrati (Peška, Dundr), dvadvaja funkcionári strany ľudovej (Hostička, Křížek) a jeden obvinený z trockizmu (Kalandra). Žaloba ich vinila z toho, že z nenávisti k ľudovo demokratickému režimu pripravovali protištátny puč a rôzne teroristické akcie, a to v žolde špionážnych služieb USA, Anglicka, Francúzka a Juhoslávie.

Podľa prokurátora mali obžalovaní kalkulovať s vypuknutím svetovej vojny a mali preto vedome oslabovať obranu ČSR. Tato koncepcia odpovedalazodpovedala Gottwaldovým slovám z novembra 1948, podľa ktorých sa „porazená reakcia uchýli k teroru, sprisahaniam a kalkuláciám s vojnovým konfliktom“. Skrz dôkladnú prípravu procesu sa však jeho priebeh občas vymkol z réžie organizátorov a vždy aspoň niektorí z obžalovaných (Horáková, Přeučil, Buchal, Kleinerová) sa pred súdom bránili a pokúšali sa vyvracať niektoré obvinenia. Proces prebiehal deväť dní; každý deň po ukončení jednaní sa schádzali pracovníci Bezpečnosti s prokurátorom a hodnotili priebeh procesu, pričom sa snažili odhadnúť chovaniesprávanie obvinených v ďalších dňoch, aj reakcie verejnosti na proces.

Proces bol totiž výnimočný aj svojim ohlasom. Po prvých trechtroch dňoch bol súd doslova zaplavený rezolúciami z tovární, úradov a obcí. Všetky volali po prísnom potrestaní, väčšina po trestutreste smrti. Bol to dôsledok inštrukcieinštrukcií aparátu strany, v ktorých mimo iného stálo: [[Súbor:Jan Buchal (identifikační fotografie).jpg|thumb|Väzobná fotografia Jana Buchala - Október 1949]] „Široko podchyťte ohlas procesu. Nech prehovorí hlas ľudového hnevu. Pripravte schôdze závodov a prejavy, na ktorých náš ľud povie, že zosilí bdelosť, že zvýši svoje pracovné úsilie, že zvyšky rozvratnej reakcie rozdrtímerozdrvíme. V uznese-niachuzneseniach nech je žiadané spravodlivé a prísne potrestanie rozvratných zločincov.“ Občania tejto žiadosti vyhoveli. Súd dostal až 6300 rezolúcií, žiadajúcich smrť a plných výrazov ako „zlotřilá chamraď“, „zavilí zločinci“, „krvaví psi“. Prokurátor Josef Urválek pri súdnom procese: Tisíce prejavov, ktoré došli tomuto súdu zo všetkých vrstiev tohoto národa vyjadrujú nezmerný hnev nášho pracujúceho ľudu nad hanebnou činnosťou obžalovaných, vyjadrujú však i také… (pozri zvukový záznam z procesu) Do súdnej siene tak vstúpil nový prvok – organizovaný hnev liduľudu. Zámerne zjitřené atmosfére potom odpovedali aj rozsudky, vynesené 8. júna: štyria obžalova-ní – Horáková, Buchal, Pecl a Kalandra – boli odsúdení k trestu smrti, ďalší štyria – Kleinerová, Nestával, Hejda a Přeučil – k doživotnému vezeniu a ostatých päť k vezeniu od 13 do 28 rokov.