Česko: Rozdiel medzi revíziami

Celé dnešné územie štátu patrilo k [[Rímskonemecká ríša|rímskonemeckej ríši]] počas celej jej existencie (10. stor.{{--}}1806). Okrem toho Česko – podobne ako Uhorsko – v rokoch 1526{{--}}19181526–1918 patrilo k [[habsburská monarchia|habsburskej monarchii, teda rakúskej monarchii]], a tým pádom bolo v rokoch [[1804]]{{--}}–[[1867]] zároveň súčasťou [[rakúske cisárstvo|Rakúskeho cisárstva]], v rokoch [[1867]]{{--}}–[[1918]] bolo zároveň súčasťou [[Rakúsko-Uhorsko|Rakúsko-Uhorska]].

Česko bolo spustošené Husitským povstaním (1415{{--}}14361415–1436) a tridsaťročnou vojnou (1618{{--}}16481618–1648). Počnúc tridsaťročnou vojnou nastal asi na 150 rokov hlboký hospodársky, politický a kultúrny úpadok a silná germanizácia Česka. Koncom 18. storočia nastúpilo [[české národné obrodenie]].

Po prehre [[Prvá svetová vojna|Centrálnych mocností]] v [[Prvá svetová vojna|prvej svetovej vojne]] a následného pádu [[Rakúsko-Uhorsko|monarchie]] vstúpili spoločne so [[Slováci|Slovákmi]] a Rusínmi do novej [[Česko-Slovensko|Česko-slovenskej republiky]]. Významnú úlohu na vzniku republiky mal český prof. [[Tomáš Garrigue Masaryk]] ([[1850]]{{--}}–[[1937]]), [[Edvard Beneš]] ([[1884]]{{--}}–[[1948]]), ale aj [[Slovensko|slovenský]] rodák [[Milan Rastislav Štefánik|Dr. Gen. Milan Rastislav Štefánik]] ([[1880]]{{--}}–[[1919]]).

Výbežky Česka sú: [[aš]]ský výbežok, [[šluknov]]ský výbežok, [[frýdlant]]ský výbežok, [[Broumov (okres Náchod)|broumovský]] výbežok, [[Javorník (okres Jeseník)|javornický]] výbežok (tiež [[Vidnava|vidnavský]] výbežok), [[Osoblaha|osoblažský]] výbežok a [[břeclav]]ský výbežok (tiež ''Dyjský trojuholník'', ''Podyjský roh'').

Národnostné zloženie podľa sčítania ľudu v roku [[2001]] je: národnosť [[Česi|česká]] – 90,4 %, [[Moravania|moravská]] – 4,9 %, [[Sliezsko|sliezska]] – 0,1 %, [[Slováci|slovenská]] – 1,4 %, [[Poliaci|poľská]] – 0,4 % [[Nemci|nemecká]] – 0,2 %, [[Ukrajinci|ukrajinská]] – 0,5 %, [[Vietnam|vietnamská]] – 0,3 %, [[rómovia|rómska]] – 0,1 %.

Podľa vierovyznania tvoria: ateisti – 59 %, [[latinská cirkev|rímskokatolíci]] – 26,8 %, evanjelici – 1,2 %, cirkev československá husitská – 1 %, nezistená – 8,8 %.

Literárne dejiny začínajú ústnou tradíciou, v ktorej vyniká povesť o praotcovi Čechovi, Krokovi, [[Libuša (kňažná)|Libuši]], Přemyslovi Oráčovi a "dívčí válce". Počiatky písanej literatúry súvisia s činnosťou [[Cyril a Metod|Konštantína Filozofa a jeho brata Metoda]] na [[Veľká Morava|Veľkej Morave]]. Tí spolu so svojimi žiakmi vytvorili, v [[Staroslovienčina|staroslovienčine]] a za pomoci písma [[Hlaholika|hlaholiky]], prvé české literárne pamiatky (''Proglas'', ''Život Metoda'', ''Život Konštantínov''). Po vyhnaní tejto skupiny z Moravy začala kľúčovú úlohu zohrávať [[latinčina]], vznikali v nej legendy (''[[Kristiánova legenda]]''), kroniky ([[Kosmas|Kosmova]] ''[[Kosmova kronika|Kronika Čechov]]'') aj iné žánre (napr. ''Vita Caroli'', vlastný životopis kráľa [[Karol IV. (Svätá rímska ríša)|Karla IV.]]). Prvými významnými česky písanými textami boli ''Alexandreida'' a ''[[Dalimilova kronika]]''. Prvými autormi, ktorí písali aj česky a ktorí došli svetového ohlasu boli [[Jan Hus]], jeden zo zakladateľov európskej reformácie a [[Jan Amos Komenský]], najvýznamnejší predstaviteľ humanizmu v českej literatúre. Ďalšími významnými autormi reformácie boli [[Jeroným Pražský]] a [[Petr Chelčický]]. Po porážke stavovského povstania v bitke na Bielej hore roku 1620 nastalo zložité obdobie vytláčania a odumierania češtiny. Proti tomu sa v barokovej ére postavil [[Bohuslav Balbín]]. Ústup češtiny však zastavil až proces tzv. [[České národné obrodenie|Národného obrodenia]], ktorý začal na konci 18. storočia. Kľúčovou postavou prvej etapy obrodenia bol lingvista [[Josef Dobrovský]]. V druhej etape to boli [[Josef Jungmann]], ktorý kládol dôraz na jazykovú koncepciu národa, a Slovák [[Pavol Jozef Šafárik]], predstaviteľ panslovanských tendencií (všetci Slovania sú jeden národ). Vtedy sa začala objavovať tiež už prvá svojbytná literatúra (česky píšuci Slovák [[Ján Kollár]], [[František Ladislav Čelakovský]]). Proces vyvrcholil v tretej etape, kedy [[František Palacký]] a [[Karel Havlíček Borovský]] dokončili koncept českého národa politicky a kedy vznikli aj vrcholné literárne diela , či už básnické (Havlíček, [[Karel Hynek Mácha]], [[Karel Jaromír Erben]]), prozaické ([[Božena Němcová]]), či divadelné ([[Josef Kajetán Tyl]], [[Karel Sabina]]). V druhej polovici 19. storočia sa literárny život začal prudko rozvíjať, vznikali skupiny s rôznym programom -– [[Májovci]] ([[Jan Neruda]]), [[ruchovci]] ([[Svatopluk Čech]]), [[lumírovci]] ([[Jaroslav Vrchlický]], [[Julius Zeyer]]), realisti ([[Alois Jirásek]]), česká moderna ([[Antonín Sova]], [[Otokar Březina]]) či tzv. anarchistickí buriči ([[Viktor Dyk]], [[Petr Bezruč]]). Od konca 19. storočia začínala tiež prekvitať nemecky písaná literatúra (najmä v Prahe), ktorá sa stala svetovým fenoménom, predovšetkým vďaka [[Franz Kafka|Franzovi Kafkovi]] (''Proces'', ''Zámok'', ''Amerika''), ale aj iným ([[Rainer Maria Rilke]], [[Gustav Meyrink]], [[Franz Werfel]], [[Max Brod]], [[Egon Erwin Kisch]], [[Karl Kraus]]). V prvej polovici 20. storočia si vydobyli svetový význam aj česky píšuci tvorcovia, predovšetkým [[Jaroslav Hašek]] (''[[Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války|Osudy dobrého vojaka Švejka]]'') a [[Karel Čapek]] (napr. ''Vojna s mloky''). Silná bola tiež ľavicová avantgarda, ktorá sa združila do spolku [[Devětsil]], ktorý sa venoval najprv proletárskej poézii, neskôr vymyslel smer poetizmus, aby väčšina autorov nakoniec prešla k [[Surrealizmus|surrealizmu]]. Členom Devětsilu bol aj [[Jaroslav Seifert]], doteraz jediný Čech ocenený [[Nobelova cena za literatúru|Nobelovou cenou za literatúru]] (roka 1984). K ďalším významným členom patrili [[Jiří Wolker]], [[Vítězslav Nezval]], [[Vladislav Vančura]], [[František Halas]] a [[Karel Teige]]. Mimo avantgardné kruhy stáli napr. [[Ivan Olbracht]] alebo [[Vladimír Holan]]. V druhej polovici 20. storočia sa najväčšieho ohlasu dostalo [[Milan Kundera|Milanovi Kunderovi]] (''Neznesiteľná ľahkosť bytia'') a [[Bohumil Hrabal|Bohumilu Hrabalovi]]. Literatúra sa vtedy z politických dôvodov (najmä po sovietskej okupácii roku 1968) rozdelila na exilovú, samizdatovú a oficiálnu. K významným exilovým autorom okrem Kunderu patrili [[Pavel Kohout]], [[Josef Škvorecký]] a [[Arnošt Lustig]]. Samizdatová literatúra sa štiepila na disent spätý najmä s [[Charta 77|Chartou 77]] ([[Václav Havel]], [[Ivan Klíma]], [[Ludvík Vaculík]]) a tzv. underground ([[Egon Bondy]], [[Ivan Martin Jirous]]). Z oficiálnych prozaikov dosiahol najväčšieho medzinárodného ohlasu spolu s Hrabalom [[Ladislav Fuks]]. Po nežnej revolúcii z roku 1989 toto rozdelenie literárneho života padlo. Z nových autorov sa po roku 1989 najviac presadil [[Patrik Ouředník]] a [[Jáchym Topol]].

Česká [[hudba]] má svoje korene v najmenej 1000 rokov starej [[Duchovná hudba|duchovnej hudbe]]. Najstaršia duchovná pieseň v českých krajinách bola staroslovienska: '' [[Hospodine, pomiluj ny]]''. Vznikla na konci 10. storočia, alebo začiatku 11. storočia. Pôvod je zreteľne starosloviensky, prenikli do nej však aj prvky staročeštiny (zrejme v priebehu času). Prvá duchovná pieseň vo staročeštine -– Svatováclavský chorál -– vznikla v 12. storočí. Husitskú piesňovú tvorbu, teda tvorbu prelomu 14. a 15. storočia, zachoval ''Jistebnický kancionál'' (''Ktož sú boží bojovníci'').