Októbrová revolúcia: Rozdiel medzi revíziami

[[Cárske Rusko]], oficiálne [[Ruská ríša]], bola vo viacerých ohľadoch zaostalý a vnútorne labilný štát. Napriek určitým demokratickým zmenám po [[Prvá ruská revolúcia (1905 – 1907)|revolúcii v roku 1905]], ako bolo vytvorenie parlamentu ([[Štátna duma Ruskej ríše|Štátnej dumy]]), stále išlo o výrazne autokratický štát s veľkými právomocami cára. Ruský cár [[Mikuláš II. (Rusko)|Mikuláš II.]] sa však nechcel deliť o moc a nebol naklonený demokratickým reformám alebo [[občianska spoločnosť (moderný význam)|občianskej spoločnosti]], ktoré krajina nutne potrebovala k modernizácii a liberalizácii.<ref>Figes, O., 2005, Lidská tragedie. Ruská revoluce 1981 – 1924. Beta-Borovský Ševčík, Praha-Plzeň.</ref> Rusko bolo prevažne poľnohospodárskou krajinou, ktorá zrušila nevoľníctvo na európske pomery veľmi neskoro, až počas vlády [[Alexander II. (Rusko)|Alexandra II.]] v roku [[1861]]. Ruskí [[roľník|roľníci]], tvoriaci asi 85 % obyvateľstva, však zostávali zúbožení a prevažne hospodariacihospodáriaci zastaralými metódami. O zmenu pomerov vidieckeho obyvateľstva sa pokúsil svojimi agrárnymi reformami v roku 1906 ruský politik [[Piotr Arkadievič Stolypin|Piotr Stolypin]] (tzv. [[Stolipynove reformy]]). Zmeny však nebolo možné uskutočniť veľkou rýchlosťou, a tak v roku 1914, v predvečer [[prvá svetová vojna|prvej svetovej vojny]], ešte neboli plne realizované.

Februárové revolučné udalosti prinútili cára [[Mikuláš II. (Rusko)|Mikuláša II.]] k abdikácii 15. marca 1917. Cára opustili aj jeho najbližší spolupracovníci. Monarchisti aj radikálni [[černosotenci]] utrpeli zdrvujúcu politickú porážku. Moci sa ujala [[Dočasná vláda Ruska|Dočasná vláda]], ktorú predstavovali umiernení liberáli zo Štátnej dumy, sprvu pod vedením populárneho kniežaťa [[Georgij Jevgenievič Ľvov|Ľvova]] a najvýznamnejší predstavitelia hlavných ľavicových strán - eseri a menševici.<ref name="Strayer">Strayer, R. W., 2005, Revolution - Russia. in McNeill, W. H., (Editor), Berkshire Encyclopedia of World History. Vol. III, Berkshire Publishing Group, Great Barrington, s. 1614 - 1617</ref> Úlohou Dočasnej vlády bolo doviesť krajinu nivočenú vojnou a veľkými sociálnymi, národnostnými a ekonomickými problémami k demokratickým voľbám do Ústavodarného zhromaždenia. To malo ďalej riešiť problémy demokratickou cestou. Revolučne naladené obyvateľstvo zároveň vytváralo po celej krajine vlastné politické [[výbor]]y (soviety), ktoré preberali kontrolu nad dianím krajine na nižšej úrovni. Najdôležitejší z nich bol [[Petrohradský soviet]], sídliaci v [[Tauridský palác|Tauridskom paláci]] a neskôr v [[Ústav Smoľnyj|Smoľnom]], v ktorom mali najväčšie zastúpenie ľavicové strany. Soviet mal na rozdiel od vlády v rukách výkonnú moc. Jeho [[Celoruský centrálny výkonný výbor Sovietov robotníkov a vojenských zástupcov|Centrálny výkonný výbor]] sa usiloval udržiavať poriadok a chrániť revolúciu, kým nebude zvolané [[Ústavodarné zhromaždenie]]. Soviet sa však nehrnul do prevzatia moci, a to ani napriek tomu, že mal vďaka širokej podpore obyvateľstva fakticky väčšiu moc<ref name="Rabinowithch"/> S postupujúcim časom pozíciu Dočasnej vlády zhoršovali vojenské problémy a rozrastajúci sa chaos až [[anarchizmus|anarchia]] v tyle (ozbrojené bandy, nefungujúce zásobovanie, nefunkčný priemysel). V júli 1917 rezignoval knieža [[Georgij Jevgenievič Ľvov|Ľvov]] na post predsedu dočasnej vlády, kvôli snahám Ukrajiny o samostatnosť. Nahradil ho [[Alexandr Fiodorovič Kerenskij|Kerenskij]]. Ten musel naďalej riešiť neutešený stav krajiny a [[dvojvládie]] ([[Dočasná vláda Ruska|Dočasná vláda]] vs. [[Petrohradský soviet]]).