Dekréty prezidenta republiky: Rozdiel medzi revíziami

30. septembra 1938 medzi 02:00 a 03:00 nadránom podpísali predstavitelia [[Spojené kráľovstvo|Spojeného kráľovstva]], [[Tretia francúzska republika|Francúzska]], [[Nacistické Nemecko|Nemecka]] a [[Talianske kráľovstvo (1861 – 1946)|Talianska]] [[Mníchovská dohoda|mníchovskú dohodu]]. Pre ČSR znamenala stratu pohraničného pásu územia obývaného prevažne [[Nemci|Nemcami]] v prospech Nemecka,. čímTým sa výrazne oslabila obranyschopnosť voči prípadnému nemeckému vojenskému útoku, keďže na tomto území sa nachádzala väčšina [[Česko-slovenské opevnenie|pohraničného opevnenia]]. Ministerstvo zahraničných vecí ČSR text dohody oficiálne obdržalo okolo 06:00 ráno. O 09:45 začala mimoriadna schôdza vlády (tzv. vlády obrany republiky), na ktorej predseda vlády armádny generál (arm. gen.) [[Jan Syrový]] označil situáciu za ''„voľbu medzi vraždou alebo samovraždou“''. Padol názor o tom, že ''„teoreticky je možné ''[...]'' mníchovskú dohodu odmietnuť, po čom by nasledoval vpád Nemecka, vojna, vdo ktorej by nikto s nami nešiel, a napadnutie [[Druhá poľská republika|Poľskom]]. Je pochybné, či by za tejto situácie [[Sovietsky zväz|Sovieti]] nám chceli pomôcť a či by ich pomoc bola účinná“''.<ref>''Dokumenty'', s. 99</ref>

Vláda ČSR sa na druhom mimoriadnom rokovaní, ktoré začalo o 11:30 za účasti [[Zoznam prezidentov Česko-Slovenska|prezidenta republiky]] [[Edvard Beneš|Edvarda Beneša]], zhodla na prijatí dohody. Prezident tvrdil, že odmietnutím by sa ČSR dostala do vojnového konfliktu, ktorý by z jej strany síce bol legitímnym, ale zároveň by znamenal jej porážku, stratu samostatnosti a represálie na domácom obyvateľstve. Členovia vlády sa v tomto názore zhodovali a bez hlasovania dohodu prijali. UčiniliUrobili tak v rozpore s [[Ústavná listina Československej republiky|ústavou]], podľa ktorej muselo zmenu štátneho územia odsúhlasiť Národné zhromaždenie (NZ) vo forme ústavného zákona (§ 64 ods. 1 ústavy).

Ak by sme neprijali, urobili by sme čestnú vojnu, ale stratili by sme samostatnosť a národ by bol vyvraždený. TaTak sa na to tiež pozerali zástupcovia politických strán.<br>

Prijatie mníchovskej dohody vyvolalo vládnu krízu. 4. októbra 1938 rezignovala vláda arm. gen. J. Syrového, ktorý bol vzápätí poverený zostavením novej úradníckej vlády ([[druhá vláda Jana Syrového]]). 5. októbra z funkcie prezidenta rezignoval E. Beneš. UčinilUrobil tak na nátlak zo strany Nemecka, keďže nemecký [[Führer#Hitler ako vodca štátu a strany|vodca a ríšsky kancelár]] [[Adolf Hitler]] hrozil, že ''„inak budú vykonané represálie proti ''[československému]'' štátu“''.<ref>Citované slová [[Alfréd Meissner|Alfréda Meissnera]]. Pozri: {{Harvbz|Pavlíček|2002|Sst=8-9}}, pozn. 3</ref> Z tohto dôvodu bola Benešova abdikácia neskôr vyhlásená za neplatnú, hoci otázka o platnosti či neplatnosti abdikácie ostáva v teoretickej rovine dodnes otvorená.

[[Hlinkova slovenská ľudová strana – Strana slovenskej národnej jednoty|Hlinkova slovenská ľudová strana]] (HSĽS) využila zložitú medzinárodnú situáciu, v ktorej sa ČSR ocitla k vystupňovaniu svojich autonomistických požiadaviek. 6. októbra 1938 sa v Žiline stretol Výkonný výbor HSĽS s predstaviteľmi časti politických strán pôsobiacich na Slovensku, aby spoločne podporili návrh ústavného zákona o autonómii Slovenskej krajiny z júla 1938, ktorý poslanci HSĽS predložili v NZ 17. augusta 1938. Zúčastnené strany uzavreli [[Žilinská dohoda|žilinskúŽilinskú dohodu]] a [[Manifest slovenského národa]].

V rámci Č-SR došlo k udeleniu autonómie pre [[Slovenská krajina#Autonómna Slovenská krajina (1938 – 1939)|Slovenskú krajinu]] (pozri [[Žilinská dohoda]] zo 6. októbra a [[ústavný zákon o autonómii Slovenskej krajiny]] z 22. novembra) a [[PodkarpatskúPodkarpatská Rus#Vyhlásenie autonómie (1938)|Podkarpatskú Rus]] (22. novembra). Na Slovensku začala [[Hlinkova slovenská ľudová strana – Strana slovenskej národnej jednoty|Hlinkova slovenská ľudová strana]] (HSĽS) s monopolizáciou štátnej moci a likvidáciou ostatných politických strán, čo zavŕšila nedemokratickými [[Voľby do Snemu Slovenskej krajiny v roku 1938|voľbami do Snemu Slovenskej krajiny]] 18. decembra 1938. HSĽS tak vytvorila politický režim, ktorý sa 14. marca 1939 preniesol do [[Slovenská republika (1939 – 1945)|Slovenského štátu]], vyhláseného už pod tlakom zo strany Nemecka a v rozpore s ústavou (pozri [[vznik Slovenského štátu]]).

Na základe tzv. [[Saintgermainská zmluva (1919, menšia)|minoritnáminoritnej saintgermainskásaintgermainskej zmluvazmluvy]] z 10. septembra 1919 bolo územie Podkarpatskej Rusi oficiálne pričlenené k ČSR, pričom ČSR sa v zmluve zaviazala, že ''„zriadi územie Rusínov juhokarpatských v hraniciach určených poprednými mocnosťami spojenými a združenými, v rámci štátu česko-slovenského ako samosprávnu jednotku, ktorá bude vybavená najširšou samosprávou zlučiteľnou s jednotnosťou štátu česko-slovenského“'' (čl. 10). Túto zásadu obsahovala aj ústava z 29. februára 1920 (§ 3). K realizácii autonómie ale nedošlo. Ústupky ústrednej vlády voči slovenským autonomistickým požiadavkám otvorili túto otázku.

11. októbra 1938 bola pod vedením [[Andrej Brodi|Andreja Brodiho]] vytvorená prvá autonómna vláda, 26. októbra ju nahradila vláda [[Augustín Vološin|Augustína Vološina]]. Dôsledkom prvej viedenskej arbitráže z 2. novembra v prospech Maďarska stratilo Podkarpatsko juhozápadnú časť územia, vrátane hlavného mesta autonómnej krajiny [[Užhorod|Užhorodu]]. Podkarpatsko sa dostalo do bezprostredného ohrozenia zo strany Maďarska a len diplomatický zákrok Nemecka a Talianska zastavil maďarský zámer 20. novembra anektovať celé územie Podkarpatska. Na 155. schôdzi Poslaneckej snemovne NZ 19. novembra a na 23. schôdzi Senátu NZ 22. novembra bol prijatý ústavný zákon o autonómii Podkarpatskej Rusi (č. 328/1938 Zb. z. a n.), ktorý takmer úplne kopíroval ústavný zákon o autonómii Slovenskej krajiny. Tak ako pri ústavnom zákone o autonómii Slovenskej krajiny aj pri tomto ústavnom zákone vyplynuli pochybnosti o jeho ústavnosti. Spočívali v tom, že v Poslaneckej snemovni NZ bol v druhom čítaní schválený len 146 poslancami (23 hlasovalo proti) namiesto ústavne požadovanej kvalifikovanej väčšiny 180 poslancov a v Senáte NZ bol v druhom čítaní schválený len 79 senátormi namiesto ústavou stanovenej kvalifikovanej väčšiny 90 senátorov. (Gronský 290)

Politický vývoj Podkarpatska prebiehal podobne ako na Slovensku. Došlo k zrušeniu úradu guvernéra a vytvoreniu autonómnej vlády, avšak Snem nebol ustanovený. Povolená bola len jedna politická strana ([[Strana ukrajinskej národnej jednoty]]). Autonómna vláda zaviedla názov [[Karpatská Ukrajina]].

{{Citát|Dnes je isté, že jednoducho nemôžeme pokračovať ani programovo, ani metodicky v politike, ktorú sme uskutočňovali až do septembra dnešného roku. Naše vzťahy medzinárodné sú dnes určované novou zemepisnou situáciou štátu a novými mocenskými pomermi v Európe. Náš vnútorný poriadok je tiež zmenený. Pomer medzi krajinami českými a SLovenskomSlovenskom i Podkarpatskou Rusou sa upravuje na novom základe.|[[Rudolf Beran]]<ref>''„Dnes je jisto, že nemůžeme prostě pokračovati ani programově, ani metodicky v politice, kterou jsme uskutečňovali až do září letošního roku. Naše vztahy mezinárodní jsou dnes určovány novou zeměpisnou situací státu a novými mocenskými poměry v Evropě. Náš vnitřní řád je také změněn. Poměr mezi zeměmi českými a Slovenskem i Podkarpatskou Rusí se upravuje na novém základě.“'' http://www.psp.cz/eknih/1935ns/ps/stenprot/156schuz/s156002.htm</ref>|300|Georgia|100}}

14. marca 1939 krátko po poludnípopoludní sa Snem Slovenskej krajiny uzniesol na vyhlásení samostatného Slovenského štátu. Prezident E. Hácha a minister zahraničných vecí [[František Chvalkovský]] popoludní 14. marca odcestovali do [[Berlín]]a na rokovanie, ktoré sa podľa ich predstáv malo týkať slovenskej otázky. Po nočnom rokovaní v spoločnosti vodcu A. HitleromHitlera, ministra zahraničných vecí [[Joachim von Ribbentrop|JoachimomJoachima von RibbentropomRibbentropa]] a iných vedúcich činiteľov Nemecka boli donútení podpísať protokol, podľa ktorého vložili ''„osud českého národa a krajiny s plnou dôverou do rúk vodcu Nemeckej ríše“'' a podmienky bezpodmienečnej kapitulácie Č-SR. Následne ráno 15. marca začalo vojenské obsadzovanie Čiech a Moravy.

Po udalostiach 14. a 15. marca v slovenskej a česko-moravskej časti republiky vyhlásil Snem Podkarpatskej Rusi samostatnosť, no ešte v ten istý deň začalo Maďarsko s jej vojenským osadzovaním Podkarpatska. Ozbrojený odpor miestnych obyvateľov nedokázal zabrániť [[Anexia|anexii]] územia, ktorá bola zavŕšená 18. marca.

16. marca 1939 o 18:30 odoslal minister zahraničných vecí F. Chvalkovský všetkým česko-slovenským zastupiteľským úradom telegram s inštrukciou, aby odovzdali svoje legácie a splnili všetky príkazy nemeckej zahraničnej služby. Medzi najvýznamnejšie diplomatické zastupiteľstvá, ktoré sa odmietli podriadiť tejto výzve, patrilo vyslanectvo v Paríži (vyslanec [[Štefan Osuský]]), vo Washingtone, D.C. (vyslanec [[Vladimír Hurban]]), v Londýne ([[chargé d’affaires]] [[Karol Lisický]]) a v Moskve (vyslanec [[Zdeněk Fierlinger]]). E. Beneš počítal aj s vyslancom [[Juraj Slávik|Jurajom Slávikom]] vo Varšave. Najťažšiu pozíciu mali prirodzene diplomati v štátoch Osi, napr. veľvyslanec v Berlíne nemal možnosť predanie úradu Nemecku blokovať. Československí diplomati v Tokiu si zámerne vybrali dovolenku a úspešne zdržiavali predanie úradu tak dlho, kým sa im nepodarilo previesť časť majetku na londýnsky exil. K 15. marcu mala Č-SR 74 fungujúcich zastupiteľských úradov (35 vyslanectiev?, 38 konzulátov, z toho 15 generálnych konzulátov, 22 konzulátov, jednu misiu a jednu tlačovú kanceláriu v Ženeve). Nemecku bolo napokon predaných 22 z nich (šesť vyslanectiev, 15 konzulátov a jedna tlačová kancelária).

Najvplyvnejšiu pozíciu medzi česko-slovenskými diplomatmi mal Š. Osuský. Nótou zo 17. marca naliehal na francúzsku vládu, aby voči vytvorení [[Protektorát Čechy a Morava|Protektorátu Čechy a Morava]] zaujala odmietavý postoj a protestom u nemeckého ministerstva zahraničných vecí tento stav právne neuznala. Svoj postup koordinoval s chargé d’affaires K. Lisickým. 21. marca vytvoril Ústredný výbor zahraničnej akcie vo Francúzsku a začal vydávať časopis ''[[Česko-slovenský boj]]''. Navyše francúzska vláda súhlasila s poskytnutím finančných nákladov na chod vyslanectva a konzulátov z vlastných prostriedkov. Vďaka svojmu aktívnemu a produktívnemu prístupu si Osuský získal značné sympatie aj medzi prvými česko-slovenskými exulantmi a medzi tamojšou česko-slovenskou krajanskou verejnosťou.

Zatiaľ čo Beneš vystupoval v Spojených štátoch ako súkromná osoba, Osuskému sa podarilo nakloniť pre odboj francúzsku vládu, pričom – ako na to poukazoval – pevný francúzsky odmietavý postoj k nemeckej agresii ovplyvnil politický postoj Spojeného kráľovstva. V apríli 1939 oplýval najsilnejšou pozíciou v odboji, na čo hľadel Beneš a jeho prívrženci s nedôverou. Vo Francúzsku predovšetkým [[Hubert Ripka]] a [[Jaromír Smutný]] svojou publicistickou činnosťou napádali Osuského. Vyčítali mu najmä to, že nezastával program obnovy ČSR v predmníchovských hraniciach a že staval na tzv. vyslaneckej teórii, podľa ktorej kontinuita štátu spočívala v kontinuite česko-slovenského diplomatického zastúpenia a teda vedúce postavenie v zahraničnom odboji mali mať československí diplomati – a medzi nimi ako najdôležitejší z vyslancov u veľmocí a najskúsenejší diplomat práve Osuský. Ako ale uvádzajú historici [[Jan Kuklík]] a [[Jan Němeček]], ''„toto tvrdenie je však nepresné a voči Osuskému príliš nespravodlivé“''. Uvedomoval si totiž rezervovanéhorezervovaný postojapostoj pomníchovských vládnych kruhov vo Francúzsku k myšlienke československého štátu a preto nemohol vystúpiť s jasnou požiadavkou obnovy predmníchovskej ČSR ako to učinil Beneš v neutrálnych Spojených štátoch. Pre Osuského bolo prioritné zachovať fungovanie česko-slovenského vyslanectva ako nositeľa neprerušenej existencie ''„česko-slovenského štátu“''.

S vydávaním dekrétov začala exilová vláda 21. júla 1940, kedy bol vydaný [[Dekrét o ustanovení Štátnej rady ako poradného zboru dočasného štátneho zriadenia Československej republiky|ústavný dekrét č. 1/1940 Úr. vest. čsl. o ustanovení Štátnej rady ako poradného zboru dočasného štátneho zriadenia Československej republiky]]. Prevažná väčšina dekrétov prezidenta republiky vydaných v období Dočasného štátneho zriadenia v Londýne sa vzťahovali na aktuálnu činnosť zahraničného odboja. Týkali sa napr. trestného konania vo vojenskom poľnom súdnictve, organizácie československého vojska na území Spojeného kráľovstva, čiastočnej mobilizácie na území pod kontrolou [[Francúzsky národný výbor|Francúzskeho národného výboru]], postavenia žien v československom vojsku, rozpočtu Dočasného štátneho zriadenia, služobných a platových pomerov jeho zamestnancov, dokončenia lekárskeho štúdia v Spojenom kráľovstve československými občanmi a pod. Len menšia časť dekrétov vytvárala podmienky pre povojnovú obnovu ČSR.

Československý štátny aparát začal na oslobodenom území ČSR oficiálne pôsobiť 4. apríla 1945. V Košiciach došlo k vyhláseniu Programu prvej vlády Národného frontu Čechov a Slovákov (podľa čoho sa označuje aj ako [[Košický vládny program]]). Dekretálna právomoc prezidenta republiky ale naďalej trvala. Práve v tomto období došlo k vydaniu dekrétov prezidenta republiky, ktoré výrazne zasiahli do politického, hospodárskeho a sociálneho života v ČSR, hoci sa v praxi zväčša týkali len českých krajín, keďže na Slovenska pôsobila ako zvrchovaný vládny, výkonný a zákonodarný orgán Slovenská národná rada (SNR), ktorá od 1. septembra 1944 vydávala uznesenia SNR platné pre územie Slovenska.

Ústredným programovým bodom československého zahraničného odboja sformovaného okolo E. Beneša a napokon aj Dočasného štátneho zriadenia bolo presadiť uznanie neplatnosti [[Mníchovská dohoda|mníchovskej dohody]] ''[[ab initio]]'', teda presadiť u veľmocí anulovanie („oduznanie“) mníchovskej dohody. Úspech tohto zámeru bol základným predpokladom pre presadenie teórie právnej kontinuity predmníchovskej ČSR, ktorú E. Beneš prvýkrát verejne predstavil 19. marca 1939 počas okrúhleho stola na pôde University of Chicago(?). Svoje programové ciele konkretizoval 8. júna v príhovore na zhromaždení krajanských organizácií v Pilsen Parku v Chicagu. Vyhlásil, že mníchovská dohoda je nulitná vzhľadom na to, že v ČSR nebola prijatá v súlade s ústavou a že ju Nemecko porušilo vojenským obsadením Čiech a Moravy.

** išlo o úmyselné podvodné konanie (''fraus omnia corrumpit'') zo strany Nemecka, ktoré – ako to dokázal [[norimberský proces]] – uzatváralo mníchovskú dohodu ako prvý krok k realizácii úmyslu okupovať územie ČSR a ako súčasť prípravy agresie, ktorej výsledkom bolo rozpútanie [[Druhá svetová vojna|druhej svetovej vojny]] v Európe,

Presadenie nulity mníchovskej dohody záviselo od postoja spojeneckých veľmocí, ktoré dohodu uzavreli, teda [[Spojené kráľovstvo|Spojeného kráľovstva]] a [[Francúzsko|Francúzska]], hoci určitú politickú váhu mal aj postoj ďalších [[Spojenci (druhá svetová vojna)|Spojencov]] – [[Sovietsky zväz|Sovietskeho zväzu]] a [[Spojené štáty|Spojených štátov]].

Britský postoj voči aktivitám a koncepciám E. Beneša bol – prinajmenšom v počiatočne fáze odboja – kľúčový. SpojenéhoSpojené kráľovstvo bolo po kapitulácii Francúzska (22. jún 1940) jediným signatárom mníchovskej dohody, ktorý ostal vo vojne s Nemeckom a ktorý dokázal zvrátiť priebeh vojny v prospech obnovenia ČSR. Britská vláda uznala vytvorenie československej exilovej vlády 18. júla 1940, hoci zároveň zdôraznila, že toto uznanie nemožno interpretovať ako súhlas s Benešom presadzovanou koncepciou neplatnosti mníchovskej dohody ''ab initio'' a právnej kontinuity predmníchovskej ČSR.

{{Citát|WithinV sixpriebehu monthsšiestich themesiacov solemnboli pledgesporušené givenslávnostné bysľuby unscrupulousbezohľadných menmužov, whoktorí controlriadia theosud destiny of Germany were brokenNemecka, and the agreement destroyed with a ruthlessnessdohoda whichbola unmaskedzničená thes truebezohľadnosťou, naturektorá ofodhalila theircelému recklesssvetu ambitionsskutočnú topovahu theich wholebezohľadných worldambícií.|[[Winston Churchill]] vo vysielaní [[British Broadcasting Corporation|BBC]] 30. septembra 1940<ref>Citované podľa: ’Man's Instinctive Defiance of Tyranny’. In Gilbert, Martin (ed.). ''Churchill: The Power of Words''. London: Bantam Press, 2012. ISBN 9780593070086, pp. 64-65.</ref>|300|Georgia|100}}

Na rozdiel od britskej diplomacie, predseda [[Francúzsky národný výbor|Francúzskeho národného výboru]] [[Charles de Gaulle]] pokladal mníchovskú dohodu za neplatnú ''ab initio'', čo vyjadril už pri návšteve E. Beneša v Londýne 8. augusta 1940. Tento postoj oficiálne komunikoval listom z 29. septembra 1942 adresovanýmadresovanému predsedovi exilovej vlády J. Šrámekovi.

Výsledkom [[Casablanská konferencia|Casablanskej konferencie]] z 24. januára 1943 bolo uznanie bezpodmienečnej kapitulácie ako základnýmzákladného východiskomvýchodiska politiky protihitlerovskej koalície voči štátom [[Os Berlín-Rím-Tokio|Osi]]. To znamenalo, že ak Spojené kráľovstvo, Spojené štáty a Sovietsky zväz súhlasia s anulovaním mníchovskejMníchovskej dohody, porazenecká vláda Talianska a Nemecka nebude mať inú možnosť sa tomuto rozhodnutiu podriadiť.

*** akcia v septembri až decembri 1945 (asi 12 000 osôb) sa konala bez právneho podkladu a až neskôr bola odôvodnenéodôvodnená dekrétom prezidenta republiky č. 88/1945 Zb. z 1. októbra 1945 o všeobecnej pracovnej povinnosti,