Wikipédia

Edmund Viliam Téry: Rozdiel medzi revíziami

Interaktívne prechádzať históriu
← Predchádzajúca úpravaĎalšia úprava →
Smazaný obsah Přidaný obsah
VizuálneWikitext
Starekolena (diskusia | príspevky)
8 536 editací
fix
Starekolena (diskusia | príspevky)
8 536 editací
d fixes
Riadok 33:
}}
 
[[MUDr.]] '''Edmund Viliam Téry''' (* [[4. júl]] [[1856]], [[Beba Veche]] (dnes Rumunsko – maďarsky ''Óbéba'') – † [[11. september]] [[1917]], [[Budapešť]]) bol uhorský [[lekár]]-[[chirurgia|chirurg]], horolezec, organizátor a propagátor turistiky, ktorý prežil časť života na Slovensku.
 
== Život ==
Narodil sa [[4. júla]] [[1856]] ako '''Edmundus Félix Antonius Wilhelmus Rikker''' v rodine Jozefa Rickera z Rakúska, ktorý pracoval na óbébskom statku baróna Sinu v obci Beba Veche vo vtedajšej [[Torontálska župa|Torontálskej župe]]. V roku [[1862]] si jeho otec nechal pomaďarčiť meno na Téry. Mladý Edmund Viliam (po maďarsky Ödön Vilmos) ukončil Gymnázium v Miškovci, kde zmaturoval. Medicínu študoval na lekárskej fakulte [[Trnavská univerzita (historická)|budapeštianskej univerzity]]. Na začiatku štúdia sa orientoval na chirurgiu, potom na všeobecnú medicínu a verejné zdravotníctvo. Ako študent pracoval v samovzdelávacom a podpornom spolku medikov. V budínskej nemocnici Sv. Jána smeroval k chirurgii, ovplyvnený prednáškami dr. Jozefa Fodora si však zaumienil dosiahnuť kvalifikáciu v odbore všeobecné lekárstvo. Popri štúdiu ako dobrovoľník absolvoval aj vojenskú službu. [[7. novembra]] [[1876]] sa oženil s Emíliou Mészárosovou, dcérou ministerského radcu dr. Ferenca Mészárosa. Vojenskú službu ukončil [[1. októbra]] [[1877]] v budapeštianskej 17. vojenskej nemocnici s atestáciou vedúceho vojenského lekára. Začal pracovať aj na vedeckom ústave [[Trnavská univerzita (historická)|budapeštianskej univerzity]]. Vysokoškolský diplom získal [[5. apríla]] [[1879]], nastúpil dráhu praktického lekára. V školskom roku [[1879]]/80 pracoval u profesora Jozefa Kovácsa, kde získal aj diplom chirurga.
 
V roku [[1879]] sa uchádzal o uvoľnené miesto banského lekára v [[Štefultov]]e (dnes súčasť [[Banská Štiavnica|Banskej Štiavnice]]), ktoré aj získal [[28. novembra]] [[1880]]. V rokoch [[1883]]{{--}}[[1884]] pomáhal pri zdolávaní [[Osýpky|osýpkovej]] epidémie detí. <br>Vrátil sa do Budapešti 23. februára 1884 a od apríla 1884 prijal funkciu pomocného neplateného koncipienta na uhorskom ministerstve vnútra, ktorému v tom čase podliehali aj zdravotnícke služby. Téry už trvale ostal zamestnancom ministerstva – postupoval od výpomocného koncipienta cez titulárneho až po funkciu zdravotného inšpektora a ministerského radcu, ktorú vykonával od [[1917. decembrajúna]] [[18851890]] získalprakticky ajaž kvalifikáciudo profesorasvojej presmrti. strednúPráca lekárskubola aspojená zdravotnús školu.mnohým Viaccestovaním, rokovale bolto lekárommu mestskéhovyhovovalo, divadla.pretože mu umožňovalo spoznávať prírodné Dlhékrásy rokytakrečeno pôsobilcelej akovtedajšej vládnyuhorskej komisárkrajiny, prino rigoróznychnajmä skúškachSlovenska.
 
[[19. decembra]] [[1885]] získal aj kvalifikáciu profesora pre strednú lekársku a zdravotnú školu. Viac rokov bol lekárom mestského divadla. Dlhé roky pôsobil ako vládny komisár pri rigoróznych skúškach.
Bol epidemickým komisárom v čase cholerovej epidémie v roku [[1892]]. <ref> ŠÚBA, Fond HKG, Spisy hlavného lekára, r.[[1880]]-[[1885]] </ref><ref name="Bohuš ml."> {{Citácia periodika |meno=Ivan|priezvisko=Bohuš ml. |titul=Edmund Viliam Téry|periodikum= Tatry |ročník=LVI. |číslo=5|strany=10-12}}</ref> <br>Vrátil sa do Budapešti 23. februára 1884 a od apríla 1884 prijal funkciu pomocného neplateného koncipienta na uhorskom ministerstve vnútra, ktorému v tom čase podliehali aj zdravotnícke služby. Téry už trvale ostal zamestnancom ministerstva – postupoval od výpomocného koncipienta cez titulárneho až po funkciu zdravotného inšpektora a ministerského radcu, ktorú vykonával od [[17. júna]] [[1890]] prakticky až do svojej smrti. Práca bola spojená s mnohým cestovaním, ale to mu vyhovovalo, pretože mu umožňovalo spoznávať prírodné krásy takrečeno celej vtedajšej uhorskej krajiny, no najmä Slovenska.
 
Bol epidemickým komisárom v čase [[Cholera|cholerovej]] epidémie v roku [[1892]]. <ref> ŠÚBA, Fond HKG, Spisy hlavného lekára, r.[[1880]]-[[1885]] </ref><ref name="Bohuš ml."> {{Citácia periodika|priezvisko=Bohuš ml.|meno=Ivan|titul=Edmund Viliam Téry|periodikum=Tatry|ročník=LVI.|číslo=5|strany=10-12}}</ref>
K zápalu pľúc, ktorý dostal pri inšpekčnej ceste po zajateckých táboroch v zime [[1916]] a [[1917]], sa pridružila duševná depresia spôsobená jednak náročnosťou povolania – vypätie z konfliktov a jednak z vojnových hrôz nezmyselnej [[Prvá svetová vojna|prvej svetovej vojny]], na ktorej mal aj svojich dvoch synov a jeho inak pevný organizmus sa už nedokázal zotaviť. Zomrel v Budapešti [[11. septembra]] [[1917]].▼
 
▲K zápalu pľúc, ktorý dostal pri inšpekčnej ceste po zajateckých táboroch v zime [[1916]] a [[1917]], sa pridružila duševná depresia spôsobená jednak náročnosťou povolania – vypätie z konfliktov a jednak z vojnových hrôz nezmyselnej [[Prvá svetová vojna|prvej svetovej vojny]], na ktorej mal aj svojich dvoch synov a jeho inak pevný organizmus sa už nedokázal zotaviť. Zomrel v Budapešti [[11. septembra]] [[1917]].
 
== Pôsobenie na Slovensku ==
Doktor Téry sa po príchode v roku 1880 na Štiavnicko stal významným činiteľom tamojšej spoločnosti. Okrem pôsobenia ako banský lekár v Štefultove ho gróf [[Filip Coburg]], majiteľ neďalekého [[Kaštieľ vo Svätom Antone|kaštieľa vo Svätom Antone]] a vlastník celého [[Sitniansky hrad|Sitnianskeho panstva]], vymenoval za svojho osobného lekára i lekára panstva.
 
V roku 1882 bol vyslaný s podporou na ministra financií na zdravotnícky veľtrhu v Berlíne.
 
Svojou nezištnou prácou a sociálnym cítením sa stal obľúbencom baníckej chudoby, ktorej položenie verejne a ostro pranieroval. Pomáhal kde mohol a keď nestačili lekárske prostriedky, odhaľoval za pomoci tlače (najmä v Orvosi Hetilap - Maďarský medicínsky časopis, [[1883]]) biedu robotníckych rodín v kraji pod [[Sitno (vrch)|Sitnom]], sociálne príčiny ich chorôb, no aj mieru zavinenia panujúceho spoločenského poriadku. Ako výskumník sa venoval výskumu [[Kiahne|kiahní]] i [[Ružienka|rubeoly]] a ich výskytu u baníkov nielen v štiavnickom rudnom revíri, ale aj v zahraničí, najmä v nemeckých mestách v [[Sasko|Sasku]] i českej [[Příbram]]i<ref> ŠÚBA, HKG č. spisu 263 </ref>.
 
V rokoch 1883 - 84 ako uznanie za mimoriadny obetavý výkon v čase epidémie [[Pravé kiahne|pravých kiahní]], mu bola prisľúbená odmena 100 miliónov [[Forint|forintov]] od [[Banské riaditeľstvo|banského riaditeľstva]], avšak pre nezhody s miestnymi funkcionármi a vzhľadom na svoju finančnú situáciu sa rozhodol inak a vrátil sa do Budapešti 23. februára 1884.
 
[[Súbor:Sitno-2.JPG|náhľad|left|Rozhľadňa na vrchole Sitna]]
== Turistické a horolezecké aktivity ==
Spočiatku sa venoval turistike na [[Sever|severe]] súčasného [[Maďarsko|Maďarska]] v blízkosti slovenských hraníc vo [[Vnútorné Západné Karpaty|Vnútorných Západných Karpatoch]] v [[Pilišské vrchy|PilišskéPilišskych vrchoch]] a [[Börzsöny]]-hegység (po slovensky Novohradské vrchy, Novohradské hory alebo Brežany).
 
V roku [[1875]] vstúpil do [[Uhorský karpatský spolok|Uhorského karpatského spolku]], ktorý vznikol 1875 a sídlil v [[Kežmarok|Kežmarku]]. Dňa [[5. august]]a [[1877]] bol zvolený za člena ústredného výboru spolku. Keď pôsobil ako lekár v Štefultove [[12. máj]]a [[1882]] založil [[Sitniansky spolok maďarsko-karpatskej jednoty]], ktorého hlavným poslaním bola syntéza zdravého športového vyžitia s poznávaním prírodných krás (propagoval najmä [[Štiavnické vrchy]] a iné slovenské horstvá, predovšetkým [[Vysoké Tatry (pohorie)|Vysoké Tatry]]). ▼
 
Na jeho podnet dal Gróf [[Filip Coburg]] v roku [[1886]] zrekonštruovať [[Filagória|filagóriu]] na [[Sitno (vrch)|Sitne]] (dnes rozhľadňa), ktorá bola od roku [[1852]] po zásahu blesku v ruinách, a potom ju daroval Sitnianskemu turistickému klubu. Slávnostné uvedenie do prevádzky sa uskutočnilo 8. septembra 1886. Na slávnosť bol pozvaný z Budapešti aj Dr. Téry, sprevádzajúci princa Leopolda, syna Filipa Coburga.
▲V roku [[1875]] vstúpil do [[Uhorský karpatský spolok|Uhorského karpatského spolku]]. Dňa [[5. august]]a [[1877]] bol zvolený za člena ústredného výboru spolku. Keď pôsobil ako lekár v Štefultove [[12. máj]]a [[1882]] založil [[Sitniansky spolok maďarsko-karpatskej jednoty]], ktorého hlavným poslaním bola syntéza zdravého športového vyžitia s poznávaním prírodných krás (najmä [[Štiavnické vrchy]] a iné slovenské horstvá, predovšetkým [[Vysoké Tatry (pohorie)|Vysoké Tatry]]).
 
NaTéry jeho podnet dal Gróf [[Filip Coburg]] v roku [[1886]] zrekonštruovať [[Filagória|filagóriu]] na [[Sitno (vrch)|Sitne]] (dnes rozhľadňa), ktorá bola od roku [[1852]] po zásahu blesku v ruinách, a potom ju daroval Sitnianskemu turistickému klubu. Bolbol iniciátorom výstavby vyše {{km|100|m}} turistických chodníkov v tejto oblasti (najmä v okolí [[Sitno (vrch)|Sitna]]).
 
Ešte ako študent v roku [[1875]] navštívil [[Vysoké Tatry (pohorie)|Vysoké Tatry]]. Horský vodca [[Ján Still]] ho sprevádzal [[5. august]]a [[1876]] počas výstupu na [[Lomnický štít]]. Bol významným výkonnostným horolezcom, ktorý uskutočnil viacero tatranských prvovýstupov. Na [[Prostredný hrot]] [[11. august]]a [[1876]] spolu s horskými vodcami Jánom Stillom, [[Samuel Horvay|Samuelom Horvayom]] a spoločníkom Paulom Schwartzom z [[Viedeň|Viedne]]. Dňa [[6. august]]a [[1877]] s horským vodcom [[Martin Spitzkopf-Urban|Martinom Spitzkopfom]] vystúpil ako prvý na [[Pyšný štít]]. S jeho menom sa spája nielen pomenovanie významnej chaty vo [[Vysoké Tatry (pohorie)|Vysokých Tatrách]], ale aj názvy štítov a aj Sitnianskych brál, či výstupových ciest na ne.<ref> Fotoarchív SBM v B.Š., Turisták lapja, 13, [[1901]] </ref> Široký sutinový žľab spod Sedielka pod Lomnickým štítom do [[Malá Studená dolina|Malej Studenej doliny]] sa dodnes volá „Téryho kuloár“.<ref name="Bohuš ml." />
 
Ako redaktor časopisu Turisták lapja (Turistický časopis) Téry venoval široký priestor príspevkom s tatranskou tematikou. Zasadzoval sa proti aktivitám veľkostatkárov v tatranskom regióne. Veľa pozornosti venoval otázkam horskej vodcovskej služby, zasiahol do polemiky o zmysle horolezectva, či o potrebe reorganizácie záchrannej služby vo Vysokých Tatrách. Téry sa venoval aj fotografovaniu a v prvých ročníkoch vyššie spomenutého časopisu uverejnil mnoho vlastných snímok.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/wiki/Edmund_Viliam_Téry“