Flamenco: Rozdiel medzi revíziami

▲'''Flamenco''' je významný španielsky hudobno-tanečný žáner. V roku 2010 bolo organizáciou UNESCO vyhlásené za celosvetové nemateriálne dedičstvo ľudstva.

▲V začiatkoch bolo flamenco folklórnou súčasťou životného štýlu chudobnej vrstvy. Udržovalo sa v úzkych okruhoch ľudí, najmä medzi príbuznými, a profesionálni umelci neexistovali. Na ´profesionálnej´ úrovni začali umelci vystupovať až neskôr, keď sa zvýšil záujem o exotickú tvár Španielska. Nasledoval „zlatý vek flamenca“, avšak obdobie kaviarní s flamenkovou produkciou viedlo k ničeniu pôvodnej čistoty štýlu. Proti tomu sa postavila skupina španielskych intelektuálov na čele so spisovateľom Federico García Lorca a skladateľom Manuel de Falla. Tí v roku 1922 zorganizovali v Granade slávnu súťaž flamenkového spevu, aby upozornili na umelecké hodnoty ničenej kultúry.

▲Dovtedy zvýrazňovanému dôrazu na tradíciu sa v sedemdesiatych rokoch vzopreli osobnosti novej vlny. Od tej doby sa flamenco žánrovo rozvrstvuje, kombinuje svoje prvky s inými žánrami a štýlmi. O medzinárodnú popularizáciu a následné udomácnenie flamenca v ďalších krajinách sveta sa najviac asi zaslúžili gitaristi Paco de Lucia a Tomatito, spevák Camarón de la Isla, režisér [[Carlos Saura]], ktorý natočil filmy s flamenkovou tématikou (Krvavá svadba, Carmen, Čarodejná láska, Flamenco, Salomé, …), či tanečníci Carmen Amaya, Antonio Gades, Antonio Canales, alebo Farruco. Tanec dnes žije svojim vlastným životom vďaka tisícom lektoriek a lektorov po celom svete, a stále neutuchajúcemu, hlavne ženskému záujmu.

▲Pokiaľ ide o formu, melancholické flamencové formy sú tradične sprevádzané spevom istého štýlu (Soleá, Seguiriya), pomalým tempom. Veselšie a rýchlejšie (Bulerías, Alegrías) sú naopak tancované s ľahkosťou a rozsiahlejšími dupovými sekvenciami.

▲Vo svojej výzve pre náročných spája '''[[flamencový tanečný prejav]]''' viacero paralelných rovín. Na silových dupoch s jemným stepovým obohatením, a sínusoidnej kumulatívnej dynamike založený tanec, pomerne zložitý rytmus, striktná technika tela aj choreografická forma, slobodná v spájaní a nadväznosti len za predpokladu priznania folklórneho východzieho bodu, hravosť prechádzajúca do nepredvídateľných improvizovaných kreácií, vedomá práca so autentickými emóciami a z nej vyplývajúce terapeutické účinky, plynutie v ťažko uchopiteľnom pocite zjednotenia sa s duchom momentu, v toku takzvaného ´soniquete´, individuálna výpoveď na pozadí kolektívneho napojenia sa na spoločnú tému a energiu živej, priamo na pľaci momentálne realizovanej hudby a spevu. Proste takmer nestráviteľná zmes aspektov, náročná v požiadavkách na osobnostné predpoklady umelca. V tomto sa trošku možno približuje džezovej hudbe a tancu. 

▲Kvalita flamencového tanca je hodnotená podľa: duende, gracia, a compás. Duende je ťažko preložiteľný termín, ktorý označuje hĺbku prejavu, a schopnosť vzbudiť u diváka silný emočný zážitok. Gracia je elegancia a ladnosť, vzťahuje sa na estetickú stránku, ale zahrňuje i dôstojnosť a vznešenosť tanečného pohybu. Compás posudzuje muzikálnosť tanečného interpreta.

▲'''Na území Slovenska''' začala za posledné roky pôsobiť nová, stále početnejšia generácia flamencových umelcov, ktorí dosiahli významné umelecké prieniky v medzinárodných aj lokálnych flamencových aktivitách. K súčasným slovenským menám udržujúcim tradíciu priamo na javisku vytváranej živej interpretácie tohoto hudobno-tanečného umenia patria: Morenito de Triana (Stanislav Kohútek), Flaco de Nerja (Branislav Krajčo), Martin Bies, Mateo Gallito (Matúš Kohútek), Danito El Loco (Daniel Godány), Libuša Bachratá, Remedios, Ponte Pardo, a ďalší. Edukatívnou činnosťou významne prispieva napríklad [[Flamencová Škola Tanca]] v Bratislave.