Operácia Overlord: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
dBez shrnutí editace |
→Nemecká obrana: uvedenie nemeckých jednotiek |
||
Riadok 39:
Po [[bitka o Francúzsko|porážke Francúzska]], a oddialení [[Operácia Seelöwe|útoku na Britániu]] v dôsledku predlžujúcich sa ťažkých bojov na východnom fronte, začalo nemecké velenie vážne uvažovať o obrane [[Atlantický oceán|atlantického]] pobrežia. Už v roku [[1940]] začali prebiehať prípravné práce, ktoré sa postupne rozbehli naplno v roku [[1942]]. Podľa nacistických plánov malo pásmo nemeckých [[železobetón]]ových opevnení (známe tiež ako [[Atlantický val]]) siahať spoza [[Nórsko|nórskeho]] pobrežia za [[Severný polárny kruh|polárnym kruhom]], cez [[Dánsko]], [[Holandsko]], [[Belgicko]] a [[Francúzsko]] až k hraniciam [[Španielsko|Španielska]], pričom malo mať dĺžku takmer 4000 km. Do roku [[1944]] tieto opevnenia rôznej veľkosti a odolnosti budovalo asi 150 až 170 000 pracovníkov. Pevnosti a pevnôstky boli tvorené železobetónovými pozorovateľňami, objektami pre [[guľomet]]y a protitankové kanóny, no existovali aj mohutné stavby, ktoré v sebe ukrývali delá kalibru 400 mm, pre vedenie paľby po námorných cieľoch. Veľkou nevýhodou týchto pevností bolo to, že ukrývali zbrane z výzbroje mnohých Nemcami porazených európskych armád, pre ktoré sa nie vždy našiel dostatok munície. Ani posádky týchto pevností nepatrili k elite nemeckej armády. Niektoré jednotky sa dokonca skladali z bývalých sovietskych vojnových zajatcov. Obranu pobrežnej čiary od [[Holandsko|Holandska]] po francúzsko-španielsku hranicu a južné [[Francúzsko]] zabezpečovalo 38 nemeckých [[divízia (vojenstvo)|divízií]]<ref>Macdonald, J., ''Veľké bitky druhej svetovej vojny.'' Slovart, Bratislava, 1995, ISBN 80-7145-185-1, s. 134</ref>. 7 záložných divízií bolo sústredených v oblasti [[Pas-de-Calais|Calaiskej úžiny]] a tri v [[Normandia|Normandii]].
Veliteľom západnej fronty, ktorá zahŕňala aj vojská na juhu Francúzska, bol generál [[poľný maršal]] [[Gerd von Rundstedt]]. Na severe mu bola podriadená [[skupina armád B]] pod velením generála poľného maršala [[Erwin Rommel|Erwina Rommela]] a pancierová skupina Západ pod velením generála [[Leo Geyr von Schweppenburg|Lea Geyr von Schweppenburga]] (3 divízie). Rommelova skupina armád B bola tvorená siedmou armádou [[Generálplukovník|generálplukovníka]] [[Friederich Dollman|Friedericha Dollmana]] na západe (II. paradesantný zbor, XXV., LXXIV. a LXXXIV zbor, spolu 15 divízií), pätnástou armádou generálplukovníka [[Hans von Salmuth|Hansa von Salmutha]] na východe (LXVII., LXXXI., LXXXII a LXXXIX zbor, spolu 18 divízií) a XLVII pancierovým zborom generála baróna [[Hans von Funck|Hansa von Funcka]] (3 divízie).<ref name=OaB-We>{{citácia knihy | meno = Chris | priezvisko = Bishop | odkaz na autora = | titul = Organizace a bojište německé pěchoty ve 2. světové válce. | vydavateľ = Svojtka & Co., s.r.o. | miesto = Praha 3 | rok = 2009 | počet strán = 192 | isbn = 978-80-256-0145-7 | jazyk = česky}} </ref>
Súčasťou plánu na obranu západných hraníc ríše pred inváziou Spojencov boli okrem pevností aj pohyblivé sily, ktoré neboli viazané na líniu opevnení. Išlo najmä o tankové divízie a divízie pancierových granátnikov. 2., 21. a 116. tanková divízia boli zverené [[Erwin Rommel|Erwinovi Rommelovi]], ďalšie: tanková divízia [[Panzer Lehr]], [[1. divízia SS Leibstandarte Adolf Hitler|1. tanková divízia Leibstandarte SS Adolf Hitler]], [[12. divízia SS Hitlerjugend|12. tanková divízia SS Hitlerjugend]] a [[17. divízia tankových granátnikov SS Götz von Berlichingen|17. divízia tankových granátnikov SS]] boli určené ako zálohy vrchného veliteľstva [[wehrmacht]]u<ref>Guderian, H., ''Guderian.Vzpomínky generála.'' Jota, Brno, 2009, ISBN 978-80-7217-648-9, s. 339-340</ref>. Tieto sa smeli pohnúť z miesta iba na rozkaz samotného Hitlera. Rommel sa domnieval, že k invázii dôjde v priestore [[Calais]]-[[Dieppe]], a preto podstatnú časť tankových jednotiek sústredil na sever od rieky [[Seina|Seiny]]. Nie všetci s týmto súhlasili (napr. [[Heinz Guderian|Guderian]] a [[Leo Geyr von Schweppenburg|von Geyr]]) a považovali za múdrejšie rozdeliť zálohy na oba brehy rieky Seiny. Hitler však bol na strane Rommela a zálohy preto sústredil na severe, do okolia [[Somme]]<ref>Lámoš, R., 2009, [http://www.vhu.sk/data/att/1200_subor.pdf Tanková taktika v Normandii z pohľadu nemeckého generála Heinza Wilhelma Guderiana.] Vojenská história, 1, 13, s. 121–130</ref>. V celom [[Francúzsko|Francúzsku]] mala Luftwaffe iba 160 letuschopných lietadiel. [[Kriegsmarine]] disponovala v porovnaní so Spojencami iba obmedzenými silami.▼
Súčasťou plánu na obranu západných hraníc ríše pred inváziou Spojencov boli okrem pevností aj pohyblivé sily, ktoré neboli viazané na líniu opevnení. Išlo najmä o tankové divízie a divízie pancierových granátnikov. Tieto však boli rozdelené a podliehali rôznym veliteľom. Tri divízie tvorili pancierovú skupinu Západ, 2., 21. a 116. tanková divízia boli zverené [[Erwin Rommel|Erwinovi Rommelovi]], ako vyššie zmienený pancierový zbor. Na ich použitie bol okrem toho potrebný súhlas samotného Hitlera. Tanková divízia [[Panzer Lehr]], [[1. divízia SS Leibstandarte Adolf Hitler|1. tanková divízia Leibstandarte SS Adolf Hitler]], [[12. divízia SS Hitlerjugend|12. tanková divízia SS Hitlerjugend]] a [[17. divízia tankových granátnikov SS Götz von Berlichingen|17. divízia tankových granátnikov SS]] boli určené ako zálohy vrchného veliteľstva [[wehrmacht]]u (Hitler)<ref>Guderian, H., ''Guderian.Vzpomínky generála.'' Jota, Brno, 2009, ISBN 978-80-7217-648-9, s. 339-340</ref>. Tieto sa smeli pohnúť z miesta iba na jeho rozkaz.
▲
Nemeckú vzdušnú ochranu oblasti zabezpečovala ''[[Luftflotte 3]]'' pod velením leteckého [[maršal]]a [[Hugo Sperrle|Sperrleho]]. Na začiatku operácie mal k dispozícii približne 170 jednomiestnych [[stíhacie lietadlo|stíhačiek]] a približne 700 [[bombardovacie lietadlo|bombardérov]] a iných lietadiel.<ref name="OaB-Lf">Bishop, Ch.: ''Organizace a bojište německé Lutwaffe ve 2. světové válce.'' Svojtka & Co., s.r.o., Praha 3. 2010. ISBN 978-80-256-0259-1.</ref>
| |||