Kominterna: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Smrtihlav (diskusia | príspevky)
čiastočné úpravy
Smrtihlav (diskusia | príspevky)
úpravy
Značky: odstránenie údržbovej šablóny vizuálny editor
Riadok 1:
'''Komunistická [[Internacionála (združenie)|internacionála]]''', skrátene '''Kominterna''' alebo '''Tretia internacionála''' ([[Ruština|rusky]]: Коммунистический интернационал alebo Коминтерн, [[Angličtina|anglicky]]: Comintern) bola medzinárodná [[komunizmus|komunistická]] [[organizácia]] založená v [[Moskva|Moskve]] v marci 1919 a pôsobiaca do roku 1943. Vyzývala k medzinárodnému boju „všetkými dostupnými prostriedkami, vrátane ozbrojených síl, za zvrhnutie medzinárodnej [[Buržoázia|buržoázie]] a za vytvorenie medzinárodných Sovietskych republík ako prechodnej fáze k úplnému zrušeniu štátu.“<ref>[http://www.mi5.gov.uk/output/the-communist-threat.html MI5 History], The Inter-War Period</ref> Jej pokračovateľom bolo [[Informbyro]] (Informačná kancelária komunistických a robotníckych strán) pôsobiace v rokoch 1947 až 1956.
 
==Kominterna (1919-1943)==
Riadok 6:
 
Posledný siedmy kongres (od 25. júla do 20. augusta 1935) zmenil predchádzajúcu orientáciu z triedneho boja na spoločný boj proti [[Fašizmus|fašizmu]] v tzv. "ľudovom fronte" (aj v spolupráci s nekomunistickými stranami) na čom mal zásluhu [[Georgi Dimitrov]], účastník súdneho procesu súvisiaceho s [[Požiar Ríšskeho snemu|požiarom Ríšského snemu]]. V novembri 1936 bola medzi [[Nemecko|Nemeckom]] a [[Japonsko|Japonskom]] podpísaná zmluva proti Kominterne (neskôr sa k nej pridalo aj [[Taliansko]]). V máji 1939 Nemecko a Taliansko uzavreli vojenský pakt, ku ktorému sa v roku 1940 pridalo [[Japonsko]], a tak vznikla [[Os Berlín-Rím-Tokio]]. Kominterna oficiálne vystupovala proti fašizmu, avšak 133 z 492 zamestnancov Kominterny sa stalo obeťou [[Veľký teror|Veľkého teroru]] v rokoch 1937 až 1938, niekoľko stoviek nemeckých komunistov a antifašistov, ktorí buď utiekli z nacistického Nemecka alebo sa vysťahovali do [[Sovietsky zväz|Sovietskeho zväzu]] bolo zabitých a viac ako tisíc ich bolo odovzdaných späť do Nemecka.<ref>The Black Book of Communism: Crimes, Terror, Repression, Ed.: [[Stéphane Courtois]], 1997 (anglicky)</ref> [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalin]] sa v auguste 1939 dohodol s [[Adolf Hitler|Hitlerom]] a uzavreli [[Pakt Ribbentrop-Molotov|pakt o neútočení]]. Až do júna [[Operácia Barbarossa|1941 (kedy napadlo]] Nemecko priamo ZSSR) Internacionála hlásala politiku "nezasahovania". Až potom sa otvorene pridala na stranu [[Spojenci (druhá svetová vojna)|Spojencov]]. Kominterna bola oficiálne rozpustená [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalinom]] v priebehu roka 1943, pravdepodobne z dôvodu, že nechcel dráždiť svojich západných spojencov otvorenou podporou komunistických strán v ich krajinách.
 
{{Na úpravu}}
 
==Ideologický boj po skončení druhej svetovej vojny ==
Rozdielne postoje krajín, ktoré oslobodila [[Červená armáda]], predovšetkým [[Česko-Slovensko|Česko-Slovenska]] a [[Poľsko|Poľska]], k americkému [[Marshallov plán|Marshallovmu plánu európskej obnovy]], ktorý bol predstavený na prednáške na [[Harvard University|Harvarde]] 5. júna 1947, vyvolali obavu Moskvy, že v týchto krajinách stratí politický a ekonomický vplyv. Po prípravných jednaniach sovietsky minister zahraničných vecí [[Viačeslav Molotov|V. Molotov]] začiatkom júla 1947 zamietol plán azamietol, predpovedal budúcu konfrontáciu s krajinami, ktoré sa stali alebo stanú spojencami [[Spojené štáty|USA]] a označil ich za nepriateľov [[Sovietsky zväz|ZSSR]]. V rovnakom čase bol minister zahraničných veci ČSR [[Jan Masaryk]] predvolaný do Moskvy, kde protirečil [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalinovi]], ktorý zakazoval prijatie plánu. Na samotných jednaniach o pláne, ktoré sa začali 12. júla 1947 v Paríži sa nakoniec žiadna z krajín pod priamym sovietskym vplyvom nezúčastnila (nezúčastnilo sa ani neutrálne [[Fínsko]] z obavy z konfrontácie so ZSSR). Ako reakciu zvolal Stalin na september 1947 konferenciu vodcov komunistických strán do [[Szklarska Poręba|Szklarskej Poruby]] v Poľsku. Na tejto konferencii bola založená nástupnícka organizácia Kominterny [[Informbyro]]. Molotov na pôde [[Organizácia Spojených národov|OSN]] ešte v roku 1947 predstavil sovietsky alternatívny plán pomoci, z ktorého sa v januári 1949 v Moskve stala [[Rada vzájomnej hospodárskej pomoci|Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP]]) s členskými krajinami: [[Sovietsky zväz|ZSSR]], [[Poľsko]], [[Československá socialistická republika|ČSSR]], [[Maďarsko]], [[Rumunsko]], [[Bulharsko]]. Cieľom bolo vytvorenie hospodársky, politicky i vojensky jednotného bloku krajín „socialistického tábora“. Týmito udalosťami sa konfrontácia medzi "[[Západný blok|západom]]" a "[[Východný blok|východom]]", ktorá sa začala ako ideologická začala hneď po skončení vojny, pretavila do súperenia a nepriateľstva nazývaného [[Studenástudená vojna]]. V Európe bola medzi týmito tábormi spustená [[Železnáželezná opona]] a po vytvorení vojenských paktov ([[NATO]] a [[Varšavská zmluva]]) sa tento konflikt zmenil na boj o ovládnutie celého sveta.
 
==Informbyro (1947-1956)==
Informbyro alebo Kominformbyro (česky: Kominforma či Informbyro, rusky: Коминформ, Коминформбюро, anglicky: Cominform, Informbiro) je skrátené označenie oficiálneho názvu Informačná kancelária komunistických a robotníckych strán (rusky: Информационное бюро коммунистических и рабочих партий). Išlo o nové, oficiálne fórum medzinárodného komunistického hnutia po rozpustení Kominterny. Vznik Informbyra potvrdil ovládnutie komunistických strán Sovietskym Zväzom ako aj nové skutočnosti po druhej svetovej vojne, vrátane vytvorenia tzvntzv. "[[Východný blok|Východného bloku]]". Informbyro bolo pôvodne umiestnené v [[Belehrad|Belehrade]] (v tom čase hlavné mesto [[Juhoslávia (1943 – 1992)|Juhoslovanskej federatívnej ľudovej republiky]]). Organizácia združovala pôvodne komunistické strany Sovietskeho zväzu, Bulharska, Česko-Slovenska, [[Francúzsko|Francúzska]], Maďarska, Talianska, [[Rumunsko|Rumunska]], Juhoslávie a Poľskú zjednotenú robotnícku stranu. Po vylúčení Juhoslávie obvinenej z "[[Titoizmus|titoizmu]]" v roku 1948 bolo sídlo presunuté do [[Bukurešť|Bukurešti]]. Členom sa stala aj komunistická strana Talianska avšak nemecké komunistické strany ani [[Čína]] členmi neboli. Španielska komunistická strana bola oficiálne zakázaná, avšak Informbyro publikovalo materiály aj v [[Španielčina|španielčine]].
Informbyro bolo pôvodne umiestnené v Belehrade (v tom čase hlavné mesto Juhoslovanskej federatívnej ľudovej republiky). Organizácia združovala pôvodne komunistické strany Sovietskeho zväzu, Bulharska, Česko-Slovenska, Francúzska, Maďarska, Talianska, Rumunska, Juhoslávie a Poľskú zjednotenú robotnícku stranu. Po vylúčení Juhoslávie obvinenej z "[[Titoizmus|titoizmu]]" v roku 1948 bolo sídlo presunuté do Bukurešti. Členom sa stala aj komunistická strana Talianska avšak nemecké komunistické strany ani Čina členmi neboli. Španielska komunistická strana bola oficiálne zakázaná avšak Informbyro publikovalo materiály aj v španielčine.
 
Po smrti [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalina]] sa 14. septembra 1953 stal novým [[Generálny tajomník KSSZ|generálnym tajomníkom KSSZ]] stal [[Nikita Sergejevič Chruščov|Chruščov]], ktorý netrval tak nástojčivo na kopírovaní sovietskych vzorov, čo zmysel Infobyra oslabovalo. V apríli 1954 najprv prestal vychádzať v prekladoch<ref>Oznam v denníku «Правда» z 18 apríla 1954</ref> denník Informbyra ''"Za večný mier, za ľudovú demokraciu!"'' (rusky За прочный мир, за народную демократию!) a o dva roky 17. apríla 1956 bolo celé Informbyro rozpustené.<ref>{{Citácia knihy
| titul = Dějiny evropské civilizace II.
| vydavateľ = Nakladatelství Paseka
Řádek 29 ⟶ 26:
 
==Vplyv Komiterny a Informbyra==
Rozhodnutia Komiterny a Informbyra zásadným spôsobom ovplyvňovali, ba až určovali politiku členských strán. Napríklad rezolúcia Infobyra z júna 1948 s tézou "o prechode kliky Tita-Rankoviča od demokracie k buržoáznemu nacionalizmu" bola základom kampane proti takzvaným [[Buržoázny nacionalizmus|buržoáznym nacionalistom]] v Česko-Slovensku. <ref>[http://www.vhu.sk/data/files/216.pdf Michal Štefanský: Studená vojna (Slovensko 1946-1954), Vojenský historický ústav, Bratislava 2008] </ref>
 
== Referencie ==