Dejiny Argentíny: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d Oprava odkazu na iný článok |
d mierna úprava |
||
Riadok 182:
Konzervatívni generáli verili, že podpora [[Nacistické Nemecko|nacistického Nemecka]] a jeho spojencov pomôže Argentíne, aby sa v budúcnosti zbavila závislosti na britskej obchodnej dominancií. Voči vojenskej vláde sa však čoskoro začala tvoriť silná opozícia zložená z rôznych politických strán a spoločenských tried. Obyvateľstvo požadovalo vypísanie volieb a zrušenie výnimočného stavu. Armáda pristúpila k zvýšeniu intenzity národného vyučovania na školách, k posilneniu vyučovaniu náboženstva (v snahe získať cirkev), došlo však aj k zrušeniu politických strán, cenzúre tlače, zákazu stávok a tvrdým represiám voči opozícii. Vojenská vláda následne začala rokovať s Nemeckom o dodávkach zbraní (keďže USA jej nechceli dodávať). To znamenalo stratu podpory aj posledných krajín, ktoré boli ochotné s Argentínou spolupracovať ako Spojené kráľovstvo. Spojenci pohrozili vojenskej vláde totálnym embargom na všetok tovar. Tomuto tlaku v januári 1944 vojenská vláda ustúpila a prerušila diplomatické styky s Nemeckom. To sa však nepáčilo konzervatívnemu krídlu armády, ktoré presadilo odvolanie Ramíreza z funkcie faktického prezidenta. Na čelo štátu sa tak 24. februára 1944 dostal zástanca tvrdej konzervatívnej línie generál [[Írsko|írskeho]] pôvodu [[Edelmiro Julián Farrell]]<ref name="laguia2000.com"/>. Pod jeho vedením sa začala veľká výstavba a budovanie rôznych stavebných projektov v Argentíne. Ale výdavky štátu na armádu boli obrovské, čo spôsobovalo problémy. V krajine začal vládnuť režim podobný tým v Nemecku, Taliansku či Španielsku, opozičné názory boli tvrdo potláčané.
Do popredia sa začal dostávať ďalší vojak a chránenec prezidenta Farrella [[Juan Perón]]<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|url=https://www.biografiasyvidas.com/biografia/p/peron.htm|titul=Juan Domingo Perón|dátum prístupu=2017-09-29|vydavateľ=biografiasyvidas.com|dátum vydania=}}</ref>. Tento sa stal v roku 1944 viceprezidentom Argentíny. Ešte pred tým však absolvoval cestu po Taliansku a Španielsku, kde videl následky európskych konfliktov a občianskych vojen. Práve tomu chcel zabrániť v Argentíne. Vďaka svojmu vystupovaniu a rétorickým schopnostiam si veľmi skoro získal masovú ľudovú podporu. Zameral sa hlavne na robotníkov, lebo vedel, že tvoria podstatnú a dôležitú časť obyvateľstva, ktorej podporu potrebuje. Kvôli tomu začal presadzovať zvyšovanie platov a iné zvýhodnenia pracujúcich. Perón však využíval hlavne skutočnosť, že Argentíne sa napriek všetkému ekonomicky celkom darilo a mzdy sa dokonca prirodzene zvyšovali. Perón však zároveň presvedčil bohatú triedu a vlastníkov tovární, že zlepšením postavenia robotníkov ochráni ich majetky a záujmy pred hrozbou komunizmu. Ale stále sa našlo veľa ľudí, ktorí tieto Perónove snahy hodnotili ako ďalší prejav fašizmu vojenského režimu. Na začiatku roka 1945 urobili USA ústretový krok a zmiernili embargo voči Argentíne. To sa stretlo v krajine s veľmi pozitívnou odozvou a Argentína dokonca o pár mesiacov vyhlásila vojnu [[Nacistické Nemecko|Nemecku]] a [[Japonské cisárstvo (1868 – 1945)|Japonsku]]. Spojené štáty ako odpoveď plne uznali vládu generálov. Ale po smrti amerického prezidenta [[Franklin Delano Roosevelt|Roosevelta]] v apríli 1945 sa prezidentom stal [[Harry S. Truman|Harry Truman]], ktorý pristúpil k personálnym zmenám na viacerých postoch vrátane veľvyslanca v Argentíne, ktorým sa stal v októbri 1945 zástanca tvrdej línie [[Spruille Braden]]<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|url=https://www.laguia2000.com/estados-unidos/spruille-braden|titul=Spruille Braden|dátum prístupu=2017-09-29|vydavateľ=laguia2000.com|dátum vydania=}}</ref>. Ten začal hneď organizovať opozíciu voči vojenskému režimu v Argentíne, neskôr hlavne opozíciu voči Perónovi. V októbri 1945 založili Perónovi priaznivci novú [[Strana práce (Argentína)|Stranu práce]] (Partido Laborista)<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|url=http://www.esacademic.com/dic.nsf/eswiki/906816|titul=Partido Laborista (Argentina)|dátum prístupu=2017-09-29|vydavateľ=esacademic.com|dátum vydania=}}</ref>. Táto však nemala iba podporu robotníkov a odborov, ale i časti radikálov, konzervatívcov a cirkvi. 8. októbra 1945 však Perónovi nepriatelia v armáde naliehali na prezidenta Farrella, aby Peróna odvolal, s čím Farrell pod nátlakom súhlasil a vyzval Peróna k rezignácii, čo Perón hneď na druhý deň urobil. Súčasne s podpisom demisie podpísal aj opatrenie zabezpečujúce zvýšenie platov pre všetkých obyvateľov Argentíny. Zároveň mal dovolené prehovoriť v rozhlase, čo bola veľká chyba jeho odporcov, lebo aj toto vystúpenie mu iba zvýšilo podporu. Následne musel Perón odísť do väzenia na
== Perónova éra ==
Riadok 219:
Vďaka víťazstvu vo voľbách v roku 1958 získal [[Arturo Frondizi]] a jeho Nekompromisná radikálna občianska únia prezidentské kreslo, väčšinu v oboch komorách parlamentu a vládu vo všetkých provinciách<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|url=https://www.biografiasyvidas.com/biografia/f/frondizi.htm|titul=Arturo Frondizi|dátum prístupu=2017-09-30|vydavateľ=biografiasyvidas.com|dátum vydania=}}</ref>. Generál Aramburu okamžite uznal Frondiziho ako nového prezidenta. Frondizi však stál pred veľmi zložitou situáciou. Armáda mu síce odovzdala moc, no nemal jej dôveru a ekonomická, politická a sociálna situácia krajiny bola veľmi kritická. Nový prezident mal tak veľmi ťažkú pozíciu, lebo každý krok mohol vyvolať nevôľu jednej zo strán spoločnosti, prípadne armády. Napriek tomu sa Frondizimu v priebehu prvých dvoch rokov podarilo dosiahnuť samostatnosť v ťažbe ropy, čo sa nepodarilo žiadnej vláde od objavenia tejto suroviny v krajine. Ďalším veľkým úspechom bolo vyriešenie problému s chronickým nedostatkom elektrickej energie, ktorý postihoval Buenos Aires, keďže Frondizi nechal vybudovať nové elektrárne, ktoré tento problém vyriešili. Keďže však krajinu trápil veľký nedostatok financií, musela si vláda požičať od [[Medzinárodný menový fond|Medzinárodného menového fondu]]. To však automaticky znamenalo škrty v rozpočte, devalváciu meny a prísnu kontrolu výdavkov štátu. Nastala tak recesia a výrazný nárast životných nákladov obyvateľstva. Tento krok zároveň znamenal koniec spolupráce s Perónistami (1959), no súčasne začiatok spolupráce s armádou. Armáda však postupne získala nad vládou veľmi silný vplyv, keďže generáli rozhodovali aj o menách ministrov<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|url=http://www.monografias.com/trabajos91/arturo-frondizi/arturo-frondizi.shtml|titul=Arturo Frondizi (Presidencia 1958-1962)|dátum prístupu=2017-09-30|vydavateľ=monografias.com|dátum vydania=}}</ref>.
Posilňovanie vplyvu armády spôsobili tiež bombové útoky Perónistických skupín, ktoré začali v roku 1959. Frondizi následne prenechal rozhodovanie a trestanie týchto útokov na armáde. Na začiatku roka 1959 sa uskutočnila [[kubánska revolúcia]], kde komunistickí povstalci zvrhli proamerickú vládu. Frondizi sa krátko po revolúcii stretol s čelným predstaviteľom kubánskej revolúcie a argentínskym občanom [[Che Guevara|Che Guevarom]]. Toto sa však vôbec nepáčilo armáde, a tá už iba čakala na zámienku k odstráneniu prezidenta. Následne za zasadnutí [[Organizácia amerických štátov|Organizácie amerických štátov]] sa argentínska delegácia vyslovila proti vylúčeniu [[Kuba|Kuby]], čo však armáda považovala za jasný signál komunistickej kontrarevolúcie. Aby Frondizi zabránil hroziacemu zásahu armády, prerušil diplomatické styky s Kubou. V roku 1962 sa mali uskutočniť voľby. Frondizi chcel povoliť účasť Perónistom, lebo bol presvedčený, že ich porazí. Ten síce nakoniec tieto voľby vyhral, no iba tesne, Perónisti získali niekoľko provincii<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|url=http://www.parlamentario.com/noticia-64922.html|titul=Los comicios argentinos del 18 de marzo de 1962|dátum prístupu=2017-09-30|vydavateľ=parlamentario.com|dátum vydania=}}</ref>. Toto sa vôbec nepáčilo armáde, ktorá požadovala zrušenie výsledkov volieb v provinciách, kde Perónisti vyhrali. Zároveň vyslali do týchto provincii vojenské jednotky. Prezident Frondizi podľahol tlaku armády a vojenské presuny schválil. 28. marca 1962 vyzvali členovia generálneho štábu armády prezidenta Frondiziho k rezignácii. Ten ju odmietol, tak armáda na druhý deň oficiálne vyhlásila, že prezidenta zosadila. Ešte v ten istý teň bol Frondizi umiestnený do väzenia na
Armáda však nebola jednotná v tom, ako postupovať a či znova inštalovať vojenskú vládu, alebo podporiť civilnú. Za nového prezidenta bol vybraný senátor [[José María Guido]]<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|url=https://www.laguia2000.com/argentina/jose-maria-guido|titul=José María Guido|dátum prístupu=2017-09-30|vydavateľ=laguia2000.com|dátum vydania=}}</ref>. Ten bol ochotný pristúpiť na požiadavky armády, predovšetkým na zrušenie výsledkov volieb, čo sa aj stalo. 29. marca 1962 sa tak Guido stal prezidentom Argentíny. Politická nestabilita spôsobila ďalšie zníženie hodnoty národnej meny. Nová vláda tak musela pristúpiť k radiálnym ekonomickým krokom, ktoré zahŕňali dokonca pozastavenie vyplatenia mzdy štátnym zamestnancom a stanovenie nových druhov daní. Armáda bola v názore na nové opatrenia rozdelená. Na jednej strane stálo krídlo Azules, teda Modrých a na druhej Colorados, teda Červení. Azules podporovali civilnú vládu zameranú proti komunizmu a Colorados požadovali vojenskú diktatúru<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|url=http://www.elortiba.org/old/ayc.html|titul=Azules y colorados|dátum prístupu=2017-09-30|vydavateľ=elortiba.org|dátum vydania=}}</ref>. Modrí nakoniec dokázali presadiť svoje názory a boli tak vypísané nové voľby na rok 1963. Nekompromisná radikálna občianska únia tak začala znova rokovať s Perónistami o podpore. Vlastnú stranu založil dokonca aj generál [[Pedro Eugenio Aramburu]]. Radikálna občianska únia nominovala lekára [[Arturo Umberto Illia|Artura Umberta Illiu]]<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|url=https://www.biografiasyvidas.com/biografia/i/illia.htm|titul=Arturo Umberto Illia|dátum prístupu=2017-09-30|vydavateľ=biografiasyvidas.com|dátum vydania=}}</ref>.
Riadok 285:
Menem sa snažil začať riešiť vzťahy so [[Spojené kráľovstvo|Spojeným kráľovstvom]], keďže tieto boli po vzájomnej vojne prerušené. K obnoveniu diplomatických stykov došlo v roku 1990, no keďže Argentína naďalej trvala na svojom práve na Falklandy, boli (a stále sú) vzájomné vzťahy veľmi zložité<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|url=https://elpais.com/diario/1990/02/15/internacional/635036417_850215.html|titul=Argentina y el Reino Unido restablecen en Madrid relaciones diplomáticas plenas|dátum prístupu=2017-10-02|vydavateľ=elpais.com|dátum vydania=}}</ref>. Na druhej strane sa aj demokratické vlády (podobne ako pred tým vojenská chunta) snažili mať dobré vzťahy so [[Spojené štáty|Spojenými štátmi]], keďže práve USA mohli podporiť ich snahy o riešenie otázky splácania zahraničného dlhu či podporiť snahy Argentíny o vstup do rôznych medzinárodných organizácii. V roku 1995 sa Menemovi podarilo s Britániou dohodnúť na spoločnom využívaní prírodných zdrojov z oblasti Falklandských ostrovov<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|url=https://elpais.com/diario/1995/10/24/internacional/814489204_850215.html|titul=Menem y Major sellan la reconciliacion de argentinos y británicos|dátum prístupu=2017-10-02|vydavateľ=elpais.com|dátum vydania=}}</ref>.
V máji 1995 sa konali nové voľby, kde Menem obhajoval za svoju stranu post prezidenta. Proti nemu sa postavil [[José Octavio Bordón]], ktorého nominovala strana [[Front za solidaritu v krajine]] (Frente por un País Solidario), ktorú tvorili odídenci z Justicialistickej strany a Radikálnej občianskej únie. Vo voľbách Menem zvíťazil ešte väčším rozdielom, ako pred tým<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|url=http://www.lanacion.com.ar/1417128-la-reeleccion-de-carlos-menem-en-1995|titul=La reelección de Carlos Menem en 1995|dátum prístupu=2017-10-02|vydavateľ=lanacion.com.ar|dátum vydania=}}</ref>. Jeho Justicialistická strana už však nebola klasická perónistická strana (skôr ľavicová a populistická), ale stala sa z nej pod Menemovým vedením skôr stredopravicová politická strana. Po víťazstve vo voľbách sa prezident Menem zameral na ďalší rozvoj štátu a na podporu stavebných a infraštruktúrnych projektov zameraných na modernizáciu štátu. Krátko po víťazných voľbách musel Menem čeliť korupčnému škandálu, do ktorého bolo zapojených niekoľko jeho ministrov. To využili odbory, ktoré zvolali generálnu stávku. V následných parlamentných voľbách sa Justicialistická strana prepadla a stratila tak väčšinu v parlamente. Menem však napriek tomu pokračoval v reformách. Na tieto odbory odpovedali ďalšou generálnou stávkou. Pod tlakom protestov a stávok tak od niektorých reforiem musel Menem ustúpiť. Napriek tomu vládol Carlos Menem dve funkčné obdobia, až do roku 1999. Druhé funkčné obdobie však bolo poznačené ekonomickou nestabilitou, zahraničný dlh sa začal znova zvyšovať. Negatívny vplyv mali aj veľké finančné problémy susednej [[Brazília|Brazílie]]. Celková ekonomická kondícia Argentíny sa tak začala zhoršovať, obyvateľstvo začalo byť zreteľne chudobnejšie. Jeho vláda sa však okrem počiatočných ekonomických úspechov stala známou aj klientelizmom a snahou vymeniť sudcov tak, aby boli v súlade s názormi prezidenta a jeho strany. Tak ako v minulosti Juan Perón, aj Carlos Menem si začal svoju podporu v podstate kupovať. Obvinenia z korupcie sa nedotýkali iba ministrov, no začali siahať aj k samotnému prezidentovi<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|url=http://www.nytimes.com/1998/11/18/world/2-would-be-presidents-in-argentina-make-corruption-an-issue.html|titul=2 Would-Be Presidents in Argentina Make Corruption an Issue|dátum prístupu=2017-10-02|vydavateľ=nytimes.com|dátum vydania=}}</ref>. Koniec éry prezidenta Menema už bol poznačený protestmi všetkých častí populácie a častými stávkami, keďže životná situácia obyvateľstva sa stále zhoršovala. V októbri 1999 sa mali konať nové voľby, kde už
== Argentína v novom tisícročí ==
Riadok 292:
[[Fernando de la Rúa]] síce pochádzal z Radikálnej občianskej únie, no vo voľbách kandidoval za širokú stredoľavú koalíciu Aliancia za prácu, spravodlivosť a vzdelanie (Alianza para el Trabajo, la Justicia y la Educación). Prezidentský úrad prevzal oficiálne 10. decembra 1999<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|url=https://www.biografiasyvidas.com/biografia/r/rua.htm|titul=Fernando de la Rúa|dátum prístupu=2017-10-02|vydavateľ=biografiasyvidas.com|dátum vydania=}}</ref>. De la Rúa však preberal krajinu vo veľmi zlom stave, zahraničný dlh krajiny bol znova veľmi vysoký a štátny rozpočet už dávno nebol vyrovnaný, naopak deficit bol taktiež veľmi vysoký. Tak ako obaja jeho predchodcovia, aj prezident De la Rúa musel pristúpiť k výrazným škrtom v rozpočte a zvýšeniu daní pre obyvateľstvo. Nič však nepomáhalo a ekonomická situácia sa stále zhoršovala a vyvrcholila v roku 2001. Na začiatku roka 2001 začali obyvatelia masovo vyberať svoje peniaze z bankových účtov, veľká časť z týchto vkladov odchádzala navyše do zahraničia a domáca mena bola menená za akúkoľvek zahraničnú menu, predovšetkým americké doláre. Nepomohla ani finančná pomoc od [[Medzinárodný menový fond|Medzinárodného menového fondu]]. Vláda sa ešte pokúsila o ďalšie úsporné opatrenia, ktoré však nie len že nepomohli, ale očakávateľne vyhrotili situáciu v spoločnosti. V decembri 2001 bola vláda nútená zmraziť všetky bankové účty v krajine, aby zabránila pokračujúcemu odlivu peňazí z krajiny a bánk. Bol stanovený týždenný limit na výber z účtu a prevod do zahraničia bol úplne zakázaný<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|url=https://economics.rabobank.com/publications/2013/august/the-argentine-crisis-20012002-/|titul=The Argentine Crisis 2001/2002|dátum prístupu=2017-10-02|vydavateľ=economics.rabobank.com|dátum vydania=}}</ref>. Toto opatrenie však bolo tak nepopulárne, že po dlhej dobe začali veľké ľudové nepokoje. Prezident v reakcii vyhlásil [[výnimočný stav]]. Pri následných zrážkach zahynulo približne 40 ľudí a keď sa demonštranti priblížili až k prezidentskému palácu, musel prezident utiecť preč na vrtuľníku. Fernando de la Rúa rezignoval 20. decembra 2001, formálne však vládol o jeden deň dlhšie<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|url=http://www.lanacion.com.ar/164382-de-la-rua-asume-la-presidencia|titul=De la Rúa asume la Presidencia|dátum prístupu=2017-10-02|vydavateľ=lanacion.com.ar|dátum vydania=}}</ref>.
23. decembra 2001 sa prezidentom stal [[Adolfo Rodríguez Saá]] z Justicialistickej strany<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|url=http://www.lanacion.com.ar/1999404-adolfo-rodriguez-saa-se-caso-en-san-luis-y-su-hermano-alberto-fue-testigo|titul=Adolfo Rodríguez Saa se casó en San Luis y su hermano Alberto fue testigo|dátum prístupu=2017-10-02|vydavateľ=lanacion.com.ar|dátum vydania=}}</ref>. Ten síce vydržal v úrade iba jeden týždeň, no počas tohto času vyhlásil očakávaný štátny bankrot Argentíny<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|url=http://www.spiegel.de/international/business/the-ghost-of-argentina-what-happens-when-countries-go-bankrupt-a-588419.html|titul=What Happens when Countries Go Bankrupt?|dátum prístupu=2017-10-02|vydavateľ=spiegel.de|dátum vydania=}}</ref>. Vyhlásenie bankrotu sa prekvapivo stretlo s veľkou podporou nie len v parlamente, ale i v uliciach. Vo funkcii Saá vydržal do 30. decembra 2001. 2. januára 2002 ho nahradil ďalší perónista [[Eduardo Duhalde]]<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|url=https://www.buscabiografias.com/biografia/verDetalle/8324/Eduardo%20Duhalde|titul=Eduardo Duhalde|dátum prístupu=2017-10-02|vydavateľ=buscabiografias.com|dátum vydania=}}</ref>. Obyvatelia Argentíny už neboli ochotní čakať na ďalší vývoj a začali cestovať do susedných štátov a vyberať peniaze tam. Kríza sa tak rozšírila dokonca i do Uruguaja<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|url=http://www.nytimes.com/2002/05/08/business/argentina-shakes-uruguay-rattles.html|titul=Argentina Shakes, Uruguay Rattles|dátum prístupu=2017-10-02|vydavateľ=nytimes.com|dátum vydania=}}</ref>. Duhalde následne zrušil pevný kurz s dolárom, čo umožnilo devalváciu národnej meny, no súčasne nastala aj inflácia a Argentínčana začali vo veľkom strácať svoje úspory bez ohľadu na to, či ich mali v pese alebo dolároch. Výsledok bol katastrofálny. Na konci roka 2002 bola viac ako polovica obyvateľov Argentíny pod hranicou chudoby a nezamestnanosť sa vyšplhala na rekordných 21%. Prvýkrát v histórii Argentíny začalo obyvateľstvo z krajiny odchádzať a nie do nej prichádzať. Znova sa začali rozširovať násilné protesty. Zároveň sa výrazne zvýšila kriminalita, hlavne krádeže a lúpeže, ktorá Argentínu trápila vo veľkej miere aj v ďalších rokoch. Duhaldemu však napriek všetkému poradilo aspoň zastaviť zhoršovanie situácie, aj keď nie ju výraznejšie zlepšiť. Na apríl 2003 vyhlásil nové voľby. V prvom kole zvíťazil bývalý prezident [[Carlos Menem]]. V druhom sa však rozhodol nekandidovať (keďže bolo jasné, že nevyhrá),
=== Vlády Kirchnerovcov a stabilizácia štátu ===
{{Hlavný článok|Néstor Kirchner|Cristina Fernándezová Kirchnerová|Kirchnerizmus}}
[[Súbor:Cristina_con_baston_y_banda.jpg|náhľad|vpravo|Manželia [[Néstor Kirchner]] (vzadu) a [[Cristina Fernándezová Kirchnerová]] (vpredu) viedli Argentínu 12 rokov ako prezidenti.]]
[[Néstor Kirchner]] sa ujal funkcie prezidenta 25. mája 2003. Pochádzal prakticky z úplného juhu Argentíny. Bol členom Justicialistickej strany a vo voľbách kandidoval za koalíciu [[Front za víťazstvo]] (Frente para la Victoria), ktorá okrem Justicialistickej strany združovala aj iné politické subjekty. Aj Kirchner bol počas vojenskej vlády prenasledovaný. Pred funkciou prezidenta pôsobil ako guvernér svojej domovskej provincie [[Santa Cruz (argentínska provincia)|Santa Cruz]]. Tu bolo jeho pôsobenie vnímané veľmi pozitívne, lebo do zaostalej a chudobnej provincie na úplnom juhu krajiny dokázal nie len prilákať zahraničné investície, ale aj zabezpečiť stabilné ekonomické príjmy<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|url=https://www.biografiasyvidas.com/biografia/k/kirchner_nestor.htm|titul=Néstor Kirchner|dátum prístupu=2017-10-02|vydavateľ=biografiasyvidas.com|dátum vydania=}}</ref>. Kirchner sa však v kampani staval proti politike bývalého prezidenta Menema a inklinoval skôr k Juanovi Perónovi. Kirchnerovej vláde sa začalo od začiatku v zložitej situácii pomerne dariť. Podarilo sa mu riešiť situáciu s národným dlhom, presadil väčšiu devalváciu národnej meny, čím výrazne pomohol exportu. To naštartovalo rast HDP, ktorý rástol rekordnou rýchlosťou 10%. Taktiež nezamestnanosť začala klesať a z 20% sa znížila až na 10%. Jedným z hlavných pilierov jeho politiky bolo znížiť počet chudobných, čo sa mu aj darilo. Z viac ako 50% postupne počet chudobných klesol k 30%<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|url=http://www.cfkargentina.com/presidencia-nestor-kirchner-logros-en-economia-2003-2007/|titul=Presidencia Néstor Kirchner, logros en economía 2003 – 2007|dátum prístupu=2017-10-02|vydavateľ=cfkargentina.com|dátum vydania=}}</ref>. Ako ľavicový politik postupne zmenil aj zahraničnú politiku Argentíny, ktorá začala viac spolupracovať s ľavicovými vládami naprieč Latinskou Amerikou, na druhej strane sa snažil nepoškodiť vzťahy so Spojenými štátmi. Táto politika však nebola jednoduchá, keďže napätie medzi niektorými ľavicovými lídrami Latinskej Ameriky a vládou USA bolo často pomerne vysoké. Prezident Kirchner presadil tiež zrušenie amnestii a zákonov, ktoré chránili členov vojenskej chunty pred ďalšou zodpovednosťou za ich zločiny. Napriek tomu, že sa Kirchnerovi pomerne darilo, rozhodol sa v ďalších voľbách nekandidovať a do popredia začal presadzovať svoju manželku [[Cristina Fernándezová Kirchnerová|Cristinu Fernándezovu Kirchnerovú]]<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|url=https://www.biografiasyvidas.com/biografia/f/fernandez_de_kirchner.htm|titul=Cristina Fernández de Kirchner|dátum prístupu=2017-10-02|vydavateľ=biografiasyvidas.com|dátum vydania=}}</ref>. Tá nebola pre Argentínčanov neznámou osobou, keďže bola politicky aktívna už dávnejšie, aj ona bola rovnako jej muž právnička a tiež čelila perzekúcii počas vojenskej vlády. Taktiež svojho muža podporovala počas jeho prezidentskej kampane. Voľby sa konali v októbri 2007 a Cristina Fernándezová Kirchnerová v nich jednoznačne vyhrala. Aj ona bola členkou Justicialistickej strany, no kandidovala v rámci koalície Front za víťazstvo<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|url=https://saintbrendansisland.wordpress.com/2014/01/01/elecciones-presidenciales-argentinas-de-2007-resultados-por-seccion-electoral/|titul=Elecciones presidenciales argentinas de 2007: resultados por sección electoral|dátum prístupu=2017-10-02|vydavateľ=saintbrendansisland.wordpress.com|dátum vydania=}}</ref>.
Napriek tomu, že Argentína už mala jednu prezidentku v osobe [[María Estela Martínezová Perónová|Maríe Estely Martínezovej Perónovovej]] (táto nebola zvolená, ale prezidentkou sa stala po smrti prezidenta z pozície viceprezidenta automaticky), Cristina Fernándezová Kirchnerová bola prvou skutočne zvolenou ženou prezidentkou v dejinách Argentíny. Úrad prevzala 10. decembra 2007. Nová prezidentka nemenila nič na politike svojho manžela a predchodcu v úrade. Dokonca aj ministerský kabinet prešiel iba menšími zmenami. Fernándezová Kirchnerová sa zamerala hlavne na vedu a vzdelanie a začala podporovať projekty predovšetkým v týchto oblastiach, pričom aj výrazne zvýšila rozpočet určený na vzdelanie a vedu<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|url=https://www.buscabiografias.com/biografia/verDetalle/9632/Cristina%20Fernandez%20de%20Kirchner|titul=Biografía de Cristina Fernández de Kirchner|dátum prístupu=2017-10-02|vydavateľ=buscabiografias.com|dátum vydania=}}</ref>. Počas vlády manželov Kirchnerovcov bolo v Argentíne vybudovaných až 1 000 nových škôl. Rovnako podporovala aj rozvoj internetu a počítačového vzdelania v Argentíne. Ako presvedčená perónistka verila, že je potrebné získané bohatstvo začať prerozdeľovať medzi chudobnejšie časti spoločnosti. Do roku tak počet chudobných klesol až na 11% (pred príchodom Néstora Kirchnera ich bolo viac ako 50%). Rovnako sa podarilo znížiť nezamestnanosť na 7%. Predzidentka Fernándezová Kirchnerová pokračovala v úsilí svojho muža potrestať vinníkov za zločiny vojenskej chunty. Vďaka tomu pokračovali procesy s bývalými vojakmi<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|url=http://www.independent.co.uk/news/world/americas/top-secret-files-shed-new-light-on-argentina-s-dirty-war-8923307.html|titul=Top-secret files shed new light on Argentina’s ‘Dirty War’|dátum prístupu=2017-10-02|vydavateľ=independent.co.uk|dátum vydania=}}</ref>. 27. októbra 2010 však prezidentku Fernándezovú Kirchnerovú postihla osobná tragédia, keď jej manžel a bývalý prezident [[Néstor Kirchner]] zomrel na následky srdcových problémov<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|url=https://www.infobae.com/politica/2017/07/29/como-murio-nestor-kirchner/|titul=Cómo murió Néstor Kirchner|dátum prístupu=2017-10-02|vydavateľ=infobae.com|dátum vydania=}}</ref>. Napriek tomu dokázala prezidentka pomerne úspešne previesť Argentínu cez hospodársku krízu z konca prvého desaťročia 21. storočia. 23. októbra 2011 sa konali prezidentské voľby, kde Fernándezová Kirchnerová zvíťazila ešte vyšším rozdielom, ako pred tým<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|url=http://www.canaltrans.com/11/elecciones-argentina-2011.html|titul=Candidatos Y Resultados|dátum prístupu=2017-10-02|vydavateľ=canaltrans.com|dátum vydania=}}</ref>. Hneď začiatok jej druhého funkčného obdobia však bol poznačený správou, že prezidentka trpí [[Rakovina štítnej žľazy|rakovinou štítnej žľazy]]. Počas následných lekárskych zákrokov sa však ukázalo, že prezidentka rakovinu nemá a tak sa do úradu veľmi rýchlo vrátila<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|url=https://www.theguardian.com/world/2012/jan/09/argentina-president-cristina-fernandez-cancer|titul=Argentina president did not have cancer|dátum prístupu=2017-10-02|vydavateľ=theguardian.com|dátum vydania=}}</ref>. Ďalšie zdravotné problémy prekonala v septembri 2013, kedy podstúpila operáciu mozgu<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|url=http://www.bbc.com/news/world-latin-america-24514938|titul=Argentina Cristina Fernandez goes home after brain surgery|dátum prístupu=2017-10-02|vydavateľ=bbc.com|dátum vydania=}}</ref>. V roku 2012 došlo k spomaleniu ekonomického rastu krajiny, na základe čoho začali znova narastať dlhy štátu. Tento stav sa negatívne prejavil v priebehu roka 2014, keď sa Argentína znova dostala na pokraj bankrotu, keďže nemala dostatok prostriedkov na splácanie svojich dlhov. Veľmi negatívny vplyv malo predovšetkým rozhodnutie [[New York (mesto)|new yorského]] súdu, ktorý ukladal Argentíne povinnosť vyplatiť najprv tzv. hedžové fondy a až potom zvyšných veriteľov. Po kríze z roku 2001 sa totiž Argentína dohodla s veriteľmi na tom, že im vyplatí iba časť ich pohľadávok pod podmienkou, že iní veritelia nebudú voči nim zvýhodnení. Toto súdne rozhodnutie však túto dohodu narušilo<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|url=https://www.tyzden.sk/casopis/16063/cristina-proti-supom/|titul=Cristina proti supom|dátum prístupu=2017-10-24|vydavateľ=tyzden.sk|dátum vydania=}}</ref>. Na konci júla 2014 tak Argentína vyhlásila tzv. technický bankrot, teda neschopnosť splatiť dlh vo výške 29 miliárd [[Americký dolár|dolárov]]. To znamenalo, že k oficiálnemu vyhláseniu bankrotu nedošlo, vláda iba vyhlásila, že dlh nesplatí. To viedlo k zníženiu HDP Argentíny, čím začala nová kríza<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|url=https://www.theguardian.com/world/2014/jul/31/argentina-government-defiant-debt-default-axel-kicillof|titul=Argentina's government blames 'conspiracy' for defaulting on debt|dátum prístupu=2017-10-24|vydavateľ=theguardian.com|dátum vydania=}}</ref>. Vláda sa snažila problémy riešiť tak, že prezidentka Fernándezová Kirchnerová presadila tzv. devízovú kontrolu, ktorá spočívala v možnosti obmedziť nákupy alebo predaje zahraničných mien, predovšetkým amerických dolárov. Počas druhého funkčného obdobia sa tiež zhoršili vzájomné vzťahy so Spojenými štátmi. Súčasne sa objavili obvinenia, že prezidentka mala kryť skutočných páchateľov bombových útokov na židovské a izraelské ciele v Buenos Aires zo začiatku 90. rokov, čo však Cristina Fernándezová Kirchnerová odmietala<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|url=http://www.abc.es/internacional/abci-cristina-fernandez-kirchner-nuevo-contra-cuerdas-atentado-amia-201709071819_noticia.html|titul=Cristina Fernández de Kirchner, de nuevo contra la cuerdas por el atentado a la AMIA|dátum prístupu=2017-10-02|vydavateľ=abc.es|dátum vydania=}}</ref>. 25. októbra 2015 sa uskutočnilo prvé kolo prezidentských volieb. Tu už Cristina Fernándezová Kirchnerová nemohla kandidovať, tak za prezidentského kandidáta vybrala guvernéra [[Buenos Aires (provincia)|provincie Buenos Aires]] a bývalého viceprezidenta [[Daniel Scioli|Daniela Scioliho]]. Toho však vo voľbách tesne porazil kandidát pravicovej strany [[Republikánsky návrh]] (Propuesta Republicana) [[Mauricio Macri]] (kandidoval však za koalíciu troch politických strán pod názvom [[Cambiemos]], teda ''Zmeňme to''), čím skončilo obdobie vlády Kirchnerovcov<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|url=http://www.bbc.com/mundo/noticias/2015/11/151122_argentina_elecciones_resultados_ab|titul=Argentina: el opositor Macri gana las elecciones presidenciales|dátum prístupu=2017-10-02|vydavateľ=bbc.com|dátum vydania=}}</ref>.
Vláda Kirchnerovcov bola ovplyvnená novou formou [[Peronizmus|peronizmu]], tzv. [[Kirchnerizmus|kirchnerizmom]]. Táto politická filozofia je charakterizovaná taktiež ľavicovosťou, odmietaním neoliberalizmu a zameraním sa na Latinskú Ameriku<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|url=http://www.perfil.com/columnistas/que-es-el-kirchnerismo-0605-0061.phtml|titul=Qué es el kirchnerismo?|dátum prístupu=2017-10-02|vydavateľ=perfil.com|dátum vydania=}}</ref>.
| |||