Žigmund (Svätá rímska ríša): Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
korekcia gramatiky Značky: náhrada možný vandalizmus vizuálny editor |
d Verzia používateľa 95.170.255.69 (diskusia) bola vrátená, bola obnovená verzia od Lalina Značky: rollback SWViewer [1.0] |
||
Riadok 39:
}}
'''Žigmund Luxemburský''' (* [[14. február]] [[1368]], [[Norimberg]], [[Nemecko]] – † [[9. december]] [[1437]], [[Znojmo]]) bol [[Brandenbursko|brandenburský]] markgróf ([[1378]]{{--}}[[1388]] a [[1411]]{{--}}[[1415]]), [[Uhorsko|uhorský]] kráľ (od [[31. marec|31. marca]] [[1387]]), [[Čechy|český kráľ]] (korunovaný [[28. júl]]a [[1420]], vládol v rokoch [[1436]]{{--}}[[1437]]), [[rímskonemecká ríša|rímsky]] kráľ (zvolený v roku [[1410]] a znovu [[21. júl]]a [[1411]] korunovaný [[8. november|8. novembra]] [[1414]]), lombardský kráľ ([[25. november]] [[1431]]) a sväto-rímsky cisár ([[31. máj]] [[1433]]).
== Životopis ==
Narodil sa v Norimbergu ako syn cisára [[Karol IV. (Svätá rímska ríša)|Karola IV.]] a [[Alžbeta Pomoranská|Alžbety Pomoranskej]]. Po otcovej smrti mu v roku [[1378]] pripadlo [[Brandenbursko]]. V roku [[1388]] dal Brandenbursko moravskému bratancovi [[Jošt Moravský|Joštovi]]. Po Joštovej smrti v roku [[1411]] opäť pripadlo Žigmundovi. V roku [[1415]] ho zas dal Fridrichovi I., hradnému grófovi z Norimbergu, čím urobil z rodu [[Hohenzollernovci|Hohenzollernovcov]] najdôležitejšiu rodinu v Nemecku.
V roku [[1379]] Žigmunda v Trnave zasnúbili s [[Mária z Anjou|Máriou]], dcérou uhorského a poľského kráľa [[Ľudovít I. (Uhorsko)|Ľudovíta I.]] V roku [[1381]] [[Václav IV.]], Žigmundov najstarší brat a český kráľ, trinásťročného Žigmunda poslal do [[Krakov]]a, aby sa – ako snúbenec Márie a tým aj perspektívny (aj) poľský kráľ – zoznámil s krajinou a jej ľudom. Václav IV. mu daroval aj [[Neumark]], aby sa tým uľahčil styk medzi Brandenburskom a Poľskom.
Po smrti Ľudovíta I. v roku [[1382]] sa Žigmundova snúbenica Mária stala kráľovnou Uhorska a Poľska, jej matka [[Alžbeta Kotromanićová|Alžbeta]] ju však zastupovala ako [[regent]]ka. Na základe toho si Žigmund začal nárokovať uhorský aj poľský trón.
Mária, Alžbeta a väčšina uhorských šľachticov Žigmundove nároky na uhorský trón odmietli. Čoskoro nato aj [[Malopoľsko|malopoľská]] šľachta odmietla prijať Žigmunda za poľského kráľa a z dcér Ľudovíta I. bola ochotná prijať za poľskú kráľovnú len tú, ktorá sa bude trvalo zdržiavať v Poľsku. Po rokovaniach medzi Alžbetou a šľachtou nakoniec bola uzavretá [[Košická dohoda]], podľa ktorej v roku [[1384]] korunovali za poľskú kráľovnú Ľudovítovu dcéru [[Hedviga I.|Hedvigu]]. Tú poľská šľachta donútila vydať sa v roku [[1386]] za litovské knieža [[Vladislav II. (Poľsko, 1386)|Vladislava II. Jagelovského]], ktorý sa potom stal poľským kráľom a definitívne tak ukončil poľsko-uhorskú personálnu úniu. Vznikla poľsko-litovská personálna únia, zárodok budúcej [[Poľsko-litovská únia|Poľsko-litovskej únie]].
V samotnom Uhorsku zatiaľ v roku [[1383]] vypuklo proti Alžbetinej vláde povstanie. Alžbetu podporoval rod [[Gorjanskí|Gorjanských]] na čele s palatínom [[Mikuláš I. Gorjanský|Mikulášom Gorjanským]], ktorý bol milencom a hlavným usmerňovateľom Alžbetinej politiky.
V lete roku [[1385]] Žigmund, ktorého Mária a jej okolie odmietli a podporovali ho len niektorí uhorskí magnáti a ostrihomský arcibiskup, napadol Uhorsko a obsadil [[Bratislavská župa|Bratislavskú]] a [[Nitrianska župa|Nitriansku stolicu]]. Na tento účel sa musel vzdať správy Brandenburska v prospech českého kráľa [[Václav IV.|Václava IV.]] (Žigmundovho brata), ako aj dať do zálohy časť Brandenburska a do držby Bratislavskú, Nitriansku a Trenčiansku stolicu svojim bratancom, [[Morava (región)|moravským]] markgrófom [[Prokop]]ovi a [[Jošt]]ovi, výmenou za úver, ktorý mu poskytli. Na jeseň Žigmundovi v Uhorsku dovolili vziať si Máriu v [[Budín]]e, sčasti preto, lebo [[Karol II. (Uhorsko)|Karol II.]] Malý z neapolskej vetvy Anjouovcov pristál v Chorvátsku, aby si nárokoval uhorský trón, čo znamenalo ďalšieho nepriateľa pre vládu Márie. Po sobáši však Žigmund opustil Uhorsko a vrátil sa do Česka, aby získal viac vojska.
Zatiaľ v Uhorsku v decembri 1385 Karol II. dorazil do Budína, kde ho na nátlak prívržencov korunovali za uhorského kráľa. [[7. februára]] [[1386]] potom slovenský šľachtic [[Blažej Forgáč]], podporovateľ Márie, na popud Mikuláša Gorjanského a so súhlasom Alžbety, mečom napadol Karola II., ktorý na následky zranenia o dva týždne zomrel. K moci sa tak opäť dostali Gorjanskí a Mária s Alžbetou.
Krátko nato, na jar [[1386]], Žigmund a Václav IV. napadli Uhorsko a obsadili [[Ráb]]. Po rokovaniach s Alžbetou a Máriou Uhorsko akceptovalo záloh spomínaných slovenských stolíc Česku.
V júli toho istého roka sprievod Márie a Alžbety prepadlo vojsko [[Ján Horváti|Jána Horvátiho]] (Horvátiovci boli rod, ktorý svojho času chcel presadiť sobáš Márie so synom Karola II.). Kráľovné zajali a internovali na ich hrade [[Gomnec]] (potom na Novom Grade). [[Mikuláš I. Gorjanský]], [[Ján Gorjanský]] a [[Blažej Forgáč]] v boji padli a ich hlavy poslali vdove Karola II. do Neapolu ako dôkaz, že smrť jej manžela bola pomstená.
Keď sa Žigmund v Čechách dozvedel, čo sa stalo v Budíne, urýchlene do mesta prišiel, aby ho následne vyhlásili za hlavného krajinského kapitána. Potom sa snažil vyslobodiť internované kráľovné. Podarilo sa mu to po značných neúspechoch až s podporou vojska Benátskej republiky, ktorá chcela zabrániť vplyvu [[Neapolské kráľovstvo|Neapolského kráľovstva]] v tejto oblasti, v júni [[1387]] (v júni kapituloval [[Novi Grad]] benátskemu admirálovi a tým bola oslobodená Mária; Alžbeta zomrela už prv, lebo ju vlastnoručne zaškrtil a pred očami obliehajúcich vojsk z okna hradu vyhodil nazlostený Ján Horváti, keď sa dozvedel, že rokuje s Benátčanmi). Už predtým sa Žigmundovi 31. marca [[1387]] podarilo presadiť svoju korunováciu za uhorského kráľa.
Situácia v Uhorsku však zostala aj potom nepokojná. Na juhu stále existovali prívrženci neapolského dvora a súperenie magnátskych rodov pokračovalo (v rokoch 1392{{--}}1394 boli porazení a majetkov zbavení Horvátiovci).
Paralelne k tomu navyše po [[bitka na Kosovom poli|bitke na Kosovom poli]] (15. júna 1389) začalo Uhorsko hraničiť s [[Osmanská ríša|Osmanskou ríšou]]. Tým sa začalo prakticky permanentné súperenie Uhorska s Osmanskou ríšou o Bosnu, [[Srbsko]] a podobné hraničné kniežatstvá a ustavičné pohraničné boje medzi Uhorskom a Osmanskou ríšou. V roku 1395 v bitke pri [[Malý Nikopol|Malom Nikopoli]] uhorské vojská dočasne zastavili osmanský postup na rumunské kniežatstvá a [[Dobrudža|Dobrudžu]]. V roku [[1396]] Žigmund zorganizoval veľkú medzinárodnú [[križiacka výprava|križiacku výpravu]] (100 000 mužov) proti Turkom, ktorá sa skončila totálnou porážkou kresťanských vojsk pri Nikopole 28. septembra 1396. V tejto bitke bolo zabitých veľa uhorských šľachticov, zajatých veľa križiakov a Turci za nich (napríklad za slovenského palatína Uhorska Leustacha z Jelšavy) požadovali výkupné. Žigmundovi sa podarilo ujsť na lodiach dolu Dunajom a zvyšky porazeného vojska ustúpili späť do Uhorska pod vedením bratislavského župana [[Stibor zo Stiboríc|Stibora zo Stiboríc]] a Beckova (prezývaného „malý slovenský kráľ“). Turci potom niekoľko mesiacov plienili v južnom Uhorsku. Očakávaný ďalší útok Turkov sa (až do roku 1408) nekonal, lebo Turci museli bojovať na východe proti [[Tamerlán]]ovi a potom vznikli v Osmanskej ríši dynastické boje.
Dôsledkom bitky pri Nikopoli však bol významný [[temešvársky snem]], ktorý prijal viaceré veľmi reštriktívne opatrenia na zvýšenie obranyschopnosti Uhorska. Jedným z opatrení bola aj (nepriamo formulovaná) zásada o nezdaniteľnosti šľachty, ktorá mala dôsledky do budúcnosti a spôsobila, že sa uhorská šľachta začala premieňať na tzv. stavy.
Problémy boli aj na severe. V roku 1395 uhorské vojská pod vedením [[Ján z Kaniže|Jána z Kaniže]] a Slováka [[Leustach z Jelšavy|Leustacha z Jelšavy]] porazili poľského kráľa Vladislava II. snažiaceho sa získať trón ako manžel dcéry Ľudovíta I. Umožnila mu to smrť Márie (tehotná padla z koňa a zomrela aj s dieťaťom) v tom istom roku, ktorá spôsobila nielen koniec storočnej vlády Anjouovcov v Uhorsku, ale najmä to, že Žigmund prestal byť legitímnym uhorským kráľom. Konflikt sa dočasne skončil mierom v Spišskej Novej Vsi z júla [[1397]].
V roku [[1397]] moravský markgróf Prokop napadol severné Slovensko, pretože Žigmund nesplatil svoj vyššie spomínaný úver, ale Prokopa porazili.
Zhruba od roku [[1400]] si už boli všetci vedomí, že osmanské nebezpečenstvo bezprostredne nehrozí. Žigmund sa teda začal venovať vývoju v Čechách a v Nemecku, netušiac, že Uhorsko bude načas opäť väčším problémom. V Uhorsku Žigmunda, ktorý si pohneval mnohých uhorských šľachticov vyhubením Horvátiovcov a Lackfiovcov, v apríli 1401 v rámci sprisahania časti šľachty (na čele so slovenským jágerským biskupom [[Tomáš Ludanický|Tomášom Ludanickým]] a s Jánom z Kaniže) detronizovali a internovali v Budíne (potom vo [[Vyšehrad (Maďarsko)|Vyšehrade]], potom v [[Šiklóš]]i). V júni sprisahanci zvolali vlastný snem v [[Topoľčany|Topoľčanoch]] (teda pri Ludanického rodisku) a ponúkli uhorský trón poľskému kráľovi Vladislavovi II. Ten ihneď poslal vojsko k hraniciam na [[Spiš]]i, ale tam sa zastavil. V lete moravskí markgrófi Jošt a Prokop kvôli stále otvorenej už spomínanej pohľadávke spolu s Žigmundovým spojencom Stiborom zo Stiboríc zo Slovenska napadli západné Slovensko (Bratislavu, [[Svätý Jur]] a Trnavu). Táto úspešná invázia spôsobila, že časť sprisahancov presadila Žigmundove prepustenie (jeseň) výmenou za Žigmundov sľub, že konšpirátorom udelí milosť a splní ich podmienky (toto Žigmund potvrdil na uhorskom sneme v Pápe 29. októbra). Dôsledkom bol vznik tzv. [[šiklóšska liga|šiklóšskej ligy]] – novej vládnucej kliky v Uhorsku. V klike mali hlavné slovo páni z Celje, ktorí aj zasnúbili Žigmunda so svojou maloletou dcérou Barborou Celjskou.
Po vymenovaní za miestodržiteľa v Česku Žigmund uzavrel dedičskú zmluvu s Albrechtom Habsburským; na dobu svojej neprítomnosti v Uhorsku vymenoval Albrechta za svojho miestodržiteľa.
Zhruba v tom istom čase v roku [[1403]] syn nebohého Karola II., [[Ladislav Neapolský]], podporovaný [[pápež]]om, spolu so svojimi uhorskými spojencami prenikol do dnešného Maďarska z Dalmácie, ktorú obsadil už v roku [[1402]]. Žigmund bol vtedy v Česku. Zároveň vypuklo povstanie pod vedením Tomáša Ludanického na juhozápadnom Slovensku. V júli 1403 Ladislavove vojská porazil Stibor zo Stiboríc a v auguste a septembri ich porazili Žigmundove vojská. Medzitým 9. augusta v Bratislave Žigmund, nahnevaný skutočnosťou, že Ladislav mal pápežovu podporu, zakázal uhorskej cirkvi odvádzať akékoľvek poplatky [[Rím]]u a prijímať odtiaľ akékoľvek príkazy. Nato pápež Žigmunda exkomunikoval a Žigmund zas na oplátku na sneme v Bratislave v roku 1404 vydal ''[[Placetum regium]]'', ktorým obmedzil práva pápeža v Uhorsku a do niektorých cirkevných funkcií menoval svetských gubernátorov.
Vidiac, že na uhorskú šľachtu sa nemôže spoľahnúť, pokúsil sa Žigmund nájsť spojenca v kráľovských mestách. V roku 1405 vydal tzv. [[menší dekrét]], ktorým vyhlásil veľa miest za slobodné kráľovské mestá a vytvoril akýsi kráľovský mestský stav. Z finančných dôvodov však mnohé tieto mestá čoskoro odovzdal šľachticom, takže počet a vplyv kráľovských miest klesal. Celý projekt podpory od miest stroskotal, preto Žigmund neskôr vymyslel [[Dračí rád]] (pozri nižšie).
Potom Žigmund pacifikoval nové povstanie na juhu Uhorska (opäť podporované Ladislavom Neapolským) opätovným podmanením Bosny a Srbska 1408/1409 a obnovil spojenectvo s Habsburgovcami. V rámci tohto povstania Žigmund osobne viedol aj veľkú križiacku výpravu proti Chorvátom a Bosniakom, ktorá sa skončila [[bitka pri Dobore|bitkou pri Dobore]] (1408).
V novembri [[1405]] sa Žigmund oženil s Barborou Celjskou. V roku 1408 Žigmund a Barbara založili [[Dračí rád]], ktorého prvými členmi boli Žigmund a jeho žena a 22 uhorských [[barón]]ov (aj zo Slovenska). Rád bol politicky dôležitý, lebo Žigmund sa zaviazal, že aspoň s piatimi členmi rádu vždy najprv prediskutuje všetky dôležité otázky rádu a Uhorska.
V roku [[1409]] Žigmund uzavrel spojenectvo s [[Rád nemeckých rytierov|Rádom nemeckých rytierov]] proti Poľsku. V apríli [[1410]] Žigmund rokoval s [[Litva|litovským]] vojvodom Vitoldom (bez prítomnosti poľského kráľa) v [[Kežmarok|Kežmarku]], aby odhovoril Poľsko od vojny proti Rádu nemeckých rytierov. Rokovania boli neúspešné a Poľsko neskôr svoju vojnu vyhralo v [[bitka pri Grunwalde|bitke pri Grunwalde]] 15. júla. Na jeseň 1410 Poliaci odrazili menšie uhorské útoky vedené Stiborom zo Stiboríc v južnom Poľsku. V marci roku 1412 Žigmund a Poľsko a Litva podpísali v Starej Ľubovni mier po tom, ako bolo už v novembri 1411 podpísané prímerie medzi Poľskom a Uhorskom vo Vyšných Šromovciach (Sromowce Wyźne v dnešnom Poľsku). Žigmund mier s Vladislavom podpísal pre vypuknutie novej vojny s Benátkami, ktoré sa chceli zmocniť Dalmácie, a ktoré ho nútilo požičať si od Vladislava peniaze. V októbri 1412 preto dal výmenou za 37 000 kôp [[pražšský groš|pražských grošov]] do zálohy Poľsku 13 [[Spiš (región)|spišských]] miest, Starú Ľubovňu, [[Podolínec]] a [[Hniezdne]].
V roku [[1410]] Žigmunda zvolila časť [[kurfirst]]ov za nemeckého (rímskeho) kráľa. V roku 1411 ho po smrti [[Ruprecht Falcký|Ruprechta Falckého]] zvolili za nemeckého kráľa druhý raz a definitívne. V tom istom roku bola Žigmundova dcéra Alžbeta (dvojročná) zasnúbená s Albrechtom Habsburským (štrnásťročný) v Bratislave a Žigmund proklamoval Albrechta za svojho dediča. V roku [[1421]] sa v Bratislave konala svadba Žigmundovej dcéry Alžbety a Albrechta Habsburského
V roku [[1411]] sa začala [[uhorsko-benátska vojna]]. V roku [[1412]] odišiel do poľa aj sám Žigmund a zotrval v zahraničí vyše 6 rokov. V roku [[1413]] bol Žigmund po fakticky prehranej vojne nútený uzavrieť s Benátkami mier na 5 rokov a odstúpiť im väčšinu Dalmácie. V roku [[1415]] opäť stratil Bosnu, čomu dopomohla Osmanská ríša. V roku 1419 Žigmund Benátčanov z Dalmácie vypudil.
Žigmund zorganizoval [[kostnický koncil]] (konal sa 1414{{--}}1418), na ktorom bola odstránená pápežská schizma trvajúca od roku 1387, a na ktorom sa však na druhej strane rozhodlo o upálení Jána Husa (v 1415). Hoci Žigmund predtým zaručil Husovi svojím glejtom bezpečnosť, nezabránil jeho odsúdeniu a upáleniu, pretože videl, že podpora Husa ohrozuje jeho politiku na koncile. Z tohto činu neskôr vyplynul jeho zápas o českú korunu a nenávisť Čechov voči jeho osobe.
Na jeseň [[1419]] na juhu Uhorska vypukli boje proti Turkom. V decembri 1419 s nimi Žigmund vo Veľkom Varadíne uzavrel mier na 5 rokov.
Od decembra 1419, kedy zomrel Václav IV., sa Žigmund úplne sústredil na získanie českého trónu. Dal sa korunovať za českého kráľa, ale čáslavský snem ho českého trónu zbavil v roku [[1421]]. V rokoch [[1419]] až [[1435]] stál Žigmund na čele boja proti husitom v Česku a okolí. Podarilo sa mu ich zdolať, až keď v ich radoch došlo k vnútornému rozkolu.
Barbora Celjská bola údajne energická žena a roku [[1419]] jej Žigmund, údajne pre neveru, odobral všetky príjmy a vypovedal ju do Oradey. Po uzmierení jej však v roku 1424 daroval odvody zo stredoslovenských banských miest, Zvolenský zámok a niekoľko hradných panstiev (napríklad Trenčiansky hrad). Neskôr Barbora otvorene vystupovala proti Žigmundovým záujmom, preto ju Žigmund dal krátko pred svojou smrťou uväzniť.
V roku [[1424]] rokoval s [[Byzantská ríša|byzantským]] cisárom [[Ján VIII. (Byzantská ríša)|Jánom VIII.]] v Uhorsku.
V roku [[1428]] Žigmundove vojská utrpeli porážku pri obliehaní Turkov na hrade Golubac v Srbsku; Uhorsko stratilo Valašsko a Srbsko. V roku 1429 s Turkami uzavrel trojročné prímerie.
V rokoch [[1428]] až [[1435]] českí husiti uskutočňovali svoje spanilé jazdy aj na Slovensko, čo prinútilo Žigmunda opäť sa venovať Uhorsku. Okolo roku 1430 sa Žigmund rozhodol, že vďaka centrálnej polohe Bratislavy v jeho stredoeurópskej ríši premení Bratislavský hrad na najväčší hrad v Európe a sídlo jeho ríše. V rokoch 1430{{--}}1435 sa síce uskutočnila veľká rekonštrukcia hradu, ale Žigmund na hrade nakoniec nesídlil (sídlil v meste pod hradom) a plány sa nerealizovali. Za Žigmundovej vlády sa však uskutočnili veľkolepé prestavby aj iných hradov.
Roku 1433 sa Žigmund stal – ako prvý vladár Uhorska vôbec – aj rímskym cisárom.
V marci 1435 Žigmund vydal na sneme v Bratislave tzv. ''[[Decretum maius]]'', ktorým reformoval súdnictvo. Okrem toho vydal dekrét týkajúci sa obrany proti Husitom, v ktorom sa zaviazal platiť za obranu západného Slovenska z vlastných zdrojov.
V rokoch [[1433]]{{--}}[[1434]] dosiahol Žigmund všetky svoje politické ciele. V roku 1434 vypracoval projekt reformy rímskonemeckej ríše. V roku [[1436]] sa presťahoval do Prahy. V roku 1437 sa konal ríšsky snem v Chebe, kde sa diskutovalo o reforme rímskonemeckej ríše. V decembri [[1437]] zomrel v Znojme. Nezanechal mužských potomkov.
== Význam ==
Žigmund bol významný [[Európa|európsky]] politik vrcholného [[stredovek]]u. Bojoval s Turkami, zaslúžil sa o reformu [[cirkev|cirkvi]] ([[Kostnický koncil|koncily v Kostnici]] a v [[Bazilejsko-ferrarsko-florentský koncil|Bazileji]]), reformoval ríšu. V týchto snahách často býval osamotený. Ako prvý vytvoril podunajské súštátie, ktoré pozostávalo z uhorského a českého kráľovstva a nemeckej ríše a zrejme malo byť hrádzou proti dravej osmanskej expanzii. K jeho ďalšiemu rozšíreniu smeroval tiež sobáš Žigmundovej dcéry Alžbety s rakúskym arcivojvodom [[Albrecht II. (Svätá rímska ríša)|Albrechtom V. Habsburským]], ktorý bol predurčený za dediča Žigmundových dŕžav.
Počas celej svojej vlády Žigmund musel bojovať proti rôznym nepriateľom: proti Turkom (od roku 1389), proti viacerým uhorským magnátom, proti [[Vladislav II. (Uhorsko)|Vladislavovi II. Jagelovskému]] z Poľska (1395{{--}}1412), proti [[Ladislav Neapolský|Ladislavovi Neapolskému]] (1403), proti [[husiti|husitom]] (1419{{--}}1437) a proti [[Benátky|Benátkam]] (opakovane).
V Uhorsku bol prevažne neobľúbený, pretože hneď na začiatku dal Moravanom do zálohy západné Slovensko, ďalej preto, že kruto postupoval proti odporcom, ale najmä preto, že štedro obdarúval svojich prívržencov (dve tretiny z dovtedajších kráľovských majetkov dal do trvalej držby prevažne veľmožom a z ich vplyvu sa potom nevedel vymaniť). V šľachtickej tradícii je považovaný za falošného, vierolomného a pomstychtivého panovníka. Na druhej strane neslobodno zabudnúť, že pomerne úspešne bránil juh Uhorska proti všemožným nepriateľom.
Aj v [[Česko|Česku]] bol neobľúbený, tu však pre upálenie Jána Husa (po jeho upálení dostal prezývku „liška ryšavá“). [[Husiti|Husitská revolúcia]] v Čechách mu napokon bránila prevziať vládu v Českom kráľovstve celých 16 rokov.
== Rodina ==
* otec [[Karol IV. (Svätá rímska ríša)|Karol IV.]]
* matka [[Alžbeta Pomoranská]], štvrtá manželka Karola IV.
* manželka (1382{{--}}1395) [[Mária z Anjou|Mária Uhorská]]; nenarodené dieťa zomrelo s matkou
* manželka (od 1405) [[Barbora Celjská]]
* dcéra [[Alžbeta Luxemburská]], od 1421 manželka [[Albrecht II. (Svätá rímska ríša)|Albrechta Habsburského]]
== Genealógia ==
{{Rodokmeň predkov
|1 = '''Žigmund'''
|2 = [[Karol IV. (Svätá rímska ríša)|Karol IV.]]
|3 = [[Alžbeta Pomoranská]]
|4 = [[Ján (Čechy)|Ján Luxemburský]]
|5 = [[Eliška Přemyslovna]]
|6 = [[Bogislav V. Pomoranský]]
|7 = [[Alžbeta Poľská]]
|8 = [[Henrich VII. (Svätá rímska ríša)|Henrich VII.]]
|9 = [[Margaréta Brabantská]]
|10 = [[Václav II. (Čechy, kráľ)|Václav II.]]
|11 = [[Guta Habsburská]]
|12 = Wartislaw IV. Pomoranský
|13 = Alžbeta z Lindau-Ruppinu
|14 = [[Kazimír III. (Poľsko)|Kazimír III. Veľký]]
|15 = [[Aldona Litovská]]
|16 = [[Henrich VI. (Luxembursko)|Henrich VI.]]
|17 = [[Beatrix z Avesnes]]
|18 = [[Ján I. (Brabantsko)|Ján I.]]
|19 = [[Margaréta Flanderská]]
|20 = [[Přemysl Otakar II.]]
|21 = [[Kunhuta Haličská|Kunhuta Uhorská]]
|22 = [[Rudolf I. Habsburský]]
|23 = [[Gertrúda z Hohenbergu]]
|24 = [[Bogislav IV. Pomoranský]]
|25 = Margaréta z Rügenu
|26 = Ulrich I. z Lindow-Rupinu
|27 = Adela zo Schladenu
|28 = [[Vladislav I. (Poľsko, 1320)|Vladislav I.]]
|29 = [[Hedviga Kališská]]
|30 = [[Gediminas]]
|31 = Jewna
}}
== Pozri aj ==
* [[Luxemburgovci]]
* [[Zoznam panovníkov Česka]]
* [[Zoznam východofranských kráľov, nemeckých kráľov a rímsko-nemeckých cisárov]]
== Iné projekty ==
{{projekt|commons=Category:Sigismund, Holy Roman Emperor}}
== Literatúra ==
* {{Citácia knihy | priezvisko = Drška | meno = Václav | odkaz na autora = | titul = Zikmund Lucemburský : Liška na trůně | vydavateľ = Epocha | miesto = Praha | rok = 1996| vydanie = 1 | počet strán = 88 | isbn = 80-902129-0-5 | jazyk = po česky }}
* [http://www.genealogie-mittelalter.de/deutschland_koenige_2/sigismund_deutscher_koenig_1437_luxemburger/sigismund_von_luxemburg_deutscher_koenig_+_1437.html www.genealogie-mittelalter.de - literatúra v nemeckom jazyku]
* [http://fmg.ac/Projects/MedLands/BOHEMIA.htm#_Toc154062933 literatúra v anglickom jazyku]
* [http://sagv.gyakg.u-szeged.hu/tanar/farkzolt/SIGMUND/ZSIGBEV.HTM sagv.gyakg.u-szeged.hu - literatúra v maďarskom jazyku]
[[Kategória:Luxemburgovci]]
| |||