Eugen Savojský: Rozdiel medzi revíziami

| Dátum narodenia = [[1618. október]] [[1663]]

| Dátum úmrtia = {{duv|1736|04|2421|1663|10|1618}}

| Miesto úmrtia = [[Viedeň]], [[RakúskoSvätá ríša rímska]]

'''Eugen František, princ savojský a carignanský, gróf zo Soissons''' (po nemecky najčastejšie ''Eugen von Savoyen''), prezývaný ''Malý abbé'' (* [[1618. október]] [[1663]], [[Paríž]], [[Francúzsko]] – † [[2421. apríl]]a [[1736]], [[Viedeň]], [[RakúskoSvätá ríša rímska]]) bol [[Rakúsko|rakúsky]] [[vojvodca]] a [[politik]] [[francúzsko|francúzskeho]] pôvodu, [[generalissimus]] vojsk rakúskych [[Habsburgovci|Habsburgovcov]] a jeden z najväčších vojvodcov konca 17. a začiatku 18. storočia. Je považovaný za jedného z najväčších [[Turkobijec|turkobijcov]], možno najväčšieho – vážne mu konkuruje iba [[Ján III. Sobieski]].

Nech už bol dôvod Ľudovítovho odmietnutia akýkoľvek, mal ho kráľ neskôr trpko ľutovať. Eugen sa vojenskej kariéry vzdať nehodlal a pohŕdavé odmietnutie v ňom navyše prebudilo nenávisť ku kráľovi. V lete [[1683]] utiekol z Francúzska a vstúpil do služieb jeho najvážnejších nepriateľov, rakúskych Habsburgovcov (konkrétne [[Leopold I. (Svätá rímska ríša)|Leopolda I.]]). Ako ordonančný dôstojník svojho bratanca [[Ľudovít Viliam I. Bádenský|Ľudovíta Viliama Bádenského]] sa zúčastnil [[bitka pri Viedni (1683)|bitky pri Viedni]] s Turkami a koncom roka dostal od cisára [[Leopold I. (Svätá rímska ríša)|Leopolda I.]] v rámci hromadného povyšovania jazdecký dragúnsky pluk, ktorý niesol jeho meno až do roku 1918.<ref>DANGL, V. - SEGEŠ, V.: ''Vojvodcovia : 111 osobností vojenských dejín Slovenska.'' Praha 2012, s. 225.</ref>

Na začiatku roku [[1689]] sa na čele troch jazdeckých plukov presunul k [[Rýn]]u a prvýkrát zdvihol zbraň proti Francúzsku. V rámci nie príliš intenzívnej [[pozičná vojna|pozičnej vojny]], kedy obom stranám išlo hlavne o to nebyť porazený a súčasne finančne vyčerpať súpera, sa Eugen zúčastnil jediného väčšieho podniku zo strany ríše, dobytia [[Mainz]]u. Utrpel pri ňom ďalšie zranenie, ale to zrejme nebolo také vážne ako predchádzajúce a rýchlo sa z neho vyliečil. Potom bol povýšený na generála jazdy a odoslaný do Talianska ako pomoc svojmu bratancovibratrancovi, vojvodovi savojskému, ktorého agresívne konanie a hrozby Ľudovíta XIV. primäli k urýchlenému vstupu do širokej protifrancúzskej koalície.

Savojské ťaženie nebolo nijako úspešné, španielsko-savojsko-rakúske vojská boli porazené v [[bitka pri Staffardy|bitke pri Staffardy]] a nasledovala obvyklá pozičná vojna. Eugen zúril a obviňoval svojich nadriadených (a najmä španielskych spojencov) z neschopnosti a zbabelosti. Sám potom robil, čo mohol, a roku [[1691]] nečakaným úderom zahnal francúzske vojská obliehajúce [[Cuneo]]. Bohužiaľ krátko po bitke dostal posily a s nimi aj dvoch nových nadriadených. Nasledovali veľmi ostré spory medzi Eugenom a jedným z nich, [[Antonio Caraffa|Antoniom Caraffom]], ktoré vyústili nakoniec v to, že Caraffa bol cisárom odoslaný na misiu do [[Rím]]a. V roku [[1693]] bol Eugen povýšený na hodnosť [[maršal|poľného maršala]]. Radosť z titulu mu však hneď skalila drvivá porážka v [[bitka pri Marsaglie|bitke pri Marsaglie]]. Nemohol za ňu, bitku si prehral osobne Viktor Amadeus II., ktorý navyše urýchlene začal premýšľať o zmene strany. Situácia nevyhnutne dospela k tomu, že po dlhom rokovaní bol [[20. september|20. septembra]] roku [[1697]] v holandskom Rijswijku uzatvorený mier medzi Francúzskom a teraz už jeho spojencom Savojskom na jednej strane a Rakúskom a jeho spojencami na strane druhej.

Leopold I. využil chvíle pokoja, aby sa sústredil na vyriešenie „tureckej otázky“. V roku [[1697]] sa stal Eugen [[hlavný veliteľ|hlavným veliteľom]] habsburských vojsk v [[Uhorsko|Uhorsku]]. Na nabádanie k opatrnosti zo strany cisára príliš nedal a [[11. september|11. septembra]] pripravil početne silnejšej tureckej armáde zdrvujúcu porážku v [[Bitka pri Zente|bitke pri Zente]]. Potom vpadol do [[Bosna|Bosny]] a dobyl [[Sarajevo]], čím [[sultán]]a prinútil k rokovaniu o mieri, ktoré vyvrcholilo stiahnutím tureckých vojsk z podstatnej časti [[Uhorsko|Uhorska]] a [[Sedmohradsko|Sedmohradska]]. Éra tureckej rozpínavosti bola definitívne ukončená a začal pozvoľný pád [[Osmanská ríša|osmanskejOsmanskej ríše]].

Roku [[1701]] prepukli [[vojna o španielske dedičstvo|vojny o španielske dedičstvo]] a Eugen sa ako veliteľ vojsk rakúskych Habsburgovcov znovu postavil proti svojej rodnej krajine. V roku [[1701]] vyrazil v čele rakúskych vojsk do [[Taliansko|Talianska]]. Doslova šokoval celú [[Európa|Európu]], keď obišiel francúzske vojská strážiace hlavné [[Alpy|alpské]] [[priesmyk]]y malými chodníčkami, používanými horskými pastiermi, a z ničoho nič sa objavil v severnom Taliansku vo francúzskom tyle, čo mu prinieslo porovnanie s [[Hannibal Barkas|Hannibalom]]. Následne sužoval početne silnejších Francúzov v šarvátkach a bleskovými presunmi zosmiešňoval ich ťažkopádnu snahu obkľúčiť jeho vojsko a rozdrviť ho. Rozzúrený [[Ľudovít XIV.]] sa teda rozhodol vymeniť veliteľa, ale vojvoda z Villeroy nebol správnou voľbou a rozkazy, ktoré tento nový veliteľ od kráľa dostal, boli až príliš podrobné. V súlade s nimi začal Villeroy mohutnú [[ofenzíva|ofenzívu]], ktorú ale Eugen bez väčších ťažkostí zastavil [[1. september|1. septembra]] [[bitka pri Chiari|pri Chiari]]. Nasledovala [[pat]]ová situácia so zabetónovanými armádami, ktorú však Eugen zručne narúšal drobnou vojnou, s ktorou neprestal ani po príchode zimy. Vrcholom tejto taktiky mal byť nečakaný [[prepad Cremony]] ([[1. február]]), ktorý sa síce nakoniec nepodaril, tak ako mal (mesto nepadlo), a priniesol cisárskym rozsiahle straty, vyústil však v potupné zajatie vojvodu Villeroya. V celkovom výsledku sa to však ukázalo ako nevýhoda, pretože Villeroyov nástupca a Eugenov bratanecbratranec, maršal [[Louis Joseph de Bourbon, vojvoda z Vendôme]], sa prejavil ako omnoho schopnejší nepriateľ. V roku [[1702]] obaja velitelia stretli v niekoľkých menších bitkách, ktoré prebiehali so striedavým úspechom. Potom došlo k zásadnej zmene situácie, keď do vojny medzi Francúzskom a rakúskymi Habsburgovcami vstúpili ďalšie štáty, z ktorých najdôležitejšie bolo [[Bavorsko]] na strane Francúzska a [[Anglicko]], [[Holandsko]] a väčšina štátov [[Svätá rímska ríša|ríše]] na strane Habsburgovcov. Taliansko sa stalo vedľajším bojiskom a Eugen odišiel do [[Viedeň|Viedne]], kde sa snažil získať proviant pre svoje jednotky a trochu upraviť plány na ťaženie proti Francúzsku, ktoré v pôvodnej podobe označoval za „''zábavné''“.

V roku [[1714]] začal Eugen budovať vo Viedni [[barok]]ový palác [[Belvedér (Viedeň)|Belvedér]] (dokončený [[1723]]). Na adresu výstavného sídla sa hovorilo, že Rakúsko je krajinou, v ktorej poddaný žije lepšie ako jeho cisár (vtedy ešte nestál habsburský zámok [[Schönbrunn]]). Súčasne bol menovaný [[guvernér]]om [[Rakúske Holandsko|Rakúskeho Holandska]], ktoré bolo Rakúsku postúpené na základe mierovej zmluvy. Veľmi skoro však začal pripravovať pôdu pre novú vojnu. [[Osmanská ríša]] síce dodržiavala mier s [[Habsburgovci|habsburskými]] dŕžavami, s o to väčším nadšením sa však vrhla na ďalšie ciele. Najskôr prinútila [[Rusko]] k vráteniu rozsiahlych dŕžav v oblasti okolo [[Čierne more|Čierneho mora]] a potom napadla [[Benátska republika|Benátsku republiku]]. Jej pozície v [[Grécko|Grécku]] a stredomoríStredomorí sa pod tlakom drvivej presily začali rúcať a Benátky začali zúfalo volať o pomoc. [[Karol VI. Habsburský]] sa po dlhom váhaní na naliehanie Eugena rozhodol zasiahnuť. Najskôr sa pokúsil ísť na vec [[diplomacia|diplomaticky]], ale keď dali Turci najavo, že svoju výpravu proti Benátkam nezastavia, rozhodol sa pre boj. Spojenectvo s ním vyhlásili pochopiteľne Benátky a [[Veľká Británia]] (ktoré súčasne spoločne s [[pápež]]om garantovali nedotknuteľnosť habsburských dŕžav v Taliansku po celý čas ťaženia). Na jeseň roku [[1715]] sa začali k hraniciam sťahovať prvé vojenské jednotky.

Keď dospel k názoru, že na výpravu proti Belehradu už nie je dosť času, rozhodol sa prechodne zmeniť cieľ a vyrazil k [[Temešvár]]u, ktorý dobyl [[12. október|12. októbra]]. TureckoOsmanská stratiloríša stratila rozsiahle územia a iba zima ho ochránila pred ďalšími.

V roku [[1717]] už nič nebránilo ťaženiu na [[Belehrad]], princova armáda potom bola posilnená o množstvo nových spojencov, ktorí po jeho drvivom víťazstve v predchádzajúcom roku považovali za vhodné manifestovať svoju oddanosť Habsburgovcom a podieľať sa na výnosnom podniku. Na prelome júna a júla obľahol Belehrad, aby bol na konci júla sám obľahnutý ešte silnejšou armádou [[paša|pašu]] Chalila. Eugen najskôr tvrdo zdecimoval mestských obrancov, na čo 16. augusta zaútočil na Chalilovu armádu a prinútil ju k ústupu. [[18. august]]a [[Belehrad]] kapituloval. Išlo o ďalšie slávne víťazstvo, ale vojna obe strany vyčerpala a ďalšie vojenské snahy Eugena a jeho generálov už príliš k úspechu neviedli. To viedlo nakoniec k mierovým rokovaniam, ktorých výsledkom bol [[Požarevacký mier]] ([[21. júl]] [[1718]]) a prechod severného [[Srbsko|Srbska]], [[Malé Valašsko|Malého Valašska]] a [[Temešský Banát|Temešského Banátu]] do rakúskej správy. Naproti tomu Turci si smeli ponechať väčšinu územia, ktoré dobyli na [[Benátska republika|Benátskej republike]]. Navyše na mierovú dohodu naväzovalanadväzovala veľmi dôležitá obchodná zmluva uzatvorená [[27. júl]]a medzi [[sultán]]om a [[cisár]]om, ktorá viedla k rozvoju rozsiahlych obchodných stykov (a pre Benátky predstavovala ešte väčšiu katastrofu, ako územné straty).

Po vojne s TureckomOsmanskou ríšou zaberala väčšinu Eugenovho času politika. Bol jedným z najvplyvnejších mužov v habsburských krajinách a mal veľký vplyv na diplomaciu a organizáciu armády. Podporoval snahy cisára [[Karol VI. (Svätá rímska ríša)|Karola VI.]] o presadenie [[pragmatická sankcia|pragmatickej sankcie]], ale zastával názor, že prílišné spoliehanie sa na diplomaciu a záruky, ktoré si od susedov kupuje, nemajú veľkú cenu. Opakovane radil kráľovi, aby nároky svojej dcéry podoprel skôr plnou pokladnicou a silnou armádou ako diplomatickými zárukami od tých, ktorí ich asi nedodržia. Jeho vlastná pozícia sa však niekoľkokrát povážlivo zatriasla a [[Karol VI. Habsburský|Karol VI]]. na neho začal postupne nazerať ako na ministra a radcu síce verného a schopného, ale nemilovaného a mierne skorumpovaného. Eugen sa stal terčom opakovaných intríg zo strany ostatných šľachticov, najmä z tzv. „španielskej strany“ a bol napádaný pre prílišnú koncentráciu moci a so zdôvodnením, že má toľko významných úradov, že ich nestíha riadne vykonávať (čo bola v niektorých ohľadoch výčitka oprávnená). Vzťahy s panovníkom definitívne ochladli, keď Eugen v roku [[1719]] odkryl rozsiahlu [[zrada|zradu]] a nelojálne intrigy niektorých vysoko postavených šľachticov, z ktorých niektorí boli najbližší priatelia a radcovia cisára. Eugen tak jednal čiastočne v sebaobrane, pretože dotyční hodlali predovšetkým odstrániť jeho, no i tak mu to cisár nikdy neodpustil.

Na jeho počesť bolo pomenovaných niekoľko lodí, napr. britský [[monitor (typ lode)|monitor]] ''[[HMS Prince Eugene]]'', rakúska bojová loď ''[[SMS Prinz Eugen]]'' a nemecký [[ťažký krížnik]] ''[[Prinz Eugen (ťažký krížnik)|Prinz Eugen]]''. Počas [[prvá svetová vojna|prvej]] aj [[druhá svetová vojna|druhej svetovej vojny]] bol Eugen Savojský pripomínaný ako historický vzor nemeckého či rakúskeho vojaka. CezPočas druhúdruhej svetovúsvetovej vojnuvojny niesla jeho meno i jedna z divízií Waffen SS ([[7. horská divízia SS Prinz Eugen]]).

== Iné projektyReferencie ==

* [[Vít Vlnas|VLNAS, Vít]]: ''Princ Evžen Savojský. Život: život a sláva barokního válečníka,.'' Ladislav HoráčekLitomyšl - PasekaPraha a: NárodnáPaseka galéria- vNárodní Prahegalerie 2001,. 849 s. ISBN 80-7185-380-1