Španielska občianska vojna (1936): Rozdiel medzi revíziami

Revízia 6780274 používateľa 185.218.29.226 (diskusia) bola vrátená
(abc)
(Revízia 6780274 používateľa 185.218.29.226 (diskusia) bola vrátená)
Značka: vrátenie
}}
 
'''Španielska občianska vojna''' ({{vjz|spa|''Guerra Civil Española''}}) patrí k najkrvavejším, ale aj najneprehľadnejším konfliktom 20. storočia. Zároveň ide o vojnu, ktorá na veľmi dlhú dobu hlboko rozdelila nielen španielsku spoločnosť. Vypukla v momente, keď <referencesproti />demokraticky zvolenej republikánskej vláde vojensky vystúpila armáda pod vedením generála [[Francisco Franco|Francisca Franca]].
 
== Charakteristika ==
Vo vojne, ktorá začala [[17. júla]] [[1936]], sa z neprehľadného spoločenského a politického spektra španielskej spoločnosti vyprofilovali dve proti sebe stojace strany: prevažne ľavicoví '''Republikáni''' bojujúci na strane oficiálnej vlády [[Druhá španielska republika|Španielskej republiky]] a pravicoví '''Nacionalisti''', ktorí boli neskôr nazývaní [[Frankizmus|'''frankisti''']] podľa generála [[Francisco Franco|Franca]], ktorý sa v priebehu vojny stal ich hlavným vodcom.
 
Hoci [[Spoločnosť národov]] obhajovala politiku nezasahovania a vyhlásila aj zbraňové embargo, do konfliktu na oboch stranách významne zasiahli zahraničné sily. Na strane frankistov to od prvopočiatku konfliktu boli [[nacistické Nemecko]] a [[Talianske kráľovstvo (1861 – 1946)|fašistické Taliansko]] a na strane republikánov od októbra 1936 [[ZSSR]] a [[Mexiko]]. Mimo toho na strane republikánov pôsobili aj dobrovoľnícke jednotky z ďalších štátov – tzv. [[Interbrigáda|interbrigády]].
 
Vojna skončila jasným víťazstvom lepšie organizovaných frankistov, po ktorom nasledovalo dôkladné „očistenie“ španielskej spoločnosti od všetkého komunistického alebo čokoľvek čo by pripomínalo druhú republiku a to zahŕňalo predovšetkým odbory a politické strany. Boli zničené alebo neprístupné rady archívov, nepohodlní jedinci boli často uväznení, nútení odísť do exilu či zavraždení. Množstvo obetí je otázne; odhady sú približne pol milióna mŕtvych.<ref>
{{Citácia elektronického dokumentu
| priezvisko =
| meno =
| odkaz na autora =
| titul = Spanish Civil War: Casualties
| url = http://spartacus-educational.com/SPcasualties.htm
| dátum vydania =
| dátum aktualizácie =
| dátum prístupu =
| vydavateľ = Spartacus Educational Publishers Ltd.
| miesto =
| jazyk = anglicky
}}</ref> Veľká časť týchto obetí nebola výsledkom vojnových konfliktov, ale hromadných popráv vykonaných oboma stranami (často výlučne na základe ideologickej alebo triednej príslušnosti).
Hoci vojna trvala len tri roky, poznamenala Španielsko na veľmi dlhú dobu a jeho ekonomika sa spamätávala ešte mnoho rokov. Ovplyvnila politiku a verejnú mienku ďaleko za hranicami Španielska a zapálila vášne medzi intelektuálmi a politickými spolkami. Republikánski stúpenci ju označovali za zápas medzi „tyraniou a demokraciou“, alebo „fašizmom a slobodou“, a mnoho mladých idealistov tridsiatych rokov vstúpilo do interbrigád. Francovi stúpenci zase túto vojnu vnímali ako boj medzi „červenými hordami“ a „kresťanskou civilizáciou“.
 
Vojna mala obrovský význam aj pre vývoj počiatočnej fázy [[Druhá svetová vojna|druhej svetovej vojny]], pretože ako sily [[Os Berlín-Rím-Tokio|Osi]], tak [[Sovietsky zväz]] si v nej vyskúšali svoju techniku ​​a bojové [[Doktrína|doktríny]] a získaným skúsenostiam prispôsobili výcvik vojakov a zbrojné programy.
 
== História vojny ==
=== Predohra vojny ===
Príčiny a počiatky tohto konfliktu možno hľadať v dlhodobej spoločenskej a ekonomickej kríze, ktorá postihla Španielsko po [[Prvá svetová vojna|prvej svetovej vojne]] a viedla k takej radikalizácii spoločnosti, že tá svoje problémy už nebola schopná riešiť inak ako vojnou. Španielsko bolo už dlhodobo politicky nestabilné, nepriateľstvo rástlo veľmi dlho a obyvatelia sa celý čas akoby „pripravovali“ na vojnu.
 
=== Priebeh vojny ===
==== Situácia pred vojnou ====
V prvých všeobecných voľbách v Španielsku [[19. november|19. novembra]] [[1933]] zvíťazili pravicové strany, ktoré utvorili stredno-pravicovú koalíciu ([[Lerroux]]). Do tejto koalície vstúpila v októbri [[1934]] po prehratých komunálnych voľbách katolícka strana [[Španielska konfederácia autonómnych pravicových skupín|CEDA]], čo zvýšilo vtedajšie napätie. Vnútorné rozpory vládnych strán viedli k obmedzenej schopnosti podniknúť akciu alebo urobiť rozhodnutie. Koncom roku vyzvali ľavicové strany na generálny štrajk, z ktorej vzišla banícka vzbura, ktorá bola na rozkaz ministra obrany [[Diego Hidalgo|Diega Hidalga]] vojensky potlačená generálom [[López Ochoa|Lópezom Ochoaom]] a legionármi, ktorým velil podplukovník [[Juan Yagüe]].
V rokoch [[1934]]-[[1936]] došlo k výraznej radikalizácii vidieka a dochádzalo k značnému množstvu štrajkov. Pri týchto akciách bežne dochádzalo k násilnostiam a úmrtiam. Po niekoľkých vládnych krízach boli na [[16. februára]] [[1936]] vypísané voľby, ktoré priniesli veľký úspech ľavici združenej do [[Ľudový front (Španielsko)|Ľudového frontu]]. Vládu zostavil vodca ľavého krídla republikánskej strany [[Manuel Azaña]]. Táto vláda však bola nestabilná a bola terčom kritiky ako extrémnej pravice, tak ľavice. Manuel Azaña sa rozhodol napätému stavu čeliť ráznym vystupovaním proti fašistickým, národne syndikalistickým a konzervatívnym organizáciám a nechal zatknúť vyše tisíc ľudí, medzi nimi aj vysokých dôstojníkov. Dňa 14. marca 1936 bola zakázaná [[Falanga (1933)|Falanga]] a v nasledujúcich dňoch zatknutých aj jej vedenie vrátane [[José Antonio Primo de Rivera|Josého Antonia Primo de Riveru]].<ref>VERNIER, Ettore. Falanga : k problematice třetí cesty. Vyd. 1. Praha : Národní myšlenka, 2008 72 s (Knihovna Národní myšlenky ; s sv. 7) ISBN 978-80-903582-7-0. str. 13</ref> Táto akcia však násilnosti v uliciach skôr zvýšila. Do tejto situácie sa parlament ovládaný pravicou rozhodol odvolať prezidenta [[Niceto Alcalá-Zamora|Niceta Alcalá-Zamoraho]]. Ten sa pokúsil rozpustiť parlament, ale keďže jeho pokus bol chápaný ako zneužitie právomocí, bol 7. apríla odvolaný. Prezidentské voľby boli vypísané na 26. apríla, ale pravica v nich na protest proti vláde nepostavila svojho kandidáta.
 
Počas tohto obdobia stúpalo napätie a podľa oficiálnych zdrojov bolo 330 ľudí zavraždených a 1511 zranených v rámci politického násilia. Došlo ku 113 generálnym štrajkom a zničeniu 160 kostolov a kláštorov. Boli vraždení kňazi a rehoľné sestry. Dňa 12. júla bol zavraždený nadporučík „útočných stráží“ a člen Socialistickej strany [[José Castillo]]. Nasledujúci deň skupina dôstojníkov „útočných stráží“ v rámci odvety zavraždila vodcu monarchistov [[José Calvo Sotelo|Josého Calva Soteloho]].
 
==== Začiatok vojny ====
[[Súbor:Development_of_the_Spanish_Civil_War_fronts.jpg|thumb|Postup fronty v období od júla 1936 do októbra 1937]]
Dňa [[17. júla]] [[1936]] vypuklo v [[Španielske Maroko|Španielskom Maroku]] povstanie, ktoré je považované za začiatok tejto občianskej vojny. Do čela povstania sa postavili generáli [[Manuel Goded y Llopis]], [[Francisco Franco]], [[Emilio Mola]], [[Gonzalo Queipo de Llano]] a [[José Sanjurjo y Sacanell]]. Hlavným vodcom vzbury bol generál Sanjurjo. Povstalci obsadili strategické miesta v španielskom Maroku, potlačili štrajk robotníkov a [[18. júla]] sa povstanie rozšírilo do Španielska. Povstalci sa mohli oprieť o veľkú civilnú podporu, preto dúfali, že sa im čoskoro podarí získať kontrolu nad ekonomicky dôležitými oblasťami (20. júla už kontrolovali [[Kanárske ostrovy]], [[Baleáry]] a 23 významných miest ako je [[Pamplona]], [[Cádiz]], [[Córdoba]] a [[Zaragoza]]).
 
Vláda [[Santiago Casares Qiroga|Santiaga Casares Quiroga]] na túto situáciu nebola schopná reagovať a 19. júla odstúpila. Ešte v ten istý deň zostavil vládu [[Diego Martinez Barrio]], ktorý ale odmietol dať zbrane demonštrujúcim robotníkom. Túto požiadavku splnila 20. júla nová vláda, ktorú viedol republikán [[José Giral y Pereira]]. Ten vyzbrojil robotnícke milície a rozpustil armádu, a tak nastal jeden z prvých obratov v tejto vojne. Tohto dňa tiež zahynul pri leteckej nehode vodca nacionalistov Sanjurjo.
 
==== Od ozbrojenia ľudu (20. júla 1936) do obliehania Madridu (november 1936) ====
[[Súbor:Barcelona_bombing_(1938).jpg|thumb|Bombardovanie Barcelony v roku 1938 (záber z talianskeho lietadla)]]
Hneď na začiatku vojny dochádzalo na oboch stranách k absolútnemu ignorovaniu akýchkoľvek konvencií, prakticky hneď na začiatku vojny bolo podľa odhadov povraždených vyše 50 000 ľudí. Spravidla sa jednalo o civilistov, ktorí boli na „zlej strane“. Počty popravených boli pravdepodobne porovnateľné na oboch stranách. Tieto popravy boli nazývané ''paseos'' (paseo = „prechádzka“) a prebiehali tak, že za mesto boli odvezení ľudia, ktorých potom ozbrojení príslušníci postrieľali. Medzi prípady takéhoto vraždenia patrí napr. zastrelenie básnika a dramatika [[Federico García Lorca|Federica García Lorcaeho]] frankistami, alebo vyvraždenie osadenstva barbasterského seminára republikánmi.
 
Rozdanie zbraní sa ukázalo ako rozhodujúci krok ako čeliť povstaniu. Hlavným problémom povstalcov bola nemožnosť prepravy vojska zo španielskeho Maroka do Španielska (námorné sily zostali lojálne voči republike). Tento problém im pomohlo vyriešiť Nemecko a Taliansko, keď [[30. júla]] letecky prepravili vojsko a cudzineckú légiu z [[Tetuán]]u do Španielska. Povstalci tiež nachádzali podporu v susednom [[Portugalsko|Portugalsku]], kde bol pri moci režim [[António de Oliveira Salazar|Antónia Salazara]]. Pomoc frankistom bola vykonávaná tajne, avšak tieto dodávky zbraní sa nepodarilo utajiť zvlášť po tom, čo nemecké bojové lietadlá pristáli na území ovládanom republikánskou vládou. Táto vláda požiadala 20. júla [[1936]] o dodávky zbraní z Francúzska, s ktorým malo Španielsko uzavreté zmluvu. Francúzsky socialistický premiér León Blum najprv pomoc sľúbil, avšak na nátlak francúzskych pravicových strán a na nátlak [[Spojené kráľovstvo|Spojeného kráľovstva]] túto pomoc odvolal. Namiesto toho sa snažil dotlačiť Nemecko a Taliansko k podpisu zmluvy, ktorá zakazovala dodávky zbraní do Španielska. Aj napriek podpisu týchto zmlúv však pokračovali aj naďalej dodávky nemeckých a talianskych zbraní povstalcom. [[24. júla]] vytvorili nacionalisti "vládu v Burgose", ktorá začala nový útok. Úspešný postup týchto vojsk vyvolal dňa 4. septembra pád Giralovej republikánskej vlády, ktorú nahradila vláda Ľudového frontu, zložená predovšetkým zo socialistov a komunistov (premiér [[Francisco Largo Caballero]]). Fungovanie tejto vlády bolo veľmi problematické, pretože vo vnútri vlády neexistovala zhoda na ďalšom postupe. Napriek tomu sa táto vláda nakoniec odhodlala k razantným krokom - [[1. októbra]] poskytla autonómiu [[Baskicko|Baskicku]], [[7. októbra]] vyvlastnila pôdu veľkostatkárom a začala ju rozdávať malým roľníkom a konečne [[10. októbra]] spojila republikánsku armádu s milíciami.
Dňa [[14. septembra]] dobyla armáda povstalcov [[San Sebastián]] a na hlavnom fronte potom [[27. septembra]] dobyli Francovi falangisti [[Toledo]], pričom oslobodili aj obrancov Toledského Alcázaru, ktorí sa neskôr stali jednou z legiend frankistického režimu. Týmto krokom si fašisti otvorili cestu na [[Madrid]], ktorý v novembri [[1936]] obkľúčili.
 
Na rozdiel od Ľudového frontu sa frankisti politicky stabilizovali a dňa 29. septembra prijal Francisco Franco moc od [[Výbor národnej obrany v Salamanke|Výboru národnej obrany v Salamanke]] a o dva dni neskôr dostal titul [[generalissimus]], čím sa stal faktickým vládcom povstalcami kontrolovaných území a najvyšším vojenským veliteľom.
Neutralita a zbrojné embargo už v tejto dobe boli porušované úplne bežne. V Španielsku operovala nemecká [[Légia Condor]] a talianske jednotky [[Corpo Truppe Volontarie]] (CTV) bojujúce na strane generála Franca. 6. októbra vydal [[Sovietsky zväz]] protest proti porušovaniu embarga na dovoz zbraní španielskym frankistickým povstalcom a od 12. októbra začal dodávať republikánskej vláde zbrane, ktoré boli platené zlatom zo španielskych zlatých rezerv. Na strane republikánov bojovali tzv. [[Interbrigáda|interbrigády​​]], čo boli antifašistickí ľavicoví dobrovoľníci zo 17 štátov.
 
==== Od obkľúčenia Madridu (november 1936) do dobytia Gijóne (21. októbra 1937) ====
[[Súbor:Bundesarchiv_Bild_183-H25224,_Guernica,_Ruinen.jpg|thumb|Ruiny [[Guernica|Guernice]] zbombardovanej nemeckým letectvom]]
Dňa [[7. novembra]] sa Francove oddiely priblížili k Madridu. Republikáni preložili sídlo vlády do [[Valencie]]. 20. novembra popravili republikáni [[José Antonio Primo de Rivera|Josého Antonis Primo de Riveru]].<ref>VERNIER, Ettore. Falanga : k problematice třetí cesty. Vyd. 1. Praha : Národní myšlenka, 2008 72 s (Knihovna Národní myšlenky ; s sv. 7) ISBN 978-80-903582-7-0. str. 21</ref> Pri obrane Madridu sa najviac vyznamenali interbrigadisti, predovšetkým vďaka ich odhodlaniu skončilo toto obliehaní neúspešne a [[15. januára]] [[1937]] sa frankistické oddiely museli stiahnuť. O ďalšiu (opäť neúspešnú) ofenzívu na Madrid sa Franco pokúsil vo februári.
Dňa [[8. februára]] dobyli po veľkej bitke frankisti [[Malaga|Malagu]]. V priebehu marca zahájili ofenzívu severne od Madridu, tá však nepreniesla boje k Madridu. V apríli vyvinuli frankisti vyššiu aktivitu v Baskicku, kde 28. apríla dobyli [[Guernica|Guernicu]], ktorá bola dva dni pred tým zbombardovaná nemeckými lietadlami.
Vo svete medzitým nadobudol účinnosť zákaz [[Spoločnosť národov|Spoločnosti národov]] miešať sa do konfliktu a poskytovať Španielsku dobrovoľníkov. Od tohto okamihu Spoločnosť národov vyvíjala veľmi silný tlak na odchod dobrovoľníkov. Tento krok by viac postihol republikánov, lebo v ich radoch (podľa odhadov) bojovalo asi 35 000 interbrigadistov, na strane druhej to bolo minimálne 20 000 mužov. V tomto období vydal pápež [[Pius XI.]] dve veľmi dôležité encykliky, a to ''[[Mit brennender Sorge]]'' ([[14. marca]]), ktorou odsúdil [[nacizmus]], a ''[[Divini redemptoris|Divini Redemptoris]]'' ([[21. marec|21. marca]]), v ktorej odsúdil [[komunizmus]] a výslovne upozornil na kruté prenasledovanie a vraždenie katolíkov a duchovných španielskymi republikánmi. Tieto udalosti nepriamo ovplyvnili španielske politické zmýšľanie.
 
[[Súbor:Gottwaldova_dělostřelecká_baterie.jpg|thumb|left|Československá Gottwaldova delostrelecká batéria]]
V máji sa situácia ešte skomplikovala vnútrorepublikánskymi stretmi. Ich najväčšiu gradáciu predstavovali májovej nepokoje v [[Barcelona|Barcelone]], ktoré sa začali tým, že sa prevažne komunistické oddiely pokúsili násilím obsadiť dôležité stanovište anarchistov a POUM, čo vyústilo do niekoľkých ozbrojených stretov. Socialisti a komunisti akciu označili za anarchistický puč a reagovali odchodom z vlády, ktorá týmto krokom padla 15. mája. Republikáni zostavili novú vládu, ktorú viedol socialista [[Juan Negrín]]. Táto vláda sa pokúsila o zásadné kroky, ktoré mali posilniť ekonomickú situáciu republikánov, ďalej sa pokúsila o niektoré zmeny v armáde (do týchto zmien výrazne zasahovali sovietski poradcovia). Dňa [[18. mája]] republikáni porazili frankistov v [[Bitka pri Guadalajare|Bitke pri Guadalajare]]. Po tejto bitke si Franco uvedomil, že nie je schopný ani dobyť Madrid, ani prerušiť jeho spojenie s Valenciou, a preto zaútočil na severe.
 
Republikáni víťazstvo pri Guadalajare nedokázali nijako významnejšie využiť a úplne prosovietsky J. Negrín nastolil diktatúru sovietskeho typu a začal čistky. Dňa [[14. júla]] boli pozatýkaní členovia vedenia [[POUM]], v júli sa republikáni ešte pokúsili o silnú protiofenzívu, ktorá však nakoniec stroskotala.
 
Franco zatiaľ na severe dobyl [[Bilbao]] ([[19. júna]]) a [[15. augusta]] zahájil ofenzívu. [[25. augusta]] dobyl [[Santander]], ale už [[27. augusta]] bol odrazený pri Aragóne. Republikánska protiofenzíva však nepriniesla žiadne výsledky a po dobytí [[Gijón]]u ([[21. októbra]]) sa republikánsky severný front úplne zrútil, potom sa ([[30. októbra]]) republikánska vláda presunula do Barcelony.
 
Tieto úspechy, spolu s krutým prenasledovaním katolíkov a masovým vraždením duchovných na veľkej časti republikánskeho územia, viedli k tomu, že [[28. augusta]] [[Vatikán]] uznal Franca ako legitímneho predstaviteľa Španielska.
 
==== Od dobytie Gijóne (21. októbra 1937) do konca vojny (1. apríl 1939) ====
[[Súbor:Spain_final-guerra-civil.jpg|thumb|Charta, ktorá ukončila španielsku občiansku vojnu]]
Po dobytí Gijónu došlo na oboch stranách k preskupovaniu síl, ale už [[5. decembra]] začali republikánske vojská protiofenzívu, na ktorú frankisti bojovo výrazne nereagovali a ustúpili. Dňa [[21. decembra]] republikáni dobyli [[Teruel]] ([[Aragónsko]]). Toto dôležité mesto však stratili už [[15. februára]] [[1938]] v [[Bitka o Teruel|Bitke o Teruel]]. Táto bitka mala mimoriadny vplyv, pretože frankisti sa priblížili svojmu cieľu rozdeliť republikánske územie na dve časti. V čase relatívneho pokoja vytvoril v [[Burgos]]e [[1. februára]] generál Franco vojensko-civilnú vládu. Ďalším úspechom frankistov bolo bombardovanie Barcelony, ku ktorému došlo [[16. marca]]. Pri ďalšom postupe prenikli frankisti až k rieke [[Ebro]], čím sa im podarilo dostať k Stredozemnému moru, vďaka čomu rozdelili republikánskej územia na dve časti. Republikánska vláda sa pokúsila v máji dojednať mier, ale keďže Franco požadoval bezpodmienečnú kapituláciu, nezostalo republikánom nič iné, než sa sústrediť na [[Bitka o Ebro|Bitku o Ebro]]. Republikáni a ZSSR sa pokúsili 13. mája predniesť Rade Spoločnosti národov návrh na ukončenie politiky nezasahovania, tento návrh bol odmietnutý a 28. júla bol dohodnutý odchod interbrigád zo Španielska.
Od [[24. júla]] do [[26. novembra]] sa republikáni pokúšali udržať stav na rieke Ebro, príp. dobyť stratené územia. Po vojenskej stránke si viedli viacmenej úspešne, ale po podpísaní [[Mníchovská dohoda|Mníchovskej dohody]] stratili posledné zvyšky nádeje na vytvorenie antifašistickej koalície a ich morálka sa definitívne zrútila. Keďže si však uvedomovali nutnosť udržať túto rieku, bola bránená zo všetkých síl. Dňa [[23. decembra]] zahájili frankisti mohutnú inváziu do [[Katalánsko|Katalánska]], ktoré dobyli v priebehu dvoch mesiacov: [[Tarragona]] ([[14. január]]), [[Barcelona]] ([[26. január]]), [[Girona]] ([[5. február]]). [[10. februára]] bol zlomený posledný odpor v Katalánsku. Následkom toho [[27. februára]] vlády Spojeného kráľovstva a Francúzska uznali Frankov režim. Republikánom zostal len Madrid a niekoľko pevností, [[28. februára]] sa vzdala [[Valencia]]. Posledný odpor bol zlomený [[1. apríla]] [[1939]].
 
== Reakcia sveta na vojnu ==
[[Súbor:Dabrowszczacy_przysiegaja_wiernosc_sprawie_Republiki.jpg|thumb|Republikánske oddiely zložené z poľských dobrovoľníkov, bojujúci pod menom "[[Jarosław Dąbrowski|Jarosława Dąbrowskiego"]].]]
Väčšina štátov sa k situácii postavila politikou nezasahovania, hlavným propagátorom tejto politiky bolo od začiatku vojny Spojené kráľovstvo, cez pôvodnú pomoc republikánom túto politiku veľmi skoro prijalo aj Francúzsko. Tieto dva štáty presadili túto politiku ako celoeurópsky trend, navyše došlo k presadeniu zbrojného embarga. Politika [[USA]] bola ovplyvňovaná teóriou [[Izolacionizmus|izolacionizmu]], ale niektoré veľké firmy obchodujúce s pohonnými hmotami dali najavo svoj postoj tým, že ju nepredávali republikánskym vojskám.
 
Napriek tejto politike poskytlo frankistom nielen technickú, ale aj vojenskú pomoc Nemecko a Taliansko ([[Légia Kondor]] a [[Corpo Truppe Volontarie]]). Ďalej medzi frankistami bojovali dobrovoľníci z iných štátov, ale počet dobrovoľníkov sa zďaleka neblížil počtu dobrovoľníkov na strane republikánov.
 
Republikánom posielal technickú a vojenskú pomoc najmä Sovietsky zväz a Mexiko. Republikáni za túto pomoc platili zlatými rezervami. Na stranu republikánov prešlo veľa (asi 40 000) antifašistických dobrovoľníkov, ktorí sa organizovali do medzinárodných brigád - odtiaľ výraz ''interbrigadisti''. Niektorí ďalší dobrovoľníci bojovali ako členovia milícií [[CNT (1936)|CNT]] a [[POUM]].
 
== Sociálna revolúcia, príčiny porážky republikánov ==
K porážke republikánov došlo aj napriek masívnej podpore európskej ľavice, najmä zo Sovietskeho zväzu. Príčinou porážky bola predovšetkým vlastná roztrieštenosť republikánskeho tábora, ktorý zahŕňal prakticky všetky centristické a ľavicové politické sily, vrátane odborových organizácií UGT a CNT. Obzvlášť spory medzi komunistami a anarchistami stáli v ceste politickej a vojenskej jednote republikánov.
 
V anarchistami kontrolovanom Aragónsku a Katalánsku okrem vojenského víťazstva republikánov došlo k sociálnej revolúcii, pri ktorej robotníci a roľníci kolektivizovali pôdu a priemysel. S touto revolúciou nesúhlasili ani sovietski komunisti ani demokratickí republikáni. Na tomto území s podporou sovietskych zbraní získali vládu komunisti a anarchistov a príslušníkov [[Partido Obrero de Unificación Marxista|Robotníckej strany marxistickej jednoty (Partido Obrero de Unificación Marxista - POUM)]] začlenili do oficiálnej republikánskej armády. [[Lev Davidovič Trockij|Trockistická]] POUM bola zakázaná ako údajný „nástroj fašistov“&nbsp;(takto POUM označili komunisti z vedenia [[Kominterna|Kominterny]]). V májových bojoch v roku [[1937]] tisíce republikánskych vojakov - komunistov aj anarchistov bojovalo navzájom o kontrolu nad Barcelonou.
 
Na jar 1939 dlhodobé napätie na republikánskej strane, ktoré ešte posilnili spory o to, či je lepšie vyjednávať, bezpodmienečne sa vzdať, či bojovať ďalej, vyústilo do povstania a bojov v samotnom Madride. Tie prebiehali medzi demokraticky a čiastočne aj anarchisticky orientovanými republikánmi na strane jednej a komunistami a radikálnymi socialistami na strane druhej a skončili porážkou komunistickej strany.
 
== Referencie ==
<references />
 
== Iné projekty ==
88

úprav