Historický prameň: Rozdiel medzi revíziami

Pridaných 2 946 bajtov ,  pred 3 rokmi
doplnenie textu + doplnená literatúra + vložený obrázok armálesu
d (Verzia používateľa 62.197.243.225 (diskusia) bola vrátená, bola obnovená verzia od Hydriz)
(doplnenie textu + doplnená literatúra + vložený obrázok armálesu)
'''Historické pramene''' sú všetky svedectvá a pozostatky, ktoré vypovedajú o minulosti. Správnym pochopením a interpretovaním historických prameňov sa zaoberajú [[pomocná historická veda|pomocné historické vedy]].
 
[[Súbor: Kraków Ennoblement Act.jpg|náhľad|vpravo|Príklad nobilitačnej listiny (armálesu) Jana Januszowského (1550 – 1613), knižného vydavateľa v Krakove, ktorá vznikla na dvore poľského kráľa Žigmunda III. Vasu v Krakove dňa 24. januára roku 1588.]]
Podľa formy zachovania sa delia na:
* písomné
* hmotné (napr. archeologické nálezy, pozostatky hmotnej kultúry, umelecké diela)
* hmotné
* obrazové (kresby, maľby, grafiky, mapy, fotografie, pohľadnice, plagáty a pod.)
* obrazové
* tradičné
* audiovizuálne (zvukové nahrávky, filmové záznamy)
* ústne (informácie získané od súčasníkov/svedkov historických udalostí)
* ústne
 
Písomné pramene sa zvyknú deliť podľa ich pôvodcov na dve základné skupiny – na pramene osobnej (súkromnej) povahy a na pramene úradnej povahy. Medzi pramene súkromnej povahy radíme najmä osobnú korešpondenciu, denníky, zápisníky, spomienky a autobiografie, prípadne aj literárne diela intímnejšej povahy. Medzi pramene úradnej povahy radíme najmä písomnosti vyplývajúce z činnosti hospodárskych, súdnych, vládnych a zákonodarných inštitúcií, prípadne orgánov štátnej správy, lokálnej samosprávy a tiež cirkevných úradov. Prameňmi úradnej povahy tak môžu byť rôzne hospodárske záznamy, zmluvy, daňové súpisy, urbáre, sčítania obyvateľstva (sčítacie hárky), rôzne súdne rozhodnutia a nariadenia, stoličné súdne záznamy (protokoly), mestské súdne knihy, kráľovské [[donácia|donácie]] majetkov, potvrdenia o udelení šľachtického titulu ([[armáles]]y), úradná korešpondencia, správy a rozhodnutia lokálnych správnych úradov (napr. [[kongregačná zápisnica|kongregačné zápisnice]] jednotlivých uhorských stolíc), ale aj najvyššie vládne rozhodnutia, diplomatické správy a prijaté zákony.
Z prameňov cirkevných inštitúcií sú to [[matrika|matriky]] narodených/krstených, sobášených a zomrelých, histórie jednotlivých farností alebo [[kanonická vizitácia|kanonické vizitácie]]. Medzi špecifické pramene radíme naratívne (rozprávacie) pramene, ako sú napríklad kroniky, letopisy, cestopisy alebo (cirkevné) legendy.
 
Historické pramene písomnej povahy skúmajú historici, ktorí ich podrobujú analýze a kritike, to znamená, že definujú ich autora a dôvod vzniku prameňa, posudzujú dôležitosť a vierohodnosť informácií, ktoré prameň obsahuje. Často sa táto vierohodnosť robí porovnávaním (komparovaním) obsahu prameňa s inými známymi prameňmi. Informačný obsah prameňa sa napokon interpretuje, to znamená, že z prameňa získané informácie sú historikmi vysvetľované a zasadzované do širších historických súvislostí, čím sa utvára naše poznanie dejín.
 
== Literatúra ==
* KOHÚTOVÁ, Mária – LOPATKOVÁ, Zuzana a kol.: ''Metodologické limity historického prameňa.'' Trnava – Krakov/Kraków : Filozofická fakulta TU – Spolok Slovákov v Poľsku/Towarzystwo Słowaków w Polsce, 2014. 152 s. ISBN 978-83-7490-795-8
 
== Externé odkazy ==
1 892

úprav