Otvoriť hlavné menu

Zmeny

typo gram
[[Rakúsko-Uhorsko]] povzbudené podporou [[Berlín]]a zaslalo [[Srbsko|Srbsku]] ultimátum, ktorého ostro formulované podmienky boli pre Srbsko neprijateľné, ak nechcelo stratiť [[suverenita|suverenitu]]. [[Srbsko]] na radu [[Rusko|Ruska]], ktoré ešte nebolo na vojnu pripravené, ustúpilo, ale ultimátum v plnom rozsahu nemohlo prijať. Dňa [[28. júl]]a [[1914]] vypovedalo [[Rakúsko-Uhorsko]] [[Srbsko|Srbsku]] vojnu. O deň neskôr začalo jeho podunajské loďstvo bombardovať [[Belehrad]]. To okamžite využili v Berlíne ako zámienku na vypovedanie vojny [[Rusko|Rusku]]. Ruská vláda vyhlásila [[30. júl]]a generálnu mobilizáciu, rakúsko-uhorská [[31. júl]]a. Nemci žiadali, aby Rusko prerušilo mobilizáciu a neposkytovalo Srbom pomoc. Ruský cár takúto žiadosť odmietol a 1. augusta 1914 Nemci vyhlásili Rusku vojnu.<ref>Kelleher Storey, W., 2010. The First World War: A Concise Global History. Rowman & Littlefield Publishers, Lanham, s. 32</ref>
 
Dňa [[2. august]]a obsadilo Nemecko [[Luxembursko]]; [[3. august|3. augusta]]a vypovedalo vojnu [[Francúzsko|Francúzsku]] a deň nato vstúpili nemecké vojská do neutrálneho [[Belgicko|Belgicka]], aby tak získali prechod do Francúzska. Belgicko požiadalo o pomoc Britániu. Porušenie neutrality Belgicka dalo v Spojenom kráľovstve podnet na vypovedanie vojny Nemecku ([[4. august]]a). Dňa [[6. august]]a vypovedalo Rakúsko-Uhorsko vojnu Rusku, [[7. august]]a ohlásila vojnu s Rakúsko-Uhorskom [[Čierna Hora]], do týždňa vstúpili do vojny proti Rakúsko-Uhorsku aj Francúzsko a Spojené kráľovstvo a 28. augusta ohlásilo Rakúsko-Uhorsko vojnu [[Belgicko|Belgicku]].
 
Z ázijských krajín vstúpilo do vojny po boku Dohody [[Japonsko]] ([[23. august]]a, Japonsko zabralo v [[Čína|Číne]] nemecký prístav [[Čching-tao]]) a [[Turecko]] po boku Nemecka a Rakúsko-Uhorska ([[30. október|30. októbra]]). Malý srbský konflikt sa rozrástol na svetovú vojnu. Neutrálnymi ostali [[Švédsko]], [[Nórsko]], [[Dánsko]], [[Holandsko]], [[Španielsko]], [[Portugalsko]], [[Grécko]], [[Bulharsko]], [[Spojené štáty|USA]], viaceré krajiny v Ázii a Latinskej Amerike, ako aj [[Taliansko]] a [[Rumunsko]], hoci mali spojenecké zmluvy s ústrednými veľmocami (Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom).
 
=== Srbský front ===
Na srbskom fronte malo spočiatku iniciatívu Rakúsko-Uhorsko. Hlavný veliteľ rakúsko – uhorských vojsk bojujúcich proti Srbsku a Čiernej hore bol ponemčený Slovinec, Oskar Potiorek. Rakúsko – Uhorská ríša útočila na [[Srbské kráľovstvo]] tromi armádami čítajúcimi okolo 220 tisíc dobre vyzbrojených mužov. Srbská armáda čítala okolo 180 tisíc menej dobre vyzbrojených mužov. Vrchný veliteľ srbskej armády bol [https://www.bastabalkana.com/2017/08/sta-je-radio-vojvoda-stepa-stepanovic-nakon-rata/ Stepa Stepanović]. Prvé rakúske vojnové operácie proti Srbsku sa začali 12. augusta na rieke Drina na severných rakúsko – srbských hraniciach (ktoré rieka tvorila). Bojovali tu rakúska tretia armáda pod vedením veliteľa von Franka a srbská piata armáda pod vedením Pavla Jurisića Šturma. Rakúskym vojskám sa po krvavých bitkách, v ktorým zahynulo viac rakúsko – uhorských než srbských vojakov, podarilo prekročiť rieku Drinu až 14. augusta. Potom, čo sa k srbskej tretej armáde pridala aj novo zmobilizovaná druhá armáda pod vedením generála Stepanovića, sa srbským vojskám podarilo vyhrať bitku pri Ceri trvajúcu od 15. až do 24. augusta a následne zatlačiť rakúske vojská späť za hranice. Stepan Stepanović bol z generála povýšený na poľného [[Maršal|maršalamaršal]]a (vojvodu).
 
Keď sa ruské vrchné velenie dozvedelo o tomto úspechu srbských vojsk, požiadalo srbské vrchné velenie, aby podniklo ofenzívu proti Rakúsko – Uhorsku a uľahčilo tak Rusom dobýjanie Rakúsko – Uhorska. Tak sa aj 26. augusta stalo. Srbské vrchné velenie naplánovalo ofenzívu do [[Bosna a Hercegovina|Bosny a Hercegoviny]] (vtedy ešte patriacej Rakúsko – Uhorsku). Do ofenzívy sa zapojila aj [[Čierna Hora|Čierna hora]]. Srbské a čiernohorské vojská prekročili rieku Drinu na juhu na srbsko-bosnansko-čiernohorských hraniciach. Srbské a čiernohorské vojská sa prebíjali rakúskymi vojskami. Dobyli Jahorinu a nakoniec sa dostali až do [[Pale]]. V októbri boli srbské a čiernohorské vojská zatlačené rakúsko – uhorskou protiofenzívou späť za hranice. Ešte tri dni po začatí ofenzívy do Bosny, sa podarilo srbskej prvej a druhej armáde prekročiť na severe Srbska rieku Drinu pri [[Sriem (historické územie)|Sreme]] a udržať obranné pozície proti rakúskym vojskám. Tým sa posilnila aj obrana [[Belehrad|Belehradu]]u (ktorý nanešťastie pre Srbov ležal na hranici s Rakúsko – Uhorskom (Rakúsko – Uhorsku vtedy patrila celá [[Vojvodina]])). Ale keďže rakúsky nátlak vzrastal, poľný [[maršal]] Putnik sa rozhodol stiahnuť prvú srbskú armádu zo Sremu, aj keď s týmto aktom srbské vrchné velenie veľmi nesúhlasilo. Ukázalo sa, že Srbsko a Čierna Hora sú schopné viesť ofenzívy proti európskym mocnostiam. Veliteľ rakúsko – uhorskej armády pri Sreme, Alfred Kraus priznal, že srbská armáda spôsobila rakúskej armáde štatisticky väčšie straty, než ruská, talianska či rumunská armáda.  
 
Počet rakúsko – uhorských vojakov sústrediacich sa na dobytie Srbska i Čiernej Hory sa zvýšil na 400 tisíc vojakov a takisto Srbská armáda začala čítať okolo 270 tisíc mužov. Menšie boje stále pokračovali a keďže nastala zima, srbskí vojaci boli vyčerpanejší a znížila sa im morálka, pretože nemali dostatočné zimné vojnové vybavenie a ukazovali sa v určitých chvíľach aj nedostatky munície. Toho sa rakúsko – uhorské vrchné velenie rozhodlo využiť a zorganizovalo veľkú ofenzívu na územie Srbska. Tá sa začala v druhej polovici októbra. Ofenzíva bola naplánovaná postupom rakúskych vojsk zo severnej časti Srbska. Zo začiatku bola úspešná, srbské vojská sa podarilo zatlačiť hlbšie srbským územím. Rakúsko – uhorské vojská okupovali skoro celý severozápad Srbského kráľovstva. Srbskí vojaci strácali morálku a preto ich musel povzbudiť dokonca sám srbský kráľ, Peter Alexander. V najťažšom momente bol generál [http://www.blic.rs/riznica/istorije/zivojin-misic-srbin-koji-je-postao-jedan-od-najvecih-vojskovoda-svog-vremena/crshtmq Živojin Mišić] nasadený ako veliteľ prvej srbskej armády. Srbské vojská ako-tak držali líniu pri rieke Kolubara ([http://www.telegraf.rs/vesti/1084364-bitka-za-kolubaru-kako-je-od-poplava-spasen-najvazniji-srpski-rudnik-video bitka o Kolubaru]). Aby srbské vojská mohli túto líniu udržať, rozhodlo sa vrchné velenie evakuovať srbské vojská z Belehradu a použiť ich pri obrane fronty. Keď bol Belehrad vyprázdnený od srbských vojsk, rakúsko – uhorská armáda ho začala 1. decembra okupovať. A keďže obsadenie Belehradu bolo hlavnou prioritou Rakúsko – Uhorskej monarchie, jeho obsadenie začalo byť vo Viedni oslavované, z Berlína prišla do Viedne gratulácia a svetové noviny dokonca tvrdili, že obsadenie Belehradu spôsobilo pád Srbska. AvšakAle, ešte v ten deň sa Živojin Mišić rozhodol naplánovať veľkú protiofenzívu a veľké pripravovanie delostreleckej artilérie. Tá sa začala už 3. decembra o siedmej hodine ráno. Rakúske vojská túto srbskú protiofenzívu vôbec neočakávali a preto začali byť vytláčané zo srbského územia. Rakúska armáda pri tak rýchlom ústupe nestíhala budovať obranné línie a nakoniec bola zase vytlačená zo Srbského kráľovstva. Rakúsko – uhorské vojská boli nútené opustiť aj Belehrad. Srbsko opäť zasadilo Rakúsko – Uhorskej ríši tvrdý úder.  
 
=== Blízky východ ===
Po námornom incidente vyvolanom Nemcami Dohoda 29. októbra 1914 vyhlásila vojnu Osmanskej ríši (dnešnému Turecku), ku ktorej vtedy ešte patrila aj [[Mezopotámia]] a [[Palestína]]. Pre Osmanskú ríšu to bola zároveň aj zámienka k tomu, aby pomohla centrálnym mocnostiam poraziť jej úhlavného nepriateľa -  – Rusko -  – a tiež aby rozšírila svoje hranice na Blízkom východe a v severnej Afrike. O pár dní nato prekročili ruské vojská hranice na severovýchode Osmanskej ríše (pri dnešnom [[Arménsko|Arménsku]] a [[Gruzínsko|Gruzínsku]]) a zahájilizačali ofenzívu, pri ktorej bola osmanská (turecká) armáda zatlačená niekoľko stoviek kilometrov na západ. No len po pár dňoch, v polovici novembra, zahájilazačala osmanská armáda protiofenzívu a zatlačila ruské vojská späť za hranice. V polovici decembra zahájilizačali osmanské vojská pod vedením vrchného veliteľa, Envera Pašu, ofenzívu, v ktorej sa prebili do dnešného Gruzínska (vtedy územie Ruska), no súčasne sa Britské vojská z Kuvajtu (ktorý bol vtedy britskou kolóniou) prebili cez Mezopotámiu až k Baghdadu, tam však boli osmanskou armádou zastavené. Osmanská armáda sa chcela dostať až na [[Kaukaz]], no ťažké ruské obranné línie osmanskú ofenzívu odrazili a na začiatku januára, 1915 bola osmanská armáda zatlačená zase späť k hraniciam. Dôvodom kolapsu tejto osmanskej ofenzívy bolo aj to, že Enver Paša uskutočnil túto ofenzívu len so 100 000 mužmi, čo bolo málo k prerazeniu ruských obranných línií.
 
== 1915 ==
 
=== Blízky východ ===
Súčasne so zatlačením osmanskej armády [[Rusi|Rusmi]] k rusko -  – osmanským hraniciam sa osmanská armáda začala prebíjať Rusmi okupovaným Iránom. Dostala sa až za Urmijské jazero. No aj tá bola v apríli zatlačená späť k hraniciam.
 
Ešte v polovici februára prekročila osmanská armáda hranice v severnom [[Egypt|Egypte]]e (ktorý bol súčasťou Britského impéria) pri Perzskom zálive. Osmanská armáda sa dostala až za nílsku deltu neďaleko Alexandrie, no v polovici mája bola zatlačená zase späť k hraniciam.
 
Na konci augusta sa ruská armáda prebila za jazero Van Goüü. Ďalej sa však zatiaľ nedostala.
 
=== Západný front ===
=== Vylodenie pri Gallipoli ===
[[Súbor:18pdrGallipoli19December1915.jpeg|thumb|Bitka pri polostrove Gallipoli.]]
Štáty dohody sa rozhodli napadnúť Osmanskú ríšu aj [[Bitka o Gallipoli|výsadkom]] vojsk Austrálsko-Novozélandského zboru ([[ANZAC]]) na polostrove Gallipoli, ktorého obsadením by mohli vojská ANZAC ,,vpochodovať"„vpochodovať“ do hlavného mesta Osmanskej ríše -  – [[Konštantínopol|Konštantínopolu]]u (dnešný [[Istanbul]]), bol by kontrolovaný vstup do Čierneho mora cez Dardanely, zjednodušilo by sa spojenie s Ruskom a odľahčená by bola aj situácia na srbskom fronte. Vojská britského spoločenstva nepostupovali dostatočne rýchlo a boli zastavené v krvavých bojoch, ktoré Dohode nepriniesli žiadne výsledky.
 
== 1916 ==
Úspešnejšia bola letná ruská tzv. [[Brusilovova protiofenzíva]], nazývaná aj [[Brusilov parný valec]]. Ruská armáda postúpila miestami až o {{km|150|m}}, obsadila [[Bukovina|Bukovinu]] a východnú [[Halič]]. Vstup Rumunska do vojny po boku Dohody (pozri dole) však ruskej protiofenzíve nepomohol. Front sa roztiahol do šírky a zastavil.
 
27. augusta vyhlásilo vojnu po boku Dohody Rumunsko a jeho vojsko preniklo hlboko do [[Sedmohradsko|Sedmohradska]] (vtedy v Uhorsku), ale rakúsko-nemecká armáda Rumunov prinútila ustúpiť a ústredné veľmoci obsadili skoro celé Rumunsko. V čase dobytia Bukurešti zomrel cisár [[František Jozef I.]] (21. 11.) a nastúpil jeho synovec [[Karol I. (Rakúsko-Uhorsko)|Karol I.]]
 
=== Blízky východ ===
Tunajšie frontové línie sa nijako moc nemenili. Až v polovici apríla nastala výraznejšia zmena, keď sa ruská armáda prebila až k južným brehom Čierneho mora na severe Osmanskej ríše a držala línie na celom severovýchode ríše. Ďalej sa však ruská armáda do konca vojny nedostala, pretože osmanská armáda v defenzívnom postavení dokázala túto líniu udržať.
 
Na konci apríla až začiatkom mája zahájilazačala osmanská armáda ďalšiu ofenzívu na severe Britského Egypta. Dostala sa až za Káhiru.
 
Začiatkom septembra sa osmanská armáda dostala hlbšie za hranice [[Irán|Iránu]]u na východe ríše. Toto bola posledná veľká ofenzíva Osmanskej ríše.
 
Koncom decembra bola osmanská armáda v Iráne zatlačená ruskou armádou späť k hraniciam. Tiež v severnom Egypte to pre Osmanov nevyzeralo dobre, pretože tunajšia Britská armáda zatláčala osmanskú armádu opäť späť k hraniciam. Nemecká ríša bola nútená vyslať do Osmanskej ríše svoje jednotky.
 
== 1917 – marec 1918 ==
V marci 1917 vypukla v dôsledku ťažkej hospodárskej situácie a veľkej nespokojnosti obyvateľstva s cárskou vládou v krajine tzv. [[Februárová revolúcia (1917)|februárová revolúcia]]. 15. marca 1917 padol nenávidený cárizmus, keď sa ruský cár [[Mikuláš II. (Rusko)|Mikuláš II.]] vzdal trónu. Novým predsedom dočasnej vlády sa stal knieža [[Georgij Jevgenievič Ľvov|Ľvov]], ktorého čoskoro nahradil [[Alexandr Fiodorovič Kerenskij|Kerenskij]]. Nová vláda pokračovala vo vojne proti Ústredným mocnostiam.
 
Dňa [[7. novembra]] [[1917]] prebehla v Rusku ďalšia revolúcia, tzv. [[októbrová revolúcia]], ktorou sa v chaotickej situácii takmer bez boja dostali k moci [[boľševici]] na čele s [[Vladimir Iľjič Lenin|Leninom]]. Nová vláda sa jedným zo svojich prvých dekrétov&nbsp; &nbsp; Dekrétom o mieri, obrátila na všetky bojujúce strany s výzvou uzavrieť demokratický mier bez anexií a platenia vojnových náhrad. Na výzvu zareagovali iba ústredné veľmoci, pre ktorých bola ponuka výhodná, a ktoré pochopili ponuku ako kapituláciu Ruska. Boľševická vláda nakoniec podpísala 3. marca 1918 v [[Brest]]e nemecký mierový diktát ([[brestlitovský mier]]). Sovietske Rusko sa vzdalo Fínska, pobaltských štátov, Poľska a Ukrajiny, ktoré obsadili na jar 1918 Nemci a rakúsko-uhorské vojská. Podpisom separátneho mieru medzi Ruskom a Ústrednými mocnosťami bolo aj Rumunsko donútené podpísať mier a východný front prestal existovať.
 
Všetka pozornosť sa sústredila na front západný, kam Nemecko presúvalo, svoje divízie z východu a čiastočne aj na taliansky front, kam zas presunulo svoje sily Rakúsko-Uhorsko. Pre česko-slovenský odboj mal tento mier negatívne následky, pretože sa črtala možnosť, že nakoniec Rakúsko-Uhorsko a Nemecko vyhrajú vojnu, a pretože česko-slovenské vojsko v Rusku stratilo svoj význam.
 
=== Blízky východ ===
Ruské odstúpenie z vojny pomohlo armáde Osmanskej ríše, aby mohla zaujať všetku pozornosť len na vojská Britského impéria v dnešnej Palestíne a Mezopotámii, ktoré postupovali smerom od Perzského zálivu a 11. marca 1917 dobyli [[Bagdad]]. V Arábii známy britský archeológ a vojak [[Thomas Edward Lawrence|T. E. Lawrence]] pomohol v júni 1916 protiosmanskej vzbure, načo z [[Egypt]]a Briti spolu s [[Arabi|Arabmi]] v októbri 1917 zaútočili na [[Palestína|Palestínu]] a zmocnili sa jej. V decembri 1917 získali Briti [[Jeruzalem]]. Nemecké aj turecké sily boli vytlačené z arabských krajín. Osmanská armáda bola už vyčerpaná a veľkú časť armády vyslala na Kaukaz, aby sa viac zásobovala a zabránila Britskému vojsku zaútočiť na územie ríše zo severovýchodu. Ruské vojská totiž Irán opustili a o niekoľko dní ho začali okupovať Britské vojská. Na ďalšie ofenzívy či protiofenzívy sa armáda Osmanskej ríše už nezmohla. Aj napriek statočnému boju osmanských vojakov bola osmanská armáda zatláčaná viac a viac na sever.
 
=== Iné svetové bojiská ===
 
=== Balkánsky front a Blízky východ ===
V septembri sa vojskám Dohody podarilo prelomiť bulharský front. 29. septembra požiadalo Bulharsko o mier, ktorý bol podpísaný v [[Solún]]e. Mier podpísala 30. októbra v [[Mudros]]e aj [[Osmanská ríša]] v dôsledku vyčerpanej armády a preto už ani nevidela dôvod, prečo bojovať. Vtedy už bolo jasné, že Osmanská ríša v dôsledku vyslobodenia Palestíny a Mezopotámie zanikne, a aj sa tak po vojne stalo.
 
=== Rusko ===
=== Mierové dohody a zahraničnopolitické dopady ===
[[Súbor:Bundesarchiv Bild 183-R01213, Versailles, deutsche Verhandlungdelegation.jpg|náhľad|Nemecká delegácia vo Versailles: prof. [[Walther Schücking|W. Schücking]], [[Johannes Giesberts|J. Giesberts]], [[Otto Landsberg|O. Landsberg]], [[Ulrich Graf von Brockdorff-Rantzau|U. von Brockdorff-Rantzau]], [[Robert Leinert|R. Leinert]] a [[Carl Melchior|C. Melchior]].]]
Veľká vojna výrazne zmenila tvár Európy. Priniesla rozvrat [[Nemecké cisárstvo (1871&nbsp; &nbsp; 1918)|Nemeckého cisárstva]], [[Rakúsko-Uhorsko|Rakúsko-Uhorska]], [[Osmanská ríša|Osmanskej ríše]] a [[Ruská ríša|cárskeho Ruska]]. S pádom týchto krajín skončila vláda [[Hohenzollerovci|Hohenzollerovcov]], [[Habsburgovci|Habsburgovcov]] a [[Romanovovci|Romanovovcov]].
[[Súbor:Map Europe 1923-en.svg#mediaviewer/File:Map Europe 1923-cs.svg|náhľad|Mapa politických zmien v Európe z roku 1923, ktoré nasledovali po vojne.]]
Víťazné mocnosti podpísali s porazenými krajinami mierové dohody počas rokovaní v rôznych častiach Paríža a jeho okolí v rôznom období. Prvá bola podpísaná [[28. jún]]a [[1919]] v zámku vo [[Versailles]] mierová zmluva s Nemeckom (tzv. [[Versaillská zmluva (1919)|versaillská zmluva]]). Nemecko stratilo [[Alsasko]] a [[Lotrinsko]], časti pohraničia s Poľskom, Česko-Slovenskom, Dánskom a Belgickom a prišlo o všetky kolónie. Krajina musela platiť vysoké [[reparácie (vojna)|reparácie]]&nbsp; &nbsp; poplatky za škody, ktoré spôsobilo vojnou iným krajinám. Nemecká armáda bola početne obmedzená na 100 000 mužov, krajina prišla o väčšinu námorníctva a nemohla prevádzkovať vojenské letectvo. [[Sársko]] prešlo na 15 rokov pod správu novo zriadenej [[Spoločnosť národov|Spoločnosti národov]]. Na konferencii boli definované nové hranice krajín po celej Európe. [[Rakúsko-Uhorsko]] bolo rozdelené medzi [[Rakúsko]], [[Maďarsko]], [[Česko-Slovensko]] a [[Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov]]. Časti krajiny pripadli [[Poľsko|Poľsku]], [[Rumunské kráľovstvo|Rumunsku]] a [[Talianske kráľovstvo (1861&nbsp; &nbsp; 1946)|Taliansku]]. Nasledovali rokovania s [[Rakúsko]]m, ktoré boli ukončené 10. septembra 1919 podpísaním [[Saintgermainská zmluva (1919, veľká)|saintgermainskej zmluvy]]. 27. novembra 1919 podpísalo [[Bulharsko]] neuillyskú zmluvu. S [[Maďarsko]]m bola podpísaná 4. júna 1920 [[trianonská zmluva]], potvrdila podobu jeho hraníc určených Dohodou v predošlom období. Napokon ako posledné prebehli rokovania s [[Turecko]]m (tzv. [[sèvreská zmluva]]). Časti bývalej Osmanskej ríše boli rozdelené medzi víťazné mocnosti, v roku 1923 vznikla [[Turecká republika]].
 
Celkom bokom od všetkého diania bolo odsunuté [[Rusko]], ktoré podpísalo ešte pred koncom vojny separátny mier s Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom. V priebehu roku 1918 sa tu rozhorela [[ruská občianska vojna|občianska vojna]] medzi rôznymi politickými smermi ruskej spoločnosti ako aj menšími silami iných národov a [[boľševik]]mi, ktorí presadzovali radikálny militantný komunizmus, ale ponúkli obyvateľstvu okamžitý mier a dovtedy nebývalé národnostné slobody<ref>Figes, O., 2005: Lidská tragedie. Ruská revoluce 1891-1924. Beta-Dobrovský Ševčík, Praha-Plzeň, 837 s.</ref>. Aj v jej dôsledku sa podarilo opäť vytvoriť samostatný [[Poľsko|Poľský štát]], osamostatnili sa 3 pobaltské štáty: [[Litva]], [[Lotyšsko]] a [[Estónsko]]. V občianskej vojne si vybojovali samostatnosť aj [[Fínsko|Fíni]]. O samostatnosť sa pokúsili aj na [[Ukrajina|Ukrajine]], no spolu s [[Bielorusko]]m boli pohltení boľševickými silami do spoločného [[ZSSR|sovietskeho štátu]], ktorý vznikol na území bývalého cárskeho Ruska v roku 1922.
18. októbra 1918 uverejnil vo Washingtone T. G. Masaryk nezávislosť Česko-Slovenska, ktorá sa stala známa ako [[Washingtonská deklarácia]]. Koncom októbra 1918 sa konali v [[Ženeva|Ženeve]] a Paríži jednania príslušníkov zahraničného a domáceho odboja. Ich výsledkom bolo vytvorenie prvej vlády, ktorej predsedal [[Karel Kramář|K. Kramář]].
 
28. októbra 1918 po kapitulácii Rakúsko-Uhorska vyšli do ulíc obyvatelia Prahy a národný výbor (za Čechov&nbsp; &nbsp; [[Antonín Švehla|Švehla]], [[Alois Rašín|Rašín]], [[Jiří Stříbrný|Stříbrný]], [[František Soukup|Soukup]] a za Slovákov [[Vavro Šrobár|Šrobár]]) vyhlásili samostatnosť. 30. októbra sa stretli v [[Martin (mesto na Slovensku)|Martine]] na podnet [[Matúš Dula|M. Dulu]] slovenskí politickí predstavitelia, ktorí tu vytvorili [[Slovenská národná rada (1918)|Slovenskú národnú radu]] a prijali deklaráciu, ktorou sa pripojili k spoločnému Česko-Slovenskému samostatnému štátu.
 
== Referencie ==
70 510

úprav