Pete Sampras: Rozdiel medzi revíziami

Rok [[1996]] bol rokom zmiešaných pocitov. V osobnom živote prežil Pete silnú ranu, lebo radosť z hry mu pokazilo úmrtie trénera Gulliksona dňa [[3. máj]]a vo veku 44 rokov. Po Timovej smrti začal Sampras s projektom "esá pre charitu" kedy za každé jedno eso venuje na výskum proti rakovine 100 [[Dolár (USA)|dolárov]]. Hneď v prvej sezóne táto kampaň vyniesla 62 700 amerických dolárov. Na jeho miesto nastúpil bývalý profesionálny hráč [[Paul Annacone]], ktorý zhodnotil, že Petova hra už nepotrebuje príliš vylepšovať, ale v Samprasovom prípade pôjde skôr o psychiku a motiváciu. Z profesionálneho hľadiska sa Petovi tiež nedarilo celkom podľa jeho predstáv. Na jeho najslabšom povrchu sa na turnaji [[French Open|Roland Garros]] prebojoval až do semifinále, kde však prehral s Rusom [[Jevgenij Kafeľnikov|Kafelnikovom]] v troch setoch, čo je jeho najlepší výsledok na tomto turnaji. Taktiež prvýkrát od roku [[1992]] pocítil prehru vo Wimbledone, kde stroskotal v štvrťfinále na Holanďanovi [[Richard Krajicek|Richardovi Krajičkovi]] v troch setoch 5 – 7, 6 – 7 (3), 4 – 6. Vyhral však celkovo sedem turnajov a pridal víťazstvo na US Open, kde vo finále zdolal svojho krajana [[Michael Chang|Michaela Changa]], ktorý sa po prehratom finále stal dokonca svetovou dvojkou. Najzaujímavejší zápas US Open [[1996]] sa však odohral vo štvrťfinále medzi Samprasom a Španielom [[Àlex Corretja|Alexom Corretjom]], v ktorom sa Sampras fyzicky nezdravý, na kurte zvracajúc, opierajúc sa o raketu a so žalúdočným vredom zmohol, odvrátil dva Corretjové [[mečbal]]y, vyrovnal stav zápasu na 2 – 2 na sety a v piatom sete porazil súpera v [[tajbrejk]]u. Práve tento duel poukazuje na Samprasovú obrovskú mentálnu silu, pevnú vôľu a odhodlanie zvíťaziť za každú cenu. V sezóne [[1997]] vyhral osem turnajov. Medzi nimi bol aj [[Australian Open]], v ktorého štvrtom kole zviedol vyrovnaný 5-setový zápas s [[Dominik Hrbatý|Dominikom Hrbatým]] a vo finále pokoril [[Carlos Moyà|Carlosa Moyu]] v troch setoch. Po vlaňajšom nezdare mu vyšiel aj [[Wimbledon]], kde cestou do finále musel zdolať [[Petr Korda|Kordu]], [[Boris Becker|Beckera]], [[Todd Woodbridge|Woodbridga]]. Vo finále Petovi podlahol nenasadený [[Cédric Pioline]] hladko v troch setoch. Sampras viedol družstvo USA až do švédskeho finále Davis cupu v [[Göteborg]]u. Američania ale podľahli domácemu družstvu, možno aj kvôli Samprasovmu zraneniu, ktorý musel v dueli s [[Magnus Norman|Magnusom Normanom]] skrečovať zápas a do ďalších bojov už nenastúpil. Po celý rok sa držal na mieste svetovej jednotky a piatu sezónu po sebe aj zakončil ako suverénna svetová jednotka. Všetci sa zhodovali, že je na vrchole svojich síl a má reálnu šancu vyhrať už aj turnaj v [[Paríž]]i. Hneď nasledujúci rok však prišli nové výzvy – Čilan Marcelo [[Marcelo Ríos|Rios]] a Australčan [[Patrick Rafter]], ktorí zaútočili na Petovu nadvládu. Na Australian Open prehráva vo štvrťfinále so Slovákom [[Karol Kučera|Karolom Kučerom]] v štyroch setoch 4 – 6, 2 – 6, 7 – 6 (5), 3 – 6. Pete síce po päťsetovom zápase s [[Goran Ivanišević|Ivaniševičom]] vyhral Wimbledon, kde získal už svoj jedenásty grandslamový titul a zaradil sa tak k legendám ako [[Björn Borg|Bjorn Borg]] a [[Rod Laver]], ale už nebol tak suverénny líder rebríčka ATP. V sezóne [[1998]] získal na svoje pomery len 4 tituly. V roku 1998 na turnaji US Open zaznamenal tiež svoje najrýchlejšie prvé podanie – {{km|217|m}}/h. Svojmu trénerovi [[Paul Annacone|Paulovi Annaconovi]] sa zdôveril, že je priamo posadnutý pozíciou svetovej jednotky. Triumfom na turnaji vo [[Viedeň|Viedni]], kde vo finále zdolal Slováka [[Karol Kučera|Kučeru]] si zaistil dostatočný počet bodov do rebríčka ATP a na konci roka bol opäť číslo jedna. Celkovo sa tak stalo už šiestykrát v rade za sebou, čo sa nikomu pred ním nepodarilo. Sampras sa od tejto chvíle začal sústreďovať na dôležitejšie turnaje a pozícia svetovej jednotky prestala byť pre neho až taká dôležitá, nakoľko v tomto ohľade bol neotrasiteľný rekordér.