Sluchové informácie sú potom spracované v spánkovom laloku mozgovej kôry a to na miestach, ktoré majú názvy sluchová kôra a sluchová asociačná kôra (názvy im dali neurochirurgovia). V asociačnej kôre prebieha sekundárne spracovanie, prebieha tu aj interakcia s pamäťou.
Existencia dvoch uší umožňuje stereofónne vnímanie zvukov a pomerne presnú lokalizáciu zdroja akustických vibrácií. Jedno ucho sa dráždi skôr než druhé a navyše silnejším podnetom, lebo zvuk prichádzajúci z jednej strany vníma druhé ucho slabšie.
Sluchová citlivosť sa [https://www.medihum.sk/poruchy-sluchu určuje pomocou audiometrov]. Sú to generátory čistých tónov v rozsahu vnímateľných tónov s nastaviteľnou intenzitou. Postupujúcim vekom sa znižuje vnímateľnosť zvukov, najmä frekvencie nad 11 000 Hz už starší ľudia nepočujú. Takisto pri ostatných frekvenciách sa zvyšuje hladina akustického tlaku potrebná na vyvolanie reakcie. Na tomto mieste chcem ešte dodať, že na svete je iba minimum úplne nepočujúcich ľudí a to sú prevažne ľudia s poškodeným mozgom a nie priamo sluchovým orgánom. „Hluchonemý“ človek je v skutočnosti osoba, ktorá má veľmi slabý sluch, zväčša nepočuje zvuky nad 100 dB (toto sa určí na audiometri). Takýchto ľudí je možné a dokonca potrebné učiť rozprávať. Na rozprávanie však nepoužívajú vôbec sluchovú kôru (pokiaľ nemajú sluchovú pomôcku), ale iba zrakovú časť, ktorá sa nachádza na temennom laloku kôry. Podľa najnovších poznatkov sa [[Mozgová kôra|časti mozgovej kôry]], ktoré nie sú používané časom zmenšujú, týmto sa znižuje ich funkčná kvalita. Predstavte si napríklad že nebudete niekoľko rokov používať jednu z rúk. V takejto situácii sa v zmysle ekonomického využitia mozgovej kapacity časť mozgu používaná na riadenie pohybov tejto ruky zmenší, aby sa zlepšili aspoň pohybové a iné schopnosti ostatných častí tela. Z tohto vyplýva pre pacientov so sluchovým postihnutím logický záver, že musia mať iné časti mozgu viac rozvinuté, a teda aj funkcia iných zmyslov musela byť na úkor sluchu zlepšená. Toto v zásade nie je problém pokiaľ nechceme nepočujúcich po zavedení sluchovej pomôcky naučiť počúvať a rozprávať. Je dokázané, že keď ide o učenie menších detí pred pubertou, učenie nemusí predstavovať problém. Iné je to v prípade že pacient nikdy nepočul a navyše jeho mentálny a telesný vývoj je už ukončený. Takýto pacienti potom rozprávajú buď veľmi ťažkopádne, alebo sa dokonca ani nenaučia rozprávať ináč ako znakovou rečou.
