Wikipédia

Druhá svetová vojna: Rozdiel medzi revíziami

Interaktívne prechádzať históriu
← Predchádzajúca úpravaĎalšia úprava →
Smazaný obsah Přidaný obsah
VizuálneWikitext
d Verzia používateľa 193.187.59.112 (diskusia) bola vrátená, bola obnovená verzia od KHMELNYTSKYIA
Značka: rollback
fajne moe
Značky: náhrada možný vandalizmus vulgarizmy; slang vizuálny editor
Riadok 32:
{{Campaignbox Druhá svetová vojna}}
 
PAĽO to začal za šicko može von joho vina pičiboa
'''Druhá svetová vojna''' je dodnes najväčší a najrozsiahlejší ozbrojený [[svetová vojna|konflikt]] v dejinách ľudstva, ktorý stál život asi 45 až 60 miliónov [[Človek rozumný|ľudí]]. Boje prebiehali v [[Európa|Európe]], [[Ázia|Ázii]] a [[Afrika|Afrike]] a zúčastňovali sa na nich muži i ženy aj z oboch ďalších obývaných kontinentov: [[Amerika (svetadiel)|Ameriky]] a [[Austrália (svetadiel)|Austrálie]]. Počas šiestich rokov trvania zomreli desiatky miliónov civilistov, milióny príslušníkov ozbrojených síl, boli zničené celé mestá a spôsobené nevyčísliteľné škody na majetku a [[kultúrne dedičstvo|kultúrnom dedičstve]] ľudstva. Ich bezprostrednými príčinami bolo napätie vyvolané chybne koncipovanou [[Versaillská zmluva (1919)|Versaillskou zmluvou]], [[Veľká hospodárska kríza (30. roky 20. storočia)|Veľká hospodárska kríza]] na prelome [[20. roky 20. storočia|20.]] a [[30. roky 20. storočia|30. rokov]], ktorá kriticky oslabila všetky štáty a ich vlády ako aj slabosť [[Spoločnosť národov|Spoločnosti národov]] a mocností, ktoré mali udržovať svetový mier a dohliadať na dodržovanie versaillského systému, čo v [[Weimarská republika|Nemecku]] umožnilo vzostup [[nacizmus|nacistického]] režimu pod vedením [[Adolf Hitler|Adolfa Hitlera]] a jeho stúpencov.
 
<br />
Najčastejšie uvádzaným dátumom začiatku druhej svetovej vojny v [[Európa|Európe]] je [[1. september]] [[1939]]. V tento deň [[Wehrmacht]] vpadol do [[Poľsko|Poľska]].<ref>{{Citácia knihy
| priezvisko =
| meno =
| autor = Kolektív autorov
| odkaz na autora =
| spoluautori =
| prekladatelia = Jan Gebhart
| rok = 2000
| titul = Kronika druhé světové války
| vydanie = 1
| vydavateľ = Fortuna Print
| miesto = Praha
| počet strán = 520
| strany = 14
| zväzok =
| isbn = 80-86144-61-5
}}</ref> Na ázijskom bojisku sa za začiatok vojny považuje japonská invázia do [[Čína|Číny]] ([[7. júl]] [[1937]]), ale niektoré zdroje uvádzajú oveľa skorší dátum: rok [[1931]], keď Japonci vtrhli do [[Mandžusko|Mandžuska]]. [[22. jún]]a [[1941]] Nemecko napadlo [[Sovietsky zväz]], ktorý sa pridal na stranu Spojencov. [[Spojené štáty]], ktoré už predtým pomáhali Spojeneckým krajinám, sa do vojny zapojili [[7. december|7. decembra]] 1941 po tom, čo bola Japoncami napadnutá ich námorná základňa v [[Pearl Harbor]]. Koniec vojny v [[Európa|Európe]] nastal [[8. máj]]a [[1945]] kapituláciou [[nacistické Nemecko|Nemecka]]. V [[Ázia|Ázii]] kapitulovalo [[Japonské cisárstvo (1868&nbsp;–&nbsp;1945)|Japonsko]] [[2. september|2. septembra]] toho istého roku po americkom zhodení dvoch [[Atómová bomba|atómových bômb]] na mestá [[Hirošima (mesto)|Hirošima]] a [[Nagasaki (Nagasaki)|Nagasaki]].
 
Medzi dôsledky druhej svetovej vojny patrí vytvorenie dvoch blokov: západného bloku, ktorý sa sformoval do organizácie [[Organizácia Severoatlantickej zmluvy|NATO]], a východného bloku, ktorý na seba vzal podobu [[Organizácia Varšavskej zmluvy|Varšavskej zmluvy]] tvorenej najmä východoeurópskymi socialistickými krajinami pod vedením [[Sovietsky zväz|Sovietskeho zväzu]]. Vzťahy medzi týmito dvoma blokmi boli značne napäté a čoskoro prerástli do tzv. [[Studená vojna|Studenej vojny]], ktorá sa okrem politických bojov prejavila aj v niektorých vojenských konfliktoch ([[Kórejská vojna]], [[Vietnamská vojna]], [[Arabsko-izraelské vojny]] atď.)
 
== Príčiny vojny ==
{{Hlavný článok|Príčiny druhej svetovej vojny}}
[[Súbor:Benito Mussolini and Adolf Hitler.jpg|thumb|vpravo|[[Benito Mussolini]] (vľavo) a [[Adolf Hitler]] (vpravo)]]
Po skončení [[prvá svetová vojna|prvej svetovej vojny]] sa mocensko-politická situácia vo svete a hlavne v [[Európa|Európe]] radikálne zmenila. Zanikli staré štáty ako napríklad [[Rakúsko-Uhorsko]] alebo [[Osmanská ríša]] a na ich miesto nastúpili štáty nové – [[Maďarsko]], [[Česko-Slovensko|Československo]], [[Turecko]] či [[Juhoslávia]]. Čoskoro po vojne tiež začal vznikať za mimoriadne krvavých okolností [[Sovietsky zväz]] (pozri [[Ruská občianska vojna]]).
 
[[Weimarská republika|Nemecko]], ako hlavný agresor prvej svetovej vojny, bolo prinútené podpísať Versaillskú mierovú zmluvu a platiť vysoké [[Reparácie (vojna)|reparácie]] krajinám, ktorým spôsobilo v prvej svetovej vojne najväčšie straty. [[Versaillská zmluva (1919)|Versaillská zmluva]] však neuspokojovala nikoho. [[Japonské cisárstvo (1868&nbsp;–&nbsp;1945)|Japonsko]] sa cítilo odstrčené i keď vzhľadom na podiel vo vojne malo z nej najväčšie zisky. [[Talianske kráľovstvo (1861&nbsp;–&nbsp;1946)|Taliani]] mali prehnané požiadavky, za ktorými sa skrývali neuspokojené [[imperializmus|imperiálne]] ambície a tak aj oni odchádzali nespokojní. [[Spojené štáty|Spojeným štátom]] sa nepodarilo presadiť humanistické predstavy prezidenta [[Woodrow Wilson|Woodrowa Wilsona]] a jeho plán na vytvorenie [[Spoločnosť národov|Spoločnosti národov]]. Táto inštitúcia síce vznikla, no veľmi sa líšila od pôvodného plánu a [[Spojené štáty]] do nej preto ani nevstúpili. Bez podpory tejto významnej svetovej veľmoci sa stala ešte bezvýznamnejšou a neakcieschopnejšou. USA sa z medzinárodného poľa stiahli do dobrovoľnej izolácie. [[Spojené kráľovstvo|Británia]] bola vojnou citeľne oslabená, stratila aj tradičné postavenie najväčšej námornej mocnosti na svete. Z prvého svetového veriteľa sa stala obrovským dlžníkom (dlhy voči USA z [[prvá svetová vojna|prvej svetovej vojny]] nikdy nesplatila<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| priezvisko = Rohrer
| meno = Finlo
| odkaz na autora =
| titul = What's a little debt between friends?
| url = http://news.bbc.co.uk/2/hi/uk_news/magazine/4757181.stm
| dátum vydania =
| dátum aktualizácie = 10.5.2006
| dátum prístupu = 28.2.2011
| vydavateľ = BBC News Magazine
| miesto =
| jazyk = po anglicky
}}</ref>). Oporou Versaillského systému malo byť [[Francúzsko]]. No vo Francúzsku sa počas medzivojnového obdobia nenašiel ani jeden politik, ktorý by mal dosť odvahy na to, aby predstúpil s koncepciou modernej mohutnej armády ofenzívneho charakteru. Namiesto toho Francúzsko začalo budovať [[Maginotova línia|Maginotovu líniu]] (za prostriedky, ktoré si stavba vyžiadala, by bolo možné vybudovať armádu s desiatkami tankových divízií a tisíckami lietadiel), a tým vlastne pochovala nielen svojich východných spojencov, ale aj vlastné nádeje na úspech v prípadnej vojne proti Nemecku. Maginotova línia mala totiž veľa slabostí a navyše ju bolo možné ľahko obísť cez [[Belgicko]].
[[Súbor:Bundesarchiv Bild 183-R69173, Münchener Abkommen, Staatschefs.jpg|thumb|left|Zľava doprava: [[Neville Chamberlain|Chamberlain]], [[Édouard Daladier|Daladier]], [[Adolf Hitler|Hitler]], [[Benito Mussolini|Mussolini]] a [[Galeazzo Ciano|Ciano]] pred podpisom [[Mníchovská dohoda|Mníchovskej dohody]]]]
Európa bola po prvej svetovej vojne takmer čisto demokratickým kontinentom, no radikálne politické smery ako [[fašizmus]] a [[komunizmus]] (ktoré boli čiastočne alebo celkom [[diktatúra]]mi) sa veľmi rýchlo rozširovali zo svojich materských krajín – [[Talianske kráľovstvo (1861&nbsp;–&nbsp;1946)|Talianska]] a [[Sovietsky zväz|Sovietskeho zväzu]] aj do okolitých krajín. Trend demokratizácie sa teda čoskoro vytratil a tesne pred vypuknutím druhej svetovej vojny už bolo [[Česko-Slovensko]] jediným štátom [[stredná Európa|strednej Európy]], ktorý zotrval v nastúpenej ceste [[demokracia|demokracie]]. Dôvodom, prečo sa extrémistické politické smery, akými fašizmus a komunizmus boli, tak ľahko presadzovali v krajinách medzivojnovej Európy, bola najmä chudoba. Situácia sa ešte rapídne zhoršila v roku [[1929]], keď vypukla [[Veľká hospodárska kríza|svetová hospodárska kríza]]. V tom čase už v Taliansku sedem rokov vládli fašisti na čele s [[Benito Mussolini|Benitom Mussolinim]] a v roku [[1933]] sa v Nemecku dostal k moci [[nacizmus|nacistický]] politik [[Adolf Hitler]].
 
[[Súbor:MolotovRibbentropStalin.jpg|thumb|right|[[Viačeslav Michajlovič Molotov|Molotov]] podpisuje [[Pakt Ribbentrop-Molotov|nemecko-sovietsku zmluvu o neútočení]]. Za ním je vidieť [[Joachim von Ribbentrop|Ribbentropa]] (v čiernom) a [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalina]] (v svetlom, druhý sprava)]]
Hitler od počiatku kritizoval nespravodlivosť [[Versaillská zmluva (1919)|Versaillskej zmluvy]], a to spolu so sociálnou [[demagógia|demagógiou]] a [[Antisemitizmus|antisemitizmom]] bolo základom ideologickej a propagandistickej kampane jeho Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany (Nationalsozialistiche Deutsche Arbeitspartei – [[Národnosocialistická nemecká robotnícka strana|NSDAP]]). Postupne, keď Hitler videl, čo všetko si môže voči demokratickému [[Spojené kráľovstvo|Spojenému kráľovstvu]] a [[Francúzsko|Francúzsku]] dovoliť, prichádzal stále s novými a novými požiadavkami. Ich spoločným menovateľom bol „Lebensraum“, čiže životný priestor pre [[Nemci|Nemcov]]. Tento priestor sa však mal nachádzať v [[Európa|Európe]] a Nemci k nemu mali prísť na úkor „menejcenných východných národov“, ako boli [[Slovania]]. Adolf Hitler úspešne využil slabosť Veľkej Británie a Francúzska vďaka [[Appeasement|politike appeasementu]]. Nemecko vystúpilo zo Spoločnosti národov a na jar [[1935]] obnovilo brannú povinnosť a vojenské letectvo. Tým prakticky vypovedalo Versaillskú zmluvu. Vo februári [[1936]] Nemecko obsadilo demilitarizovanú zónu v [[Porýnie|Porýní]]. Tolerovaný bol aj „[[anšlus]]“ ({{V jazyku|deu|Anschluß|pripojenie}}) Rakúska v roku [[1938]] a vrchol táto politika dosiahla v septembri 1938, keď viedla až k podpísaniu [[Mníchovská dohoda|Mníchovskej dohody]], kde západné mocnosti opäť raz ustúpili Hitlerovi a súhlasili s odtrhnutím [[Sudety (región)|Sudet]] od [[Česko-Slovensko|Česko-Slovenska]] a ich pripojeniu k [[nacistické Nemecko|Nemecku]]. Západné mocnosti a ZSSR sa nedokázali dohodnúť na vzájomnej dohode proti Hitlerovi. Nespokojný [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalin]] sa obával, že Spojené kráľovstvo a Francúzsko nepriamo podporujú nemecké snahy o získanie Východnej Európy (tzv. [[Drang nach Osten]] - ťaženie na východ)<ref>{{Citácia knihy | priezvisko = Tucker | meno = Spencer | autor = | odkaz na autora = | priezvisko2 = Roberts | meno2 = Priscilla Mary | autor2 = | odkaz na autora2 = | priezvisko3 = Greene | meno3 = Jack | autor3 = | odkaz na autora3 = | titul = World War II (A Student Encyclopedia) | vydanie = | vydavateľ = ABC-CLIO | miesto = | rok = 2004 | počet strán = 1795 | url = | isbn = 978-1-85109-857-6 | kapitola = Origins of the War | strany = 11 | jazyk = po anglicky }}</ref> ale v dôsledku reorganizácie armády nemohol dovoliť rozsiahlejší ozbrojený konflikt, sa namiesto toho napokon dohodol s [[Adolf Hitler|Hitler]]. [[23. august]]a [[1939]] bol v [[Moskva|Moskve]] podpísaný „[[Pakt Ribbentrop-Molotov|Pakt o neútočení]]“ medzi [[Sovietsky zväz|ZSSR]] a [[nacistické Nemecko|Nemeckom]]. Jadrom tejto dohody boli však tajné dodatky vymedzujúce záujmové sféry vo [[východná Európa|východnej Európe]]. Versaillský systém a politika appeasementu teda definitívne zlyhali. Premiér Veľkej Británie [[Neville Chamberlain]] síce po návrate z [[Mníchovská dohoda|Mníchovskej konferencie]] vyhlasoval, že zabezpečil trvalý mier, opak bol však pravdou. Azda najlepšie okomentoval vtedajšiu situáciu v dolnej snemovni [[Winston Churchill]]: „''Británia a Francúzsko si museli vybrať medzi vojnou a hanbou. Vybrali si hanbu. Budú mať vojnu.''<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| priezvisko = Commager
| meno = Henry Steele
| odkaz na autora =
| titul = The Story of the Second World War
| url = http://books.google.sk/books?id=H2nUNdqobOkC&pg=PA8&dq=Britain+and+France+had+to+choose+between+war+and+dishonour.+They+chose+dishonour.+They+will+have+war.&hl=sk&ei=vXFrTcHrKMbd4gbV07DfCQ&sa=X&oi=book_result&ct=result&resnum=1&ved=0CCsQ6AEwAA#v=onepage&q&f=false
| dátum vydania = 2004
| dátum aktualizácie =
| dátum prístupu =
| vydavateľ = Brassey's
| miesto =
| jazyk = po anglicky
}}</ref><ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| priezvisko = Sammis
| meno = Kathy
| odkaz na autora =
| titul = Focus on World History: The Twentieth Century
| url = http://books.google.sk/books?id=hYIRuzh5Ew8C&pg=PA60&dq=Britain+and+France+had+to+choose+between+war+and+dishonour.+They+chose+dishonour.+They+will+have+war.&hl=sk&ei=vXFrTcHrKMbd4gbV07DfCQ&sa=X&oi=book_result&ct=result&resnum=3&ved=0CDUQ6AEwAg#v=onepage&q&f=false
| dátum vydania = 2002
| dátum aktualizácie =
| dátum prístupu =
| vydavateľ = Walch Publishing
| miesto =
| jazyk = po anglicky
}}</ref>“
 
== Predohra a vytváranie koalícií ==
Ešte na začiatku roka 1939 existovali v Európe (aj vo svete) tri bloky, ktoré už pomaly išli do vojny, a ktoré boli navzájom znepriatelené: [[Os Berlín-Rím-Tokio]] a ich satelity; krajiny bývalej [[Dohoda (prvá svetová vojna)|Dohody]]: [[Francúzsko]] a [[Spojené kráľovstvo]] plus štáty pod ich ochranou (napr. [[Poľsko]]); a [[Sovietsky zväz|ZSSR]], ktorý na prvý pohľad stál bokom. Ak sa vôbec očakávalo nejaké prekvapenie a zmena rovnováhy síl, tak sa hľadalo vo vzťahu medzi Francúzskom a ZSSR, pretože vzťahy medzi týmito štátmi sa zlepšovali a v [[Španielska občianska vojna (1936)|občianskej vojne v Španielsku]] bojovali na rovnakej strane. Rokovania Británie aj Francúzska však napokon spojenectvo so [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalinom]] nepriniesli najmä kvôli vzájomnej nedôvere<ref>Osborne E. W., 2005, German-Soviet Non-aggression Pact (23 August 1939). in Tucker S. C. (Editor), World War II A Student Encyclopedia. ABC-Clio, Santa Barbara, s. 492 - 491</ref>. V tej dobe sa totiž dalo očakávať, že sa budúce vojnové ťaženie nacistického Nemecka bude uberať smerom na východ. Stalin v obavách z nadchádzajúcej nepriaznivej situácie menoval novým ľudovým komisárom zahraničných vecí [[Viačeslav Michajlovič Molotov|Viačeslava Molotova]], ktorým nahradil [[Maxim Maximovič Litvinov|Maxima Litvinova]], sovietskeho diplomata židovského pôvodu, s ktorým nacisti neboli ochotní rokovať. Molotov neváhal verejne vyhlásiť, že najradšej rokuje s diktátormi, pretože je to vždy jednoduchšie. Jednania sa začali čoskoro. [[23. august]]a [[1939]] uzavrela [[Adolf Hitler|Hitlerova]] Tretia ríša prostredníctvom svojho ministra zahraničia [[Joachim von Ribbentrop|Joachima von Ribbentropa]] so Sovietskym zväzom, za ktorý sa podpísal Molotov, pakt o neútočení, známy pod názvom [[Pakt Ribbentrop-Molotov]]<ref>Langsam W. C., 1958, Historic documents of World War II. D. Van Nostrand Company, Inc. Princeton, s. 18-21</ref>. Dohoda bola výhodná pre obe strany. Uvoľnila [[Adolf Hitler|Hitlerovi]] aj [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalinovi]] ruky. A hoci už samotný pakt vydesil [[Spojené kráľovstvo|Britániu]], [[Francúzsko]] aj ich spojencov, nebol ničím proti jeho tajnému dodatku, ktorý obsahoval presne vymedzené rozdelenie sféry vplyvu medzi [[Sovietsky zväz|ZSSR]] a [[Nacistické Nemecko|Nemeckom]], a ktorý výslovne pripúšťal likvidáciu a rozdelenie [[Poľsko|Poľska]]. Hitler si mohol byť istý, že pri bojoch proti Francúzsku a Británii ho sovieti nenapadnú. Stalinovi umožnila dohoda konsolidáciu vlastných síl po krvavých čistkách v armáde, a tiež získať zvyšok bývalých ruských území, o ktoré prišiel Sovietsky zväz počas [[ruská občianska vojna|ruskej občianskej vojny]]. Cesta k vojne tým bola voľná.
 
== Vypuknutie vojny v Európe ==
[[Súbor:PolishCavalryAttack.jpg|thumb|right|Poľské jazdectvo na manévroch pred vojnou]]
Ako zámienku použili Nemci [[Prepadnutie vysielača v Gliwiciach|prepad retranslačnej stanice v Gliwiciach]]. 31. augusta o ôsmej hodine večer podnikli nacisti v prestrojení za poľských vojakov útok na nemeckú rádiostanicu v Gliwiciach. Celá akcia mala vyvolať dojem, že nasledujúci [[Invázia do Poľska|útok na Poľsko]] je odvetou za tento svojvoľný akt, a že Nemecko nie je agresorom (tzv. [[operácia pod falošnou vlajkou]]). Nasledujúci deň 1. septembra [[1939]] Nemecko spustilo operáciu ''[[Fall Weiss]]'', čím iniciovalo vypuknutie druhej svetovej vojny v Európe. Vojna sa začala [[1. september|1. septembra]] [[1939]] o 4:45 ráno, keď nemecký školný krížnik [[SMS Schleswig-Holstein|Schleswig-Holstein]]<ref>{{Citácia knihy | priezvisko = Ailsby | meno = Christopher | prekladatelia = Pavel Dan | titul = Waffen-SS - Zbraně SS | vydanie = 1 | vydavateľ = Cesty | miesto = Praha | rok = 2000 | počet strán = 224 | isbn = 80-7181-435-0 | jazyk = po česky}}</ref> začal z Baltického mora paľbu na muničný sklad na polostrove pri [[Gdansk]]u (pozri [[bitka pri Westerplatte]]) a bombardovať mestečko [[Wieluń]].<!-- nemecká loď Schleswig-Holstein o 4.45 h spustila paľbu na miestnu posádku. Poľskí historici tento fakt už medzitým poopravili – jednak sa zistilo, že nemecká kanonáda na Westerplatte odštartovala až o dve či tri minúty neskôr, a jednak sa ukázalo, že vojna sa nezačala tam, ale v mestečku Wieluń, ktoré nemecké lietadlá bombardovali už od 4.37 h.
Aj Poliaci na koňoch je sčasti mýtus: .. slúžilo až 70-tisíc kavaleristov. Keď nemecké jednotky hneď v prvý deň vojny zaútočili na poľské pozície neďaleko obce Chojnice, domáci zverili obranu jazdeckému pluku, tzv. hulánom. --> <ref>{{Citácia periodika|priezvisko=Krčmárik|meno=Radovan|titul=Na koňoch proti tankom. Ako sa zrodili legendy o bojujúcich Poliakoch|periodikum=Pravda.sk|odkaz na periodikum=|vydavateľ=|miesto=|dátum=2017-09-01|ročník=|číslo=|strany=|issn=|url=https://zurnal.pravda.sk/spolocnost/clanok/440192-na-konoch-proti-tankom-ako-sa-zrodili-legendy-o-bojujucich-poliakoch/|dátum prístupu=2018-07-10|jazyk=sk-SK}}</ref>
 
V ten istý deň, v prejave k [[Ríšsky snem (weimarská republika a nacistické obdobie)|Reichstagu]], Adolf Hitler spomenul 21 pohraničných incidentov, z ktorých tri nazval veľmi vážnymi, ako ospravedlnenie pre nemeckú „defenzívnu“ reakciu proti Poľsku.<ref name="Hitler">{{Citácia elektronického dokumentu
| autor = Fray, W. C., Spar, L. A
| odkaz na autora =
| titul = Address by Adolf Hitler - September 1, 1939
| url = http://www.fcit.usf.edu/HOLOCAUST/resource/document/HITLER1.htm
| dátum vydania = 2005
| dátum aktualizácie =
| dátum prístupu = 05.07.2012
| vydavateľ = fcit.usf.edu
| miesto =
| jazyk = po anglicky
}}</ref> Francúzsko a Británia mali s Poliakmi spojeneckú zmluvu, preto vyhlásili Nemecku vojnu – [[3. septembra]] o 9. hodine Spojené kráľovstvo a spolu s ním tak urobili aj najvýznamnejšie krajiny [[Spoločenstvo národov|Commonwealthu]] – [[Britská India|India]], [[Austrália (štát)|Austrália]] a [[Nový Zéland]] a o 12:20 tak urobilo aj [[Francúzsko]]. 3. septembra sa potopením britskej osobnej lode [[SS Athenia]] nemeckou ponorkou [[U 30]] začala aj [[Druhá bitka o Atlantik|bitka o Atlantik]]. Spojené kráľovstvo a Francúzsko však pristupovali k vojne veľmi laxne a len vyčkávali na nemeckých hraniciach a nerobili nič, okrem niekoľko chabých náletov na Nemecko a malého útoku na [[Saarbrücken]] – toto obdobie je známe ako tzv. „[[čudná vojna]]“.
 
== Priebeh vojny ==
=== Boje v Ázii 1931{{--}}1939 ===
Po skončení [[prvá svetová vojna|prvej svetovej vojny]] zostalo [[Japonské cisárstvo (1868&nbsp;–&nbsp;1945)|Japonské cisárstvo]] v priestore východnej Ázie najmocnejšou krajinou. Mnoho japonských politických a vojenských vodcov, ako [[Fumimaro Konoe]] a [[Sadao Araki]], tvrdili, že Japonsko má právo podmaniť si Áziu a zjednotiť ju pod vládou cisára [[Hirohito|Hirohita]].
[[Súbor:Japanese_naval_landing_forces_blasting_Chinese_pillbox_and_marching_with_the_naval_flag,_Canton_Operation.jpg|thumb|right|Japonskí vojaci v Číne]]
Japonsko zaútočilo na [[Mandžusko]] po takzvanom [[Mandžuský incident|Mandžuskom incidente]] v roku 1931 a po roku pretvorilo Mandžusko na [[bábkový štát]] [[Mandžukuo]]. V roku 1937 japonské sily vtrhli aj do samotnej Číny, kde hľadali novú pracovnú silu a suroviny. Japonci spočiatku postupovali rýchlo, no postupne sa zakolísali a ich postup sa po [[bitka o Šanghaj|bitke o Šanghaj]] spomalil. Mesto sa dostalo do japonských rúk v decembri roku 1937, spolu s hlavným mestom [[Nanking]]. V dôsledku týchto porážok čínski nacionalisti, ktorí okrem Japoncov bojovali aj proti komunistickým jednotkám, boli nútení presunúť svoje sídlo najprv do [[Wu-chan]]u a neskôr [[Čunking]]u. Japoncami okupované oblasti boli vystavené teroru a vyčíňaniu japonských vojsk.
 
Vzrastajúca japonská vojenská prítomnosť na Ďalekom východe bola považovaná za veľkú strategickú hrozbu pre ZSSR. Na prelome júla a augusta 1938 prebehli krátke [[bitka pri jazere Chasan|boje pri jazere Chasan]]. Na jar 1939 vyvolali japonské vojská pohraničné zrážky s [[Mongolsko]]m, ktorému však pomohol Sovietsky zväz a v [[bitka o Chalchin Gol|bitke o Chalchin Gol]] odrazil japonský útok. Nebezpečenstvo ďalších japonských útokov však spôsobilo, že Sovieti naďalej držali v oblasti pomerne veľké sily. Až v roku 1941 podpísali obe krajiny pakt o neútočení. V oblasti tak zotrval pokoj do roku 1945. Po týchto porážkach sa Japonci rozhodli presmerovať svoju expanziu viac na juh, to však nutne muselo viesť k stretu s USA kvôli kontrole nad [[Filipíny|Filipínami]] a námornými obchodnými cestami do [[Holandská Východná India|Holandskej Východnej Indie]].
 
=== Začiatok vojny v Európe: 1. september 1939 ===
==== Invázia do Poľska ====
{{Hlavný článok|Poľská obranná vojna (1939)}}
[[Súbor:Bundesarchiv Bild 146-1979-056-18A, Polen, Schlagbaum, deutsche Soldaten.jpg|thumb|right|1. september 1939 – nemeckí vojaci prechádzajú hranicou do Poľska]]
Zatiaľčo v Ázii sa už od roku 1937 bojovalo medzi [[Čína|Čínou]] a [[Japonské cisárstvo (1868 – 1945)|Japonskom]] (pozri [[druhá čínsko-japonská vojna]]), vojna v Európe sa začala [[1. september|1. septembra]] [[1939]], keď [[Wehrmacht|nemecké vojsko]] po predchádzajúcich provokáciách a zinscenovaných incidentoch (najznámejším z nich je [[prepadnutie vysielača v Gliwiciach]]) začalo bez vyhlásenia vojny [[Poľská obranná vojna (1939)|inváziu do Poľska]]. K útoku na Poľsko sa k Nemecku pridalo aj [[Slovenská republika (1939 – 1945)|Slovensko]], ktoré zaútočilo na južnú časť Poľska pomocou armádnej skupiny „Bernolák“.<ref>{{Citácia knihy | priezvisko = Kliment | meno = Charles | priezvisko2 = Nakládal | meno2 = Břetislav | ilustrátori = Lev Hlaváček | titul = Slovenská armáda 1939 - 1945 | vydanie = 2 | vydavateľ = Naše vojsko, Ares | miesto = Praha | rok = 2003 | počet strán = 359 | isbn = 80-206-0596-7 | strany = 80-85 | jazyk = po česky}}</ref>
 
[[Spojené kráľovstvo]], [[Francúzsko]] a britské domíniá [[Austrália (štát)|Austrália]] a [[Nový Zéland]] [[3. september|3. septembra]] [[1939]] vyhlásili [[Nacistické Nemecko|Nemecku]] vojnu (4. septembra sa k nim pridal [[Nepál]], 6. septembra [[Južná Afrika (štát)|Južná Afrika]] a 10. septembra [[Kanada]]), avšak k väčším vojenským akciám nepristúpili. [[Spojenci (druhá svetová vojna)|Spojenci]] začali námornú blokádu Nemecka, ktorá viedla k [[Druhá bitka o Atlantik|druhej bitke o Atlantik]], keďže nemecké vojenské námorníctvo útočilo ponorkami na ich obchodné a vojnové lode. K prvej vzdušnej operácii pristúpili [[Royal Air Force]] (RAF), ktoré 4. septembra podnikli bombardovanie nemeckých vojnových lodí pri meste [[Brunsbüttel]] v [[Šlezvicko-Holštajnsko|Šlezvicko-Holštajnsku]] a pri [[Wilhelmshaven]]e v [[Dolné Sasko|Dolnom Sasku]]. Mobilizácia pozemných síl ale prebiehala pomaly a neefektívne. 7. septembra rozvinulo 40 divízií francúzskej armády útok proti slabej nemeckej obrane v [[Sársko|Sársku]] (sárska ofenzíva), pri ktorom obsadili nemecké územie do hĺbky cca 8&nbsp;km, avšak nedokázali účinne pomôcť Poľsku. 12. septembra najvyššie velenie spojených britsko-francúzskych síl rozhodlo o zastavení ofenzívy a francúzske vojská sa stiahli minimálne jeden kilometer za [[Siegfriedova línia|Siegfriedovu líniu]]. Francúzska vojenská doktrína nebola Poľsku naklonená. Francúzsky generál [[Maurice Gamelin]], ktorý viedol sársku ofenzívu, ju zhrnul jedinou vetou: ''„Kto zaútočí, prehrá.“''<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| autor = Houghton Mifflin
| odkaz na autora =
| titul = The Houghton Mifflin dictionary of biography
| url = http://books.google.sk/books?id=rySr84jox_AC&pg=PA580&lpg=PA580&dq=%22to+attack+is+to+lose%22&source=bl&ots=---u7x82jO&sig=1rc2nxv0t2elt6sB_sDmn-ByYdg&hl=sk&ei=L3trTYbtEYep8QPClrTyBw&sa=X&oi=book_result&ct=result&resnum=3&ved=0CCsQ6AEwAg#v=onepage&q=%22to%20attack%20is%20to%20lose%22&f=false
| dátum vydania = 2003
| dátum aktualizácie =
| dátum prístupu =
| vydavateľ = Houghton Mifflin Harcourt
| miesto = Boston
| jazyk = po anglicky
}}</ref>
 
Nedostatočne zmobilizované poľské vojsko nedokázalo vzdorovať vyše 50 nemeckým divíziám (vrátane ôsmich motorizovaných a šiestich tankových), ktoré vtrhli do Poľska z Pomoranska, [[Východné Prusko|Východného Pruska]] a [[Sliezsko|Sliezska]]. Vo vzduchu mali početnú i technickú prevahy [[Luftwaffe]] disponujúce cca 2000 lietadlami,<ref>{{Citácia Harvard
| Heslo = Polské tažení
| Priezvisko1 = Pečenka
| Meno1 = Marek
| Priezvisko2 = Luňák
| Meno2 = Petr et al.
| Rok = 1999
| Titul = [[Encyklopedie moderní historie]]
| Vydanie = 3.
| Miesto = Praha
| Vydavateľ = Libri
| ISBN = 9788072774104
| Strana = 379
}}</ref> hoci poľské letectvo bojovalo s obrovskou húževnatosťou a nemeckému spôsobilo všeobecne väčšie straty než bolo možné očakávať. Avšak nepočetné tankové sily organizované zastaraným spôsobom nemohli čeliť nemeckým tankovým klinom postupujúcim vpred podľa inovačných schém [[blitzkrieg|bleskovej vojny]]. Málo pohyblivá [[pechota]] bez motorizovaných dopravných prostriedkov a zastarané [[jazdectvo (druh pozemných vojsk)|jazdectvo]] opakovane utrpeli veľké straty pri presunoch cez otvorený terén, ktorý nedokázali prekonávať dosť rýchlo, alebo boli ničené po menších skupinách, skôr než sa stihli zoskupiť. Nemecké jednotky prenikali zo severu a juhozápadu k [[Varšava|Varšave]].
 
[[Súbor:Bundesarchiv Bild 101I-121-0008-25, Polen, Treffen deutscher und sowjetischer Soldaten.jpg|náhľad|vľavo|Stretnutie nemeckých a sovietskych jednotiek]]
[[9. september|9. septembra]] sa poľská armáda vzchopila k poslednému pokusu aspoň oddialiť nevyhnutný koniec. Zúfalý útok trosiek [[Armáda Poznaň|armád Poznaň]] a [[Armáda Pomorie|Pomorie]] proti ľavému krídlu a tylu Skupiny armád Juh bol vedený s úmyslom zastaviť jej postup a prebiť sa k hlavnému mestu a podporiť jeho obranu ([[bitka na Bzure]]). Spočiatku dokázal prudkým úderom zastaviť nemeckú 8. armádu, ale nepriateľ proti nemu čoskoro nasmeroval drvivú väčšinu kapacít Luftwaffe a takmer tretinu Skupiny armád Juh. Keď potom vzápätí na [[Tadeusz Kutrzeba|Kutrzebove]] sily zaútočila aj [[skupina armád Sever]], bolo rozhodnuté. K Varšave sa podarilo dostať len malej časti jednotiek, ktoré mali posilniť jej obranu. V tej dobe sa zvyšky všetkých západných armád v súlade s rozkazmi [[Edward Rydz-Śmigły|Edwarda Rydz-Śmigłyho]] pokúšali prebiť na východ a posilniť tak obranu [[Varšava|Varšavy]] tým, že by vytvorili obrannú líniu na riekach [[Visla]] a [[San (rieka)|San]]. Ich šance boli minimálne, ale definitívne zhasli až [[17. september|17. septembra]], keď sa [[Sovietsky zväz]] v súlade s tajnými dohodami pridal k útoku a napadol [[Poľsko]] z východu. Sovietske vojsko obsadilo poľské územie po líniu na riekach Narew-Visla-San.
 
Poľská vláda aj časť velenia utiekli z krajiny do [[Rumunské kráľovstvo|Rumunska]]. [[28. september|28. septembra]] kapitulovala [[Varšava]], [[29. september|29. septembra]] [[pevnosť Modlin]]. [[2. október|2. októbra]] kapitulovali obrancovia [[Helská kosa|Helskej kosy]]. Ako posledné jednotky kladúce organizovaný odpor sa vzdali do [[5. október|5. októbra]] oddiely generála [[Franciszek Kleeberg|Franciszka Kleeberga]].
 
==== Čudná vojna ====
{{Hlavný článok|Čudná vojna}}
Francúzske jednotky rozmiestnené pozdĺž [[Siegfriedova línia|Siegfriedovej línie]] boli vytlačené z územia Nemecka protiútokom 16. – 17. októbra a ustúpili späť do svojich základní pri [[Maginotova línia|Maginotovej línii]], kam sa presunul aj britský expedičný zbor. Tým sa začala fáza známa ako [[čudná vojna]], počas ktorej neprebiehali výraznejšie bojové operácie, okrem malých lokálnych pozemných konfliktov, leteckých súbojov a námornej aktivity (pozri [[Druhá bitka o Atlantik|bitka o Atlantik]]). Koniec čudnej vojny nastal s [[Operácia Weserübung|nemeckou inváziou do Dánska]] 9. apríla 1940 (pozri nižšie).
 
==== Zimná vojna ====
{{Hlavný článok|Zimná vojna}}
[[File:The War in Finland, 1940 HU55566.jpg|thumb|Fínska pechota v severnom Fínsku, 12. január 1940]]
Zatiaľčo sa [[nacistické Nemecko|Nemecko]] po svojom víťazstve pripravovalo na ďalšie fázy bojov, tentoraz proti Francúzsku, [[Sovietsky zväz|ZSSR]] pokračoval v expanzii. Stalin postupne prinútil pobaltské štáty k súhlasu s nevýhodnou ekonomickou a vojenskou spoluprácou (vrátane rozmiestnenia svojich jednotiek na ich území), čím si pripravil pôdu pre ich [[anexia|anexiu]] a základne pre ďalšiu expanziu. Potom sa obrátil na [[Fínsko]], aby si podobné ústupky vynútil aj od neho. Najskôr prišiel so „serióznymi návrhmi“, potom prešiel k hrubým vyhrážkam, a keď ani to nepomohlo a Fíni jeho návrhy odmietli, rozhodol sa na Fínsko zaútočiť. Napätie eskalovalo až do [[30. november|30. novembra]] [[1939]], keď sovietske jednotky bez vyhlásenia vojny Fínov napadli. Cieľom útoku bolo úplné vojenské podmanenie krajiny (počas zhruba 14{{--}}21 dní). Celá akcia sa však nevyvíjala úspešne. Ako prvý prišiel neúspech politický – [[Spoločnosť národov]] sa nenechala oklamať ani Sovietskym zväzom zinscenovanými pohraničnými incidentmi, ani bábkovou [[Otto Ville Kuusinen|Kuusinenovou]] vládou a ZSSR sa stal jediným štátom v jej histórii, ktorý vylúčila za nevyprovokovanú [[útočná vojna|útočnú vojnu]] (na základe definície [[agresor]]a, ktorú ZSSR sám predložil). Ani priebeh vojny nebol ideálny, Fínsko útok očakávalo a bolo v medziach svojich možností pripravené. Prvý nápor Červenej armády bol napriek početným posilám odrazený, sovietske sily utrpeli ťažké straty. Ukázalo sa, že početná a technická prevaha nedokáže nahradiť výcvik a prípravu na polárne podmienky. Svoju rolu zohrala tiež vysoko negatívna úloha [[politický komisár|politických komisárov]] a neporovnateľnosť kvalít dôstojníckych zborov obidvoch armád. Zatiaľ čo fínska armáda sa mohla spoľahnúť na vysoko nadpriemerný dôstojnícky zbor, Červená armáda, ktorej dôstojnícky zbor bol zdecimovaný [[Stalinské čistky v armáde|stalinskými čistkami]], pri ktorých bola odstránená veľká časť najkvalitnejších kádrov, sa musela spoľahnúť na novo dosadených, neskúsených a často až neospravedlniteľne nekompetentných dôstojníkov. Plán útoku vypracovaný [[Kirill Afanasievič Mereckov|Mereckovom]] podľa pokynov [[Kliment Jefremovič Vorošilov|Vorošilova]] a [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalina]] predstavoval zmes neuveriteľného diletantizmu a úplne mylných predpokladov, a rozhodne nemohol byť cestou k ľahkému víťazstvu. Stalinove čistky v armáde sa tak po prvýkrát prejavili v reálnych podmienkach vojny. Bombardovanie civilných cieľov a miest za použitia trieštivých a zápalných bômb pobúrilo civilizovaný svet, najmä susedné severské krajiny, ale aj [[Spojené štáty]], [[Spojené kráľovstvo]], či [[Vatikán]].
 
=== Vojna sa rozširuje: 1940 ===
==== Prielom Mannerheimovej línie a prímerie medzi ZSSR a Fínskom ====
[[Súbor:Trenches mannerheim line winter war.png|thumb|right|Fínska pechota pri obrane zákopov [[Mannerheimova línia|Mannerheimovej línie]]]]
ZSSR začal druhú fázu operáciou proti Fínsku [[1. február]]a [[1940]]. Proti unavenej fínskej armáde, ktorá už trpela akútnym nedostatkom munície, boli vrhnuté obrovské sily (pomer mužov v bojových líniách bol 1:10 až 1:15 v prospech Červenej armády). Po 15 dňoch intenzívnych bojov prelomili sovietske vojská hlavné opevnenie Mannerheimovej línie a po ďalších 21 dňoch prekročili Viipurský záliv. Fínska armáda bola vyčerpaná a straty bojových jednotiek dosiahli 40&nbsp;% pôvodných stavov, ale stále ešte držala frontovú líniu. [[13. marec|13. marca]] [[1940]] bolo uzavreté prímerie. Podľa týchto podmienok Fínsko poskytlo [[Sovietsky zväz|ZSSR]] značnú časť svojho územia a muselo urobiť ďalšie ústupky.
 
Zimná vojna mala veľký vplyv na prudký pokles reputácie [[Červená armáda|Červenej armády]] ako aj [[Sovietsky zväz|ZSSR]] v očiach celého sveta. Niektorí však podotýkajú, že mala ďalekosiahly vplyv na jej následnú reorganizáciu a mnohé zlepšenia ako aj odstránenie [[Kliment Jefremovič Vorošilov|Vorošilova]] z jej vedenia. Mnohí nemeckí generáli ako aj sám Hitler preto pred napadnutím ZSSR v roku 1941 očakávali, že poraziť sovietsku armádu nebude príliš ťažké.
 
==== Napadnutie Dánska a Nórska ====
{{Hlavný článok|Operácia Weserübung}}
[[Súbor:Weserübung-Süd Panzers.PNG|thumb|right|Nemecké tanky v Dánsku]]
V tej istej dobe sa ukázalo, že pre to, aby mohlo Nemecko ďalej úspešne viesť vojnu proti Spojencom, bude potrebovať čoraz väčšie množstvo [[železná ruda|železnej rudy]], ktorú však dovážala zo [[Švédsko|Švédska]] cez [[Nórsko|nórsky]] prístav [[Narvik]]. Británia i Francúzsko si uvedomovali túto nemeckú slabinu a začali čoraz viac ohrozovať nemecké záujmy v oblasti. Spojenci dúfali, že sa im podarí vytvoriť blokádu Nemecka, ktorá obmedzí jeho vojenskú výrobu. Jedným z dôkazov toho, že prestali dodržiavať neutralitu nórskych výsostných vôd, bol aj incident, pri ktorom Briti oslobodili zajatých britských námorníkov z nemeckej lode [[Altmark (tanker)|Altmark]]. Obidve strany začali urýchlene konať. [[8. apríl]]a začalo britské námorníctvo klásť míny na nemeckých zásobovacích trasách v nórskych vodách. To už však nič nezmenilo na fakte, že nasledujúceho dňa nemecké ozbrojené zložky obsadili prakticky bez boja [[Dánsko]] a začali sa vyloďovať v južnom [[Nórsko|Nórsku]].
[[Súbor:HMS Warspite, Norway 1940.jpg|thumb|left|Námorné boje neďaleko [[Narvik]]u, 13. apríl 1940]]
[[9. apríl]]a [[1940]] Nemci začali [[Operácia Weserübung|operáciu Weserübung]], čo bol krycí názov dlho pripravovaného obojživelného prepadu [[Dánsko|Dánska]] a [[Nórsko|Nórska]]. Operácia úspešne napredovala nielen kvôli dokonalej príprave a kamufláži, ale aj tajnej podpore nórskeho ministra obrany [[Vidkun Quisling|Quislinga]], ktorého nacisticky orientovaná strana už pred vojnou netajila sympatie k [[Adolf Hitler|Hitlerovi]]. Jeden z hlavných cieľov operácie, prístav [[Narvik]] sa síce podarilo Nemeckým výsadkovým oddielom dobyť, museli z neho však čoskoro ustúpiť pred vojskami západných spojencov, ktoré sa tu vylodili.<ref>{{Citácia knihy | priezvisko = Hart | meno = Basil | titul = Dějiny druhé světové války | vydanie = 1 | vydavateľ = Jota | miesto = Brno | rok = 2000 | počet strán = 776 | isbn = 80-7217-117-8 | strany = 75-78 | jazyk = po česky
}}</ref> Tieto spojenecké jednotky však neboli na nadchádzajúce boje dostatočne pripravené a nedisponovali relevantnou vzdušnou podporou a v konečnom dôsledku pád Nórska iba čiastočne oddialili, keď na určitý čas zastavili nemecký postup. V následných námorných bojoch Briti stratili jednu [[lietadlová loď|lietadlovú loď]] ([[HMS Glorious (77)|HMS Glorious]]), no aj Nemci utrpeli nemalé straty, keď prišli o niekoľko ťažkých bojových lodí, ktoré sa už nikdy nepodarilo nahradiť. Do [[jún]]a [[1940]] boli zvyšky spojeneckých vojsk z krajiny evakuované v dôsledku zhoršujúcej sa situácie na francúzsko-nemeckom fronte. Nemecko nakoniec získalo celé [[Nórsko]], čo bolo dôležité najmä pre nemecké loďstvo, jednak pre možnosť prepravovať dôležité suroviny zo [[Švédsko|Švédska]] a tiež pre zjednodušenie prístupu do [[Atlantický oceán|Atlantického oceánu]], kde začali nemecké hladinové lode spolu s ponorkami ohrozovať britské námorné spoje.
 
==== Útok na Benelux a Francúzsko ====
{{Hlavný článok|Bitka o Francúzsko}}
[[Súbor:German soldiers before Arc du Carrousel 1940.jpg|thumb|Nemeckí vojaci pri malom víťaznom oblúku v Paríži, leto 1940]]
[[10. máj]]a [[1940]] začali Nemci plán Žltá, čiže [[Bitka o Francúzsko|ofenzívu na západnom fronte]] proti Francúzsku a [[Benelux]]u. Už o päť dní kapitulovalo [[Holandsko]]. [[17. máj]]a obsadili aj [[Brusel]], ale belgická armáda pokračovala naďalej v ústupových bojoch po boku Francúzov. Útokom cez Belgicko Nemci obišli [[Maginotova línia|Maginotovu líniu]] a ich tankové jednotky rýchlo prenikali cez [[Ardeny (pohorie)|Ardeny]] do severozápadného Francúzska. Spojenci síce podnikli protiútok, ale bleskový nemecký postup ich plány zmaril. [[27. máj]]a sa začal britský expedičný zbor sťahovať [[Operácia Dynamo|späť do Británie]] z prístavu [[Dunkerque]]. Za týždeň sa podarilo evakuovať 350 000 britských a francúzskych vojakov. Ďalších 40 000 Nemci zajali v obkľúčenom meste. Nemecký úspech však mohol byť omnoho väčší, nebyť zaváhania, ktoré spôsobilo, že jednotky Wehrmachtu niekoľko dní takmer nečinne stáli okolo mesta .
[[Súbor:Bundesarchiv Bild 146-1982-089-18, Waffenstillstand von Compiègne, Unterhändler.jpg|thumb|left|Zástupcovia Francúzska a Nemecka podpisujú kapitulačnú zmluvu]]
Následne nemecké tankové jednotky rýchlo napredovali na [[Paríž]], ktorý padol [[14. jún]]a a Francúzsko tak [[22. jún]]a [[1940]] po mesiaci bojov kapitulovalo. Nemci si ponechali kontrolu nad severnou časťou krajiny, celým pobrežím [[Atlantický oceán|Atlantického oceánu]], až po hranice so [[Španielsko]]m a začali sa pripravovať na [[Operácia Seelöwe|útok na Britániu]], ktorého predohrou sa mala stať [[bitka o Britániu]].
 
Obsadenie Francúzska, najväčšej Spojeneckej mocnosti na Európskom kontinente bola pre protihitlerovskú koalíciu ťažká rana. Pre Nemcov, ktorí týmto revanšovali svoju porážku v prvej svetovej vojne, to bolo naopak veľké víťazstvo. Prestíž nemeckej armády výrazne stúpla, rovnako ako mocenské chúťky Hitlera, ktorý bol po porážke Francúzska presvedčený, že Wehrmacht už nemá na kontinente súpera.
 
==== Bitka o Britániu ====
{{Hlavný článok|Bitka o Britániu}}
[[Súbor:Piloci 303.jpg|thumb|right|Letci poľskej 303. perute]]
 
Spojené kráľovstvo bolo v Európe posledným ostrovom demokracie vzdorujúcim nacizmu. Na jeho územie sa uchýlili exilové vlády z [[Poľsko|Poľska]], [[Nórsko|Nórska]], [[Holandsko|Holandska]], [[Belgicko|Belgicka]], [[Luxembursko|Luxemburska]], [[Česko-Slovensko|Česko-Slovenska]] ako aj [[Forces françaises libres|Slobodné francúzske sily]] na čele s [[Charles de Gaulle|de Gaullom]]. Tieto vlády udržiavali styk s členmi domáceho odboja a poskytovali tak spojencom cenné spravodajské informácie.
 
Po víťazstve nad Francúzskom ovládal Adolf Hitler v lete 1940 priamo alebo prostredníctvom spojencov takmer celú Európu. Jeho jediným zostávajúcim nepriateľom zostávala osamotená [[Spojené kráľovstvo|Veľká Británia]], ktorej nový ministerský predseda, [[Winston Churchill]], sľuboval Britom vo svojich burcujúcich prejavoch len „krv, pot a slzy“. Ale britská armáda sa po katastrofe vo Francúzsku nachádzala v troskách. Jedinou prekážkou, ktorá bránila Hitlerovým armádam v podrobenie [[Britské ostrovy|Britských ostrovov]] a ktorá mohla zmariť chystanú inváziu ([[operácia Seelöwe]]), bolo teraz britské letectvo (''[[Royal Air Force]]'') na čele s leteckým maršalom [[Hugh Dowding|Hughom Dowdingom]]. Zlomiť silu RAF sa v nadchádzajúcej bitke pokúsila nemecká [[Luftwaffe]], ktorej veliteľom bol [[Hermann Göring]]. Nemci tiež dúfali, že Britániu izolujú a vyhladujú s pomocou svojich ponoriek, operujúcich z Francúzska a Nórska.
[[Súbor:Bundesarchiv Bild 101I-344-0741-30, Frankreich, notgelandete Me 109.jpg|thumb|left|Zostrelený nemecký [[Messerschmitt Bf 109]], 1940]]
[[Súbor:Churchill CCathedral H 14250.jpg|thumb|right|Churchill pri prehliadke zbombardovaného mesta [[Coventry]]]]
Samotná letecká bitka začala krátko po dobytí Francúzska. V prvej fáze sa Luftwaffe sústredila na britské konvoje, ktoré počas tzv. bitky o kanál (''Kanalkampf'') vytlačila z Lamanšského prielivu. Hlavný útok začal [[13. august]]a, v tzv. „deň orla“ (''Adlertag''). Nemci najprv čiastočne zneutralizovali britský [[radar]]ový systém a zaútočili proti prístavom, vojenským a leteckým zariadeniam na pobreží. V priebehu tejto fázy boja utrpeli obe strany najvyššie straty za celú bitku. Neskôr sa Luftwaffe zamerala proti letiskám RAF vo vnútrozemí a leteckým továrňam. V záverečnej etape boja, na začiatku septembra, podnikli Nemci denné útoky na [[Londýn]] a iné veľké britské mestá, ako bolo, napr. [[Coventry]], s cieľom zlomiť morálku ich obyvateľov. Konečne [[15. september|15. septembra]] Briti presvedčivo odrazili rozsiahly nemecký útok, načo Hitler nariadil odložiť vylodenie na neurčito. Luftwaffe aj naďalej pokračovala v bombardovaní miest (''[[Blitz]]''). Kvôli veľkému množstvu zničených lietadiel sa však od októbra obmedzovala len na nočné útoky, ktoré si aj napriek tomu do jari nasledujúceho roka vyžiadali vyše 40 000 životov. V bitke o Britániu usilovali Nemci o zničenie nepriateľských [[stíhacie lietadlo|stíhačiek]], ale podcenili význam radaru pre obranu Britov. Navyše britský priemysel dokázal vždy plne nahrádzať straty vlastných strojov. Značný podiel na tomto víťazstve „nemnohých“ patril okrem britských pilotov tiež [[Poľsko|Poliakom]], [[Kanada|Kanaďanom]], [[Nový Zéland|Novozélanďanom]], [[Česko-Slovensko|Čechom a Slovákom]], [[Belgicko|Belgičanom]] a zástupcom mnohých iných národov.
 
[[Adolf Hitler|Hitler]] sa následne začal zaoberať plánom na útok proti [[Sovietsky zväz|ZSSR]], ktorého považoval za svojho najväčšieho ideologického nepriateľa.
 
==== Albánsko a Grécko ====
[[28. október|28. októbra]] talianske vojská zaútočili z [[Albánsko|Albánska]] na [[Grécko]]. Gréci však ich postup zastavili a postupne, za britskej pomoci, prešli do protiútoku. Do marca nasledujúceho roku od Talianov oslobodili polovicu územia Albánska.
 
==== Akcie Sovietskeho zväzu ====
[[Súbor:Katyn massacre 1.jpg|thumb|right|Odkrytý masový hrob v Katyni, 1943]]
Priebeh nemeckého ťaženia v Škandinávii a v západnej Európe ako aj jeho rýchlosť veľmi zaskočili Stalina, ktorý sa pravdepodobne spoliehal na to, že západoeurópske krajiny budú medzi sebou zápasiť dlhšie. Sovietske vojská preto v [[jún]]i [[1940]] bleskovo [[anexia|anektovali]] [[Litva|Litvu]], [[Lotyšsko]] aj [[Estónsko]]. Taktiež prinútili [[Rumunské kráľovstvo|Rumunsko]], k tomu aby prenechalo Sovietskemu zväzu Besarábiu. [[Narodnyj komissariat vnutrennich del|NKVD]] vraždilo v zajateckých táboroch v [[Katynský masaker|Katyni]], Kozeľsku a Starobieľsku zajatých poľských dôstojníkov, ktorí boli pre [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalina]] potenciálnou hrozbou a nechceli sa pripojiť k poľským komunistom.
 
==== Boje v južnej Ázii ====
[[22. september|22. septembra]] 1940 japonské vojská vpadli do [[Francúzska Indočína|Francúzskej Indočíny]]. Spojené štáty, Spojené kráľovstvo, Austrália a Holandská exilová vláda na to zareagovali až v roku 1941, zavedením embarga na export surovín do Japonska. Západné mocnosti rovnako poskytovali vojenskú a materiálnu podporu čínskym vojskám.
 
==== Boje v severnej a východnej Afrike ====
{{Hlavný článok|Boje v severnej Afrike počas druhej svetovej vojny}}
[[Súbor:Matilda Compass.jpg|thumb|right|Britský tank [[Matilda (tank)|Matilda]] počas operácie Compass]]
Potom, čo [[Talianske kráľovstvo (1861&nbsp;–&nbsp;1946)|Taliansko]] vyhlásilo vojnu západným Spojencom 10. júna 1940, začali na územie [[Líbya|Líbye]] podnikať britské jednotky náhle prepady menšími silami. Po francúzskej kapitulácii 25. júna začali Taliani posilňovať svoje vojská v Afrike a pripravovať sa na rozsiahlejšiu ofenzívu. V tej istej dobe sa stupňovali pohraničné incidenty v [[Eritrea|Eritrei]] a [[Sudán]]e. 3. augusta nakoniec Taliani vpadli do [[Britské Somálsko|Britského Somálska]].<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| autor =
| titul = Southern Theatre: War Without Water
| url = http://www.time.com/time/magazine/article/0,9171,764398-1,00.html
| dátum vydania = 19.8.1940
| dátum aktualizácie =
| dátum prístupu = 4.1.2010
| vydavateľ = time.com
| miesto =
| jazyk = po anglicky
}}</ref>
 
Po francúzskej kapitulácii rokovali Briti s Francúzmi v Severnej Afrike o budúcnosti ich flotily, ktorú sa snažili získať na svoju stranu, keďže v prípade, že by padla do rúk Nemcom mohla byť ich významnou posilou. Vzhľadom na to, že rokovania k ničomu neviedli Briti flotilu kotviacu v prístave [[Mes-el-Kabir]] blízko [[Oran]]u 3. júla napadli bojovým krížnikom [[HMS Hood (51)|HMS Hood]], bojovými loďami [[HMS Valiant]] a [[HMS Resolution]], a lietadlovou loďou [[HMS Ark Royal]] aj s eskortou. Poškodili pri tom bojové lode Provence a Dunkerque a jeden torpédoborec. Neskôr 6. júla Briti, ktorí si neboli istí poškodením francúzskych lodí, podnikli nálet torpédovými bombardérmi a loď Dunkerque potopili. Zahynulo viac než 1200 francúzskych námorníkov. Tento akt síce zhoršil vzťahy medzi [[Francúzsky štát|Vichystickým Francúzskom]] a Britmi, ale mal veľký propagandistický význam.<ref name="Hist-atl-Stredomorie">{{Citácia knihy | priezvisko = Swanston | meno = Alexander | priezvisko2 = Swanston | meno2 = Malcolm | titul = Historický atlas II. světové války | vydanie = 1 | vydavateľ = Columbus | miesto = Praha | rok = 2008 | počet strán = 400 | strany = 118-119 | jazyk = po česky}}</ref>
 
[[9. september|9. septembra]] talianske vojská pod vedením maršala [[Rodolfo Graziani|Rodolfa Grazianiho]] vpadli z [[Kyrenejka|Kyrenejky]] do Britmi spravovaného [[Egypt]]a. Po počiatočnom postupe sa však kvôli problémom so zásobovaním zastavili. 16. septembra Taliani začali budovať obranné postavenia v okolí [[Sidi Barrani]]. 9. decembra spustili Briti útočnú operáciu s kódovým označením [[operácia Compass|Compass]]. Briti s pomocou vojsk [[Spoločenstvo národov|Commonwealthu]] porazili talianske vojská, zajali 130 000 nepriateľských vojakov za cenu 2 000 vlastných padlých. Zvyšok talianskych vojsk sa stiahol k [[El Agheila|El Agheile]] 9. februára 1941.
 
Briti v noci z 11. na 12. novembra napadli kotviacu Taliansku flotilu v prístave [[Tarento]] a potopili torpédovými bombardérmi [[Fairey Swordfish]] z lietadlovej lode [[HMS Illustrious]] viacero lodí, vrátane bojovej lode Littorio a Conte di Cavour. Útok Talianov vystrašil a tí svoje lode stiahli do bezpečnejších prístavov, pričom výrazne obmedzili svoju aktivitu v Stredozemnom mori.<ref name="Hist-atl-Stredomorie"/>
 
=== 1941 ===
==== Boje na juhu Európy ====
[[Súbor:Bundesarchiv Bild 141-1005, Belgrad, Zerstörungen.jpg|náhľad|Následky bombardovania Belehradu]]
Pred útokom na [[Sovietsky zväz]] si nemecké velenie zaistilo južnú Európu. Angažovanie v tejto oblasti spôsobil jednak prevrat v Juhoslávii a tiež neúspechy Talianska, ktoré od októbra [[1940]] viedlo boje proti [[Grécko|Grécku]]. V Juhoslávii vyvolalo vlnu nevôle pripojenie krajiny k [[Os Berlín-Rím-Tokio|Osi]]. [[27. marec|27. marca]] [[1941]] sa mladý kráľ [[Peter II. (Juhoslávia)|Peter II.]] ujal po prevrate moci, zrušil spojenectvo s Nemeckom a uzavrel zmluvu o priateľstve so Sovietskym zväzom, ale nehodlal narušiť doterajší mier medzi oboma krajinami. [[6. apríl]]a [[1941]] prepadlo Nemecko spolu s bulharskými vojskami Juhosláviu aj Grécko, ktorému pomáhali britské vojská. Do [[Srbsko|Srbska]] sa zo severu, východu i západu hrnuli nemecké jednotky. Celej tejto akcii predchádzal nečakaný nálet na [[Belehrad]]. Nemci útočiaci z Bulharska sa spojili s Talianmi, ktorí zaútočili z Albánska a zahatali tak Juhoslovanom možnosť spojiť sa s Grékmi. Za 12 dní bola nepripravená juhoslovanská armáda porazená. Belehrad, hlavné mesto krajiny, padol [[13. apríl]]a [[1941]]. Nemci zriadili nový bábkový Chorvátsky štát na jeho čele mal stáť emigrant [[Ante Pavelić]] a taliansky princ. Taliansko si zatiaľ privlastnilo väčšinu [[Dalmácia|dalmátskeho]] pobrežia a [[Čierna Hora|Čiernej Hory]].
 
[[7. apríl]]a [[1941]] nemecké jednotky prerazili aj do Grécka, ktoré sa ani napriek pomoci Británie neubránilo. Už [[27. apríl]]a obsadili [[Atény]]. Porazené britské a grécke jednotky sa z Balkánu stiahli na [[Kréta|Krétu]], ale i odtiaľ ich Nemci odvážnym leteckým výsadkom [[20. máj]]a, za veľkých strát vyhnali do severnej Afriky. Boje na Kréte skončili [[1. jún]]a.
 
==== Boje v severnej Afrike ====
[[Súbor:AustraliansAtTobruk.jpg|náhľad|vľavo|Austrálska pechota pri obrane Tobruku]]
Po ústupe Talianov, ktorých jednotky úspešná britská ofenzíva celkom rozvrátila, [[Adolf Hitler|Hitler]], aby zabránil porážke Talianov, nariadil uskutočniť [[operácia Sonnenblume|operáciu Sonnenblume]], pri ktorej sa vylodil [[Deutsches Afrikakorps|Afrikakorps]] v [[Líbya|Líbyi]]. Nemecké jednotky, skladajúce sa len z niekoľkých [[divízia (vojenstvo)|divízií]] čoskoro prevzali hlavnú rolu v boji proti Britom v Afrike. [[24. marec|24. marca]] [[Erwin Rommel|Rommelove]] jednotky obsadili späť [[El Agheila|El Agheilu]] a pokračovali v prenasledovaní britských vojsk. Už [[25. apríl]]a nemecké a talianske vojská dosiahli územie [[Egypt]]a, zanechajúc v svojom tyle obkľúčený [[Tobruk]]. Keďže bola severná Afrika v tej dobe pre Britov jediným bojiskom, na ktorom sa mohli v pozemnom boji stretnúť s Nemcami, dávalo britské velenie tomuto stretu veľkú vážnosť. Zatiaľ čo pre Britov nepredstavovalo (aspoň vďaka kolóniám) zásobovanie svojich vojsk v oblasti závažný problém, Afrikakorps sa naopak musel spoliehať na zásobovanie cez [[Stredozemné more]]. Tieto dodávky sa často stávali terčom útokov britského letectva a námorníctva. Prítomnosť britských jednotiek na [[Gibraltár]]e a na [[Malta|Malte]] tak robila zásobovanie veľmi komplikované. Do konca roku [[1941]] utrpeli nacistické vojská také straty, že boli nútené pod prudkými údermi Britov ustúpiť späť k El Agheile. Rommel stratil 38 000 vojakov a asi 300 tankov. V tej istej dobe vrcholili boje nemeckého a talianskeho letectva o nadvládu nad vzdušným priestorom [[Malta|Malty]], ktoré viazali početné sily [[Royal Air Force|RAF]] a Kráľovského námorníctva. To umožnilo Rommelovi obnoviť zásobovanie v plnej miere, v dôsledku toho bol schopný nahradiť ťažké straty a opäť prejsť do protiútoku, proti Britom, ktorých zásobovacie cesty sa neúmerne roztiahli.
 
==== Boje v Atlantiku ====
[[Súbor:Torpedoed merchant ship.jpg|náhľad|vpravo|Ponorkou potopená obchodná loď]]
[[9. máj]]a anglický [[torpédoborec]] [[HMS Bulldog (H91)|HMS Bulldog]] zajal nemeckú [[ponorka|ponorku]] [[U-110]] aj s prísne utajovaným šifrovacím zariadením [[Enigma (šifrovací stroj)|Enigma]] a platnými kódmi. Získanie tohto zariadenia aj so šifrovacími tabuľkami bol posledný krok k prelomeniu nemeckých šifier. Tento úspech sa podpísal nielen pod ďalší priebeh bojov v Atlantiku, ale mal ďalekosiahly dopad na celkové dianie na viacerých frontoch. Nemecké ponorky napriek tomu ešte dlho spôsobovali spojencom nemalé straty.
 
[[18. máj]]a nemecká bojová loď [[Bismarck (bojová loď)|Bismarck]] a ťažký krížnik [[Prinz Eugen (ťažký krížnik)|Prinz Eugen]] opustili svoj domovský prístav, aby sa zúčastnili na námorných bojoch s britskými konvojmi v Atlantiku. Pri bitke v [[Dánsky prieliv|Dánskom prielive]] [[24. máj]]a boli Bismarck a Prinz Eugen napadnuté britským bojovým krížnikom [[HMS Hood (51)|HMS Hood]] a bojovou loďou [[HMS Prince of Wales (53)|HMS Prince of Wales]]. V krátkom boji kráľovské námorníctvo stratilo bojový krížnik HMS Hood, ktorý po zásahu do skladu munície explodoval (starší krížnik HMS Hood mal nedostatočné pancierovanie paluby, kvôli čomu mal neskôr prejsť rekonštrukciou). Z 1420 člennej posádky Hoodu sa zachránili iba 3 námorníci. HMS Prince of Wales sa po niekoľkých zásahoch z boja stiahla. ''Prince of Wales'' bol na rozdiel od HMS Hood novou loďou a trpel rôznymi poruchami, ktoré počas plavby opravovali civilní technici. Nemcom sa v zlom počasí podaril klamný manéver, pri ktorom sa odpútal krížnik ''Prinz Eugen'' a britské lode ''Bismarcka'', ktorý zmenil smer k francúzskemu prístavu [[Saint-Nazaire]] stratili. Na ''Bismarcka'', ktorý bol nútený pre poškodenie palivových nádrží znížiť rýchlosť, sa v severnom Atlantiku čoskoro začal lov.
 
Jeho definitívnu skazu pripravil nálet torpédových dvojplošníkov [[Fairey Swordfish]] z [[lietadlová loď|lietadlovej lode]] [[HMS Ark Royal (91)|HMS Ark Royal]], ktorý síce neznamenal jeho bezprostredné potopenie, ale spriečenie kormidla. K poškodenému Bismarcku sa nakoniec priblížilo niekoľko lodí Kráľovského námorníctva, ktoré ho ráno [[27. máj]]a v delostreleckom súboji poškodili natoľko, že ho posádka sama potopila. Z jeho 2200 člennej posádky sa zachránilo 115 mužov.<ref>{{Citácia knihy | priezvisko = MacDonald | meno = John | titul = Veľké bitky druhej svetovej vojny | vydavateľ = 1 | miesto = Bratislava | rok = 1995 | počet strán =192 | isbn = 80-7145-185-1 | strany = 32-45}}</ref>
 
Aktivita Nemecka v Atlantickom oceáne sa po potopení ''Bismarcka'' okrem nasadenia ponoriek prakticky skončila.
 
==== Napadnutie ZSSR ====
[[Súbor:German troops in Russia, 1941 - NARA - 540155.tif|náhľad|vpravo|Nemecká pechota vyráža do útoku na východnom fronte.]]
{{Hlavný článok|operácia Barbarossa|Veľká vlastenecká vojna}}
[[22. jún]]a [[1941]] porušilo Nemecko [[Pakt Ribbentrop-Molotov|pakt o neútočení]] a s vojenskou pomocou svojich spojencov zaútočilo na ZSSR na takmer {{km|4500|m}} dlhom východnom fronte siahajúcom spoza severného polárneho kruhu na polostrove [[Kola (polostrov)|Kola]], cez [[Karélia|Karéliu]], [[Baltské more]] až k [[Čierne more|Čiernemu moru]]. Nemecko-sovietsky konflikt je v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu obyčajne označovaný ako [[Veľká vlastenecká vojna]]. Nemci využili moment prekvapenia a bleskovými útokmi rýchlo postupovali troma hlavnými smermi na [[Moskva|Moskvu]], [[Petrohrad|Leningrad]] a [[Kyjev]], resp. k čiare [[Archangeľsk]], rieka [[Volga]], [[Astrachán]], ktorá bola ich pôvodným cieľom. Nemecké velenie sa spoliehalo na to, že sovietsky systém nevydrží sústredený útok. V skutočnosti však bola táto vojna prvou historickou udalosťou v dejinách Sovietskeho zväzu, ktorá k sebe obyvateľstvo a vládu priblížila.<ref>{{Citácia knihy | priezvisko = Pipes | meno = Richard | titul = Komunizmus | vydanie = 1 | vydavateľ = Slovart | miesto = Bratislava | rok = 2007 | počet strán = 168 | edícia = Fakty minulosti | isbn = 9788080852696 | strany = 71 }}</ref>
 
Jednou z prvých veľkých obkľučovacích operácií bola likvidácia sovietskych vojsk pri [[Białystok]]u v Minskej oblasti dnešného Bieloruska. V tejto pasci, z ktorej sa nik neprešmykol, uviazlo 11 sovietskych divízií. Nemci obsadili [[Minsk]] [[28. jún]]a. K Leningradu postupovala po kvalitnej cestnej sieti pobaltských republík nemecká armádna skupina Sever, a z Fínska to boli fínsko-nemecké vojská, ktoré viedli boje za polárnym kruhom. Mesto sa dostalo do obkľúčenia začiatkom septembra. Nie však úplného, pretože v zásobovaní bolo možné s určitými ťažkosťami pokračovať cez [[Ladožské jazero]]. Počas nasledujúcich [[blokáda Leningradu|900 dní blokády]] zomrelo na následky [[hlad]]u, zimy a bombardovania najmenej 800 000 ľudí, ale mesto sa nevzdalo a viazalo veľké množstvo nemeckých vojsk. Vo [[február]]i [[1942]], keď nedostatok potravín vrcholil, zomieralo v meste od hladu a vyčerpania denne až 3000 ľudí. Obliehanie Leningradu bolo najväčšie a najdlhšie obliehanie mesta v novodobej vojenskej histórii. Na strednom úseku frontu sa sovietske jednotky, pozostávajúce zo 16 bojmi vyčerpaných divízií, pokúšali zastaviť Nemcov na rieke [[Berezina]] východne od [[Minsk]]a. V bojoch pri Borisove, nasadili vo veľkom množstve svoje nové [[tank]]y [[T-34]] a [[KV-1]] a na čas tým spomalili nemecký postup.<ref>{{Citácia knihy | priezvisko = Werth | meno = Alexander | titul = Od paktu po Stalingrad | vydanie = 1 | vydavateľ = Vydavateľstvo politickej literatúry | miesto = Bratislava | rok = 1968 | počet strán = 601 | strany = 179
}}</ref>
[[Súbor:Bundesarchiv Bild 146-1994-092-18A, Sowjetunion, Festnahme von Juden.jpg|náhľad|vľavo|Nacisti čoskoro po vpáde do krajiny zatýkali Židov. Na fotke zatknutí Židovskí muži, ktorých čoskoro čakala poprava. V priebehu prvého roka okupácie nemecké [[Einsatzgruppen]] povraždili stovky tisíc civilistov.]]
V septembri sa podarilo Nemcom zo severu a juhu [[Bitka o Kyjev (1941)|obkľúčiť Kyjev]]. [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalin]] namiesto toho aby uchránil svoje vojská pred likvidáciou ústupom, prikázal nezmyselne brániť mesto, okolo ktorého sa pomaly uzatvárala slučka obkľúčenia. Nemecké jednotky tu prelomili sovietsku obranu a z východu postupne obkľučovali jednotlivé ohniská odporu. Mesto dobyli [[19. september|19. septembra]] po dvoch mesiacoch rozhorčených bojov, zajali pri tom asi pol milióna demoralizovaných sovietskych vojakov, ktorých nasadil ich najvyšší veliteľ do predom prehratej bitky. V boji padol i veliteľ úseku generál [[Michail Petrovič Kirponos|M. Kirponos]]. V [[júl]]i a [[august]]e prebiehala aj [[bitka o Smolensk (1941)|bitka o Smolensk]] a cesty smerujúce k [[Moskva|Moskve]]. Sovieti na asi dva mesiace spomalili a zastavili nemecký postup za [[Smolensk]]om, ale po tom, čo nemecké tankové armády zlikvidovali zoskupenia Červenej armády pri [[Kyjev]]e a nasmerovali svoj útok na Smolensk, nemohli obrancovia viac vzdorovať. Aj tu boli zajaté desaťtisíce sovietskych vojakov podobne ako pri [[Briansk]]u a [[Viazma|Viazme]]. Celkovo prišla Červená armáda do tej doby o najmenej 2 milióny mužov. Nacistická tlač dokonca vydala vyhlásenia o tom, že ''Sovietsky zväz je už porazený a vojna rozhodnutá''.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| priezvisko = Dragúň
| meno = S
| odkaz na autora =
| titul = Ustúpiť nie je kam, za nami je Moskva!
| url = http://www.historickarevue.com/?id=archiv_2009_02-03_2
| dátum vydania = 2.3.2009
| dátum aktualizácie =
| dátum prístupu = 6.7.2010
| vydavateľ = historickarevue.com
| miesto =
| jazyk =
}}</ref>
 
Nemcom sa napokon vo vrcholiacej jeseni a na začiatku zimy podarilo prebojovať k predmestiam sovietskeho hlavného mesta, no obsadiť ho sa im nepodarilo. Nacistické Nemecko čelilo tiež viacerým problémom a jeho postup postupne ustrnul. Prvým náznakom únavy bolo, keď sa [[29. november|29. novembra]] podarilo sovietskym vojskám vytlačiť jednotky skupiny armád Juh z [[Rostov nad Donom|Rostova nad Donom]] a zažehnať tak na čas nebezpečenstvo hroziace Povolžiu a Prikaukazsku. Za cenu veľkých obetí sa prudkými protiútokmi podarilo zastaviť i nemecký [[Bitka o Moskvu|útok na Moskvu]]. Sovietsku protiofenzívu podporili aj odpočinuté vojská stiahnuté z Ďalekého východu, po ubezpečení Stalina, že [[Japonské cisárstvo (1868 – 1945)|Japonsko]] sa do vojny proti [[Sovietsky zväz|ZSSR]] nebude angažovať. Jednotky Červenej armády zaútočili na nemecké krídla a [[8. december|8. decembra]] [[1941]] bol nemecký [[Wehrmacht]] po prvýkrát, počas druhej svetovej vojny, nútený sa brániť a ustupovať na tak rozsiahlom úseku frontu. Nemecko do konca roka [[1941]] prišlo na východnom fronte o takmer milión vojakov.
 
[[14. august]]a [[1941]] uzavreli [[Spojené štáty]] a [[Spojené kráľovstvo]] takzvanú [[Atlantická charta|Atlantickú chartu]]. [[24. september|24. septembra]] [[1941]] sa k nej pripojil aj [[Sovietsky zväz]] a vznikla koaličná Veľká trojka ([[Spojené kráľovstvo]], [[Spojené štáty]], [[Sovietsky zväz]]), ktorá sa ešte upevnila po vstupe Spojených štátov do vojny začiatkom decembra 1941.
 
==== Napadnutie Spojených štátov ====
{{Hlavný článok|Útok na Pearl Harbor|Vojna v Pacifiku}}
[[Súbor:USS West Virginia;014824.jpg|thumb|Záchrana živých z lode [[USS West Virginia (BB-48)|USS West Virginia]]]]
[[7. december|7. decembra]] [[1941]] – Japonské cisárske námorné letectvo napadlo námornú základňu USA [[Pearl Harbor]] na [[Havajské ostrovy|Havajských ostrovoch]]. Počas 1,5 hodinového náletu zahynulo asi 2&nbsp;400 ľudí.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| autor = Conn, Stetson
| spoluautori = Fairchild, Byron; Engelman, Rose C
| titul = "7 — The Attack on Pearl Harbor", Guarding the United States and Its Outposts
| url = http://www.history.army.mil/books/wwii/guard-us/ch7.htm
| dátum vydania = 2000
| dátum aktualizácie = 30.5.2002
| dátum prístupu = 6.7.2010
| vydavateľ = history.army.mil
| miesto = Washington D.C.
| jazyk = po anglicky
}}</ref> Boli potopené bojové lode [[USS Arizona (BB-39)|USS Arizona]], [[USS California (BB-44)|USS California]] a [[USS West Virginia (BB-48)|USS West Virginia]]. Nálet ťažko poškodil [[USS Oklahoma (BB-37)|USS Oklahomu]] a [[USS Nevada (BB-36)|USS Nevadu]], ľahšie poškodil [[USS Pennsylvania (BB-38)|USS Pennsylvaniu]], [[USS Tennessee (BB-43)|USS Tennessee]] a [[USS Maryland (BB-46)|USS Maryland]]. Bolo taktiež zničených 188 amerických lietadiel. Samotní Japonci stratili pri nálete iba 12 lietadiel a dve ľahké ponorky. Našťastie pre Američanov sa v prístave nenachádzali [[lietadlová loď|lietadlové lode]] [[USS Saratoga (CV-3)|USS Saratoga]], [[USS Lexington (CV-2)|USS Lexington]] a [[USS Enterprise (CV-6)|USS Enterprise]], ktoré sa zúčastnili vojenského cvičenia.<ref>{{Citácia knihy | priezvisko = Hubáček | meno = Miloš | titul = Pacifik v plamenech | vydanie = 2 | vydavateľ = Panorama | miesto = Praha | rok = 1990 | počet strán = 504 | edícia = Stopy, fakta, svědectví | isbn = 80-7038-049-7 | strany = 167 | jazyk = po česky
}}</ref> Americké straty však celkovo neboli nenahraditeľné, ich priemysel čoskoro začal v úplnom bezpečí pred nepriateľskými bombardérmi chrliť obrovské množstvo zbraní, ktorými dokonca zásoboval aj svojich spojencov.
 
[[8. december|8. decembra]] [[1941]] vyhlásili [[Spojené štáty]] Japonsku vojnu. Už o niekoľko dní [[11. december|11. decembra]] 1941 sa Nemecko a jeho európski spojenci ponáhľali a vyhlásili vojnu Spojeným štátom. Pričom je fakt, že USA by mali inak na vnútropolitickej scéne problém vyhlásiť vojnu Nemecku a Hitler tak uľahčil budúcim americkým spojencom v Európe situáciu.
 
V Tichomorí ešte v decembri 1941 padol do japonských rúk [[Hongkong]], bojovalo sa na [[Filipíny|Filipínskych ostrovoch]] a v [[Malajzia|Malajzii]].
 
=== 1942 ===
Začala sa formovať široká [[Spojenci (druhá svetová vojna)|protihitlerovská koalícia]]. Predstavitelia 26 štátov podpísali [[1. január]]a [[1942]] vo [[Washington D.C.|Washingtone]] deklaráciu o spoločnom boji proti agresorom a zaviazali sa, že na tento cieľ použijú všetky svoje zdroje. Súčasne sa dohodli, že neuzavrú separátny mier a budú spolupracovať vo vojne až do konca. Definitívne sa tak vytvorili dve koalície krajín, ktoré dohromady zahrnovali 70 štátov celého sveta.
 
==== Východný front ====
[[Súbor:Bundesarchiv N 1603 Bild-117, Russland, Sewastopol, zerstörte Festung Maxim Gorki.jpg|thumb|right|Jedna zo zničených delových veží sovietskej pobrežnej batérie v Sevastopole, Nemcami označovaná ako Maxim Gorkij]]
Rok [[1942]] sa začal pre sily Osi veľmi dobre. Nemecké vojská toho roku dosiahli svoje najväčšie úspechy. Na jar najprv [[Rževsko-viazemská operácia|stabilizovali]] strednú časť svojho frontu v oblasti medzi [[Ržev]]om a [[Viazma|Viazmou]]. Odrazili aj útoky v oblasti [[Volchov (rieka)|Volchova]], kde prebiehali rozhorčené boje vo veľmi ťažkých podmienkach, a potom začali s rozsiahlymi ofenzívnymi akciami na juhu [[Sovietsky zväz|ZSSR]], kde zastavili sovietsku [[Druhá bitka o Charkov|ofenzívu pri Charkove]]. Pokračovali aj boje o [[Krym]], na ktorom vzdorovala sovietska námorná základňa [[Sevastopoľ]]. Do začiatku leta Nemci odrazili sovietske [[Kerčsko-feodosijská operácia|protiútoky na Kerči]] a následne po ťažkých bojoch 4. júna 1942 [[Bitka o Sevastopoľ (1942)|obsadili aj Sevastopoľ]].
 
===== Bitka o Stalingrad =====
{{Hlavný článok|Bitka o Stalingrad}}
[[Súbor:Bundesarchiv Bild 101I-083-3371-11, Stalingrad, Infanterie mit Flammenwerfer.jpg|thumb|left|Nemecká pechota pri pouličných bojoch s plameňometom, pri bojoch na predmestí Stalingradu]]
Po uvoľnení svojich síl vojská Osi napredovali a prekročili rieku [[Don]], obsadili [[Rostov nad Donom|Rostov-na-Donu]] a tam sa ich sily rozdelili. Časť vojsk ([[Skupina armád B]]) na čele s [[6. armáda (Wehrmacht)|6. armádou]] postupovala východným smerom na [[Volgograd|Stalingrad]] a [[Astrachán|Astrachaň]], časť ([[Skupina armád A]]) sa vydala na juh cez rovinatú step ku [[Kaukaz (geografická oblasť)|Kaukazu]]. Porážkami pri [[Charkov]]e oslabená [[Červená armáda]], ktorá v tej dobe navyše čelila nedostatku ťažkých zbraní, v dôsledku evakuácie jej zbrojného priemyslu na východ bola nútená ustupovať. [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalin]] vydal v tejto kritickej situácii [[rozkaz č. 227]], známy ako: „''Ani krok späť!''“ O mesto [[Stalingrad]] sa v nasledujúcom období rozpútali tvrdé pouličné boje, jedny z najurputnejších bojov celej vojny. Nemecké sily bojujúce o mesto utrpeli ťažké straty, ktoré nacistické velenie pre nedostatok záloh nedokázalo nahradiť. Narastali aj problémy so zásobovaním. V dôsledku nedostatku vlastných síl bolo nemecké velenie nútené po oboch stranách svojej hlavnej útočnej sily&nbsp;–&nbsp;nemeckej 6. armády, nasadiť slabšie rumunské, maďarské a talianske armády. Zatiaľ čo sa nemecké velenie sústredilo na boje v meste, sovieti nepozorovane zozbierali dostatok techniky, materiálu ako aj ľudských rezerv a prešli v druhej polovici novembra 1942 na oslabených krídlach nepriateľských vojsk [[Bitka o Stalingrad|bojujúcich v Stalingrade]] do [[protiútok]]u (tzv. [[operácia Uran]]). Časti nemeckej 4. tankovej a celá 6. poľná armáda sa dostali v priebehu 4 dní do [[obkľúčenie|obkľúčenia]]. Po [[Hermann Göring|Göringovom]] uistení, že letectvo zvládne zásobovať oslabenú armádu, [[Adolf Hitler|Hitler]] nariadil držať vybojované pozície za každú cenu. Pokusy maršala [[Erich von Manstein|Mansteina]] prísť im počas Vianoc na pomoc z juhu (tzv. [[operácia Wintergewitter]]), boli za ťažkých strát na oboch stranách odrazené. Tým sa vytvorili predpoklady na zničenie asi dvadsiatich nemeckých divízií uväznených v stalingradskom kotli.
 
==== Tichomorie ====
[[Súbor:USS Lexington brennt.jpg|náhľad|Horiaca lietadlová loď USS Lexington stratená pri bitke v Koralovom mori]]
V [[Bitka o Singapur|bitke o Singapur]] a následnej kapitulácii britských vojakov [[15. február]]a [[1942]] padol do japonských rúk britský prístav [[Singapur]]. Bolo zajatých 130 000 vojakov Britského spoločenstva, Japonci ich pri tom napadli s o polovicu menej mužmi. Jednalo sa o jednu z najväčších a najpotupnejších porážok Spojeného kráľovstva v dejinách.<ref>{{Citácia knihy | priezvisko = Churchill | meno = Winston | autor = | odkaz na autora = | titul = The Second World War | vydanie = | vydavateľ = Pimlico | miesto = | rok = 2002 | počet strán = 1033 | url = | isbn = 978-0-7126-6702-9 | kapitola = | strany = | jazyk = }}</ref> Japonci prenikali do [[Mjanmarsko|Barmy]], ktorej hlavné mesto [[Rangún]] bolo obsadené [[9. marec|9. marca]] [[1942]]. Kapitulovala [[Jáva]], vláda Holandskej Indie odišla do [[Austrália (štát)|Austrálie]]. Japonské výsadkové jednotky dorazili na [[Nová Guinea|Novú Guineu]] a ich letectvo začalo ohrozovať pevninu [[Austrália (štát)|Austrálie]].
 
Američania naplánovali pre Japoncov prekvapenie. Dňa [[18. apríl]]a [[1942]] skupina 16 strojov [[North American B-25 Mitchell|B-25 Mitchell]] vzlietla z lietadlovej lode [[USS Hornet (CV-8)|USS Hornet]] a pod vedením plukovníka [[James Doolittle|Jamesa Doolittla]], nízkym letom preletela nad japonskú pevninu a zhodila bomby na [[Tokio]], [[Nagoja|Nagoju]], [[Kóbe]], [[Jokohama|Jokohamu]] a [[Jokosuka|Jokosuku]]. Nespôsobili pri tom žiadne veľké škody, Japoncom ale ukázali odhodlanie bojovať, ako aj fakt, že Japonci sú doma zraniteľní. Napriek nepatrnému účinku mala operácia závažný strategický dôsledok. Japonci stiahli nezanedbateľnú časť svojich vzdušných síl na obranu Japonska, kde boli držané až do konca vojny. V [[máj]]i sa medzi japonským a americkým námorníctvom odohrala [[bitka v Koralovom mori]], v ktorej síce USA stratili [[lietadlová loď|lietadlovú loď]] [[USS Lexington]], ale podarilo sa im odvrátiť vylodenie v [[Port Moresby]].
 
===== Bitka o Midway a Guadalcanal =====
{{Hlavný článok|Bitka o Midway}}
[[Súbor:VT-6TBDs.jpg|náhľad|vľavo|Torpédové bombardéry na palube lietadlovej lode USS Enterprise sa pripravujú na štart počas bojov o Midway]]
Zatiaľ čo nálet na Tokio v [[apríl]]i [[1942]] mal skôr psychologický účinok, skutočným obratom vojny v Tichomorí sa stala [[bitka o Midway]], ktorá sa uskutočnila medzi 4. a [[7. jún]]om [[1942]]. Japonsko stratilo 4 [[lietadlová loď|lietadlové lode]] a množstvo letcov, ktorých skúsenosti bolo ťažké nahradiť. Navyše počiatočná technická prevaha Japonska sa začala stávať minulosťou. V [[júl]]i utrpeli Japonci svoju prvú pozemnú porážku na [[Port Moresby]] od austrálskych vojsk v zátoke Miline. Japonský odpor na [[Nová Guinea|Novej Guinei]] však pokračoval ešte dlho.
 
[[7. august]]a sa americká námorná pechota vylodila na ostrove [[Guadalcanal]]. Tento ostrov východne od [[Nová Guinea|Novej Guinei]] v reťazci [[Šalamúnove ostrovy|Šalamúnových ostrovov]] sa stal zaujímavým po tom, čo americká rozviedka zistila výstavbu japonského letiska. Toto letisko mohlo významne ohroziť americké zásobovacie trasy cez [[Tichý oceán|Pacifik]] do [[Austrália (štát)|Austrálie]] a na [[Nový Zéland]]. Japonci začali s jeho stavbou práve pre to, že po bitke pri Midwayi stratili možnosť leteckého krytia. Prieliv severne od Guadalcanalu v priebehu doby získal nechvalnú prezývku „Železné dno“. Pozemné boje medzitým pokračovali do začiatku nasledujúceho roka.
 
==== Západný front a stredná Európa ====
{{Hlavný článok|Atentát na Heydricha}}
[[Súbor:British Landing Craft on Beach at Dieppe.jpg|thumb|vpravo|Britské tanky na pláži pri Dieppe]]
[[27. máj]]a sa česko-slovenským parašutistom z výsadku [[Operácia Antropoid|Antropoid]] Jozefovi Gabčíkovi a Jánovi Kubišovi vydaril útok, pri ktorom zranili ríšskeho protektora Čiech a Moravy [[Reinhard Heydrich|Reinharda Heydricha]], ktorý podľahol následkom zranení [[4. jún]]a. Nemecké jednotky začali po celom [[Protektorát Čechy a Morava|protektoráte]] perzekúcie. Podarilo sa im vypátrať a zlikvidovať aktérov útoku (vzali si vlastné životy pri obliehaní gestapom v kostole sv. Cyrila a Metoděje v Prahe). Na výstrahu, či za údajnú pomoc odboju boli tiež vypálené obce [[Lidice]] a [[Ležáky]].
 
===== Vylodenie pri Dieppe =====
{{Hlavný článok|Vylodenie pri Dieppe}}
[[19. august]]a sa na francúzskom atlantickom pobreží vylodili Spojenecké (najmä kanadské a britské oddiely Commandos) vojská aby začali útok na Nemcami okupovaný prístav [[Dieppe (Seine-Maritime)|Dieppe]]. Nemci však boli pravdepodobne dopredu informovaní, čoskoro sa sformovali a protiútokom zlikvidovali alebo zajali väčšinu útočníkov. Spojenecké velenie neskôr zúročilo skúsenosti, ktoré pri boji získalo vo vyloďovacích [[Operácia Torch|operáciach Torch]] a [[Operácia Overlord|Overlord]] .
 
==== Boje v Severnej Afrike ====
 
Začiatkom roku [[1942]] boli spojenecké vojská natoľko oslabené, kvôli dlhým zásobovacím trasám, že sa [[Erwin Rommel|Rommelovým]] [[Afrika-Korps]] podarilo uskutočniť [[21. január]]a úspešný protiútok a zatlačiť ich späť, obsadiť [[Bengázi]], po [[bitka pri Gazale|bitke pri Gazale]] obsadiť [[Tobruk]] s veľkými zásobami a opäť preniknúť až do [[Egypt]]a. 11. júna Nemci s Talianmi [[bitka o Bír Hakím|obsadili Bír Hakím]], ktorý bránili jednotky Slobodného Francúzska<ref>Bergot, E., ''Bír Hakím.'' Mustang, Praha, 1996, 299 s.</ref>. V júli nasledovala [[Prvá bitka pri Alameine|prvá bitka pri El Alameine]], v ktorej sa však podarilo Spojencom zastaviť Rommelov postup. Neskôr sa im pod velením generál-poručíka [[Bernard Montgomery|Montgomeryho]] podarilo v [[druhá bitka pri Alameine|druhej bitke pri El Alameine]] od [[23. október|23. októbra]] do [[3. november|3. novembra]] preraziť zoslabnutými jednotkami Afrika-Korpsu a začať ich vytláčať do [[Tunis]]u.
 
[[8. november|8. novembra]] začali vojská [[Spojené štáty|Spojených štátov]] a [[Forces françaises libres|Slobodných Francúzov]] [[Operácia Torch|operáciu Torch]] vylodením pri [[Casablanca|Casablace]] a [[Oran]]e v [[Alžírsko|Alžírsku]]. Po tom, čo Vichystické sily nekládli Spojencom takmer žiadny odpor, alebo sa s nimi priamo spojili, nariadil [[Hitler]] okupáciu [[Francúzsky štát|Vichystického Francúzska]]. Nemecké a Talianske vojská sa však v Severnej Afrike ocitli v kliešťach a boli nútené sa začať sťahovať. Predtým však stihli uštedriť Američanom menšiu [[bitka v Kasserinskom priesmyku|porážku v Kasserinskom priesmyku]].
 
=== 1943 – bod obratu ===
Roosevelt a Churchill sa stretli [[14. január]]a v [[Casablanca|Casablanke]]. [[19. apríl]]a vypuklo [[povstanie vo varšavskom gete]]. Začalo sa po tom, čo vyšla najavo skutočnosť, že sa Nemci pripravujú geto zlikvidovať. Chabo ozbrojení židovskí povstalci sa zúfalo bránili ešte niekoľko týždňov.
 
==== Východný front ====
[[Súbor:Bundesarchiv Bild 146-1995-041-23A, Ostfront, Adolf Hitler, Erich v. Manstein.jpg|náhľad|Hitler s E. von Mansteinom a W. von Richthofenom počas návštevy východného frontu pri Záporoží v marci 1943]]
Nasledujúca zima na prelome rokov [[1942]] a [[1943]] spolu s vyčerpávajúcimi útokmi stalingradských obrancov nemeckú 6. armádu načisto unavila a vyhladovala. Z 22 divízií ktoré tvorilo vyše 300 000 tisíc mužov nezostala nažive ani tretina. Sovieti zajali asi 91 000 nemeckých a rumunských vojakov, vrátane poľného maršala [[Friedrich Paulus|Paulusa]]. [[2. február]]a [[1943]] nemecký odpor v poslednom nemeckom ohnisku obrany v [[Volgogradský traktorový závod|stalingradskom traktorovom závode]] ustal. Nemecké vojská spolu so svojimi spojencami boli nútené v dôsledku sovietskeho prielomu koncom roku [[1942]] rýchlo ustúpiť z južných oblastí [[ZSSR]] a [[Kaukaz]]u najprv na [[Kubáň]] a neskôr na [[Krym]], časť jednotiek ustupovala smerom k [[Rostov nad Donom|Rostovu]], kde držala koridor pre ústup ostatných jednotiek, ktoré neboli celkom na juhu. Postupujúce sovietske jednotky ich ale zahnali ešte ďalej a nakrátko oslobodili dokonca aj [[Charkov]]. Sovietske velenie v tej dobe nadobudlo mylnú predstavu, že Nemci nebudú schopní straty na južnom fronte dostatočne rýchlo nahradiť, predpokladalo sa preto, že sa podarí dosiahnuť až Dneper. Boje zatiaľ pokračovali pri mestách [[Oriol]], [[Kursk]], [[Ržev]]. Situácia bola natoľko vážna, že Hitler sa po štyroch rokoch vojny rozhodol [[13. január]]a pre totálnu mobilizáciu. Nemci však pozbierali sily a pri [[Charkov]]e prešli do protiútoku a v [[Tretia bitka o Charkov|tretej bitke o Charkov]] sa opäť zmocnili mesta. Ich postup však zastavilo nepriaznivé jarné počasie a odmäk. Pri [[Sokolovo|Sokolove]] bola [[8. marec|8. marca]] [[1943]] nasadená aj [[Prvý česko-slovenský armádny zbor v ZSSR|česko-slovenská jednotka]] pod velením [[Ludvík Svoboda (prezident)|Ludvíka Svobodu]].<ref>Jiří Fidler: ''Sokolovo 1943 Malý encyklopedický slovník.'' Naše Vojsko, Praha 2004, s. 17{{--}}20</ref>
 
===== Bitka pri Kursku =====
{{Hlavný článok|Bitka v Kurskom oblúku}}
[[Súbor:Bundesarchiv Bild 101III-Zschaeckel-207-12, Schlacht um Kursk, Panzer VI (Tiger I).jpg|náhľad|vpravo|Postupujúce nemecké tanky typu Tiger pri Kursku.]]
Sovietske vojská vyčerpané po ťažkých bojoch sa začali okamžite zakopávať. Okolo mesta [[Kursk]], ktoré v tejto oblasti zostalo v sovietskych rukách, sa vkliňoval do nemeckých pozícií na severe pod [[Oriol]]om a na juhu pri [[Belgorod]]e, asi {{km|160|m}} široký a {{km|90|m}} hlboký úsek frontu, ktorý neskôr dostal názov Kurský oblúk. Nemecké velenie si Kurský oblúk vybralo za hlavný cieľ svojej letnej ofenzívy. Do oblasti boli sústredené najlepšie a najnovšie nemecké zbrane a skúsené jednotky. Prípravy sa však z nemeckej strany naťahovali, okrem iného aj v dôsledku omeškania dodávok nových tankov [[Panther (tank)|Panther]]. Sovieti vďaka špionáži o nemeckých prípravách dobre vedeli a svoje vojská v oblasti posilnili a kvalitne pripravili na nadchádzajúce obranné boje. Dôležitá bola príprava viacerých obranných línií, z ktorých prvé tri boli obsadené vojskom a ďalšie pripravené na zaujatie obrany v prípade nemeckého prielomu. [[5. júl]]a [[1943]] sa začal nemecký útok, ktorý však cez sovietsku obranu napredoval iba veľmi pomaly. Po sérii ťažkých tankových bitiek na obidvoch ohyboch oblúku, a najmä [[12. júl]]a v najväčšej tankovej [[bitka pri Prochorovke|bitke pri Prochorovke]], však musel [[Hitler]] [[Bitka v Kurskom oblúku|operáciu Citadela]] odvolať. Nemecké zlyhanie v tejto bitke bolo definitívnym bodom obratu vo vojne.
 
Následne na to tri sovietske fronty prešli do protiútoku a oslobodili [[23. august]]a [[Charkov]], [[8. september|8. septembra]] Stalino (dnes [[Doneck]]), [[17. september|17. septembra]] [[Briansk]], [[23. september|23. septembra]] [[Poltava (mesto)|Poltavu]] a [[25. september|25. septembra]] [[Gomeľ]] a [[Smolensk]]. Nemci na juhu definitívne pod tlakom Sovietov opustili [[kubáň]]ske predmostie a [[Novorossijsk (Krasnodarský kraj)|Novorossijsk]] a stiahli sa na [[Krym]]. [[30. október|30. októbra]] na [[Ukrajina|Ukrajine]] padlo do sovietskeho zajatia pri [[Melitopoľ|Melitopole]] 2000 slovenských vojakov<ref>Cséfalvay, F., 2007: [http://www.vhu.sk/data/att/483_subor.pdf Nemecký dokument o zlyhaní slovenskej 1. pešej divízie v októbri 1943 (I. časť).] Vojenská história, 1, s. 128{{--}}144</ref>. [[Bitka na Dnepri|Postupom]] sovietskych vojsk cez [[Dneper]] zabránili Nemcom udržať sa na tejto výhodnej prírodnej prekážke a postupovali na [[Kyjev]], ktorý [[Bitka o Kyjev (1943)|oslobodili]] [[6. november|6. novembra]] [[1943]]. Stredný úsek sovietskeho frontu postupoval medzi riekami [[Berezina]] a [[Pripiať (rieka)|Pripiať]] na [[Kremenčug]]. Tu sa sovietska letná ofenzíva roku [[1943]] vyčerpala a zastavila.
 
Koncom novembra sa konala v spojencami a sovietmi okupovanom [[Irán]]e [[Teheránska konferencia]], na nej sa už vodcovia koaličných mocností začali dohadovať o následnom rozdelení povojnovej Európy. Rokovalo sa tiež o otvorení nového frontu na západe. [[12. december|12. decembra]] podpísalo [[Česko-Slovensko]] so Sovietskym zväzom zmluvu o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci.
 
==== Taliansko a Sicília ====
{{Hlavný článok|Invázia Spojencov na Sicíliu}}
[[Súbor:Men of 1st Battalion advance past a burning fuel store on Pantelleria.jpg|náhľad|vpravo|Britskí vojaci počas bojov na ostrove Pantelleria]]
Porážka vojsk Osi v [[Tunisko|Tunisku]] v [[máj]]i [[1943]] mala za následok kapituláciu štvrťmilióna nemeckých a hlavne talianskych vojakov. Verejná mienka v [[Taliansko|Taliansku]] tým nabrala ešte viac protivojnový kurz a nechuť pokračovať v boji na strane Nemecka. V období vrcholiacej bitky v Kurskom oblúku vykonali západní spojenci prvú väčšiu obojživelnú operáciu a konečne začali boj na európskej pevnine. Ich boj sa začal [[10. júl]]a na pobreží [[Sicília (ostrov)|Sicílie]]. To [[Benito Mussolini|Mussoliniho]] vláda nevydržala a [[25. júl]]a bol talianskym kráľom Mussolini odvolaný. Jeho nástupcom sa stal [[Pietro Badoglio]], ktorý začal tajne rokovať so Spojencami o mieri. Na taliansku pevninu sa Spojenci vylodili [[3. september|3. septembra]]. V priebehu 5-tich dní sa talianska armáda vzdala. Badoglio a kráľovská rodina prešli na juh krajiny k Spojencom, zanechajúc taliansku armádu bez rozkazov. To okamžite využili Nemci a podstatnú časť armády zabezpečili pred zbehnutím. Čoskoro na to južne od [[Rím]]a stabilizovali takzvanú [[Gustavova línia|Gustavovu líniu]]. Napriek tomu, že sa spojencom podarilo preraziť aj novú [[Gótska línia|Gótsku líniu]] na predhorí [[Alpy|Álp]], nemecké vojská zabránili rozhodnejšiemu postupu Spojencov z Talianska po súši prakticky až do [[apríl]]a [[1945]].
 
==== Tichomorie ====
Vo [[február]]i sa skončili 6 mesiacov trvajúce boje o ostrov [[Guadalcanal]]. Zvyšky rozprášených japonských pozemných vojsk boli evakuované v noci na [[8. február]]a. Víťazstvom pri Guadalcanale urobili americké pozemné sily prvý skutočný krok na ceste do [[Tokio|Tokia]]. Od 20. do [[23. november|23. novembra]] prebiehal boj o malý [[atol]] [[Tarawa]] na [[Gilbertove ostrovy|Gilbertových ostrovoch]]. Nikto neočakával, že by tento sotva niekoľko stoviek metrov široký ostrov mohli brániť silnejšie japonské sily. Na obsadenie ostrova vyslali Američania 300 mužov, z ktorých bitku prežilo iba 100. Japonci na atole boli nakoniec porazení, no ukázali, že „skákanie po ostrovoch“ bude Američanom trvať ešte dlho a ich straty ešte veľmi narastú.
 
=== 1944 ===
==== Východný front ====
{{Hlavný článok|Operácia Bagration}}
[[Súbor:Bundesarchiv Bild 101I-696-0443-01A, Russland, Soldaten mit MG.jpg|vľavo|náhľad|Nemeckí pešiaci v guľometnom postavení.]]
Od januára sovietske vojská viedli útočné operácie po celej dĺžke frontu a vytláčali Nemcov ďalej na západ. Vo februári sa sovietskym vojskám podarilo obkľúčiť [[Korsuňský kotol|nemecké jednotky]] pri mestách [[Korsuň]] a [[Čerkassy]]. Na tom istom mieste, kde sami v roku 1941 utrpeli kruté porážky. Táto bitka bola typickým ozbrojeným stretnutím tej doby na východe, odohrala sa totiž počas [[rasputica|rasputice]], povestného obdobia, kedy nespevnené cesty v Sovietskom zväze nebývali zjazdné. Obidve strany si navzájom spôsobili značné straty. Podobne sa skončila aj [[bitka pri Kamenci Podolskom]], kde [[1. tanková armáda Wehrmachtu|1. tanková armáda]] [[Hans-Valentin Hube|Hansa-Valentina Hubeho]] prišla o všetku ťažkú techniku a z obkľúčenia unikla s ťažkými stratami. Keďže tieto ťažké boje prebiehali hlavne v oblasti nemeckej [[Skupina armád Juh|Skupiny armád Juh]] (neskôr premenovanej na [[Skupina armád Severná Ukrajina|Skupinu armád Severná Ukrajina]]), domnievalo sa nemecké velenie, že hlavný letný útok sovietskych síl bude opäť nasmerovaný do tejto oblasti<ref>David M. Glanz: ''The Soviet-German War 1941-1945: Myths and Realities: A Survey Essay.'' Clemson, South Carolina, October 11, 2001, Clemson University, s. 73{{--}}74</ref>. Nemci sústredili väčšinu svojich záloh v oblasti skupiny armád Juh, Stredný úsek frontu v oblasti Bieloruska, ktorý bránilo do 1 milióna vojakov zostával mierne vysunutý na východ. [[23. jún]]a, tri roky po vpáde [[Os Berlín-Rím-Tokio|vojsk Osi]] do Sovietskeho zväzu, spustili Sovieti svoju najväčšiu a najlepšie pripravenú ofenzívu. Zasiahla celkom nepripravenú [[Skupina armád Stred|Skupinu armád Stred]]. Nemcov na mnohých úsekoch doslova paralyzoval, pohľad na tanky pohybujúce sa cez nepriechodné močiare po cestách vydláždených z drevenej guľatiny, rovno pred ich pozíciami. Porážka, ktorú Nemci utrpeli v priestoroch, kde pred niekoľkými rokmi rozdrvili chaoticky nasadzované sovietske jednotky sa dá považovať za druhý [[Stalingrad]] – 130&nbsp;000 ich bolo zajatých ďalších vyše 300 000 padlo alebo bolo nezvestných. Z tohto neúspechu sa [[Wehrmacht]] už nikdy nespamätal.
[[Súbor:Verbrennungsöfen Majdanek - Fotothek df pk 0000125 003.jpg|náhľad|vpravo|Sovietski vojaci pri peciach krematória v koncentračnom tábore Majdanek pri [[Lublin]]e.]]
V tej istej dobe ako boje v Bielorusku začali sovietske vojská prenikať do Fínska. 20. júna sa im podarilo obsadiť [[Viipuri]]. V priebehu mesiaca požiadalo Fínsko o separátny mier, ktorý bol uzavretý 25. augusta<ref>Erickson, J., Erickson, L.: ''Hitler versus Stalin The Eastern Front in Photographs.'' Carlton Books, London, 2001, s. 195{{--}}197</ref>.
 
13. júla sa začala [[ľvovsko-sandomierzská ofenzíva]], ktorá zanechala vo frontovej línii nemeckej skupiny armád Severná Ukrajina {{km|200|m}} medzeru. Nemecká 1. tanková a maďarská 4. armáda boli nútené sa stiahnuť za [[Karpaty]] a zvyšok nemeckých vojsk pod vedením [[Josef Harpe|Josefa Harpeho]] za [[Visla|Vislu]].
 
===== Povstania v strednej a východnej Európe =====
{{Hlavný článok|Varšavské povstanie|Slovenské národné povstanie}}
[[Súbor:Bundesarchiv Bild 183-J27793, Warschauer Aufstand, Straßenkämpfe.jpg|thumb|left|Boje vo Varšave. Nemeckí vojaci na ulici Focha pri útoku smerom na radnicu a Blankin palác.]]
Práve v tej dobe, poľská [[Armia Krajowa]] po dohodách s poľskou exilovou vládou v Londýne [[1. august]]a začala [[Varšavské povstanie]]. Svoju činnosť však vôbec nekoordinovala s [[Červená armáda|Červenou armádou]], čo len prispelo k tomu aby [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalin]] ani nikto iný spomedzi Sovietov nevydal priamy rozkaz, na pomoc povstaniu. Povstanie bolo Nemcami zlikvidované [[2. október|2. októbra]] po dvoch mesiacoch hrdinského odporu. O tom, že Červená armáda mala možnosť aspoň čiastočne povstaniu pomôcť nieto pochýb, takýto príkaz by však Stalin, ktorému existencia poľských antikomunistov prekážala v jeho plánoch, nikdy nevydal. Armia Krajowa bola orientovaná na Poľskú exilovú vládu v Londýne a jej vodcovia verili, že ak sa im podarí obsadiť hlavné mesto krajiny pred príchodom sovietskych síl, stúpne ich kredit pri nasledujúcom politickom boji o moc po vojne. Je však tiež pravdou, že sovietske vojská boli v tej dobe na konci svojich síl a ich zásobovacie línie sa ťahali {{km|650|m}} územím, ktoré v posledných mesiacoch oslobodili. Jednotky boli vyčerpané a potrebovali doplnenie, ich vojenská technika opravu. Samotné sovietske vojenské plány totiž pôvodne počítali s prestávkou práve pred prekročením [[Visla|Visly]] pri [[Varšava|Varšave]] a aj [[Konstantin Konstantinovič Rokossovskij|Rokossovskij]], veliaci sovietskym vojskám na tomto úseku frontu, považoval možnosť pomoci povstalcom za veľmi oklieštenú, keďže od 30. júla na predvoje jeho vojsk zaútočil nemecký [[XXXIX. tankový zbor]] a v zápätí aj [[IV. tankový zbor SS]]<ref>David M. Glanz: ''The Soviet-German War 1941-1945: Myths and Realities: A Survey Essay.'' Clemson, South Carolina, October 11, 2001, Clemson University, s. 79</ref>.
 
[[29. august]]a o 20. hodine vypuklo [[Slovenské národné povstanie]] aj toto povstanie sa udržalo v tyle nemeckých armád dva mesiace a po svojom potlačení [[28. október|28. októbra]] [[1944]] časť obyvateľstva ďalej pokračovala v boji proti Nemcom v horách, až do celkového oslobodenia krajiny. Červená armáda na podnet česko-slovenskej exilovej vlády ako aj česko-slovenských komunistov v Moskve podporila povstanie [[Prvý česko-slovenský samostatný stíhací letecký pluk|leteckým plukom]], [[2. česko-slovenská paradesantná brigáda v ZSSR|brigádou výsadkárov]] a [[Karpatsko-duklianska operácia|Karpatsko-duklianskou operáciou]]. Pokus prebojovať sa na pomoc povstaniu, pri ktorom sa podarilo Sovietskym vojskám preniknúť iba po [[Svidník]] stál Červenú armádu 19 000 padlých.
 
Povstania, ktoré boli úspešnejšie a pre Sovietsky zväz dôležitejšie sa odohrali v [[Rumunsko|Rumunsku]] a [[Bulharsko|Bulharsku]]. Armády týchto krajín sa potom pripojili k [[Bitka o Rumunsko (1944)|postupu Sovietov na Balkán]] a do [[Maďarsko|Maďarska]], kde sa na prelome rokov [[1944]] a [[1945]] rozpútali najprv ťažké boje o [[Budapešť]] a neskôr aj [[Bitka o Budapešť|posledný nemecký protiútok]] na východnom fronte. Tieto boje zasiahli aj územie Slovenska.
 
==== Západný front ====
V dňoch 13. až [[15. február]]a vykonalo [[RAF|britské]] a [[United States Air Force|americké letectvo]] rozsiahle nálety na [[Drážďany]]. Mesto, preplnené utečencami pre ktorých neboli pripravené úkryty, sa počas noci zmenilo na trosky a pochovalo v ruinách najmenej 35 000 civilistov (hovorí sa, že Drážďany sa stali „mestom bez jedinej strechy“). O vojenskom význame náletov sa dodnes vedú spory.
 
===== Vylodenie v Normandii a postup k Rýnu =====
{{Hlavný článok|Operácia Overlord}}
[[Súbor:Normandy Invasion, June 1944.jpg|thumb|Pláž v Normandii sa čoskoro stala zásobárňou postupujúcich spojencov]]
[[6. jún]]a sa na pobreží [[Normandia|Normandie]] vylodili spojenecké vojská a otvorili [[Západný front (2. svetová vojna)|západný front]]. Po bitkách pri [[Caen]] a [[St. Lo]] začali postupovať do francúzskeho vnútrozemia ([[operácia Cobra]]). V polovici [[august]]a sa vylodili americké a francúzske vojská na juhu Francúzska ([[operácia Dragoon]]). 16.–20. augusta sa Britom a Američanom podarilo obkľúčiť a zajať 40 000 nemeckých vojakov pri [[Falaise (Calvados)|Falaise]]. [[25. august]]a bol oslobodený [[Paríž]]<ref>Natkiel, R., ''Atlas of World War II.'' Barnes & Noble, New York, 2000, s. 177</ref>. [[3. september|3. septembra]] sa začalo v [[Antverpy|Antverpách]] protinemecké povstanie, západní Spojenci dosiahli nemecké hranice na sever od [[Trier|Trevíru]] [[11. september|11. septembra]]. Koncom mesiaca následne uskutočnili riskantnú [[Operácia Market Garden|operáciu Market Garden]], keď sa pokúsili obsadiť mosty cez [[Rýn]] z chodu. Tankové jednotky maršala [[Bernard Montgomery|Montgomeryho]] však nestihli prísť vlastným [[výsadkové vojsko|výsadkárom]] na pomoc dostatočne skoro. Útok nakoniec skončil neúspešne a najmä Briti v nej prišli o väčšinu elitných výsadkových jednotiek. Západný front sa však podstatne priblížil hraniciam [[nacistické Nemecko|Tretej ríše]] a dosiahol rieku [[Rýn]]. Tú sa však spojenecké jednotky neodvážili prekročiť z chodu podobne ako to spravili Sovieti pri prechode [[Dneper|Dnepru]] v roku [[1943]].
 
===== Atentát na Hitlera =====
{{Hlavný článok|Stauffenbergov pokus o prevrat}}
V dôsledku neúspechov na oboch frontoch, sa skupina nemeckých protinacisticky orientovaných dôstojníkov pokúsila o atentát na Hitlera a následný prevrat. [[20. júl]]a [[1944]] okolo 12:10 gróf [[Claus von Stauffenberg]] umiestnil bombu do miestnosti, v ktorej sa konala Hitlerova vojenská porada. Približne o 12:42 bomba explodovala, Hitler však bol len ľahko zranený. Vzbúrenci sa naďalej pokúšali o prebratie moci, čo sa im však nepodarilo. Väčšina vodcov sprisahania bola zakrátko popravená.
 
===== Bitka o Ardeny a postup na nemecké územie =====
{{Hlavný článok|Bitka o Ardeny}}
[[Súbor:Bundesarchiv Bild 183-J28589, Kriegsgefangene amerikanische Soldaten.jpg|náhľad|vpravo|Zajatí americkí vojaci v Ardenách.]]
Nemci však neboli ešte na kolenách tak ako by sa to na prvý pohľad zdalo. V decembri naplánovali a uskutočnili prekvapivý útok do severovýchodného [[Francúzsko|Francúzska]] a [[Belgicko|Belgicka]] cez [[Ardeny (pohorie)|Ardeny]]. Zhodou okolností však spojenci v oblasti držali len novosformované neskúsené jednotky, ktoré mali prilákať pozornosť Nemcov, zatiaľ čo sa bude útočiť na iných úsekoch frontu. To sa Američanom v konečnom dôsledku nevyplatilo. V oblasti [[Eifel]]u ich jednotky nevydržali nápor nemeckých tankov a dezorganizovane sa vzdávali alebo ustupovali. Niektoré ustupujúce obrnené jednotky a narýchlo vyslané jednotky [[101. výsadková divízia|101. výsadkovej divízie]] sa opevnili v meste [[Bastonge]] a jeho blízkom okolí. Túto dôležitú križovatku 7 ciest, držali v obkľúčení niekoľko týždňov, odrážajúc pri tom početné nemecké útoky, až dokým začiatkom [[január]]a [[1945]] neboli nemecké útoky zastavené. Onedlho na to bolo Bastonge postupujúcimi [[George S. Patton|Pattonovými]] tankmi z obkľúčenia vyslobodené.
 
==== Tichomorie ====
Začiatkom roka Američania ukončili boje o [[Marshallove ostrovy]]. Ich ďalším cieľom bolo získať ostrovy, na ktorých by mohli vystavať letiská, tak aby sa už v ich dosahu nachádzala japonská pevnina. Pre ich bombardéry [[Boeing B-29 Superfortress|B-29]] boli najvhodnejšie [[Mariánske ostrovy]], hlavne [[Saipan]], [[Tinian]] a [[Guam]]. [[11. jún]]a, americká vojenská flotila začala bombardovať Saipan, bránený 32 000 japonskými vojakmi. [[15. jún]]a sa tu vylodilo 77 000 vojakov námornej pechoty. Po menej než mesiaci bojov zlikvidovali odpor na ostrove [[9. júl]]a. V bitke vo Filipínskom mori sa Japonci pokúsili vzdorovať americkej prevahe, ale utrpeli ťažké straty na lodiach aj lietadlách. Ich flotila lietadlových lodí prakticky prestala existovať. Po strate Saipanu, sa japonská pevnina nachádzala v dosahu ťažkých bombardérov B-29. Japonský priemysel a mestá tak boli vystavené silným náletom amerického letectva.
 
=== 1945 ===
[[Súbor:Yalta summit 1945 with Churchill, Roosevelt, Stalin.jpg|thumb|vľavo|[[Winston Churchill|Churchill]], [[Franklin D. Roosevelt|Roosevelt]] a [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalin]] na Jaltskej konferencii]]
Začiatkom roku [[1945]] nemecké vojnové hospodárstvo kolabovalo. Strategické nálety anglo-amerických leteckých síl mali síce menej výrazný dopad na výrobné kapacity, než by sa dalo očakávať (bolo to najmä kvôli masovému premiestneniu produkcie do podzemných tovární), účinok na dopravnú infraštruktúru bol však ničivý. Ešte významnejší bol ale postup Spojeneckých armád, ktorý Nemecko postupne pripravoval o zdroje surovín nevyhnutne potrebných na výrobu zbraní a ich súčastí. Prejavovalo sa to jednak klesajúcim objemom výroby ako aj nedostatočnou kvalitou výsledných produktov. Wehrmacht bol zreteľne oslabený a už nebol schopný zvládať veľkú časť úloh, ktoré mu [[Hitler]] zadával načisto bez ohľadu na realitu. V zbrani síce bolo asi 7,5 milióna mužov, ale ich výzbroj, zásobovanie a bojové skúsenosti boli neadekvátne v porovnaní s ich protivníkmi.
 
Medzi 4. a [[11. február]]om sa uskutočnila v [[Čierne more|čiernomorskom]] letovisku [[Jalta]] na [[Krym (polostrov)|Kryme]], [[Jaltská konferencia|konferencia]] veľkej trojky: [[Franklin Delano Roosevelt|Roosevelta]], [[Winston Churchill|Churchilla]] a [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalina]]. Rokovali o zosúladení vojenských akcií, povojnovom usporiadaní sveta, rozdelení Nemecka na okupačné zóny a mnohých ďalších otázkach. Stalin prisľúbil, že do troch mesiacov od skončenia vojny v Európe vypovie vojnu Japonsku.
 
==== Východný front ====
 
V noci z 12. na [[13. január]]a začali sovietske vojská [[Visliansko-oderská operácia|Visliansko-oderskú operáciu]], ktorá znamenala okrem ďalšej nemeckej porážky aj skok medzi týmito dvoma veľkými riekami. Pri ofenzíve sovietske jednotky na niektorých úsekoch postupovali rýchlosťou {{km|60|m}} denne. Bola to približne rovnaká rýchlosť akou postupovali do sovietskeho vnútrozemia jednotky Osi v lete [[1941]]. V priebehu bojov počiatkom marca boli útočiace sovietske vojská zastavené za [[Odra|Odrou]] na Seelowských výšinách, poslednej prirodzenej prekážke pred [[Berlín]]om. Chvíľu vyzerala situácia tak, že do Berlína sa dostanú západní Spojenci, ktorým už [[nacistické Nemecko|Tretia ríša]] prestávala klásť odpor, skôr ako jednotky Červenej armády. [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalin]] sa vtedy opäť ukázal ako bezohľadný [[diktátor]], keď naliehal na svojich veliteľov, aby na mesto podnikli čelný útok a dobyli ho z propagandistických účelov ešte do [[1. máj]]a. Po prerazení nemeckej obrany na [[Odra|Odre]] sa rozpútala krvavá [[bitka o Berlín]]. Útok na samotné mesto zo všetkých strán sa začal [[26. apríl]]a. V januári sa začala tiež prvá [[bitka o Königsberg]]. Nemcom sa po niekoľkých týždňoch krvavých bojov podarilo sovietsky postup v rozsiahlom opevnenom priestore spomaliť. Generál [[Ivan Danilovič Čerňachovskij|Čerňachovskij]] následne nariadil zastaviť útočné operácie a preskupiť jednotky. Sovieti začali pripravovať druhý útok, 18. februára však Čerňachovskij padol pri nemeckom delostreleckom prepade. Velením bol následne poverený [[Alexandr Vasilevskij|Vasilevskij]]. Nový útok, ktorý sa začal 6. apríla v priebehu 4 dní zničil alebo prinútil Nemcov, ktorí zostali v meste kapitulovať. Sovietske vojská bojovali aj na juhu, asistovali miestnym partizánom pri oslobodzovaní [[Juhoslávia|Juhoslávie]]. [[13. apríl]]a obsadili [[Viedeň]].
[[Súbor:Wilhelm Keitel Kapitulation.jpg|náhľad|vľavo|[[Wilhelm Keitel]], náčelník nemeckého velenia, podpisuje na predmestí Berlína bezpodmienečnú kapituláciu nemeckých vojsk]]
[[25. apríl]]a sa stretli Spojenecké – sovietske a anglo-americké vojská pri [[Torgau]] na [[Labe]]. [[30. apríl]]a počas [[bitka o Berlín|bitky o Berlín]] spáchal [[Adolf Hitler]], spolu s [[Eva Braunová|Evou Braunovou]] samovraždu vo svojom bunkri, len niekoľko hodín pred tým sa spolu oficiálne zosobášili.<ref>{{Citácia knihy | priezvisko = Kershaw | meno = Ian | autor = | odkaz na autora = | titul = Hitler (A Biography) | vydanie = | vydavateľ = W.W. Norton & Company | miesto = | rok = 2008 | počet strán = 1029 | url = | isbn = 978-0-393-06757-6 | kapitola = | strany = | jazyk = }}</ref> Za svojho nástupcu vymenoval Hitler veliteľa [[Kriegsmarine]] [[Karl Dönitz|Karla Dönitza]]. Boje o mesto pokračovali ešte dva dni. Obzvlášť tvrdo sa bojovalo o [[Ríšsky snem]]. V noci, keď spáchal Hitler samovraždu, sa sovietski vojaci prebojovali na strechu budovy ríšskeho snemu a umiestnili tam sovietsku vlajku. Porazené nemecké vojská v [[Berlín]]e a [[Taliansko|Taliansku]] kapitulovali [[2. máj]]a. Na viacerých miestach obsadeného územia začali páchať sovietski vojaci násilnosti. Tie napokon ukončil až zásah [[NKVD]] a prísne exemplárne tresty pre previnilcov. Mnohí z vojakov sa chceli pomstiť Nemcom za zverstvá spáchané v Sovietskom zväze a túto činnosť v tichosti podporovali aj ich velitelia. Pre niektorých sovietskych vojakov bolo ukončenie vojny v Berlíne veľkým zadosťučinením, zavŕšili tak dlhú a krvavú cestu bojiskami východnej Európy, ktorá sa pre nich začala už počas „čierneho leta“ roku [[1942]] v ruinách [[Stalingrad]]u.
 
Vojna sa ale ešte neskončila, v [[Praha|Prahe]] vypuklo [[5. máj]]a protinacistické [[Pražské povstanie (1945)|povstanie]] a Červená armáda ešte musela zakročiť na území [[Česko-Slovensko|Česko-Slovenska]], kde sa stále nachádzalo vyše pol milióna nemeckých vojakov<ref>{{Citácia knihy | priezvisko = Overy | meno = Richard | autor = | odkaz na autora = | titul = Russia's War (A History of the Soviet Effort: 1941-1945) | vydanie = | vydavateľ = Penguin Publishing Group | miesto = | rok = 1998 | počet strán = 432 | url = | isbn = 978-1-101-50318-8 | kapitola = | strany = | jazyk = }}</ref>, ktorí sa pokúšali prebiť k Prahe a na západ, aby sa vzdali do rúk anglo-amerických vojsk. V tejto oblasti sa bojovalo ešte aj [[11. máj]]a, keď sa nemecké uskupenie pod vedením [[Karl Friedrich von Pückler-Burghaus|K.F. von Pücklera-Burghausa]] pokúšalo prebiť k demarkačnej línii. Boje sa skončili nadránom 12. mája 1945 kapituláciou nemeckých vojsk pri Slivici a [[Milín]]e.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| priezvisko = Velfl
| meno = J
| odkaz na autora =
| titul = Slivice 11. 5. – 12. 5. 1945
| url = http://www.muzeum-pribram.cz/akce/10akce/10slivice/slivice-historie.pdf
| dátum vydania =
| dátum aktualizácie =
| dátum prístupu = 6.6.2010
| vydavateľ = Hornické muzeum Příbram
| miesto =
| jazyk =
}}</ref>
 
==== Západný front ====
[[1. január]]a sa na západnom fronte pokúsila Luftwaffe o jeden z najväčších útokov na spojenecké letectvo. Toho rána vzlietlo asi 900 nemeckých strojov, aby bombardovali letiská v [[Holandsko|Holandsku]]. Zničili pri tom na zemi asi 465 spojeneckých strojov, pričom sami prišli o 277 lietadiel a zahynulo tiež 237 letcov. Akcia pod krycím názvom [[operácia Bodenplatte]] sa tak celkovo nevydarila, pretože sa nemecké letectvo samé veľmi oslabilo.
[[Súbor:Crossing the Rhine in Buffaloes at Wesel.jpg|náhľad|vpravo|Britskí vojaci pri prechode Rýna, Wesel, 24. marec 1945]]
[[14. január]]a americký XII. zbor a 2. britská armáda začali [[operácia Blackcock|operáciu Blackcock]] s&nbsp;cieľom vyčistiť od nemeckých vojsk Roerský trojuholník. Nemci sprvu držali výbežok medzi riekami [[Mása (rieka)|Mása]] a [[Roer]] južne od [[Roermond]]u. [[27. január]]a boli z tejto oblasti nemecké vojská vytlačené. V dôsledku toho, že sovietske vojská v tej dobe dosiahli [[Odra|Odru]], boli všetky nemecké zálohy nasadené na tento smer a tak mohli vojská západných spojencom rýchlo postupovať. Na čas situácia vyzerala tak, že sa dostanú do [[Berlín]]a skôr ako sovietske jednotky. [[7. marec|7. marca]] sa Spojencom podarilo získať nepoškodený most cez [[Rýn]] pri [[Remagen]]e, kadiaľ ich jednotky začali postup do nemeckého vnútrozemia. [[11. apríl]]a ich jednotky dosiahli rieku [[Labe]] a vybudovali si predmestie necelých {{km|80|m}} od [[Berlín]]a. [[Dwight D. Eisenhower|Eisenhower]], hlavný veliteľ spojeneckých vojsk v Európe podobne ako napríklad generál [[Omar Bradley|Bradley]] s útokom nesúhlasili. Ich sily sa im nezdali dostatočné na to aby obsadili Berlín, navyše by obsadené územie východne od rieky [[Labe]] museli prenechať Sovietom. Tieto faktory spolu s obavami rozviedky, že Nemci začnú v [[Alpy|Alpách]] viesť partizánsku vojnu viedlo k zastaveniu útoku na východ a stočenie postupu juh do [[Bavorsko|Bavorska]] a [[Rakúsko|Rakúska]].<ref>Amborse, S.E., ''Vítězové. Eisenhower a jeho chlapci: bojovníci druhé světové války.'' Jota, Brno, 2006, s.</ref>. Ako sa neskôr ukázalo, boli tieto obavy prehnané. V nasledujúcich aprílových dňoch sa rozpadla nemecká línia v severnom Taliansku, v tej istej dobe sovietske jednotky dokončovali obkľúčenie nemeckého hlavného mesta, pád Tretej ríše bol len otázkou času.
 
Nemeckí predstavitelia podpísali kapituláciu so západnými Spojencami [[7. máj]]a v [[Remeš]]i, no vzhľadom na to, že nebol prítomný žiadny oficiálny vyšší predstaviteľ Sovietskeho zväzu, opakoval sa akt podpísania bezpodmienečnej kapitulácie ešte raz [[8. máj]]a. Za [[Nemecko]] kapituláciu podpísal [[Wilhelm Keitel]], [[Hans Georg von Freiburg]], [[Hans Jürgen Stumpff]] za [[ZSSR]] [[Georgij Žukov]], za [[Spojené štáty|USA]] [[Carl A. Spaatz]], za [[Spojené kráľovstvo]] [[Arthur Tedder]], za [[Francúzsko]] [[Jean Marie de Lattre de Tassigny]]. [[9. máj]]a, dňom, kedy kapitulácia nadobudla platnosť, sa druhá svetová vojna v [[Európa|Európe]] oficiálne skončila. Tisícročná [[nacistické Nemecko|Tretia ríša]] po 12 rokoch prestala existovať.
 
==== Boje v Tichomorí ====
[[Súbor:First Iwo Jima Flag Raising.jpg|thumb|Vojaci americkej 28. divízie námornej pechoty, medzi ktorými bol aj Slovák-Rusín [[Michal Strank]], vztyčujú vlajku na hore Suribači na ostrove Iwo Jima, 23. február 1945]]
Boje v Tichomorí pokračovali rovnakým tempom aj po porážke všetkých japonských spojencov v Európe. Japonskí najvyšší velitelia boli ochotní obetovať všetkých svojich vojakov, len aby oddialili pád Cisárstva. Boje o ostrovy [[Iwo Jima]] a [[Okinava (ostrov)|Okinava]] ukázali, že [[Japonsko]] sa bude brániť doslova do posledného muža. Len na Iwo Jime stratili Američania v priebehu niekoľkých týždňov 6 000 padlých a 19 000 ranených, ich celkové straty však prekonali i počet zlikvidovaných Japoncov. Aj ďalšie pozemné stretnutia ako [[bitka o Okinawu]], trvajúca tri mesiace, stáli Spojené štáty 12 000 mŕtvych. Japonci pri tom v bojoch využívali aj civilistov, vyzbrojených provizórnymi zbraňami. Mnohých iných vycvičili na samovražedné akcie tzv. „[[Kamikadze]]“. Zraky Američanov sa zatiaľ upreli na japonskú pevninu. Vojenskí analytici odhadovali, že v prípade obojživelného výsadku, príde o život asi 150-500 000 Američanov a niekoľkonásobne viac Japoncov. Americký prezident [[Truman]] ([[Franklin Delano Roosevelt|Roosevelt]] zomrel [[12. apríl]]a) preto rozhodol o použití [[atómová bomba|atómovej bomby]]. Jednu najprv zhodili [[6. august]]a na [[Hirošima (mesto)|Hirošimu]], zahynulo 80 000 obyvateľov mesta (na následky neskôr ďalších 60 000), no ani po tom Japonci neprejavili žiadnu ochotu rokovať o mieri. O tri dni [[9. august]]a zhodil bombardér [[B-29]] ďalšiu atómovú bombu. Táto, podstatne silnejšia bomba, vybuchla nad mestom [[Nagasaki (Nagasaki)|Nagasaki]]. Zlé počasie pri tom ochránilo pred skazou mesto [[Kokura]], ktoré bolo pôvodne určené ako primárny cieľ náletu.
 
Potom sa japonský cisár [[Hirohito]] rozhodol k nečakanému činu: vyzval v rozhlase japonský národ ku kapitulácii. Toto mnoho Japoncov šokovalo, ale podriadili sa jeho rozhodnutiu. Ale nie všetci: piloti z blízkej leteckej základne Acugi preleteli nad cisárskym palácom, čo bola podľa japonskej tradície ako urážka bohov a zhadzovali letáky s výzvou na popravu zradcu (t. j. cisára). Ďalší piloti sa vrhali počas letu do mora a veľa dôstojníkov spáchalo samovraždu.
 
Až potom [[2. september|2. septembra]] podpísali japonskí predstavitelia na americkej bojovej lodi [[USS Missouri (BB-63)|USS Missouri]] v Tokijskom zálive bezpodmienečnú kapituláciu svojich vojsk. Druhá svetová vojna sa tak po 6 rokoch krvavých bojov, aké svet dovtedy nepamätal, skončila.
 
== Skrytý (domáci) front ==
[[Súbor:WomanFactory1940s.jpg|thumb|vľavo|Žena pri práci na sústruhu v americkej továrni na lietadlá. Počas vojny zohrali ženy významnú úlohu v priemysle prakticky všetkých krajín.]]
V priebehu vojny sa ukázalo, že veľmi významným prvkom vojnového úsilia bude [[priemysel]]ná výroba. Spojenci sa spoliehali na priemyselnú silu Spojených štátov amerických, ktorá významnou mierou pomáhala zbrojiť Spojené kráľovstvo aj Sovietsky zväz<ref>Swanston, A., Swanston, M., 2008, Historický atlas II. světové války. Columbus, Praha, s. 378</ref>. Nacistické Nemecko mobilizovalo svoj priemysel pomalšie. V [[marec|marci]] [[1942]] začalo [[nacistické Nemecko]] pociťovať nedostatok pracovných síl, boli preto zorganizované nábory na prácu po celej okupovanej Európe. Veľa ľudí išlo dobrovoľne, boli to najmä [[Francúzi]] a [[Odchod Ukrajincov za prácou do Tretej ríše|Ukrajinci]]. No už v [[august]]e sa aj tieto možnosti vyčerpali, preto bol vydaný rozkaz na deportácie – tzv. [[totálne nasadenie]]. Do roku [[1944]] sa podmienky týchto pracujúcich zhoršili natoľko, že sa prakticky nelíšili od podmienok v koncentračných táboroch. V Nemecku vtedy pracovalo asi 7,5 milióna cudzincov (1,3 milióna Francúzov, 1,7 milióna Poliakov, 2,8 milióna sovietskych občanov, z nich polovica ženy), skoro 2 milióny vojnových zajatcov a 700 000 väzňov z koncentračných táborov<ref>Shmuel Krakowski, ''Forced labor'' in Laqueur, W. (Editor), ''The Holocaust Encyclopedia.'' Yale University Press, New Haven, 2001, s. 210</ref>.
 
Kritická situácia v [[Sovietsky zväz|Sovietskom zväze]] krátko po napadnutí [[Nemecko]]m si tiež vyžiadala maximálne nasadenie celého obyvateľstva. Podarilo sa evakuovať časť priemyselných podnikov aj s kvalifikovanými robotníkmi z ohrozených oblastí v západnej časti krajiny mimo dosah nacistov hlavne na Ural, Sibír a do Kazachstanu, čo bol obrovský úspech. Sovietska priemyselná výroba v priebehu vojny, najmä po roku 1942 mohla, aj vďaka štedrej pomoci od západných Spojencov ([[Lend-Lease|Zákon o pôžičke a prenájme Lend-Lease]]), úspešne rásť a čoskoro predbehla aj samotné Nemecko. Sovietsky režim apeloval na národné a vlastenecké cítenie všetkých obyvateľov, ruku v ruke s tým však nasledovali tvrdé reštriktívne opatrenia. Robotníci a baníci spätí s vojenským priemyslom boli pokladaní za mobilizovaných, a podliehali vojenským súdom (napr. za 3 neskoré príchody do práce hrozili 3 roky nútených prác). Postupným povolávaním mužov na front tak prechádzalo veľa úloh v hospodárstve na ženy, mladistvých a starcov. Napriek všetkému, mnohí neváhali pracovať aj 14 hodín denne a pri tom žiť zo skromných prídelov potravín.
 
Vo viacerých krajinách prebiehali tiež zbierky peňazí, za ktoré sa zabezpečovala pomoc postihnutým vojnou, alebo sa dokonca nakupovali tanky či lietadlá.
 
== Výsledky vojny ==
=== Materiálne škody a obete vojny ===
[[Súbor:WorldWarII-DeathsByAlliance-Piechart.png|thumb|Graf znázorňujúci pomerné zastúpenie obetí vojny]]
{{Hlavný článok|Obete druhej svetovej vojny}}
Druhá svetová vojna celkom zmazala rozdiely medzi zázemím a frontom. Najväčší vplyv na to malo masové nasadenie letectva, ktoré bombardovalo nie len nepriateľské továrne, ale aj domovy [[robotník]]ov ktorí v nich pracovali. Rovnako podstatné bolo aj bezohľadné správanie sa armád k [[civilné obyvateľstvo|civilistom]] na nepriateľskom území, ktoré bolo podporované z národnostného, rasového alebo triedneho hľadiska. Už prvé dni vojny priniesli útrapy kobercového bombardovania miest ako bola [[Varšava]], [[Rotterdam]] či [[Londýn]]. Bombardovanie hlbokého zázemia však nemalo inak dostatočne vysoký účinok na vojenské úsilie jednotlivých strán. Za čiastočne úspešné možno považovať napádanie [[vojenský priemysel|vojenského priemyslu]]. Jednotlivé krajiny sa proti tomu bránili po svojom. Výroba sa buď rozptýlila, premiestnila hlbšie za front, mimo dosahu nepriateľského letectva, alebo sa premiestnila do lepšie chránených podzemných priestorov.
 
Vojny sa zúčastnilo 61 štátov (ich obyvateľstvo tvorilo 80&nbsp;% svetovej populácie). Vojna zasiahla všetky kontinenty s výnimkou [[Antarktída|Antarktídy]] a [[Južná Amerika|Južnej Ameriky]]. Priamo sa však bojovalo hlavne v [[Európa|Európe]], [[Severná Afrika|Severnej Afrike]], [[Atlantický oceán|Atlantiku]], [[Austrália a Oceánia|Oceánii]], Južnej a [[Juhovýchodná Ázia|Juhovýchodnej Ázii]]. Vojenské operácie zasiahli územie 40 štátov. V armádach bojujúcich krajín slúžilo dovedna 110 miliónov ľudí. Suma celkových výdavkov na vojnu predstavovala 4 [[trilión]]y [[Americký dolár|amerických dolárov]]. Celkové obete sa odhadujú na v rozmedzí od 50 do 62 miliónov, čo boli 2,5&nbsp;% vtedajšej svetovej populácie. 37 miliónov z nich boli civilisti, zvyšnú menšiu časť tvorili padlí vojaci. [[Spojenci (druhá svetová vojna)|Spojenci]] stratili 51 miliónov osôb, [[Os Berlín-Rím-Tokio|krajiny Osi]] naproti tomu 11 miliónov (straty krajín, ktoré prešli na stranu Spojencov sú zarátané medzi spojenecké straty).
 
[[Súbor:Hamburg after the 1943 bombing.jpg|thumb|vľavo|[[Hamburg]] po náletoch v roku [[1943]]]]
Celkovo najväčšie straty utrpel [[Sovietsky zväz]], ktorý stratil najmenej 26 miliónov občanov (do tohto počtu ZSSR započítali aj obete stalinského teroru na vlastných občanoch a občanoch obsadených území, ktoré sa po roku 1945 stali súčasťou ZSSR <ref>{{Citácia knihy | priezvisko = Solonin | meno = Mark | prekladatelia = Jiří Fidler | titul = Vymývání mozků | vydanie = 1 | vydavateľ = Naše vojsko | miesto = Praha | rok = 2011 | počet strán = 288 | isbn = 978-80-206-1175-8 | kapitola = Požár ve skladu | jazyk = po česky}}</ref>). Asi 17 miliónov z nich boli civilisti. Celkovo prišla krajina o viac než 13&nbsp;% obyvateľstva. Pri dovtedy najtvrdších bojoch aké boli zaznamenané, bolo iba v ZSSR vyše 100 miest a 70 000 dedín zrovnaných zo zemou alebo veľmi ťažko poškodených či vypálených (časť zničených obcí majú na svedomí ustupujúci sovieti, ktorí postupovali podľa Stalinových príkazov). Bez prístrešia zostalo 25 miliónov sovietskych občanov. Materiálne škody predstavovali 2600 miliárd rubľov. Spomedzi sovietskych zväzových republík utrpeli najväčšie straty Pobaltské krajiny a Bielorusko. V týchto krajinách zahynula počas vojny približne 1/4 ich predvojnovej populácie. V percentuálnom prepočte ľudských strát dopadlo horšie ako ZSSR len [[Poľsko]], ktoré stratilo 5,6 milióna obyvateľov, čo predstavovalo viac než 16&nbsp;% obyvateľov krajiny. [[Spojené štáty]] stratili 418 000 vojakov. [[Spojené kráľovstvo|Veľká Británia]] stratila 450 400 obyvateľov, väčšina z nich boli vojaci. V [[Juhoslávia|Juhoslávii]] prišlo o život v dôsledku vojny asi 1 milión obyvateľov. Viac než polovica z nich boli civilisti. [[Francúzsko]] stratilo 562 000 obyvateľov, viac než polovica boli civilisti. Odhady strát [[Čína|Číny]] hovoria o 10 miliónoch, z troch štvrtín civilistov.
 
[[Nemecko]] ako jeden z hlavných agresorov prišlo asi o 7,5 milióna občanov, tri štvrtiny z nich boli vojaci. Veľa Nemcov však prišlo o život pri následných deportáciách z krajín východnej a strednej Európy. Asi pol milióna až milión zahynul neskôr v sovietskom zajatí. [[Japonsko]] stratilo 2,6 milióna obyvateľov. V [[Taliansko|Taliansku]] zahynulo počas vojny asi 450 000 ľudí, dve tretiny z nich boli vojaci. [[Rumunsko]], ktorého vojaci boli najprv nasadení Nemcami na východnom fronte vo viacerých ťažkých bitkách, no v neskoršej fáze sa pripojilo k Spojencom a podieľalo sa na oslobodzovaní strednej Európy, stratilo 841 000 obyvateľov, prevažne vojakov.
 
=== Obete druhej svetovej vojny na území Česko-Slovenska ===
Druhá svetová vojna zanechala citeľné straty na životoch aj v [[Česko-Slovensko|Česko-Slovensku]]. Podľa údajov z Vojenského historického ústavu predstavovali celkové straty na životoch asi 350 000 až 360 000 tisíc obyvateľov. Z toho v [[Koncentračný tábor|koncentračných táboroch]] zahynulo približne 235 000 osôb, z toho asi 149 000 [[Židia|židovského pôvodu]]. V Česku to bolo asi 78 000 a na Slovensku 71 000 osôb. Celkovo však prešlo koncentračnými tábormi asi 350 000 osôb. Neskoršia dokumentácia uvádza pre Česko 92 000 deportovaných (z toho 79 000 mŕtvych), zo Slovenska bolo deportovaných 109 000 ľudí. Pri stanných právach bolo bez súdov popravených 10 000 osôb. Počet padlých príslušníkov vojenských a partizánskych jednotiek predstavuje asi 12 000 osôb. Pri leteckých náletoch zahynulo 7000 osôb. Bezprostredne po skončení vojny zahynulo na následky prežitého utrpenia asi 95 000 osôb. Počas vojny bolo umučených a zavraždených asi 15 000 detí, prevažne židovského pôvodu, ale časť z nich aj zo zničených osád. [[Nacizmus|Nacistický]] vpád na Slovensko si vyžiadal viac ako 10 000 obetí, v [[Pražské povstanie (1945)|Pražskom povstaní]] padlo asi 1600 bojovníkov. Na nútené práce do Nemecka a do nacistami okupovaných krajín bolo nasadených asi 500 000 osôb z bývalého Česko-Slovenska. (Zo Slovenska to boli najmä vojaci dvoch odzbrojených východoslovenských divízií a občania vypálených obcí). Pri represáliách a prenasledovaní partizánov bolo čiastočne alebo úplne vypálených 90 obcí v Česku a na Slovensku.<ref>Ústredná rada SZPB, Bratislava – ''Ročenka odbojárov 2005'' ISBN 80-968005-8-2, s. 1</ref>
 
=== Masové vraždy a holokaust ===
[[Súbor:66935A.jpeg|náhľad|Deti v koncentračnom tábore v Osvienčime po oslobodení v januári 1945. 6 detí na fotke pochádza zo Slovenska<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| priezvisko = Jancura
| meno = Vladimír
| odkaz na autora =
| titul = Na slávnej fotografii z Osvienčimu sú slovenské deti
| url = http://spravy.pravda.sk/na-slavnej-fotografii-z-osviencimu-su-slovenske-deti-p0l-/sk_domace.asp?c=A090907_122428_sk_domace_p23
| dátum vydania = 7.9.2009
| dátum aktualizácie =
| dátum prístupu = 20.9.2010
| vydavateľ = pravda.sk
| miesto =
| jazyk =
}}</ref>.]]
Na Európskom bojisku dosiahlo barbarstvo najväčší stupeň na [[Veľká vlastenecká vojna|východnom fronte]]. Na pacifickom bojisku predovšetkým počas bojov o [[Vojna v Pacifiku|Tichomorské ostrovy]] a v [[Boje v juhovýchodnej Ázii (2. svetová vojna)|Číne]]. Najväčších vojnových zločinov sa dopustilo [[Vojnové zločiny nacistického Nemecka počas druhej svetovej vojny|nacistické Nemecko]] a [[Japonské vojnové zločiny druhej svetovej vojny|Japonsko]]. Spomedzi [[Spojenci (druhá svetová vojna)|spojeneckých krajín]] to bol najmä [[Vojnové zločiny Sovietskeho zväzu počas druhej svetovej vojny|Sovietsky zväz]], ktorého predstaviteľov však po vojne nikto ani len oficiálne neobvinil. Mnohí pokladajú za veľké vojnové zločiny aj niektoré nálety na mestá uskutočnené spojeneckým letectvom (napr. [[Bombardovanie Drážďan]], Tokia), či americké zhodenie atómových bômb na [[Hirošima (mesto)|Hirošimu]] a [[Nagasaki (Nagasaki)|Nagasaki]].
 
Na sklonku vojny boli v rôznych oblastiach Európy obsadenej nacistami odhalené [[koncentračný tábor|koncentračné]] a [[Nacistický vyhladzovací tábor|vyvražďovacie tábory]] a mnohé iné zariadenia, kde museli pre [[nacizmus|Nacistov]] pracovať vojnoví zajatci, politickí väzni či rasovo prenasledovaní. Podmienky v nich boli zväčša otrasné. Väčšina väzňov zomierala od celkového vyčerpania z dlhodobej namáhavej práce, nedostatku potravín a kvôli zlému a krutému zaobchádzaniu. Tí, ktorých uznali nevhodných na manuálnu prácu, boli bez súdu masovo [[poprava|popravovaní]], zastrelení, alebo likvidovaní v [[plynová komora|plynových komorách]]. Mŕtvym pred spopolnením vybíjali zlaté zuby. Získané prostriedky boli použité buď na osobné obohatenie samotných nacistov, alebo na financovanie vojnovej mašinérie. Osobné veci väzňov sa konfiškovali. Najväčšiu skupinu zlikvidovaných tvorili [[Židia]], ktorí podľa Norimberského súdu tvorili vyše polovicu z asi 11 miliónov zavraždených. Celkovo, v dôsledku nacistického teroru, zahynulo 5{{--}}6 miliónov [[Židia|Židov]]<ref>Laqueur, W. (Editor), ''The Holocaust Encyclopedia.'' Yale University Press, New Haven, 2001, s. xiv</ref>. Ďalšími, ktorých sa rozhodli nacisti zlikvidovať boli obyvatelia východoeurópskych krajín, najmä [[Slovania]], žijúci v okupovaných krajinách hlavne v ZSSR, Česku, Poľsku a Juhoslávii; ale aj osoby sociálne, národnostne či politicky neprijateľní pre nacistický režim. Išlo o duševne postihnutých, [[Homosexualita|homosexuálov]], [[Rómovia|Rómov]] či politických a duchovných nepriateľov ako [[komunizmus|komunisti]], či predstavitelia odporu a [[demokracia|demokracie]] v okupovaných krajinách. Najväčší nacistický vyhladzovací [[Koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau|komplex]] pri [[Osvienčim]]e, oslobodili sovietske vojská na sklonku vojny [[27. január]]a [[1945]]. V celom komplexe bolo podľa odhadov zavraždených okolo 1,1 milióna ľudí, ich popol bol rozsypaný po okolitej krajine.
 
Nacisti podnikli mnoho útokov voči civilnému obyvateľstvu, najmä v oblastiach, kde prebiehala intenzívna [[partizánska vojna]]. V krajinách, kde prevažovalo slovanské obyvateľstvo ako bolo [[Poľsko]], [[Juhoslávia]], [[Česko-Slovensko]], či západné oblasti [[ZSSR]] viedli utláčateľskú politiku, ktorá viedla k zbytočnej smrti tisícov civilistov od hladu, či v dôsledku krutého zaobchádzania. Podobnú brutálnu politiku viedlo Cisárske Japonsko počas vpádu do Číny, ale aj Sovietsky zväz pri obsadzovaní Pobaltských republík a vtedajšej východnej časti Poľska.
 
=== Vojnoví zajatci ===
[[Súbor:Bundesarchiv Bild 169-0864, Russische Kriegsgefangene.jpg|náhľad|vpravo|Pochodujúci zástup sovietskych zajatcov na východnom fronte v lete 1941]]
Počas vojny v rokoch 1939&nbsp;–&nbsp;1945 sa do nepriateľského zajatia dostalo podľa niektorých odhadov celkovo až 35 miliónov osôb, z ktorých asi 5 miliónov zahynulo<ref name="MacKenzie, 1994">MacKenzie, S. P., The Treatment of Prisoners of War in World War II. The Journal of Modern History, 66, 3, 1994, s. 487-520</ref>. Z hlavných účastníkov vojny 2 krajiny nepodpísali [[Haagske konvencie]] z roku 1899 a 1907 vymedzujúce práva [[vojnový zajatec|vojnových zajatcov]], boli to Japonsko a Sovietsky zväz. Medzinárodné dohovory mali zaručovať aby bolo o zajatcov postarané podobne ako o vlastných vojakov, mali však byť [[internácia|internovaní]], mali dovolené viesť korešpondenciu s rodinou a smeli ich navštevovať pracovníci [[Červený kríž|Červeného kríža]]. Na východnom fronte a pacifickom bojisku boli nepriateľskí ranení bežne ponechávaní svojmu osudu alebo rovno zastrelení. Branie zajatcov bolo miestami náhodné a často k nemu dochádzalo iba na výslovný rozkaz veliteľa. Zlé zaobchádzanie so zajatcami však nespôsobovala iba samotná zločinná politika, či nedodržiavanie medzinárodných dohovorov jednotlivými štátmi, ale aj objektívne príčiny. Viaceré bojujúce strany mali v niektorých fázach vojny problémy napríklad aj pre to, že ich internačné zariadenia neboli pripravené na prijatie obrovského množstva zajatcov. Niektoré krajiny, napr. Sovietsky zväz, mali počas vojny problémy so zásobovaním a nedokázali sa dostatočne postarať ani o vlastné jednotky.
 
Na západoeurópskych bojiskách sa väčšina krajín snažila dodržiavať medzinárodné dohody. Výnimkou boli najmä nemecké jednotky Waffen-SS, ktoré často žiadnych zajatcov nebrali (nepriateľských bojovníkov, ktorí sa dostali do ich rúk likvidovali). Nemci zajali za celú vojnu asi 2 milióny vojakov západných Spojencov (Francúzsko, Spojené kráľovstvo a USA), úmrtnosť v týchto zajateckých táboroch bola asi 3,5 až 4&nbsp;%. Časť zajatcov bola nasadená na nútené práce, napriek všetkému bolo vraždenie zajatcov na západnom fronte skôr ojedinelé (napr. [[Malmédsky masaker]]). Spojenci zajali asi 8,25 milióna vojakov Osi, z nich asi 3,4 milióna po skončení vojny. Ku koncu vojny boli americké tábory s nemeckými zajatcami v Západnej Európe preplnené, a niekoľko desiatok tisíc zajatcov tu zomrelo v dôsledku podvýživy a chorôb<ref name="MacKenzie, 1994"/>.
 
Celkom iná situácia bola na východnom fronte. Sovietsky zväz konal na územiach obsadených podľa paktu Ribbentrop-Molotov v duchu [[Stalinizmus|stalinskej politiky]], v priebehu roku 1940 tak napríklad došlo k masovým vraždám poľských zajatcov v [[Katynský masaker|Katyni]]. Po vpáde Nemecka do ZSSR dochádzalo k zločinom na oboch stranách, [[Sovietski vojnoví zajatci počas druhej svetovej vojny|Sovietski vojnoví zajatci]] však boli vystavení brutálnemu správaniu Nemcov v dovtedy nevídanej miere. Z 4{{--}}5,3 miliónov sa konca vojny nedočkalo 2,8&nbsp;–&nbsp;3,6 milióna. Hlavnou príčinou bola zločinná politika nacistických politických a vojenských špičiek, ktoré vedome zapríčinili veľkú úmrtnosť zajatcov (až 57,5&nbsp;%) najmä z ideologických a rasových príčin. Sovietski zajatci boli okrem nútenej práce, hladu a chorôb vystavení aj lekárskym či vojenským experimentom rôzneho druhu (pokusy s infikáciou smrteľných chorôb, testovanie jedovatých látok atď.). Vystavenie hladu a neľudské zaobchádzanie v zajatackých táboroch zároveň postavilo týchto zajatcov pred morálnu a existenčnú dilemu - smrť hladom alebo kolaborácia s nacistami. Veľké množstvo sovietskych zajatcov bolo rôznymi spôsobmi prinútených spolupracovať s nacistami, za čo boli po oslobodení tvrdo potrestaní sovietskymi orgánmi. Zlé zaobchádzanie so sovietskymi zajatcami potom bolo zároveň jednou z príčin toho, že [[repatriácia]] zajatých Nemcov a Rakúšanov sa začala až v roku 1947 a poslední z 2,6 až 3,5 milióna nemeckých vojnových zajatcov boli prepustení zo sovietskych pracovných táborov až po [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalinovej]] smrti v roku 1953. Sovietske zajatie neprežilo asi 474 967<ref>Aralovec, N. A., 1995, Ľudskie poteri SSSR v Velikoj Otečestvennoj vojne: Sbornik statej. Sankt Peterburg, Izd. BLIC, s. 109</ref> až 1 milión nemeckých a rakúskych zajatcov (úmrtnosť 18 až 30&nbsp;%)<ref>Tucker, S. C., Wadley, P., Prisoners of War (POWs). in Tucker, S. C., ''World War II. A Student Encyclopedia.'' Abc-Clio, Inc., Santa Barbara, 2005, 1041-1044</ref>.
 
Japonsko bolo rovnako známe pre zlé zaobchádzanie so zajatcami. Podmienky v jeho zajateckých táboroch boli výrazne závislé na správaní jednotlivých veliteľov. Japonci používali zajatcov nielen na nútenú prácu alebo zvrátené pokusy, v Číne využívali zajatcov ako živé terče pri výcviku útoku s [[bodák]]om<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| autor =
| titul = WW2: Little Known Facts: Acts of Terrorism and Atrocity by Japanese
| url = http://www.ww2pacific.com/atrocity.html
| dátum vydania =
| dátum aktualizácie =
| dátum prístupu = 10.09.2011
| vydavateľ = ww2pacific.com
| miesto =
| jazyk = po anglicky
}}</ref>. Úmrtnosť Spojeneckých zajatcov v japonských táboroch dosahovala 27&nbsp;%<ref>Axelrod, A., ''Encyclopedia of World War II.'' Facts On File, Inc., New York, 2007, s. 668-669</ref>.
 
=== Utečenci ===
[[Súbor:Vertreibung.jpg|náhľad|vpravo|Deportácie Sudetských Nemcov z Česko-Nemeckého pohraničia]]
V [[máj]]i a [[jún]]i [[1945]] prebiehali v celej Európe veľké presuny obyvateľstva. Bývalí nacistickí väzni zo všetkých okupovaných krajín sa často po rokoch mohli vrátiť domov. No naopak i nemecké obyvateľstvo bolo vyháňané a [[vysťahovanie|vysťahovávané]] z oblastí, v ktorých žilo stovky rokov. Pri týchto [[deportácia|deportáciá]]ch sa víťazné mocnosti dopustili mnohých zločinov.
 
Stalin si v tej dobe dal obzvlášť záležať na likvidácii a zaistení nepohodlných osôb. Podľa dohôd so západnými spojencami boli do [[ZSSR]] vrátení všetci jeho občania, ktorých na západe zaevidovali medzi utečencami. Niektorí z nich boli skutoční zločinci, či zradcovia, ktorí zapredali vlastnú krajinu a snažili sa zachrániť na západe. Veľa z nich však boli nevinní ľudia, ktorých okolnosti prinútili postaviť sa na nesprávnu stranu. Väčšina z nich bola odsúdená na mnohoročné nútené práce, niektorých popravili. Stalinova chorobná nedôvera však postihla aj dôstojníkov a vojakov Červenej armády, ktorí sa „nakazili západným kapitalizmom“. Tisíce z tých, ktorí priniesli slobodu podstatnej časti [[Európa|Európy]], vyznamenaných [[Hrdina Sovietskeho zväzu|Hrdinov Sovietskeho zväzu]] ale aj obyčajných frontových vojakov, či tých čo prežili peklo nemeckých koncentrákov, tak onedlho čakali nútené práce pre zmenu v [[Sovietsky zväz|Sovietskom zväze]]. Stalin sa rovnako rozhodol potrestať niektoré národy, ktoré upodozrieval z pomoci nacistom. Boli to najmä [[Čečeni]] a [[Tatári|Krymskí Tatári]]. Státisíce z nich boli násilne deportovaní na [[Sibír]], odkiaľ sa mohli vrátiť až po Stalinovej smrti.
 
== Potrestanie vojnových zločinov ==
[[Súbor:Nuremberg-1-.jpg|thumb|vpravo|[[Hermann Göring]], [[Rudolf Hess]], [[Joachim von Ribbentrop]] a [[Wilhelm Keitel]] (sediaci v prvom rade zľava doprava na lavici obžalovaných)]]
{{Hlavný článok|Norimberský proces}}
Na území viacerých oslobodených krajín, vzali do rúk dočasnú vládu predstavitelia odboja. Tí často veľmi rýchlo súdili a popravovali [[zradca|zradcov]] a [[kolaborant]]ov. Masové deportácie obyvateľstva sa stali bežným prvkom politiky a pôsobili spolu s vojnovými útrapami na celkový pokles právnej kultúry a vedomia spoločnosti. V krajinách východnej a strednej Európy vytvorili živnú pôdu pre rozmach novej „červenej“ [[totalita|totality]].
 
Už v máji sa víťazné mocnosti v Londýne dohodli o tom, že budú súdiť vysokých nacistických predstaviteľov a [[nacizmus]] ako taký. [[21. november|21. novembra]] [[1945]] sa začal v [[Norimberg]]u proces s nemeckými vojnovými zločincami. Medzi najvýznamnejších z nich patrili Göring, von Ribbentrop, Keitel či Kaltenbrunner. Význam procesu nespočíval v pomste a potrestaní zvyšných predstaviteľov nacizmu, ktorých sa podarilo Spojencom chytiť. Počas procesu sa podarilo podrobne zdokumentovať množstvo svedectiev o nacistických zločinoch, najmä rozsiahlom vyvražďovaní a etnických čistkách, a vytvoriť základ pre ich dôkladnejšie budúce prešetrenie. Vznikol tiež [[precedens]] do budúcna, že vedenie [[útočná vojna|útočnej vojny]] je zločinom, ktoré nemôžu ostatné krajiny tolerovať. Zločiny nariadili, organizovali a vykonávali jednotlivci, ktorí sa nemôžu skrývať za svojich nadriadených alebo ospravedlňovať tým, že si plnili štátne povinnosti. Došlo tiež k odsúdeniu [[Národnosocialistická nemecká robotnícka strana|nacistickej strany]] a viacerých represívnych zložiek, hlavne [[Gestapo|Gestapa]], [[Sicherheitsdienst|SD]] a [[Schutzstaffel|SS]], ktoré boli vyhlásené za zločinecké organizácie. Po porážke Japonska nasledoval podobný proces s japonskými predstaviteľmi, označovaný ako [[Tokijský proces]].
 
== Víťazi a porazení ==
Okrem iných geograficko-politických zmien, ktoré boli spojené najmä so zmenou hraníc [[Poľsko|Poľska]], ktoré sa posunuli viac na západ. [[Východné Prusko]] bolo rozdelené medzi [[Sovietsky zväz]] a [[Poľsko]]. V Tichomorí získali [[Spojené štáty]] kontrolu nad viacerými ostrovmi. Podobne [[ZSSR]] obsadilo časť [[Kurilské ostrovy|Kurilských ostrovov]], jeho hranice sa posunuli až k [[Kórejská ľudovodemokratická republika|Severnej Kórei]]. [[Česko-Slovensko]] bolo nútené prenechať [[ZSSR|Sovietskemu zväzu]] [[Podkarpatská Rus|Zakarpatskú Ukrajinu]]. Oficiálne sa tak stalo podľa dohody z [[29. júl]]a [[1945]] podpísanej v [[Moskva|Moskve]].<ref>{{Citácia knihy | priezvisko = Dorazil | meno = Otakar | titul = Světové dejiny v kostce | vydanie = 3 | vydavateľ = Jeva | miesto = Brno | rok = 1995 | počet strán = 536 | isbn = 80-85797-26-7 | strany = 382 | jazyk = po česky}}</ref> Boli obnovené hranice ZSSR, z roku 1940, čo zahrnovalo okupáciu [[Litva|Litvy]], [[Lotyšsko|Lotyšska]], [[Estónsko|Estónska]], [[Moldavsko|Moldavska]] ako aj oblastí, ktoré predtým patrili [[Poľsko|Poľsku]].
 
== Nové technológie ==
Mnohé technológie, ktoré sa objavili alebo boli vyvinuté cez druhú svetovú vojnu sú dnes celkom bežné. Vojna prispela k vývoju nových zbraní a druhotne sa tieto technológie alebo ich súčasti dali využiť aj v civilnej sfére. Rozšírenie antibiotík prispelo k zníženiu úmrtnosti ranených a chorých vojakov. Vojna priniesla celkom nové typy zbraní ako sú: [[útočná puška|útočné pušky]], [[balistická raketa|balistické rakety]], [[atómová bomba]], [[riadená strela|riadené strely]], raketové [[delostrelectvo]] atď. Mnohé iné vynálezy našli uplatnenie aj v civilnej sfére: [[laser]], [[radar]], [[helikoptéra]], [[raketový motor|raketové]], [[prúdový motor|prúdové]] a [[turbovrtuľový motor|turbovrtuľové motory]], [[zariadenie pre nočné videnie|zariadenia pre nočné videnie]], [[počítač]]e, [[optické vlákno|optické vlákna]], [[elektronika]], nové [[zliatina|kovové zliatiny]], [[plast]]y alebo [[penicilín]]. Mnohé technické vynálezy nacistického Nemecka, ktoré mohli oddialiť koniec vojny, prišli príliš neskoro, alebo neboli dokončené. Medzi tzv. Hitlerove "superzbrane" patrili napríklad prúdové lietadlá [[Heinkel He 162|He 162]], [[Messerschmitt Me 262|Me 262]] a [[Arado Ar 234|Ar 234]], raketové lietadlo [[Messerschmitt Me 163|Me 163]], strely s plochou dráhou letu tzv. [[Fieseler Fi 103|V-1]] a prvé [[Balistická raketa|balistické rakety]] [[V2 (raketa)|V-2]].
 
== Studená vojna ==
{{Hlavný článok|Studená vojna}}
Pre udržanie mieru sa Spojenci rozhodli vytvoriť [[Organizácia Spojených národov|Organizáciu spojených národov]], ktorá začala oficiálne existovať [[24. október|24. októbra]] [[1945]].
 
Napriek tomu, že bol [[Sovietsky zväz]] zoslabnutý vojnou, ktorá na jeho území spôsobila veľké škody, cítil sa [[Josif Stalin|Stalin]] silný ako nikdy predtým. Po skončení bojov tak mohol začať realizovať svoj plán na ovládnutie krajín vo svojej sfére vplyvu, na ktorej sa predtým dohodol so svojimi západnými spojencami. Začalo vychádzať najavo, že ani strašná vojna Stalina nezmenila, dočasné zlepšovanie vzťahov so západom sa stalo minulosťou. Arogantná činnosť [[komunizmus|komunistických]] organizácií v Sovietskym zväzom ovládaných krajinách pomaly ale isto smerovala k potláčaniu [[demokracia|demokratických]] prúdov a nastoleniu [[diktatúra|diktatúr]] „[[Stalinizmus|Stalinského typu]]“. Odcudzeniu a dištancovaniu sa západných Spojencov od Sovietskeho zväzu už jasne nasvedčoval prejav [[Winston Churchill|Winstona Churchilla]] v [[Spojené štáty|USA]] z [[5. marec|5. marca]] [[1946]] a na to nasledujúci Stalinov prejav o týždeň neskôr. Svet isto spel k [[Bipolarizmus|bipolarizmu]] a [[Studená vojna|Studenej vojne]].
 
== Referencie ==
{{Referencie|2}}
 
== Pozri aj ==
* [[Kódové mená spojeneckých operácií]]
* [[Prvá svetová vojna]]
 
== Iné projekty ==
{{Projekt|commonscat=World War II|s=Kategória:Druhá svetová vojna}}
 
== Externé odkazy ==
* [http://www.fronta.cz/ Stránka venovaná druhej svetovej vojne]
 
{{Zoznam vojen}}
 
[[Kategória:Druhá svetová vojna| ]]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/wiki/Druhá_svetová_vojna“