Sandinovský front národného oslobodenia: Rozdiel medzi revíziami

V zahraničnej politike sandinisti obnovili diplomatické vzťahy s Kubou (ktorá ich výrazne podporovala už počas ich partizánskeho boja) a nadviazali s ňou úzke spojenectvo. V menšej miere nadviazali styky aj so [[Sovietsky zväz]]om a ďalšími krajinami východného bloku, súčasne s týmito aktivitami sa však prudko zhoršili vzťahy so Spojenými štátmi.
Keďže vláda USA považovala FSLN v kontexte [[Studená vojna|Studenej vojny]] za komunisticky orientovanú stranu, ktorá obmedzovala ich vplyv v oblasti, od začiatku začala vyvíjať silnú snahu na ukončenie sandinovského režimu a návrat proamerickej vlády. Tieto snahy prebiehali obzvlášť intenzívne za vlády [[Ronald Reagan|Ronalda Reagana]]. V r. [[1985]], podobne ako predtým v prípade Kuby, uvalili USA na Nikaraguu rozsiahle ekonomické [[embargo]]. [[CIA]] tiež tajne organizovala proti Nikarague podvratnú a záškodnícku činnosť, pričom napr. v r. 1984 jej agenti zamínovali podvodnými [[mína]]mi hlavné nikaragujské prístavy. USA navyše rozsiahlo podporovali opozičné militantné skupiny súhrnne známe ako [[Contras]]. Vojenskú pomoc Contras v r. 1982 síce zakázal po nátlaku medzinárodnej verejnosti [[Senát Spojených štátov|senát]], no na príkaz prezidenta Reagana tajne pokračovala aj naďalej, pričom v tejto súvislosti vznikla aj známa [[aféra Irán-Contras]]. Hoci USA vládu sandinistov často obviňovali z porušovania ľudských práv a z podpory terorizmu, v skutočnosti pravé nimi podporovaný Contras uskutočnili množstvo násilných a teroristických akcii proti civilistom, pričom často fungujúc ako [[eskadry smrti]] zastrašovali a vraždili členov a podporovateľov FSLN (tato činnosť sa zvyšovala s blížiacimi sa voľbami v r. 1990). V súvislosti s podporou Contras a zamínovaním prístavov podala Nikaragua na USA sťažnosť na [[Medzinárodný súdny dvor]] v [[Haag]]u. Ten v r. [[1986]] uznal porušenie medzinárodného práva, nariadil Spojeným štátom s touto činnosťou prestať a zaplatiť Nikarague [[reparácie (vojna)|reparácie]] (čo však USA samozrejme odmietli). Kvôli činnosti Contras bol sandinistami v Nikarague od marca 1982 do januára 1988 vyhlásený [[výnimočný stav]], čo bolo spojené s miernou mediálnou cenzúrou a obmedzením niektorých občianskych práv.
[[Súbor:Mausoleo de los Heroes y Mártires.jpg|right|thumb|Pamätník obetiam a hrdinom revolúcie v [[León (Nikaragua)|Leóne]]]]
Kvôli stále sa zhoršujúcej ekonomickej situácii, neúspešnej vojne s Contras ale aj vďaka rozsiahlej kampani opozičnej ''Violety Chamorovej'' (výdatne podporovanej USA) začala verejná podpora sandinistom klesať. V nasledujúcich prezidentských voľbách v r. [[1990]] Daniel Ortega so ziskom 41% prehral oproti 55% V. Chamorovej,<ref name="test" /> čim sa vláda sandinistov v Nikarague na dlhšie obdobie skončila.
 
== Ideológia ==
Ideológia sandinistov síce bola založená hlavne na [[Marxizmus-leninizmus|marxisticko-leninistických]] základoch, obsahovala však množstvo svojských a výnimočných prvkov, čo FSLN radí skôr k stranám sociálno-demokratického a nie komunistického typu (ako ju označujú niektorí jej kritici). Sandinisti netrvali na vláde jednej strany a požadovali vytvorenie pluralitnej, demokratickej spoločnosti, zrušili tiež [[trest smrti]]. Chceli udržiavať nadštandardné vzťahy s katolíckou cirkvou, pretože boli prívržencami tzv. [[Teológia oslobodenia|teológie oslobodenia]], ktorá do istej miery spája socializmus a katolícku vieru. Mnohí nikaragujskí klerici podporovali sandinistov, napr. kňaz ''Gaspar García Laviana'' sa priamo pridal k sandinovským bojovníkom a v r. 1978 ho zabili Somozovi vojaci v partizánskom tábore v horách. Medzi popredných predstaviteľov sandinistov patrili napr. aj [[jezuiti|jezuitský]] kňaz [[Ernesto Cardenal]], ktorý počas ich vlády pôsobil ako minister kultúry, či ďalší katolícky kňaz [[Miguel D'Escoto]], ktorý zase zastával post ministra zahraničia (v rokoch 2008-2009 vykonával ako zástupca Nikaraguy funkciu predsedu Valného zhromaždenia OSN). A tak zatiaľ čo mnohí nižšie postavení klerici sandinistov podporovali, konzervatívni cirkevní hodnostári toto spojenectvo odmietali, pretože sandinistov vnímali skôr ako komunistov. Managujský arcibiskup [[Miguel Obando y Bravo]] síce spočiatku podporoval sandinistov v boji proti Somozovi, neskôr sa však stal ich silným kritikom a dokonca otvoreným podporovateľom Contras. Tieto okolnosti teda prispeli k zhoršeniu vzťahov s katolíckou cirkvou, napriek tomu však počas celej ich vlády nedošlo k obmedzovaniu či perzekúciám voči cirkvi. Postoj nikaragujskej cirkevnej hierarchie k sandinistom sa neskôr výrazne zmenil. FSLN na čele s Danielom Ortegom udržiava v prvých dvoch desaťročiach 21. storočia veľmi priateľské vzťahy s katolíckou cirkvou vrátane emeritného arcibiskupa Managuy kardinála Miguela Obanda y Brava, ktorý kedysi patril ku kritikom sandinistov.