Opera Slovenského národného divadla: Rozdiel medzi revíziami

Po krátkom čase sa súbor dostal do vážnej finančnej a umeleckej krízy. V roku 1922 Jeřábek odstúpil z postu riaditeľa a Družstvo SND ustanovilo kolektívne vedenie z vlastných radov, čo sa však neosvedčilo. Po kríze sa na čelo súboru postavil dirigent svetového mena [[Oskar Nedbal]], ktorý viedol súbor ako súkromný podnikateľ od augusta 1923. Jeho nástup do funkcie sprevádzali veľké obštrukcie zo strany politických a akademických autorít. Vytýkali mu nespôsobilosť presadzovať národné poslania kultúry a nedostatočnú lojalitu k novému štátu (protinedbalovské zhromaždenie v Župnom dome 28. 2. 1923). Nedbal neprajnosť prostredia prekonal a vytvoril prvú umelecky zaujímavú éru v dejinách Opery SND. Sústredil sa na romantický operný a baletný repertoár, predovšetkým na diela českých a francúzskych skladateľov. S operným súborom podnikol v roku 1924 zájazd do Madridu (Teatro Real) a Barcelony (Teatro Liceo), kde uviedol ''Rusalku'' od [[Antonín Dvořák|Antonína Dvořáka]] a Smetanovu ''Predanú nevestu''. Počas jeho riaditeľovania bola uvedená prvá slovenská opera ''Kováč Wieland'' (1926) od [[Ján Levoslav Bella|Jána Levoslava Bellu]].<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Dramaturgia Oskara Nedbala a jej východiská* {{!}} Musicologica|url=http://www.musicologica.eu/?p=1228|dátum prístupu=2019-04-09|jazyk=sk-SK|priezvisko=Földváriová|meno=Naďa|dátum vydania=|vydavateľ=}}</ref>▼

Po tragickej smrti Oskara Nedbala (1930) sa funkcie riaditeľa SND ujíma Antonín Drašar, ktorý začína presadzovať novú divadelnú politiku. Kvôli finančným ťažkostiam a problémom s návštevnosťou zvýšil počet operetných predstavení, pričom paralelne začal jasnozrivo presadzovať aj formovanie zaujímavého dramaturgicko-inscenačného profilu divadla. Veľkú éru v dejinách Opery SND reprezentovali predovšetkým režisér Viktor Šulc, scénograf František Tröster a synovec Oskara Nedbala, dirigent a riaditeľ opery [[Karel Nedbal]]. Vrcholom tejto zaujímavej éry je uvedenie opery Dmitrija Šostakoviča ''Ruská Lady Macbeth'' (1935) – druhé uvedenie mimo územie Sovietskeho zväzu – a najmä veľmi originálna inscenácia Beethovenovho ''Fidelia'' (1936) v podaní menovaných inscenátorov.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Zrod Slovenského národného divadla: Paradoxy budovy, divadla, mesta {{!}} Musicologica|url=http://www.musicologica.eu/?p=1223|dátum prístupu=2019-04-09|jazyk=sk-SK|priezvisko=Lajcha|meno=Ladislav|dátum vydania=|vydavateľ=}}</ref>▼

Po roku 1938 sa situácia dramaticky zmenila. Prevažná väčšina českých umelcov musela urýchlene opustiť Slovensko. Napriek tomu si predstavenia udržali štandardnú profesionálnu úroveň. Popri talianskom prevádzkovom repertoári sa uvádzali aj náročnejšie operné diela súčasníkov, predovšetkým diela nemeckých skladateľov Wernera Egka ''Peer Gyn''t (1941), Eugena d’Alberta ''Nížina'' (1942) a ''Elektra'' od [[Richard Strauss|Richarda Straussa]] (1943). Ale i ''Chovančina'' od Modesta Petroviča Musorgského (1939), i keď bol slovenský štát v nepriateľskom vzťahu k Sovietskemu zväzu. V tomto období sa do popredia dostáva prvá generácia slovenských sólistov [[Janko Blaho]], Margita Česányiová, [[Mária Kišonová-Hubová]], Arnold Flögl, ako aj dirigenti Ladislav Holoubek a Tibor Frešo.▼

Po druhej svetovej vojne sa ujíma moci v Československu totalitný režim. Inscenačná podoba operného druhu sa násilne zjednodušuje v súlade s doktrínou tzv. socialistického realizmu. V nepriaznivej dobe sa uvádza jedno z najoriginálnejších diel slovenskej opernej literatúry, ''Krútňava'' od [[Eugen Suchoň|Eugena Suchoňa]] (1949). Autor ju musel po nepriaznivom prijatí zo strany štátnej moci prepracovať a zosúladiť dej s politickým očakávaním komunistického režimu. Miernejší politický nátlak po roku 1956 postupne uvoľňoval ruky autorom i inscenátorom a uvádzajú sa vrcholné diela [[Ján Cikker|Jána Cikkera]] ''Vzkriesenie'' (1962) a ''Mister Scrooge'' (1963). V päťdesiatych rokoch sa inscenačne vymedzuje režisér Miloš Wasserbauer, neskôr Miroslav Fischer a od roku 1964 najmä Branislav Kriška. Koncom šesťdesiatych rokov sa v repertoári objavujú aj diela klasikov dvadsiateho storočia Benjamina Brittena, Gian Carla Menottiho, Paula Hindemitha. Do sólistického ansámblu nastupujú Ondrej Malachovský, Gustáv Papp, Bohuš Hanák, neskôr Imrich Jakubek a Elena Kittnarová. ▼

Začiatkom sedemdesiatych rokov sa uskutočnila rekonštrukcia historickej budovy, preto bola opera nútená hrať v Divadle P. O. Hviezdoslava. Do historickej budovy sa vrátila v roku 1972. Normalizačné praktiky v opere mali len mierny dopad na slobodu tvorby, pokračovalo sa v zabehnutej práci s konzervatívnou dramaturgiou, pričom sa dôraz kládol na bežnú opernú prevádzku. Do divadla nastupujú mladí sólisti [[Peter Dvorský]] a Sergej Kopčák, ktorí sa postupne presadzujú na popredných svetových scénach. Pozoruhodné inscenácie Branislava Krišku ''Vec Makropulos'' (autor Leoš Janáček, 1973) a ''Osud zhýralca'' (Igor Stravinskij, 1982), ako i ''Rigoletto'' (Giuseppe Verdi, 1987) v réžii Mariána Chudovského a premiéra pôvodnej slovenskej opery Juraja Beneša ''Hostina'' (1984) umelecky obohacujú prevádzkový repertoár súboru. Tesne pred revolúciou sa predstaví režisér [[Jozef Bednárik]] s legendárnou inscenáciou opery [[Charles Gounod|Charlesa Gounoda]] ''Faust a Margaréta'' (1989), ktorú diriguje Oliver Dohnányi. Veľkým prínosom pre súbor v neskorej fáze normalizácie je litovský dirigent Jonas Alexa, ktorý naštuduje operu [[Piotr Iľjič Čajkovskij|Piotra Iľjiča Čajkovského]] ''Piková dáma'' (1989). ▼

Porevolučné obdobie sa zameriava v prvom rade na prispôsobenie sa novým trhovým podmienkam. Opera uvádza klasický repertoár, najmä romantické a veristické diela talianskej opernej literatúry, pričom sa dôraz kladie predovšetkým na vokálnu interpretáciu. Otváraním hraníc sa rozšírili možnosti aj v oblasti marketingu. Oslovujú sa diváci v susednom Rakúsku, ktorí v hojnom počte navštevujú operné predstavenia. Novú generáciu umelcov reprezentujú sólisti Miroslav Dvorský, Dalibor Jenis, Peter Mikuláš, Ľubica Rybárska a Ľubica Vargicová. Vážnou posilou pre súbor je angažovanie ruského tenoristu Sergeja Larina a opätovná spolupráca s dirigentom Ondrejom Lenárdom, ktorý ešte v predošlej epoche zaujal naštudovaním Verdiho opery ''Simon Boccanegra'' (1985).  ▼

Po roku 2002 začína vedenie Mariána Chudovského formovať novú dramaturgicko-inscenačnú koncepciu opery, ktorá sa sústreďuje na tvorivú dramaturgiu a progresívny inscenačný tvar. Uvádzajú sa diela súčasníkov, baroková opera a diela klasikov dvadsiateho storočia, okrem iného opera ''The Players'' [[Juraj Beneš|Juraja Beneša]] (2004). Inscenačný profil opery obohatí nová generácia režisérov. Zuzana Gilhuus inscenuje Händelovu ''Alcinu'' (2004) a Martin Bendik ''Hrad kniežaťa Modrofúza'' od [[Béla Bartók|Bélu Bartóka]] (2003), v hudobnom naštudovaní maďarského dirigenta Jánosa Kovácsa. Najvýraznejším počinom tohto obdobia je spolupráca so svetoznámym nemeckým režisérom Petrom Konwitschným, ktorý na scéne Opery SND obnovuje svoju legendárnu inscenáciu Čajkovského ''Eugena Onegina'' (2005) z Lipska. ▼