Robert Walser: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Schevka (diskusia | príspevky)
Založenie novej stránky o Robertovi Walserovi
Značky: prvá úprava redaktora bez zdroja nový článok bez náležitostí
(Žiaden rozdiel)

Verzia z 09:47, 24. apríl 2019

Robert Otto Walser (* 15. apríl 1878, Biel) - * 25. december 1956, Herisau) bol švajčiarsky spisovateľ píšuci po nemecky.

Robert Otto Walser
švajčiarsky spisovateľ píšuci po nemecky
Robert Walser koncom roku 1890
Robert Walser koncom roku 1890
Osobné informácie
Narodenie15. apríl 1878 (145 rokov)
 Biel/Bienne, Bern (kantón), Švajčiarsko
Úmrtie25. december 1956 (78 rokov)
 Herisau, Appenzell Ausserrhoden (kantón), Švajčiarsko
RodičiaAdolf (1833 – 1914) a Elisa (1839 – 1894)
Súrodencisestry Lisa (1875) a Fanny (1882), bratia Adolf (1869), Hermann (1870), Oscar (1872), Ernst (1873) a Karl (1877)
Odkazy
Robert Walser na robertwalser.ch
Projekt
Guttenberg
Robert Walser
(plné texty diel autora)
Spolupracuj na CommonsRobert Walser
(multimediálne súbory na commons)

Život

Robert Otto Walser sa narodil ako predposledné z ôsmich detí kníhviazača a majiteľa papiernictva Adolfa Walsera a jeho manželky Elisy Walserovej. Vyrastal dvojjazyčne na nemecko-francúzskom jazykovom pomedzí v meste Biel, kde navštevoval primárnu školu aj nižšie gymnázium, z ktorého musel pred maturitou odísť, lebo rodina si nemohla dovoliť platiť školné. V rokoch 1892 až 1895 sa pripravoval na povolanie bankového úradníka. V tom čase mu zomrela matka, ktorá bola duševne chorá. Veľmi blízky vzťah Roberta k matke neskôr podstatne ovplyvnil jeho tvorbu. Roku 1895 sa presťahoval do Stuttgartu k bratovi Karlovi. Zamestnal sa ako pisár a popritom sa neúspešne pokúšal stať hercom. Odmalička bol divadelným nadšencom; medzi jeho obľúbené hry patrili Zbojníci od Friedricha Schillera. So svojou nesmelou a uzavretou povahou však nemal najlepšie predpoklady pre herecké povolanie. O rok nato sa pešo vrátil do Švajčiarska a usadil sa v Zürichu. V nasledujúcich rokoch často menil zamestnávateľov, zväčša pracoval ako úradník a pisár, popritom sa začal venovať literárnej tvorbe. Roku 1898 mu v bernskom denníku Der Bund vyšlo šesť básní. Tak sa dostal do kruhov okolo časopisu Die Insel, kde mu postupne vychádzali básne, minidrámy a krátke prózy. Ako jeden z prvých po nemecky píšucich autorov zaviedol do literatúry motív úradníckej existencie. Hoci do roku 1905 sa zväčša zdržiaval v Zürichu, často striedal izby a žil na rôznych miestach, okrem iného v Thune, Solothurne, Winterthure, Mníchove a u sestry Lisy v Täuffelene. Roku 1903 absolvoval regrútsku školu a od leta robil asistenta inžinierovi a vynálezcovi Carlovi Dublerovi. Táto epizóda mu poskytla materiál na napísanie románu Pomocník (Der Gehülfe, 1908). Roku 1904 mu vydali vo vydavateľstve Insel prvú knihu Písomné práce Fritza Kochera (Fritz Kochers Aufsätze). V lete 1905 v Berlíne absolvoval služobnícky kurz a niekoľko mesiacov pracoval ako sluha na zámku Dambrau v Hornom Sliezsku. Tematika služobníctva sa tiahne celým jeho dielom – mimoriadne vyniká v románe Jakob von Gunten (1909). Začiatkom roka 1909 sa vrátil do Berlína, kde s pomocou brata Karla – maliara, knižného grafika a javiskového výtvarníka – vstúpil do literárnych, vydavateľských a divadelných kruhov. Za krátkych šesť týždňov napísal román Súrodenci Tannnerovci (Geschwister Tanner, 1907), o rok nato vydal svoj druhý román Pomocník a o ďalší rok tretí román Jakob von Gunten. Všetky vyšli vo vydavateľstve Bruna Cassirera, kde ako redaktor pôsobil Christian Morgenstern. Walser okrem románov písal krátke prózy, v ktorých majstrovsky zo subjektívneho pohľadu chudobného tuláka skicoval obľúbené hostince. Romány a krátke prózy vychádzali v rozličných novinách a časopisoch a stretli sa s veľmi priaznivým ohlasom. Z Walsera sa stal etablovaný autor, o jeho prózach sa pochvalne vyjadroval Robert Musil aj Kurt Tucholsky. Počas prvej svetovej vojny musel Walser nastúpil na vojenskú službu. Po otcovej smrti roku 1914 mu krátko nato zomrel brat Ernst, ktorého trápila dlhšia psychická choroba, a brat Hermann, ktorý si siahol na život. Ocitol sa v izolácii, vojna ho navyše odrezala od Nemecka. Napriek usilovnému písaniu ako spisovateľ na voľnej nohe ledva vyžil. Vydal množstvo drobných próz, ktoré uverejňoval v nemeckých a švajčiarskych novinách a časopisoch, výber z nich vyšiel vo zväzkoch Články (Aufsätze, 1913), Príbehy (Geschichten, 1914), Drobné básne (Kleine Dichtungen, 1915), Krátke prózy (Prosastücke, 1917), Malé prózy (Kleine Prosa, 1917), Život básnika (Poetenleben, 1917), Komédia (Komödie, 1919) a Jazerná krajina (Seeland, 1920). Jediným dlhším textom tohto obdobia bola Prechádzka (Der Spaziergang, 1917). Walser, odjakživa nadšený vandrovník, začal podnikať dlhé pešie túry, často aj nočné a veľmi vyčerpávajúce. V jeho prózach sa striedali texty z pohľadu pocestného s hravými článkami o spisovateľoch a umelcoch. Na svojich potulkách si precvičoval istú formu pozornosti: „Človek na prechádzke si musí nanajvýš pozorne a láskyplne všímať a študovať každú najmenšiu živú vec, či už je to dieťa, pes, komár, motýľ, vrabec, červík, kvetina, muž, dom , strom, ker, slimák, myš, oblak, kopec, list alebo len biedny odhodený zdrap papiera, na ktorý možno napísal svoje prvé kostrbaté písmenká nejaký roztomilý školák.“ V roku 1921 sa presťahoval do Bernu, kde niekoľko mesiacov pracoval ako pomocná sila v Štátnom archíve. Do tohto obdobia spadá vznik strateného románu Theodor. V Berne žil veľmi utiahnuto a prenajímal si zariadené izby, ktoré často menil. Za dvanásť rokov ich vystriedal šestnásť. Začiatkom roka 1929 sa duševne zrútil, trpel halucináciami a úzkosťami a na radu psychiatra a naliehanie sestry Lisy nakoniec nie úplne presvedčený súhlasil s umiestnením v Liečebnom ústave Waldau pri Berne. Tam sa mu stav stabilizoval a Walser ďalej tvoril a publikoval, hoci s prestávkami a oveľa menej ako v predchádzajúcich rokoch. Pritom používal spôsob písania, ktorý nazval „ceruzkovou metódou“, ku ktorej sa uchýlil už okolo roku 1924. Básne a prozaické texty zvané mikrogramy písal miniatúrnym sütterlinovým písmom, ktorého písmená zriedka presahovali dva milimetre. Následne ich pred tlačou opravoval a prepisoval perom. Až keď Walsera roku 1933 proti jeho vôli premiestnili do Liečebného a ošetrovateľského ústavu Herisau v rodnom kantóne, a pravdepodobne aj preto, že v Nemecku sa po prevzatí moci národnými socialistami podstatne zúžil trh na vydávanie jeho textov, Walser prestal písať, hoci mal k dispozícii izbu na literárnu činnosť. Rovnako ako ostatní pacienti ústavu vyrábal papierové vrecúška a upratoval. Vo voľnom čase rád čítal zábavnú literatúru. V ústave ho od roku 1936 navštevoval jeho obdivovateľ a neskorší poručník, švajčiarsky spisovateľ a mecenáš Carl Seelig s úmyslom presvedčiť ho, aby sa vrátil na literárnu dráhu. Neskôr v knihe Potulky s Robertom Walserom (Wanderungen mit Robert Walser, 1957) opísal ich rozhovory z tohto obdobia. Carl Seelig s pokúšal takmer zabudnutého autora znova dostať do povedomia čitateľov novými vydaniami jeho diel. Po smrti Walserovho brata Karla (1943) a sestry Lisy (1944) sa stal jeho poručníkom. Walser, ktorý bol síce čudák, ale dávno nevykazoval známky duševnej choroby, opakovane odmietal ústav opustiť. Walser obľuboval dlhé, osamelé potulky. Na prechádzke po zasneženom svahu nad mestom Herisau na Vianoce 1956 mu zlyhalo srdce. Fotografie mŕtveho spisovateľa na snehu pripomínajú podobnú scénu s mŕtvym básnikom Sebastianom z prvého románu Súrodenci Tannerovci.

Referencie


Súvisiace články

Externé odkazy