Ždiar: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
TeslaBot (diskusia | príspevky)
d Komunálne voľby 2018: starosta
Tatransky (diskusia | príspevky)
rozšírenie
Riadok 16:
| Zemepisná dĺžka = 20.2621
| Nadmorská výška = 896
| Prvá zmienka = 14091590
| Starosta = Pavel Bekeš<ref name="zoznam-starostov">{{Zoznam starostov a primátorov|2018}}</ref>
| Politická strana = [[Nezávislý kandidát|nezávislý]]
Riadok 41:
 
== História ==
Pôvodne niektorí historici uvádzali, že obec vznikla v roku [[1282]] ako ''Stragar'', teda územie, ktoré daroval kráľ [[Ladislav IV. (Uhorsko)|Ladislav IV.]] 12. júla 1282 Kozmovi, Mikulášovi a Štefanovi, synom Zumbotha a komesovi Arnoldovi, synovi Detrichga za ich zásluhy. Išlo o zem ''Stragar'' a Čierny les v Spišskej stolici. Na konci donačnej listiny sa uvádza opis hraníc. Podľa historika Branislava Varsíka treba túto zem stotožniť s dnešnými [[Bušovce|Bušovcami]] a nie so Ždiarom. Pôvodne sa na tomto území usádzalo valašské obyvateľstvo, ktoré hospodárilo na ľubovnianskom panstve zálohovanom Poľsku. Juraj Horvát z [[Plaveč (okres Stará Ľubovňa)|Plavča]] po roku [[1584]] odkúpil od A. Laského panstvo [[Nedeca]] a stal sa najväčším feudálom na [[Spiš]]i. Patrili mu aj pozemky, na ktorých hospodárili, klčovali lesy a pásli dobytok roztrúsení osadníci. Juraj Horvát na základe nového kopaničiarskeho práva ich donútil, aby sa usadili a začali obrábať pôdu na vopred vymedzených pozemkoch. Vznik obce sa datuje na začiatok druhej polovice 16. storočia. Ždiar zakladal František Lužinský, kastelán zemepánov Horvátovcov. V roku [[1590]] bol Ždiar malým stálym sídliskom valašského obyvateľstva. Údajne do vypálených lesov prišlo 13 rodín, ktoré si územie rozdelili na 13 častí. A to tak, že krížom cez potok urobili 13 rovnakých lesných priesekov, a tak vytvorili hranice. <ref name="Kollárová">{{Citácia knihy| priezvisko = Kollárová a kolektív| meno = Zuzana | odkaz na autora = | titul =Dejiny Ždiaru a Tatranskej Javoriny| vydanie = 1| vydavateľ = Obecný úrad v Ždiari| miesto = Ždiar| rok = | ibsn = 80-968242-7-9 | kapitola = | strany = 229| jazyk = }}</ref> Pozemky, na ktorých hospodárili mali pomerne veľkú rozlohu. Vďaka nim sa osada roztiahla do dĺžky {{km|6|m}}. V druhej polovici 16. storočia dolinu okolo potoka osídľovali pastieri a uhliari z okolitých dedín, najmä z [[Lendak]]u. Vypaľovali les, rozširovali pastviny. Túto činnosť nazývali „žiarenie“ lesa. Preto sa obec nazývala Žiar. V dokumente z roku [[1773]] sa spomína ako Ždyar. V roku [[1808]] sa používal názov Žjar.
Územie, na ktorom vznikla, sa spomína v listine z roku [[1282]] ako ''Stragar''. Pôvod tohto názvu nie je známy. Pozemky v tejto oblasti do roku [[1470]] vlastnil magister Gallus – Kotroš jeho dediči [[Gregor František Berzevici|Berzevicovci]] z [[Veľká Lomnica|Veľkej Lomnice]]. V druhej polovici 16. storočia dolinu okolo potoka osídľovali pastieri a uhliari z okolitých dedín, najme z [[Lendak]]u. Vypaľovali les, rozširovali pastviny. Túto činnosť nazývali „žiarenie“ lesa. Preto sa obec, ktorú založil kastelán František Lužinský na začiatku 17. storočia, nazývala ''Žiar''. V dokumente z roku [[1773]] sa spomína ako ''Ždyar''. V roku [[1808]] sa používal názov ''Žjar''. Obec vznikla počas [[Šoltýska kolonizácia|šoltýskej kolonizácie]] na [[Valašské právo|vlašskom práve]]. Do vypálených lesov prišlo 13 rodín, ktoré si územie rozdelili na 13 častí. A to tak, že krížom cez potok urobili 13 rovnakých lesných priesekov, a tak vytvorili hranice. Pozemky mali pomerne veľkú rozlohu. Vďaka nim sa osada roztiahla do dĺžky {{km|6|m}}. Počas druhej kolonizačnej vlny boli rozparcelované bočné doliny a priľahlé vrchy. Časť pasienkov obyvatelia premieňali pomocou motýk na role. Keď sa zdokonalili poľnohospodárske nástroje a začal sa používať pluh, zmenilo sa motykové hospodárstvo na pluhové. Motykové hospodárstvo bolo typické pre vyspokopoložené osady, tak vznikali izolované lazy, samoty, „šále“ a „cholvarky“. Na nových parcelách v Bacheldovej doline a pod Antošovským vrchom, v Pavlovskej doline, Blaščatskej doline, Bartušovej a Monkovej doline a na Sladičovskom vrchu vzniklo niekoľko osád, ktoré partia administratívne k obci.<ref name="Lacika" /><ref name="Olejník">{{Citácia knihy| priezvisko = Olejník| meno = Ján | odkaz na autora = Ján Olejník | titul =Ľud pod Tatrami| vydanie = 1| vydavateľ = Osveta| miesto = Bratislava| rok = 1978| isn = 70 -055-78 | kapitola = | strany = 229| jazyk = }}</ref>
 
Územie, na ktorom vznikla, sa spomína v listine z roku [[1282]] ako ''Stragar''. Pôvod tohto názvu nie je známy. Pozemky v tejto oblasti do roku [[1470]] vlastnil magister Gallus – Kotroš jeho dediči [[Gregor František Berzevici|Berzevicovci]] z [[Veľká Lomnica|Veľkej Lomnice]]. V druhej polovici 16. storočia dolinu okolo potoka osídľovali pastieri a uhliari z okolitých dedín, najme z [[Lendak]]u. Vypaľovali les, rozširovali pastviny. Túto činnosť nazývali „žiarenie“ lesa. Preto sa obec, ktorú založil kastelán František Lužinský na začiatku 17. storočia, nazývala ''Žiar''. V dokumente z roku [[1773]] sa spomína ako ''Ždyar''. V roku [[1808]] sa používal názov ''Žjar''. Obec vznikla počas [[Šoltýska kolonizácia|šoltýskej kolonizácie]] na [[Valašské právo|vlašskom práve]]. Do vypálených lesov prišlo 13 rodín, ktoré si územie rozdelili na 13 častí. A to tak, že krížom cez potok urobili 13 rovnakých lesných priesekov, a tak vytvorili hranice. Pozemky mali pomerne veľkú rozlohu. Vďaka nim sa osada roztiahla do dĺžky {{km|6|m}}. Počas druhej kolonizačnej vlny boli rozparcelované bočné doliny a priľahlé vrchy. Časť pasienkov obyvatelia premieňali pomocou motýk na role. Keď sa zdokonalili poľnohospodárske nástroje a začal sa používať pluh, zmenilo sa motykové hospodárstvo na pluhové. Motykové hospodárstvo bolo typické pre vyspokopoloženévysokopoložené osady, tak vznikali izolované lazy, samoty, „šále“ a „cholvarky“. Na nových parcelách v Bacheldovej doline a pod Antošovským vrchom, v Pavlovskej doline, Blaščatskej doline, Bartušovej a Monkovej doline a na Sladičovskom vrchu vzniklo niekoľko osád, ktoré partia administratívne k obci.<ref name="Lacika" /><ref name="Olejník">{{Citácia knihy| priezvisko = Olejník| meno = Ján | odkaz na autora = Ján Olejník | titul =Ľud pod Tatrami| vydanie = 1| vydavateľ = Osveta| miesto = Bratislava| rok = 1978| isn = 70 -055-78 | kapitola = | strany = 229| jazyk = }}</ref>
 
Administratívne patril Ždiar do Spišskej župy. Od 18. storočia do Magurského okresu. Neskôr od 1. mája [[1884]] do Kežmarského okresu. Okrem hospodárenia na pôde a v lesoch sa niektorí obyvatelia Ždiaru zaoberali pašeráctvom, pytliactvom a zbojníctvom. Známa je aj "cesta zlodejov", ktorá po prvej svetovej vojne dostala meno [[Cesta Slobody]]. viedla od Ždiaru cez [[Tatranské Matliare]], do [[Starý Smokovec|Starého Smokovca]] a ďalej okolo [[Vyšné Hágy|Vyšných Hágov]] do [[Štrba|Štrby]] a [[Východná|Východnej]]. Kráľom tatranských pytliakov bol Jonek Lysý z [[Tatranská Javorina|Javoriny]], ktorý údajne najradšej poľoval na [[Kamzík vrchovský tatranský|kamzíky]] a [[Svišť tatranský|svište]].<ref name="Kollárová" />
 
== Architektúra ==