Dogma: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d +ref |
|||
Riadok 15:
== Teologická definícia ==
Dogma je „záväzná výpoveď učenia v ktorej je, pre rímskych katolíkov, cirkevne stavoveným spôsobom rečou súčasne dejinne vyložená pravda Zjavenia, korá sa vzťahuje na
| priezvisko = Beinert
| meno = Wolfgang
Riadok 30:
}}</ref>
[[1. vatikánsky koncil]] výslovne učí: ''Božskou a katolíckou vierou treba veriť všetko to, čo je obsiahnuté v Božom slove napísanom alebo ústne zachovanom a čo
K formálnemu pojmu dogmy, podľa ''Rímsko-katolíckej cirkvi,'' patria dva rozhodujúce momenty. Pravda musí byť:▼
▲K formálnemu pojmu dogmy patria dva rozhodujúce momenty. Pravda musí byť:
# Bohom zjavená
#''Rímsko-katolíckou
[[Pravoslávna cirkev (východná Európa)|Pravoslávie]] tvrdí, že dogma „označuje neodvratnú pravdu, ktorá je predkladaná k viere a je pre kresťanov všeobecne záväzná“.<ref>{{Citácia knihy
Řádek 52 ⟶ 53:
=== Bohom zjavená pravda ===
Dogmatický výrok musí patriť k Božiemu, úradnému, kresťanskému zjaveniu (na rozdiel od súkromného zjavenia) a preto musí byť obsiahnutý v Božom slove (bezprostredné formálne zjavenie). Dotyčná zjavená pravda musí byť explicitne alebo implicitne Bohom zjavená a preto sa musí nachádzať v prameňoch zjavenia - v Písme alebo, podľa ''Rímsko-kkatolíckej cirkvi,'' v Tradícii.
Pravda môže byť zjavená explicitne, ale aj implicitne. Za zjavené treba považovať nielen tie pravdy a udalosti, u ktorých sa to stalo explicitne, napr.: ''A Slovo sa telom stalo'' (Jn 1,14), ale aj také, ktoré sú v Božom zjavení implicitne, ako časť v celku, takže ich možno jednoduchým výkladom zo Zjavenia vyvodiť. Tak v explicitne zjavenom ústrednom článku viery: ''Syn Boží sa stal človekom'', je zahrnutá ďalšia zjavená pravda: ''Vtelený Syn Boží má ľudské telo a dušu''.
Nezjavená pravda nemôže byť
===
Dogmatický výrok musí byť výslovne a definitívne predložený
Dogma sa vo svojom absolútnom a zaväzujúcom nároku obracia na podstatu slobodného človeka. Je teda pravdou, ktorú možno správne počuť a pochopiť len v slobodnom rozhodnutí úkonu viery. Človek má však vždy ''dogmatickú'' existenciu, nakoľko ako duch nemôže bez sebazničenia poprieť určité pravdy (aj historického charakteru), i keď sú možno v ňom dané v predvedeckej alebo aj implicitnej podobe. Dejinné zjavenie a jeho prijatie nie je teda v rozpore s prirodzenosťou človeka, podstatu dogmy nemožno odvodzovať jedine z abstraktného pojmu možného oznámenia pravdy Bohom, ale z toho, čo Boh skrze Krista fakticky človeku povedal a o človeku ustanovil:
* zjavenie nie je iba reč, ale aj udalosť spásy, nakoľko sa Boh sám
* táto autokomunikácia Boha dosiahlo svoje konečné, eschatologické štádium (zjavenie je uzavreté);
* dogma má podstatne cirkevný a oficiálny charakter, pretože samo zjavenie, ktoré je jej podkladom, bolo adresované Cirkvi; na druhej strane dogma hmatateľne ukazuje jednotu Cirkvi a tým je formou trvalej platnosti Božieho slova, adresovaného
* dogma je aj život, nakoľko sa v nej uskutočňuje Božie
== Referencie ==
| |||