Bibličtina: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d kat |
typo(s) |
||
Riadok 3:
Pravopis bibličtiny sa od staršieho Husovho pravopisu odlíšil úpravou diakritických znamienok, písaním y a ý a iných písmen (mäkčene, u za pôvodné uo, y, ý po c, z, s, napr. cyzý, sýla atď.).
Bibličtinu s takýmto pravopisom prevzali na Slovensku už v 16. stor. slovenskí evanjelici ako bohoslužobný jazyk. Do [[18. storočie|18. stor.]] bibličtinu so slovenskými prvkami používali ako jeden zo spisovných jazykov mnohí slovenskí vzdelanci oboch vyznaní. V bibličtine vyšlo viac vydaní spevníka Cithara sanctorum (Tranoscius [[1636]]), katechizmov a iných náboženských evanjelických kníh. V období protireformácie po [[bitka na Bielej hore|bitke na Bielej hore]] českí exulanti na Slovensku sa starali o dodržiavanie normy spisovnej bibličtiny v tlačených publikáciách. Niektorí slovenskí evanjelickí vzdelanci sa v určitých obdobiach prikláňali viac k jej slovakizovanej, ľudu
V 18. stor. sa novým vydaním biblie (Halle [[1722]]) a ďalších kníh ([[Daniel Krman]], [[Matej Bel]] a ďalší) upevnilo sa u slovenských evanjelikov používanie bibličtiny, kým katolíci najmä v trnavskom kultúrnom centre slovakizovanie bibličtiny ďalej prehĺbili (západoslovenská kultúrna slovenčina), a od [[1787]] používali bernolákovčinu.
V roku [[1803]] bola pri evanjelickom lýceu v Bratislave založená osobitná Katedra ŕeči a literatúry česko-slovenské spojená s Ústavom ŕeči s literatúry česko-slovenskej. Viedol ju [[Juraj Palkovič (1769 – 1850)|J. Palkovič]]. V knihách a časopisoch, ktoré vydával v bibličtine, bránil bratský pravopis. Časť slovenských
Bibličtina na slovensku sa v [[19. storočie|19.]] a [[20. storočie|20. stor.]] udržala v evanjelických náboženských obradoch, čiastočne v evanjelickej náboženskej pisbe.
| |||