Okruhy T1 fungujú na 1.544 [[Mbit/s]]. Tieto okruhy boli pôvodne kódované bipolárnym [[Alternate_Mark_Inversion|AMI]] kódom. AMI nemalo dostatočný rozsah a vyžadovalo si nasadenie [[opakovač]]ov na dlhých okruhoch, čím tieto spotrebúvali množstvo energie.
Prvé pokusy použiť DSL technológiu na vyriešenie tohto problému boli vykonané v USA za použitia kódovania [[2B1Q]]. Táto modulácia umožnňovala prenosovú rýchlosť 784 [[kbit/s]] po jedinej krútenej dvojlinke. Nová technológia pritiahla pozornosť priemyslu, ale nebola celosvetovo nasaditeľná kvôli rozdielom medzi štandardmi T1 a E1. [[ITU]] vtedy vyvinula nový štandard pre HDSL, použitím modulácie CAP ([[Carrierless Amplitude Phase Modulation]]), ktorá dosahovala maximálnu šírku pásma 2.0 Mbps použitím dvoch prárov medených vedení.
HDSL umožnila telekomunikačným spoločnostiam nasadzovať T1 na väčšie okruhy. Pôvodné marketingové označenie bolo Non Repeated T-1, s dĺžkou kábla 12 000 stôp po feet po kábli s hrúbkou 24 [[American wire gauge|gauge]]. Hrúbka kábla má vplyv na vzialenosť. Predĺžiť vzdialenosť je možné pomocou opakovača. Je možné použiť najviac štyri opakovače, čim sa dosiahne dĺžka 60 000 stôp (asi 20 km). To znížilo údržbové náklady v porovnaní s použitím AMI kódu, kde bolo treba použiť opakovače pri každom útlme o 35 dB (približne každú míľu).
with a distance of 12k feet po kábli s hrúbkou 24 [[American wire gauge|gauge]]. Hrúbka kábla má vplyv na vzialenosť. To allow for longer distances, a repeater can be used. The repeater actually terminates the circuit and regenerates the signal. Up to four repeaters can be used for a reach of 60k feet (about 20 km). This reduced the cost of maintenance when compared with AMI-based repeaters that had to be used at every 35 db of attenuation (about 1 mile).
