Eugen Csiffáry: Rozdiel medzi revíziami

| Podpis = <!--Csiffáry presnýJenő názovaláírása súboru na Commons -->1941.jpg

Otec Augustín Csiffáry (1866-1936), matka Hermina Csiffáry (1863-1934). Študoval v [[Ostrihom]]e na gymnáziu u benediktínov<ref>Hollósi, R. 1908: Értesítő a pannonhalmi Sz. Benedek-rend esztergomi kath. főgimnáziumáról 1907-1908. Esztergom, 60.</ref>, kde ukončil aj pedagogickú školu. Pred [[prvá svetová vojna|prvou svetovou vojnou]] slúžil v Nitre a v Leviciach. V januári 1915 dostal miesto na paňanskej škole, zložil prísahu, avšak ďalší mesiac bol odvedený. 15. mája narukoval ako dobrovoľný rotmajster s vyznamenaním k 14. honvédskemu pešiemu pluku. Pravdepobne bol v nitrianskych kasárňach. 1. novembra 1915 ako kandidát na dôstojníka v zálohe získal hodnosť.<ref>Rendeleti Közlöny a Magyar Királyi Honvédség számára - Személyes Ügyek 44/140, 2642 (1917. október 27.)</ref> 7. januára 1916 sa dostal ako veliteľ oddielu k 312. pešiemu pluku na ruský front. 5 km južne od Oliky sa zúčastnil vo vojenských protioperáciachoperáciach proti [[Brusilovova ofenzíva|Brusilovovej ofenzíve]]. 5. júna 1916 so svojim oddielom kryl ústup pluku, resp. za svoj postoj počas protiútoku 16. júna získal veľkú striebornú medailu za statočnosť. Bol pri tom zranený na ľavej ruke, dočasne mu ochrnuli prsty. Rehabilitoval sa vo vojenskej nemocnici v Bratislave. 1. februára bol povýšený do hodnosti poručík.<ref>Rendeleti Közlöny a Magyar Királyi Honvédség számára - Személyes Ügyek 44/172, 3324 (1917. december 29.; 669.1 rangszám); [[Budapesti Közlöny]] 52/1, 4 (1918. január 1.)</ref> V decembri 1917 sa hlásil dobrovoľne, najprv sa dostal na rumunský, neskôr s celým práporom na talianský front k 41. spoločnému pešiemu pluku. Ich stanovište bolo do 26. novembra 1917 oproti [[Gorizia|Gorizii]] na vrchu [[San Marco]] (Markov hrib). Bol zranený a liečil sa v nemocnici. Následne bol preškolený na guľomet a medzi marcom a júnom 1918 sa zúčastnil výcviku (kurz) prieskumných pilotov vo [[Wienerneustadt]]e. Potom sa dostal na front pri Piave k 314. honvédskemu pešiemu pluku ako rotmajster guľometníkov. Vrátil sa domov cestou trvajúcou od 3. júna do 16. novembra.