Otvoriť hlavné menu

Zmeny

→‎Východný front: pravopis (pomlčka a spojovník, zahájiť???, vrchný a hlavný je rozdiel, písanie veľkých a malých písmen pri názvoch)
Už v poslednej tretine [[19. storočie|19. storočia]] sa začali vytvárať spojenecké bloky imperiálnych veľmocí. Základ týmto blokom položilo spojenectvo [[Nemecké cisárstvo (1871 – 1918)|Nemeckého cisárstva]] a [[Rakúsko-Uhorsko|Rakúsko-Uhorska]], tzv. [[Dvojspolok]] z roku [[1879]], ku ktorému sa roku [[1882]] pripojilo [[Talianske kráľovstvo (1861 – 1946)|Talianske kráľovstvo]] ([[Trojspolok (prvá svetová vojna)|Trojspolok]]). Trojspolok dotvorilo podpísanie zmluvy s [[Rumunské kráľovstvo|Rumunskom]] v roku 1883. [[Francúzsko]] a [[Rusko]] podpísali spojeneckú zmluvu v roku [[1892]] tzv. Dvojdohoda. V roku [[1904]] sa zblížilo [[Anglicko]] a [[Francúzsko]] a podpísali srdečnú dohodu (''entente cordiale''). Dotvorenie druhého vojenského bloku – [[Dohoda (prvá svetová vojna)|Dohody]] (=Trojdohody) sa ukončilo podpísaním rusko-anglickej zmluvy v roku [[1907]].
 
Vojne predchádzal rad konfliktov a diplomatických kríz medzi veľmocami, tiahnúcich sa od konca 19. storočia. Patria medzi ne napríklad [[fašodská kríza]] v [[Sudán]]e v roku 1898, [[druhá búrska vojna]] v [[Južná Afrika (štát)|Južnej Afrike]] v rokoch (1899 – 1902), [[rusko-japonská vojna]] na [[Ďaleký východ (Ázia)|Ďalekom východe]] v rokoch (1904 – 1906), [[marocké krízy]] (1905 a 1911) a [[talianska invázia do Líbye]] (1911), ktoré boli dôsledkom súperenia medzi veľmocami. Iné ako napríklad udalosti na Balkáne súvisiace s Rakúsko-Uhorskouuhorskou anexiou [[Bosna a Hercegovina|Bosny a Hercegoviny]] (1908 – 1909), alebo obsadenie Alsaska a Lotrinska Nemeckom (1871) mali charakter dlhodobejších problémov.<ref name="Newton,2005"/>
 
[[Súbor:Gavrilo Princip captured in Sarajevo 1914.jpg|náhľad|vľavo|Zatknutie Gavrila Principa po atentáte na Františka Ferdinanda]]
Svoje pohnútky prena vstup do vojny mali všetky vtedajšie európske mocnosti, najväčšiu aktivitu v tomto smere však viedlo Nemecké cisárstvo. Nemecko prišlo už na konci prvého desaťročia [[20. storočie|20. storočia]] k záveru, že je na vojnu pripravené, lepšie vyzbrojené ako ostatné mocnosti, a že čím skôr vojna vypukne, tým lepšie pre Nemecko. Sami začať vojnu sa však Nemci z vnútropolitických aj vonkajších politických dôvodov neodvážili. Obzvlášť vystupovala proti nemecká sociálno-demokratická strana.
 
Vhodná zámienka sa nemeckým vládnucim kruhom naskytla v júni [[1914]], kedy rakúsko-uhorská armáda uskutočnila v [[Bosna|Bosne]] veľké vojenské manévre. Obyvatelia [[Bosna a Hercegovina|Bosny a Hercegoviny]] sa nechceli zmieriť s nedávnym pripojením ich územia k Rakúsko-Uhorsku a ich odboj podporovalo [[Srbsko]]. Manévre sa provokatívne konali pri srbských hraniciach. Následník trónu [[František Ferdinand d’Este]] ako vrchnýhlavný inšpektor rakúsko-uhorskej armády prišiel na manévre a na ich záver okázalo navštívil [[Sarajevo]], hlavné mesto [[Bosna|Bosny]]. [[28. jún]]a [[1914]] zastrelil [[František Ferdinand d’Este|Františka Ferdinanda]] s manželkou [[Žofia Chotková|Žofiou Chotkovou]] počas cesty autom po [[Sarajevo|sarajevskom]] nábreží mladý študent [[Gavrilo Princip]], člen srbskej teroristickej organizácie [[Mladá Bosna]]. Následník trónu nebol v Rakúsko-Uhorsku obľúbený, jeho vražda však bola vhodnou príležitosťou kna rozpútaniurozpútanie vojny. [[Nemecko]] začalo poukazovať na vplyv „[[Rusko|ruského]] barbarstva“ na Balkáne a naliehalo na [[Rakúsko-Uhorsko]], aby postupovalo tvrdo a sľúbilo mu svoju všestrannú podporu.
 
== Začiatok vojny a účastníci ==
 
=== Východný front ===
Druhá trhlina sa objavila na východnom fronte. Rusko zaútočilo skôr ako sa čakalo. Ruské vojská prv ako dokončili mobilizáciu, zaútočili proti [[Východné Prusko|Východnému Prusku]] (časť Nemecka), porazili slabé nemecké vojská pri Gumbinnene ([[Gusev]]) a postupovali k Baltskému moru. Kvôli kritickej situácii na východnom fronte vymenoval nemecký cisár za veliteľa východného frontu [[Paul von Hindenburg]]a, za náčelníka štábu [[Erich Ludendorff|E. Ludendorffa]] a presunul päť divízií zo západného frontu na východ. Hindenburgovi a Ludendorffovi sa podarilo po víťaznej [[bitka pri Tannenbergu|bitke pri Tannenbergu]] (23.-31. augusta) zatlačiť ruské vojská späť a vytlačil ich z celého východného Pruska. Napriek tomuto úspechu bolo jasné, že pôvodný nemecký plán bleskovej vojny sa už nepodarí uskutočniť.
 
Aj na rakúsko-uhorskom úseku východného frontu, na tzv. [[halič]]skom fronte, postupovali spočiatku ruské vojská veľmi rýchlo a v novembri 1914 prenikli za Karpaty na územie východného Slovenska. V Karpatoch prebiehali boje počas celej zimy až do mája 1915. V tejto súvislosti prenikli ruské vojská na územie Slovenska (jediné boje prvej svetovej vojny na Slovensku) a obsadili východoslovenské mestá [[Bardejov]], [[Svidník]], [[Stropkov]], [[Medzilaborce]], [[Snina|Sninu]] a [[Humenné]]. Časť slovenskej inteligencie vtedy počítala s oslobodením Slovenska Rusmi a pripravovala vznik česko-slovenského štátu. Z Česka (ku ktorého severovýchodným hraniciam sa Rusi tiež priblížili) zas v decembri emigroval [[Tomáš Garrigue Masaryk]]. Až v súvislosti s nemeckým protiútokom sa podarilo aj Rakúsko-Uhorsku zatlačiť ruskú armádu za Karpaty, a od konca roku 1914 aj na východnom fronte prešla vojna na určitý čas do zákopov.
 
=== Srbský front ===
Na srbskom fronte malo spočiatku iniciatívu Rakúsko-Uhorsko. Hlavný veliteľ rakúsko-uhorských vojsk bojujúcich proti Srbsku a Čiernej hore bol ponemčený Slovinec, Oskar Potiorek. Rakúsko – Uhorská-uhorská ríša útočila na [[Srbské kráľovstvo]] tromi armádami čítajúcimiv počte okolo 220 tisíc dobre vyzbrojených mužov. Srbská armáda čítalav počte okolo 180 tisíc menej dobre vyzbrojených mužov. VrchnýHlavný veliteľ srbskej armády bol [https://www.bastabalkana.com/2017/08/sta-je-radio-vojvoda-stepa-stepanovic-nakon-rata/ Stepa Stepanović]. Prvé rakúske vojnové operácie proti Srbsku sa začali 12. augusta na rieke Drina na severných rakúsko – srbskýchrakúskosrbských hraniciach (ktoré rieka tvorila). Bojovali tu rakúska tretia armáda pod vedením veliteľa von Franka a srbská piata armáda pod vedením Pavla Jurisića Šturma. Rakúskym vojskám sa po krvavých bitkách, v ktorým zahynulo viac rakúsko-uhorských než srbských vojakov, podarilo prekročiť rieku Drinu až 14. augusta. Potom, čo sa k srbskej tretej armáde pridala aj novo zmobilizovaná druhá armáda pod vedením generála Stepanovića, sa srbským vojskám podarilo vyhrať bitku pri Ceri trvajúcu od 15. až do 24. augusta a následne zatlačiť rakúske vojská späť za hranice. Stepan Stepanović bol z generála povýšený na poľného [[maršal]]a (vojvodu).
 
Keď sa ruské vrchné velenie dozvedelo o tomto úspechu srbských vojsk, požiadalo srbské vrchné velenie, aby podniklo ofenzívu proti Rakúsko-Uhorsku a uľahčilo tak Rusom dobýjanie Rakúsko-Uhorska. Tak sa aj 26. augusta stalo. Srbské vrchnéhlavné velenie naplánovalo ofenzívu do [[Bosna a Hercegovina|Bosny a Hercegoviny]] (vtedy ešte patriacej Rakúsko-Uhorsku). Do ofenzívy sa zapojila aj [[Čierna Hora|Čierna hora]]. Srbské a čiernohorské vojská prekročili rieku Drinu na juhu na srbsko-bosnansko-čiernohorských hraniciach. Srbské a čiernohorské vojská sa prebíjali rakúskymi vojskami. Dobyli Jahorinu a nakoniec sa dostali až do [[Pale]]. V októbri boli srbské a čiernohorské vojská zatlačené rakúsko-uhorskou protiofenzívou späť za hranice. Ešte tri dni po začatí ofenzívy do Bosny, sa podarilo srbskej prvej a druhej armáde prekročiť na severe Srbska rieku Drinu pri [[Sriem (historické územie)|Sreme]] a udržať obranné pozície proti rakúskym vojskám. Tým sa posilnila aj obrana [[Belehrad]]u (ktorý nanešťastie pre Srbov ležal na hranici s Rakúsko-Uhorskom (Rakúsko-Uhorsku vtedy patrila celá [[Vojvodina]])). Ale keďže rakúsky nátlak vzrastal, poľný [[maršal]] Putnik sa rozhodol stiahnuť prvú srbskú armádu zo Sremu, aj keď s týmto aktom srbské vrchnéhlavné velenie veľmi nesúhlasilo. Ukázalo sa, že Srbsko a Čierna Hora sú schopné viesť ofenzívy proti európskym mocnostiam. Veliteľ rakúsko-uhorskej armády pri Sreme, Alfred Kraus priznal, že srbská armáda spôsobila rakúskej armáde štatisticky väčšie straty, než ruská, talianska či rumunská armáda.  
 
Počet rakúsko-uhorských vojakov sústrediacich sa na dobytie Srbska i Čiernej Hory sa zvýšil na 400 tisíc vojakov a takisto Srbská armáda začala čítať okolo 270 tisíc mužov. Menšie boje stále pokračovali a keďže nastala zima, srbskí vojaci boli vyčerpanejší a znížila sa im morálka, pretože nemali dostatočné zimné vojnové vybavenie a ukazovali sa v určitých chvíľach aj nedostatky munície. Toho sa rakúsko-uhorské vrchnéhlavné velenie rozhodlo využiť a zorganizovalo veľkú ofenzívu na územie Srbska. Tá sa začala v druhej polovici októbra. Ofenzíva bola naplánovaná postupom rakúskych vojsk zo severnej časti Srbska. Zo začiatku bola úspešná, srbské vojská sa podarilo zatlačiť hlbšie srbským územím. Rakúsko-uhorské vojská okupovali skoro celý severozápad Srbského kráľovstva. Srbskí vojaci strácali morálku a preto ich musel povzbudiť dokonca sám srbský kráľ, Peter Alexander. V najťažšom momente bol generál [http://www.blic.rs/riznica/istorije/zivojin-misic-srbin-koji-je-postao-jedan-od-najvecih-vojskovoda-svog-vremena/crshtmq Živojin Mišić] nasadený ako veliteľ prvej srbskej armády. Srbské vojská ako-tak držali líniu pri rieke Kolubara ([http://www.telegraf.rs/vesti/1084364-bitka-za-kolubaru-kako-je-od-poplava-spasen-najvazniji-srpski-rudnik-video bitka o Kolubaru]). Aby srbské vojská mohli túto líniu udržať, rozhodlo sa vrchnéhlavné velenie evakuovať srbské vojská z Belehradu a použiť ich pri obrane fronty. Keď bol Belehrad vyprázdnený od srbských vojsk, rakúsko-uhorská armáda ho začala 1. decembra okupovať. A keďže obsadenie Belehradu bolo hlavnou prioritou Rakúsko – Uhorskej-uhorskej monarchie, jeho obsadenie začalo byť vo Viedni oslavované, z Berlína prišla do Viedne gratulácia a svetové noviny dokonca tvrdili, že obsadenie Belehradu spôsobilo pád Srbska. Ale, ešte v ten deň sa Živojin Mišić rozhodol naplánovať veľkú protiofenzívu a veľké pripravovanie delostreleckej artilérie. Tá sa začala už 3. decembra o siedmej hodine ráno. Rakúske vojská túto srbskú protiofenzívu vôbec neočakávali, a preto začali byť vytláčané zo srbského územia. Rakúska armáda pri tak rýchlom ústupe nestíhala budovať obranné línie a nakoniec bola zase vytlačená zo Srbského kráľovstva. Rakúsko-uhorské vojská boli nútené opustiť aj Belehrad. Srbsko opäť zasadilo Rakúsko – Uhorskej-uhorskej ríši tvrdý úder.  
 
=== Blízky východ ===
Po námornom incidente vyvolanom Nemcami Dohoda 29. októbra 1914 vyhlásila vojnu Osmanskej ríši (dnešnému Turecku), ku ktorej vtedy ešte patrila aj [[Mezopotámia]] a [[Palestína]]. Pre Osmanskú ríšu to bola zároveň aj zámienka na to, aby pomohla centrálnym mocnostiam poraziť jej úhlavného nepriateľa – Rusko – a tiež aby rozšírila svoje hranice na Blízkom východe a v severnej Afrike. O pár dní nato prekročili ruské vojská hranice na severovýchode Osmanskej ríše (pri dnešnom [[Arménsko|Arménsku]] a [[Gruzínsko|Gruzínsku]]) a začali ofenzívu, pri ktorej bola osmanská (turecká) armáda zatlačená vyše sto kilometrov na juhozápad. No len po pár dňoch, v polovici novembra, začala osmanská armáda protiofenzívu a zatlačila ruské vojská späť za hranice. V polovici decembra zahájilizačali osmanské vojská pod vedením vrchnéhohlavného veliteľa, Envera Pašu, ofenzívu, v ktorej sa prebili do dnešného Gruzínska (vtedy územie Ruska), no súčasne sa Britské vojská z Kuvajtu (ktorý bol vtedy britskou kolóniou) prebili cez Mezopotámiu až k Baghdadu, tam však boli osmanskou armádou zastavené. Enver Paša sa chcel so svojimi jednotkami dostať až za [[Kaukaz]], no ťažké ruské obranné línie osmanskú ofenzívu odrazili a na začiatku januára, 1915 bola osmanská armáda zatlačená zase späť k hraniciam. Dôvodom kolapsu tejto osmanskej ofenzívy bolo aj to, že Enver Paša uskutočnil túto ofenzívu len s asi 100 000 mužmi, čo bolo málo na prerazenie ruských obranných línií. Tunajším osmanským jednotkám nebola dokonca poskytnutá ani zimná vojenská výstroj, pre čoho príčinupreto mnoho desiatkydesiatok tisíc vojakov zahynulo na následky podchladenia.
 
== 1915 ==
 
=== Blízky východ ===
Súčasne so zatlačením osmanskej armády [[Rusi|Rusmi]] k rusko – -osmanským hraniciam sa osmanská armáda začala prebíjať Rusmi okupovanou Perziou ([[Irán|Iránom]]). Dostala sa až za Urmijské jazero. No aj tá bola v apríli zatlačená späť k hraniciam.
 
Ešte v polovici februára prekročila osmanská armáda hranice v severnom [[Egypt]]e (ktorý bol súčasťou Britského impéria) pri Akabskom zálive. Osmanská armáda sa dostala takmer k Suezskému prieplavu, no v polovici mája bola zatlačená zase späť k hraniciam.
=== Západný front ===
[[Súbor:German Barrage Fire at Night (Ypres).jpg|náhľad|Nemecká nočná delostrelecká paľba pri Ypres.]]
Línia západného frontu sa nachádzala približne na čiare [[Nieuport]] – [[Arras]] – [[Reims]] – [[Verdun (Meuse)|Verdun]]. Nemcom, ktorým v konečnom dôsledku vyhovovalo, že sa front na západe stabilizoval, sa rozhodli uprednostniť východný front, aby čo najskôr vyradili Rusko z vojny a na západe zatiaľ viedli iba statickú obranu, okrem lokálnych útokov v oblasti [[Ypres]], kde prebiehala [[druhá bitka o Ypres]]. Aj tieto boje však prebiehali s defenzívnym cieľom skrátiť frontovú líniu. 22. apríla 1915 Nemci na západnom fronte po prvýkrát použili ako [[chemická zbraň|chemickú zbraň]] chlór pri [[Langemark-Poelkapelle]]. K použitiu chlóru došlo po neúspechoch s inými plynmi začiatkom roku na východnom fronte.
 
Na jar 1915 sa strany Dohody pokúsili o prelom frontu. Briti podnikli v máji silou 6 divízií [[bitka pri Festubert|ofenzívu pri Festubert]]. Francúzi podnikli oveľa masívnejšiu [[druhá bitka o Artois|ofenzívu na Artois]]. Boje však viedli iba k obsadeniu územia o šírke {{km|5|m}} a ťažkým stratám francúzskych vojsk, ktoré dosahovali 100 000 mužov.<ref>Simkins, P., 2003, The First World War The Western Front 1914–1916. Routledge, New York, s. 32</ref> Boje tiež pokračovali v oblasti [[Verdun]]u pri [[Saint-Mihiel (obec)|Saint-Mihiel]] a tiež pri [[Argonne]].
Na začiatku roku 1915 došlo k prvému použitiu [[chemická zbraň|chemických zbraní]], keď Nemci použili proti ruským vojskám pri Mazurských jazerách slzný plyn xylyl bromid. Ich útok však zmarilo nepriaznivé chladné počasie, ktoré spôsobilo jeho zamŕzanie a vietor, ktorý navyše neumožnil efektívne šírenie plynu.
 
Nemecké hlavné velenie sa po úspechu východnej protiofenzívy začiatkom roku 1915 rozhodlo zmeniť strategický plán vedenia vojny a na nátlak Hindenburga a Ludendorffa uskutočnilo v lete 1915 rozhodujúci útok na východnom fronte. V súčinnosti s rakúsko-uhorskými vojskami sa podarilo nemeckej armáde zasadiť ruským jednotkám drvivú porážku. Ruská armáda bola vytlačená z Poľska a Litvy, časti Lotyšska a Bieloruska. Úplne poraziť ruské vojská sa však Nemecku nepodarilo. Na jeseň 1915 sa front ustálil na línii rieka [[Západná Dvina]] ([[Daugava]])-[[Narošské jazero]]-[[Strypa]].
 
=== Srbský front ===
Ústredné veľmoci boli úspešné aj na južnom fronte. Po vstupe [[Bulharsko|Bulharska]] do vojny na strane ústredných veľmocí 14. októbra 1915, Bulharsko podporené ústrednými mocnosťami uskutočnilo sústredený útok na Srbsko. Napriek hrdinskému odporu srbských vojakov obsadili ústredné veľmoci do konca novembra celé Srbsko a v januári 1916 aj Čiernu Horu. Balkánsky front bol zlikvidovaný a zvyšky Srbských síl ustúpili cez Albánsko až na Korfu a gréckym hraniciam. Nemecko získalo cez Rakúsko-Uhorsko a Bulharsko priamy kontakt s Tureckom. Aj vďaka tejto strategickej situácii sa Dohode nepodaril útok na dardanelskúDardanelskú úžinu.
 
=== Vylodenie pri Gallipoli ===
[[Súbor:18pdrGallipoli19December1915.jpeg|thumb|Bitka pri polostrove Gallipoli.]]
Štáty dohody sa rozhodli napadnúť Osmanskú ríšu aj [[Bitka o Gallipoli|výsadkom]] vojsk Austrálsko-Novozélandskéhonovozélandského zboru ([[ANZAC]]) na polostrove Gallipoli, ktorého obsadením by mohli vojská ANZAC „vpochodovať“ do hlavného mesta Osmanskej ríše – [[Konštantínopol]]u (dnešný [[Istanbul]]), bol by kontrolovaný vstup do Čierneho mora cez Dardanely, zjednodušilo by sa spojenie s Ruskom a odľahčená by bola aj situácia na srbskom fronte. Vojská britského spoločenstva nepostupovali dostatočne rýchlo a boli zastavené v krvavých bojoch, ktoré Dohode nepriniesli žiadne výsledky.
 
== 1916 ==
Úspešnejšia bola letná ruská tzv. [[Brusilovova protiofenzíva]], nazývaná aj [[Brusilov parný valec]]. Ruská armáda postúpila miestami až o {{km|150|m}}, obsadila [[Bukovina|Bukovinu]] a východnú [[Halič]]. Vstup Rumunska do vojny po boku Dohody (pozri dole) však ruskej protiofenzíve veľmi nepomohol. Front sa roztiahol do šírky a zastavil.
 
27. augusta, v spojení s Brusilovovou ofenzívou, vyhlásilo [[Rumunské kráľovstvo]] vojnu po boku Dohody. Cieľom Rumunska bolo dobytie a získanie [[Transylvánia|Transylvánie]] (Sedmohradska) i niektoré územia severovýchodného Bulharska, a tak zaistiť jednotu rumunského národa pod jedno kráľovstvo. Tieto územia boli Dohodou Rumunsku sľúbené. Rumunské vojská podnikli rozsiahli útok na územie Rakúsko-uhorskej ríše pozdĺž celých hraníc s Rakúsko-Uhorskom. 5. septembra sa v juhovýchodnom cípe [[Sedmohradsko|Sedmohradska]] dostali asi 60 km za hranice, no v tento deň zahájilizačali nemecké a bulharské vojská zo severovýchodu Bulharska ofenzívu proti Rumunsku. 13. septembra sa Nemci a Bulhari dostali asi 50 km za hranice a dobyli južnú [[Dobrudža|Dobrudžu]] (región dnes patriaci [[Bulharsko|Bulharsku]]). O deň nato sa Rumunom podarilo spojiť s ruskými vojskami neďaleko mesta Piatra-Neamț, čím sa Rusom na severovýchode Rakúsko-Uhorska podarilo postúpiť, no len asi o 10 km. Rumunom sa od spojenia sa s Rusmi podarilo postúpiť do Sedmohradska o niečo hlbšie a držali pás za celými hranicami s Rakúsko-Uhorskom. Najväčšie okupované územie bol práve juhovýchodný sedmohradský cíp, kde sa Rumuni nachádzali vyše 120 km za hranicami. Vyčerpaná rakúsko-uhorská armáda čeliaca v tom období niekoľkým nepriateľom, nemohla túto líniu udržovať dlho, a preto Nemci vyslali do Sedmohradska vlastnú 8. armádu o sile 350 000 vojakov. Ešte len 15. septembra sa však Nemcom a Bulharom podarilo v Dobrudži dostať za prístavné mesto [[Konstanca|Constanța]] (Konstanca). 26. septembra zahájilizačali ústredné mocnosti v Sedmohradsku protiofenzívu. Do 26. októbra sa Rumunov podarilo z takmer celého Sedmohradska zatlačiť k hraniciam. V novembri sa nemeckej armáde darilo dobýjať západné územia [[Valašsko (Rumunsko)|Valašska]]. V čase dobytia Bukurešti zomrel cisár [[František Jozef I.]] (21. novembra) a nastúpil jeho synovec [[Karol I. (Rakúsko-Uhorsko)|Karol I.]] 26. novembra sa podarilo Nemcom a Rakúšanom spojiť s nemeckými a bulharskými jednotkami v Dobrudži. 1. decembra podnikli Rumunskérumunské vojská protiofenzívu neďaleko mesta Focșani proti rakúsko-uhorským jednotkám a zatlačili ich asi o 45 km k mestu Buzău. Napriek tomu sa ale ústredným mocnostiam podarilo do konca decembra dobyť takmer celé Valašsko.
 
=== Blízky východ ===
 
=== Taliansky front ===
V októbri spojené nemecko-rakúsko-uhorské sily porazili taliansku armádu pri [[Caporette]] a postúpili hlboko do Talianskehotalianskeho územia. Front sa zastavil až na rieke [[Piava|Piave]]. Briti a Francúzi boli nútení vyslať do Talianska vlastné jednotky.<ref name="SVE"/>
 
=== Balkánsky front ===
Dňa [[7. novembra]] [[1917]] prebehla v Rusku ďalšia revolúcia, tzv. [[októbrová revolúcia]], ktorou sa v chaotickej situácii takmer bez boja dostali k moci [[boľševici]] na čele s [[Vladimir Iľjič Lenin|Leninom]]. Nová vláda sa jedným zo svojich prvých dekrétov – Dekrétom o mieri, obrátila na všetky bojujúce strany s výzvou uzavrieť demokratický mier bez anexií a platenia vojnových náhrad. Na výzvu zareagovali iba ústredné veľmoci, pre ktorých bola ponuka výhodná, a ktoré pochopili ponuku ako kapituláciu Ruska. Boľševická vláda nakoniec podpísala 3. marca 1918 v [[Brest]]e nemecký mierový diktát ([[brestlitovský mier]]). Sovietske Rusko sa vzdalo Fínska, pobaltských štátov, Poľska a Ukrajiny, ktoré obsadili na jar 1918 Nemci a rakúsko-uhorské vojská. Podpisom separátneho mieru medzi Ruskom a Ústrednými mocnosťami bolo aj Rumunsko donútené podpísať mier a východný front prestal existovať.
 
Všetka pozornosť sa sústredila na front západný, kam Nemecko presúvalo, svoje divízie z východu a čiastočne aj na taliansky front, kam zas presunulo svoje sily Rakúsko-Uhorsko. Pre česko-slovenský odboj mal tento mier negatívne následky, pretože sa črtala možnosť, že nakoniec Rakúsko-Uhorsko a Nemecko vyhrajú vojnu, a pretože česko-slovenské vojsko v Rusku stratilo svoj význam.
 
V krajinách bývalej Ruskej ríše sa v lete 1918 rozhorela v dôsledku odporu obyvateľstva voči boľševikom a prívržencom cára krvavá [[ruská občianska vojna|občianska vojna]].
Veľká vojna výrazne zmenila tvár Európy. Priniesla rozvrat [[Nemecké cisárstvo (1871 – 1918)|Nemeckého cisárstva]], [[Rakúsko-Uhorsko|Rakúsko-Uhorska]], [[Osmanská ríša|Osmanskej ríše]] a [[Ruská ríša|cárskeho Ruska]]. S pádom týchto krajín skončila vláda [[Hohenzollerovci|Hohenzollerovcov]], [[Habsburgovci|Habsburgovcov]] a [[Romanovovci|Romanovovcov]].
[[Súbor:Map Europe 1923-en.svg#mediaviewer/File:Map Europe 1923-cs.svg|náhľad|Mapa politických zmien v Európe z roku 1923, ktoré nasledovali po vojne.]]
Víťazné mocnosti podpísali s porazenými krajinami mierové dohody počas rokovaní v rôznych častiach Paríža a jeho okolí v rôznom období. Prvá bola podpísaná [[28. jún]]a [[1919]] v zámku vo [[Versailles]] mierová zmluva s Nemeckom (tzv. [[Versaillská zmluva (1919)|versaillská zmluva]]). Nemecko stratilo [[Alsasko]] a [[Lotrinsko]], časti pohraničia s Poľskom, Česko-Slovenskom, Dánskom a Belgickom a prišlo o všetky kolónie. Krajina musela platiť vysoké [[reparácie (vojna)|reparácie]] – poplatky za škody, ktoré spôsobilo vojnou iným krajinám. Nemecká armáda bola početne obmedzená na 100 000 mužov, krajina prišla o väčšinu námorníctva a nemohla prevádzkovať vojenské letectvo. [[Sársko]] prešlo na 15 rokov pod správu novo zriadenej [[Spoločnosť národov|Spoločnosti národov]]. Na konferencii boli definované nové hranice krajín po celej Európe. [[Rakúsko-Uhorsko]] bolo rozdelené medzi [[Rakúsko]], [[Maďarsko]], [[Česko-Slovensko]] a [[Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov]]. Časti krajiny pripadli [[Poľsko|Poľsku]], [[Rumunské kráľovstvo|Rumunsku]] a [[Talianske kráľovstvo (1861 – 1946)|Taliansku]]. Nasledovali rokovania s [[Rakúsko]]m, ktoré boli ukončené 10. septembra 1919 podpísaním [[Saintgermainská zmluva (1919, veľká)|saintgermainskej zmluvy]]. 27. novembra 1919 podpísalo [[Bulharsko]] neuillyskú zmluvu. S [[Maďarsko]]m bola podpísaná 4. júna 1920 [[trianonská zmluva]], potvrdila podobu jeho hraníc určených Dohodou v predošlom období. Napokon ako posledné prebehli rokovania s [[Turecko]]m (tzv. [[sèvreská zmluva]]). Časti bývalej Osmanskej ríše boli rozdelené medzi víťazné mocnosti. To sa však nepáčilo "mladotureckému hnutiu", preto v 1919 vypukla [https://sk.unionpedia.org/Tureck%C3%A1_vojna_za_nez%C3%A1vislos%C5%A5 Turecká vojna za nezávislosť], v ktorej boli Turci schopní vydobiťvydobyť si časť území od víťazných mocností späť a v roku 1923 vznikla [[Turecká republika]].
 
Celkom bokom od všetkého diania bolo odsunuté [[Rusko]], ktoré podpísalo ešte pred koncom vojny separátny mier s Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom. V priebehu roku 1918 sa tu rozhorela [[ruská občianska vojna|občianska vojna]] medzi rôznymi politickými smermi ruskej spoločnosti ako aj menšími silami iných národov a [[boľševik]]mi, ktorí presadzovali radikálny militantný komunizmus, ale ponúkli obyvateľstvu okamžitý mier a dovtedy nebývalé národnostné slobody<ref>Figes, O., 2005: Lidská tragedie. Ruská revoluce 1891-1924. Beta-Dobrovský Ševčík, Praha-Plzeň, 837 s.</ref>. Aj v jej dôsledku sa podarilo opäť vytvoriť samostatný [[Poľsko|Poľský štát]], osamostatnili sa 3 pobaltské štáty: [[Litva]], [[Lotyšsko]] a [[Estónsko]]. V občianskej vojne si vybojovali samostatnosť aj [[Fínsko|Fíni]]. O samostatnosť sa pokúsili aj na [[Ukrajina|Ukrajine]], no spolu s [[Bielorusko]]m boli pohltení boľševickými silami do spoločného [[ZSSR|sovietskeho štátu]], ktorý vznikol na území bývalého cárskeho Ruska v roku 1922.
 
Tvrdé mierové podmienky, ktoré postihli porazené krajiny, predovšetkým Nemecko alebo Maďarsko boli zárodkom pre budúce snahy o odplatu. Rovnako však neboli uspokojené zahraničnopolitické predstavy niektorých víťazných krajín ako Talianska a Japonska. Celkom osobitým prípadom bolo postavenie Sovietskeho zväzu, ktoré bolo v nesledujúcomnasledujúcom období riadené nevypočitateľnými boľševickými vodcami.
 
Celkovým dôsledkom bolo oslabenie primátu Európy vo svete, industrializácia niektorých nových krajín (Latinská Amerika, britské domíniá), upevnenie postavenia Japonska v Ázii a Tichomorí a najmä fakt, že USA sa stali veriteľom Európy a potvrdili svoju hospodársku prevahu.
18. októbra 1918 uverejnil vo Washingtone T. G. Masaryk nezávislosť Česko-Slovenska, ktorá sa stala známa ako [[Washingtonská deklarácia]]. Koncom októbra 1918 sa konali v [[Ženeva|Ženeve]] a Paríži jednania príslušníkov zahraničného a domáceho odboja. Ich výsledkom bolo vytvorenie prvej vlády, ktorej predsedal [[Karel Kramář|K. Kramář]].
 
28. októbra 1918 po kapitulácii Rakúsko-Uhorska vyšli do ulíc obyvatelia Prahy a národný výbor (za Čechov – [[Antonín Švehla|Švehla]], [[Alois Rašín|Rašín]], [[Jiří Stříbrný|Stříbrný]], [[František Soukup|Soukup]] a za Slovákov [[Vavro Šrobár|Šrobár]]) vyhlásili samostatnosť. 30. októbra sa stretli v [[Martin (mesto na Slovensku)|Martine]] na podnet [[Matúš Dula|M. Dulu]] slovenskí politickí predstavitelia, ktorí tu vytvorili [[Slovenská národná rada (1918)|Slovenskú národnú radu]] a prijali deklaráciu, ktorou sa pripojili k spoločnému Česko-Slovenskémuslovenskému samostatnému štátu.
 
== Referencie ==
368

úprav