|
Dnes už nie je v žiadnom múzeu na svete žiadny kompletný pozostatok dronta. Rozkladajúce sa zvyšky posledného uchovávaného dronta boli v [[Oxford]]e roku [[1755]] spálené. Z umeleckých zobrazení však vieme, že mal modrosivé perie, {{cm|23|m}} dlhý čierny zahnutý zobák s červenou bodkou, veľmi malé nevyužiteľné krídla, silné žlté nohy a chumáč kučeravých pier na chvoste.
Štruktúra jeho hrudníka bola nedostatočná prena let. Všeobecne sa predpokladá, že tieto nelietavé vtáky sa mohli vyvinúť len na ostrove bez prirodzených nepriateľov.
Tradične sa tento vták zobrazuje ako veľmi tučný, ale niektorí [[biológ]]ovia sa domnievajú, že na starých kresbách sú namaľovaní prekŕmení jedinci zo zajatia. PretožeKeďže na Mauríciu sa striedajú obdobia sucha a vlhka, dront sa zrejme na konci obdobia vlhka vykrmoval zrelým ovocím, aby prežil obdobie sucha, keď bol na ostrove ovocia nedostatok. Dobové správy sa zmieňujú o jeho „hladnej“ povahe – zjedolzožral, na čo prišiel. Preto sa v zajatí, keď mal dostatok potravy, ľahko prekrmoval.
Vedci o potravinových návykoch dronta nelietavého skôr špekulujú. Niektorí námorníci opisujú, že videli dronta nelietavého, ako vo vode chytá ryby, a opisujú ho ako dobrého rybára. Ani zdanlivo fascinujúce fakty, že dront jedolžral kamene a železo, nie sú nepravdepodobné. Vtáky konzumujú kamene na lepšie trávenie.
== Vyhynutie ==
Stále pretrváva mýtus, že dronta lovili námorníci pri svojej zastávke na dlhej ceste z [[Mys dobrej nádeje|Mysu Dobrej nádeje]] do Ázie, ale historické záznamy a archeologické nálezy to nepotvrdzujú. Už Portugalci zistili, že dront má príliš tuhé [[mäso]] a je veľmi špinavý. Neskorší holandskí stáli osadníci nazývali tohto vtáka pre jeho nepríjemnú chuť a štruktúru mäsa Walgvogel – odporný vták. V holandskom prístave Frederik Hendrik preskúmaval staré smetisko, ale žiadne kosti tohto vtáka sa nenašli. Zrejme ľudia skúšali konzumovať jeho vajcia. To však nebol ten hlavný problém.
Keď na Maurícius prišli prví ľudia, priviezli so sebou aj ďalšie zvieratá, ktoré predtým na ostrove nežili, vrátane ošípaných, potkanov a opíc ([[makak dlhochvostý]]), ktoré vykrádali drontove hniezda. ZaNa jeho vyhynutievyhynutí sa podpísalo aj klčovanie lesov, kde dront žil.
Všeobecne sa udáva, že dront vymrel v roku [[1662]], keď stroskotaný námorník [[Volkert Evertsz]] zbadal posledný žijúci exemplár. Iné zdroje alevšak jeho vyhynutie posúvajú až k roku [[1681]]. Keďže pred Evertszom bol drontdronta videnývideli naposledy roku [[1638]], predpokladá sa, že dront bol už v šesťdesiatych rokoch 17. storočia veľmi vzácny. Zo štatistickej analýzy loveckých záznamov z tých čias sa dámožno vyčítať dátum vyhynutia k roku [[1693]], pričom interval s 95 % istotou je medzi rokmi [[1688]] a [[1715]].
Posledný známy dront bol zabitý menej akonež sto rokov po objave tohto druhu. Žiadne kompletné exempláre sa nezachovali, hoci veľa múzeí vlastní jeho kostru. Jedna úplná kostra sa nachádza v Maurícijskom historicko-prírodnom múzeu. V jednom múzeu v [[Južná Afrika|Južnej Afrike]] sú vystavené jeho vajcia.
NajbližšímNajbližší príbuzný dronta je [[pustovník krátkokrídly]] (''Pezophaps solitaria''). Podľa štúdie [[deoxyribonukleová kyselina|DNA]] ([[Beth Shapirová|Shapiro]] & kol., 2002) bol vedľa [[klad]]u dront nelietavý (''Raphus cucullatus'')/pustovník krátkokrídly (''Pezophaps solitaria'') postavený druh [[veľkohrivec bradavičnatý]] (''Caloenas nicobarica''), ktorý je teda najbližším žijúcim príbuzným týchto vyhynutých vtákov.<ref>{{Citácia periodika
| priezvisko = Shapiro
| meno = Beth & kol
== Symbióza ==
Vyhynutie dronta bolo pre Maurícius katastrofou, ktorá nezostala bez následkov. V priebehu [[19. storočia]] zaznamenali prírodovedci, že na ostrove Maurícius začala ubúdať kedysi dominantná drevina – strom ''Sideroxylon grandiflorum'' (syn. ''Calvario major'', syn. ''Bumelia major''). Sprvu nenápadný ústup sa premenil vna stále rýchlejšie vymieranie. Na začiatku [[20. storočia]] začali rôzne prírodovedecké inštitúcie a spolky biť na poplach a založili projekt na záchranu ohrozeného druhu, ale ten bol úplne neúspešný.{{chýba zdroj}} Strom sa totiž odmietal rozmnožovať.{{chýba zdroj}} V 70. rokoch 20. storočia už údajne existovalo iba 13 exemplárov. Všetky boli staré cezvyše 300 rokov.{{chýba zdroj}}
Vtedy si americký ekológ [[Stanley Temple]] všimol fakt, že vlastne na celom ostrove nie je známy výskyt stromu mladšieho akonež posledný existujúci výskyt dronta a vyslovil [[hypotéza|hypotézu]], že príčinou vymierania ''Sideroxylon grandiflorum'' je vymretie dronta. Podľa jeho hypotézy totiž semená tohto stromu majú príliš tvrdý obal a aby vyklíčili, potrebovali byť natrávenénatrávenie v drontovom žalúdku. Dvaja vedci, Wendy Strahm a Anthony Cheke, alevšak názory Templa odmietli. Podľa nich strom od vyhynutia dronta niekoľkokrát vyklíčil a jeho populácia je väčšia, než uvádzal Temple.<ref>Witmer, M. C.; Cheke, A. S. (May 1991). "The Dodo and the Tambalacoque Tree: An Obligate Mutualism Reconsidered". Oikos. 61 (1): 133–137. doi:10.2307/3545415. JSTOR 3545415.</ref>
== Referencie ==
{{reflist}}
| 