Punk rock: Rozdiel medzi revíziami

Technická dostupnosť a filozofia DIY (Do it Yourself – Urob si sám) sú v punk rocku vysoko cenené. Medzi rokmi 1972-1975 prispel ku vzniku punk rocku britský krčmový rock, ktorý si vytvoril vlastné zázemie malých podnikov, ako boli rôzne krčmy, kde mohli hrať kapely nezávislé od stredného prúdu.<ref name="Laing, Dave 2015. p. 18">Laing, Dave. ''One Chord Wonders: Power and Meaning in Punk Rock''. PM Press, 2015. str. 18</ref> V prostredí krčmového rocku sa takisto zrodila myšlienka vytvoriť nezávislé nahrávacie spoločnosti, napr. [[Stiff Records]], ktoré vydávali nízkonákladové nahrávky nižšej kvality.<ref name="Laing, Dave 2015. p. 18"/> Krčmové kapely organizovali vlastné menšie turné a v malých nákladoch vydávali svojpomocne svoje nahrávky. V raných dňoch punk rocku táto filozofia DIY ostro kontrastovala k okázalým hudobným efektom a vysokým technologickým nárokom mnohých rockových kapiel zo stredného prúdu.<ref>Rodel (2004), str. 237; Bennett (2001), str. 49–50.</ref> Na hudobnú virtuozitu sa zväčša nazeralo podozieravo. Ako tvrdí Holmstrom, punk rock bol „rokenrol, ktorí hrali ľudia bez poriadnych hudobných zručností, no i tak sa potrebovali vyjadrovať skrz muziku“.<ref name="MM"/> V decembri 1976 anglický [[fanzine]] ''Sideburns'' uverejnil dnes už kultovú ilustráciu troch akordov s titulkom „toto je akord, toto je ďalší a toto je tretí. A teraz môžeš založiť kapelu“.<ref>Savage (1992), str. 280–281. Niektoré zdroje chybne pripisujú túto ilustráciu londýskemu fanzinu ''Sniffin' Glue'' (napr., Wells [2004], str. 5; Sabin [1999], str. 111). Robb (2006) ju pripisuje na vrub fanzinu ''Strangled'' punkovej skupiny [[theThe Stranglers]] (str. 311). ''Strangled'' začal vznikať ale až roku 1977, keď sa časť redaktorov odtrhla od ''Sideburns'' (pozri napr., {{Citácia elektronického dokumentu|url=http://www.xulucomics.com/strangled.html|title=''Strangled'' |vydavateľ=Xulu Brand Comics|dátum prístupu=2009-03-19}})</ref> Názov singlu newyorskej punkovej skupiny Stimulators z roku 1980, „Loud Fast Rules!“, (Hlučné, rýchle pravidlá) výstižne pomenoval základný hudobný prístup punku.<ref>Blush (2001), str. 173, 175. Pozri tiež [http://www.kbdrecords.com/2006/09/21/the-stimulators-loud-fast-rules-7/ The Stimulators—Loud Fast Rules 7″] Killed By Death Records (21. september 2006).</ref>

Niektoré popredné britské punkrockové skupiny odmietali nielen vtedajší mainstreamový rock a kultúru s ním spojenú, ale dištancovali sa tiež od svojich významých predchodcov: v skladbe „1977“ od [[theThe Clash]] sa spieva „žiadny [[Elvis Presley|Elvis]], [[The Beatles|Beatles]] ani [[theThe Rolling Stones]].<ref>Harris (2004), str. 202.</ref> Rok predtým, keď sa vo Veľkej Británii začala punkrocková revolúcia, bol kultúrnym i hudobným „rokom nula“.<ref name="Reynolds p4">Reynolds (2005), str. 4.</ref> Zavrhnúc teda nostalgické pocity, mnohí príslušníci scény si osvojili [[Nihilizmus|nihilistický]] prístup, čo výstižne vyjadroval slogan [[Sex Pistols]] „No Future“ (Žiadna budúcnosť).<ref name="RMB"/> Ako povedal jeden svedok vtedajších udalostí, uprostred nezamestanosti a spoločenských nepokojov v roku 1977 „punková nihilistická pýcha bola najzaujímavejšia vec v Anglicku.“<ref>Jeffries, Stuart. "A Right Royal Knees-Up". ''The Guardian''. 20. júl 2007.</ref> Zatiaľ čo u „opileckých a vyvrheľských punkáčov“ bola bežná dobrovoľná sociálna vylúčenosť, stále jestvoval rozpor medzi ich nihilistickým zjavom a „radikálnym ľavicovým utopizmom“<ref>Washburne, Christopher, and Maiken Derno. ''Bad Music''. Routledge, 2004. Str. 247.</ref> skupín ako [[Crass]], ktoré hnutiu dali pozitívny, oslobodzujúci zmysel. Dlhoročný spolupracovník Clash v narážke na vzhľad člena skupiny [[Joe Strummer]] vyhlásil, že „punk rock znamená našu slobodu. Budeme si robiť, to čo sa nám zachce“.<ref>Kosmo Vinyl, ''The Last Testament: The Making of London Calling'' (Sony Music, 2004).</ref>

Punkrockové vokály zavše znejú nosovo,<ref>Wells (2004), str. 41; Reed (2005), str. 47.</ref> a spevák nezriedka namiesto klasického spievania kričí, bežné je to predovšetkým v hardcorových štýloch.<ref name="S159">Shuker (2002), str. 159.</ref> Zmeny v takte, hlasitosti či intonácii nie sú príliš rozšírené.<ref>{{harvp|Laing|1985|p=58}}; Reynolds (2005), str. ix.</ref> Punkrockový „chrapľavý, škripotavý“ spev a skandovanie ostro kontrastujú s „melodickým a uhladeným“ spevom komerčného rocku.<ref>Laing, Dave. ''One Chord Wonders: Power and Meaning in Punk Rock''. PM Press, 2015. str. 4</ref> Spev v ranom punku sa tiež vyznačoval „arogantným vrčaním“.<ref>Laing, Dave. ''One Chord Wonders: Power and Meaning in Punk Rock''. PM Press, 2015. str. 21</ref> Komplikované gitarové sóla sa považujú za pôžitkárske a nepotrebné, i keď jednoduché gitarové sóla sú bežné.<ref>Chong, Kevin, [http://www.cbc.ca/arts/music/guitarsolos.html "The Thrill Is Gone"], Canadian Broadcasting Corporation, August 2006. Dátum prístupu:17 december 2006.</ref> Charakteristickým rysom punku je hlasitý, skreslený gitarový zvuk, postavený na silových akordoch.<ref>Quoted in {{harvp|Laing|1985|p=62}}</ref> Niektoré punkové skupiny sa nechali ovplyvniť [[surf rock|surfrockovými]] jemnejšími, fidlikantskými gitarovými tónmi. Ďalší muzikanti, medzi inými napríklad [[Robert Quine]], gitarista skupiny [[theThe Voidoids]], sa nechali ovplyvniť divokým štýlom skupín ako [[theThe Velvet Underground]] či nahrávkami [[Ike Turner|Ikea Turnera]] z 50. rokov.<ref>Palmer (1992), str. 37.</ref> Basitarové linky nie sú obyčajné veľmi komplikované; príznačný je neúprosný, opakujúci sa „silený rytmus“,{{sfn|Laing|1985|p=62}} aj keď niektorí punkoví basgitaristi—ako napríklad [[Mike Watt]] pôsobiaci v skupinách [[Minutemen (hudobná skupina)|theThe Minutemen]] a [[Firehose]]—uprednostňujú väčšmi technicky prepracované basové linky. Pri hre na basu sa taktiež obyčajne používa [[brnkadlo]], keďže tóny sa hrajú v rýchlom slede a hranie prstami je nepraktické. Bicie zvyčajne znejú tvrdo a sucho a bicia súprava je zväčša veľmi jednoduchá. Na rozdiel od iných rockových foriem sa v punku [[Synkopa (hudba)|synkopy]] takmer nevyskytujú.<ref>{{harvp|Laing|1985|pp=61–63}}</ref> Hardcorové bubnovanie býva obzvlášť rýchle.<ref name="S159"/> Produkcia býva minimalistická, niektoré skladby bývajú veľakrát dokonca nahraté na domácich kazetových rekordéroch{{sfn|Laing|1985|pp=118–19}} alebo na jednoduchých štvorstopových portastudiách. Zámerom je, aby je nahrávaný zvuk nebol manipulovaný, aby bol čo najvernejší skutočnosti, aby odrážal autenticitu živého vystúpenia.{{sfn|Laing|1985|p=53}}

Texty v punk rocku sú zvyčajne priame a konfrontačné; na rozdiel od textov v iných žánroch populárnej hudby sa opakovane dotýkajú spoločenských a politických otázok.<ref>Sabin (1999), str. 4, 226; Dalton, Stephen, "Revolution Rock", ''Vox'', Jún 1993. Pozri tiež Laing (1985), str. 27–32, pre štatistické porovnanie textovej náplne.</ref> Typickými punkovými piesňami sú napr. „Career Opportunities“ od theThe Clash a „Right to Work“ od Chelsea, ktoré sa zaoberajú nezamestnanosťou a pochmúrnou realitou mestského života.<ref>Laing (1985), str. 31.</ref> Predovšetkým v ranom britskom punku sa dôraz kládol na nevraživosť a šokovanie stredného prúdu.<ref>Laing (1985), str. 81, 125.</ref> Skladby „[[Anarchy in the U.K.]]“ a „[[God Save the Queen (skladba)|God Save the Queen]]“ od Sex Pistols otvorene znevažujú britský politický systém a spoločenské zvyklosti. Bežnou súčasťou textov je anti-sentimentalita a motívy zaoberajúce sa vzťahmi a sexom, ako napríklad v piesni „Love Comes in Spurts“, ktorú napísal [[Richard Hell]] a nahral ju zo skupinou theThe Voidoids. Často sa tiež vyskytuje motív [[Anómia|anómie]] – príkladom sú texty piesní „Blank Generation“ od kapely Hell a „Now I Wanna Sniff Some Glue“ od Ramones. V. Vale, zakladateľ sanfranciského fanzinu ''Search and Destroy'' komentoval spájanie punku s takouto tematikou slovami, že „punk bol totálnou kultúrnou revoltou. Išlo o zásadnú konfrontáciu s temnou stranou dejín a kultúry, pravicovými náhľadmi, sexuálnymi tabu, a to v takej miere, ako ešte nikdy predtým“.<ref>Savage (1991), str. 440. See also Laing (1985), str. 27–32.</ref> Kvôli svojej kontroverznej textovej náplni boli niektoré punkové nahrávky odmietané zo strany rádiových staníc a taktiež zo strany významných reťazcov z hudobninami.<ref>Laing, Dave. ''One Chord Wonders: Power and Meaning in Punk Rock''. PM Press, 2015. str. 7</ref>

Správanie punkových hudobníkov sa pri živých vystúpeniach výrazne neodchyľuje od klasického rockového machizmu.<ref>Laing (1985), str. 89, 97–98, 125.</ref> Punkové hudobníčky sa od raných štýlov výraznejšie dištancovali. Bádateľ John Strohm naznačuje, že ženy prevzali osobnostné charakteristiky zvyčajne považované za mužskú doménu: „Osvojili si drsný, nedámsky postoj, ktorý sa opieral väčšmi o machistické chvastúnstvo garážových kapiel 60. rokov, než o vypočítavý dievčenský imidž skupín ako [[theThe Runaways]].“<ref name="Strohm" /> Znalec Dave Laing naznačuje, že basgitaristka Gaye Advert si osvojila prvky mužskej módy, len preto aby v očiach publika získala status „sexy“.<ref>Laing (1985), str. 92, 88.</ref> Laing tiež poukazuje na inovatívny a náročný štýl živých vystúpení, badateľný na anti-erotickom prístupe Siouxsie Sioux, Ari Up zo skupiny theThe Slits, či Poly Styrene z kapely X-Ray Spex.<ref>Laing (1985), str. 89, 92–93.</ref>

Podľa jednej teórie punk rock ako taký možno počuť už v piesni [[Ritchie Valens|Ritchieho Valensa]] „La Bamba.“ Skúste porovnať Valensove trojakordové ''mariachi'' kvákanie s „Louie Louie“ od theThe Kingsmen, potom porovnajte „Louie Louie“ s „[[You Really Got Me]]“ od theThe Kinks, potom „You Really Got Me“ s „No Fun“ od theThe Stooges, potom „No Fun“ s „Blitzkrieg Bop“ od theThe Ramones, a nakoniec si všimnete, že „Blikskrieg Bop“ znie presne ako „La Bamba.“<ref>Lester Bangs, 1980, str. 357</ref>

V prvej polovici 60. rokov 20. storočia sa v Severnej Amerike začali objavovať skupiny hrajúce garážový rock, v súčasnosti považované za priekopníkov punk rocku. [[The Kingsmen]] zabodovali v roku 1963 svojou verziou skladby od [[Richard Berry|Richarda Berryho]] „Louie, Louie“, čím vymedzili charakteristické znaky punk rocku.<ref>Sabin (1999), str. 157</ref> Potom ako sa Beatles prvýkrát objavili v americkej televíznej relácii „Ed Sullivan Show”, [[Britská invázia]] a fenomén garážových rockových skupín nabrali v USA na obrátkach.<ref>Lemlich (1992), str. 2–3</ref> Okolo roku 1965 tvrdší zvuk britských počinov, ako napríklad [[theThe Rolling Stones]], [[theThe Kinks]], [[theThe Who]] či [[theThe Yardbirds]], bol čoraz väčšmi ovplyvňovaný americkými garážovými skupinami.<ref>Sabin (1999), str. 159</ref> Surový zvuk amerických skupín, ako boli [[theThe Sonics]], [[theThe Seeds]], [[theThe Remains]], [[theThe Standells]] či [[theThe Shadows of Knight]], bol predzvesťou štýlu neskorších kapiel.<ref>Sabin (1999), str. 159</ref> Začiatkom sedemdesiatych rokov niektorí kritici používali termín „punk rock“ na označenie garážových skupín z polovice 60. rokov<ref>Laing (2015), str. 21</ref> i následných počinov, ktoré navidomoči pokračovali v ich štylistickej tradícii, ako napríklad theThe Stooges.<ref>Bangs (2003), str. 101</ref>

V roku 1964 vyšli v Anglicku, z veľkej časti pod vplyvom mládežníckeho hnutia [[Mods]] a bigbítových skupín, hitové singly „You Really Got Me“ a „All Day and All the Night“ od the Kinks, ktoré boli ovplyvnené skladbou „Louie, Louie“.<ref>Kitts, Thomas M. ''Ray Davies: Not Like Everybody Else''. Routledge. 2007. str. 41.</ref><ref>Harrington (2002), str. 165.</ref> V roku 1965 [[theThe Who]] vydali hymnu Mods „My Generation“, ktorá bola podľa Johna Reeda predzvesťou druhu „mozgovej zmesi hudobnej divokosti a rebelského postoja“, ktorý neskoršie charakterizoval väčšinu britského punk rocku v 70. rokoch.<ref>Reed (2005), str. 49</ref><ref>Reed (2005), str. 49</ref> Fenomén garážového rocku a bigbítu prenikol aj za hranice Severnej Ameriky a Británie.<ref name="Unterberger (Trans World)">{{Citácia elektronického dokumentu|priezvisko=Unterberger|meno=Richie|titul=Trans-World Punk Rave-Up, Vol. 1-2|vydavateľ=AllMusic|url=http://www.allmusic.com/album/trans-world-punk-rave-up-vol-1-2-mw0000938459|dátum prístupu=2017-06-22}}</ref> Skladbu „Wild About You” (1965) od austrálskej skupiny [[The Missing Links]] o desať rokov neskôr prevzala ďalšia austrálska kapela [[The Saints]].<ref name="Marks/McIntyre (Missing Links)">Marks, Ian D. and McIntyre, Iain. ''Wild About You: The Sixties Beat Explosion in Australia and New Zealand.'' Verse Chorus Press. Portland, London, Melbourne. 2010 {{ISBN|978-1-891241-28-4}}, str. 7.</ref><ref name="Cockington (Links/Saints)">{{Citácia knihy|titul=Long Way to the Top: Stories of Australian Rock & Roll|priezvisko=Cockington|meno=James|rok=2001|kapitola=Sunshine Sounds|isbn=978-0-7333-0750-8|miesto=Sydney, NSW|vydavateľ=Australian Broadcasting Corporation (ABC)|strany=210–211}}</ref> V roku 1965 nahrala peruánska kapela Los Saicos skladbu „Demolicion“, pozoruhodný príklad ranného punku.<ref>{{Citácia periodika|titul = Punk Music's Origins Traced To A Surprising Place|url = http://www.huffingtonpost.com/2013/08/15/los-saicos_n_3757986.html|periodikum=The Huffington Post|dátum prístupu=2015-11-20|dátum=15. august 2013|priezvisko=Brooks|meno=Katherine}}</ref>

V auguste 1969 debutovala [[The Stooges (album)|eponymným albumom]] skupina [[theThe Stooges]] pochádzajúca z mestečka [[Ann Arbor]] v Michigane. Podľa kritika Greila Marcusa kapela vedená spevákom [[Iggy Pop|Iggym Popom]] vytvorila „zvuk à la [[You Can't Catch Me|Airmobile]] od [[Chuck Berry|Chucka Berryho]]—akurát že ohlodaný na kosť“.<ref>Marcus (1979), str. 294.</ref> Album produkoval [[John Cale]], bývalý člen newyorskej experimentálnej rockovej skupiny [[The Velvet Underground]], ktorá sa preslávila ako priekopník undergroundového rocku a ktorá či už priamo alebo nepriamo ovplyvnila mnohé vznikajúce punkové skupiny.<ref>Taylor (2003), str. 49.</ref> Začiatkom 70. rokov skupina [[New York Dolls]] zmodernizovala pôvodný divoký rokenrol z 50. rokov a vytvorila módu neskoršie známu ako [[glam punk]].<ref>Harrington (2002), str. 538.</ref> Newyorské duo [[Suicide]] hralo jednoduchú, experimentálnu muziku, na koncertoch okorenenú netradičnými prvkami, inšpirovanými theThe Stooges. V klube Coventry v newyorskej štvrti [[Queens]] vystupovali [[The Dictators]], ktorý rockom dávali najavo svoj sarkastický postoj a humor.<ref>Bessman (1993), str. 9–10.</ref> V Bostone upútala pozornosť svojim minimalistickým štýlom kapela [[The Modern Lovers]], ktorú viedol oddaný nasledovník Velvet Underground [[Jonathan Richman]]. V roku 1974 sa začala utvárať regenerovaná scéna okolo novootvoreného klubu Rathskeller na námestí Kenmore. K jej čelným predstaviteľom možno zaradiť kapely ako [[The Real Kids]], založenú bývalým členom Modern Lover Johnom Felicom; [[Willie Alexander|Willie Alexander and the Boom Boom Band]], ktorých frontman bol v roku 1971 zopár mesiacov členom Velvet Underground; či Mickey Clean and the Mezz.<ref>Andersen and Jenkins (2001), str. 12. {{Citácia elektronického dokumentu|priezvisko=Vaughan|meno=Robin|titul=Reality Bites|vydavateľ=Boston Phoenix|url=http://bostonphoenix.com/boston/music/cellars/documents/02927794.htm|dátum=6. jún June 2012}} {{Citácia elektronického dokumentu|priezvisko=Harvard|meno=Joe|titul=Mickey Clean and the Mezz|vydavateľ=Boston Rock Storybook|url=http://www.rockinboston.com/themezz.htm}} {{Citácia elektronického dokumentu|priezvisko=Robbins|meno=Ira|titul=Wille Alexander|vydavateľ=Trouser Press Guide|url=http://trouserpress.com/entry.php?a=willie_alexander_and_the_boom_boom_band|dátum prístupu=2007-11-27}}</ref>

Kapely predvídajúce nadchádzajúce hnutie sa objavovali v takých vzdialeným končinách ako bol západonemecký [[Düsseldorf]], kde v roku 1971 vznikla kapela [[Neu!]] vychádzajúca z [[krautrock]]ovej tradície skupín ako [[Can (skupina)|Can]].<ref name="trouser2">{{Citácia periodika|priezvisko=Neate|meno=Wilson|titul=NEU!|periodikum=Trouser Press|url=http://www.trouserpress.com/entry.php?a=neu |dátum prístupu=2007-01-11}}</ref> Japonská protispoločenská čvarga Zunō Keisatsu (Mozgová polícia) miesila [[acid rock]] a [[Ľudová hudba|folk]]. Banda musela sústavne čeliť cenzúre a svoje živé vystúpenia minimálne jedenkrát okorenili masturbáciou.<ref>Anderson (2002), str. 588.</ref> Nová generácia austrálskych garážových kapiel, čerpajúca inšpiráciu najmä z odkazu theThe Stooges a MC5, sa ešte väčšmi priblížila k zvuku, ktorý sa už zanedlho mal začať nazývať „punk“: z [[Brisbane]] sa vynorili [[The Saints]] inšpirovaní surovým zvukom britských [[Pretty Things]], ktorý roku 1975 podnikli neslávne známu koncertnú šnúru po Austrálii a Novom Zélande.<ref>Unterberger (2000), str. 18.</ref>