Jacques Chirac: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Bez shrnutí editace
+
Riadok 26:
| Poznámky =
}}
{{audio|Fr-Jacques_Chirac.ogg|'''Jacques René Chirac'''}}, (* [[29. november]] [[1932]], [[Paríž]], [[Francúzsko]]{{--}}† [[26. september]] [[2019]], tamže<ref>{{cite news
|url = https://www.nytimes.com/2019/09/26/obituaries/jacques-chirac-dead.html
|title = Jacques Chirac, French President Who Championed European Identity, Is Dead at 86
|work = [[The New York Times]]
|date = 26 September 2019
|accessdate = 26 September 2019
|last1 = Clarity|first1 = James F.
|last2 = Tagliabue|first2 = John}}</ref>) bol francúzsky politik a v rokoch [[1995]]-[[2007]] prezident [[Francúzsko|Francúzskej republiky]]. Zvolený bol v roku [[1995]] a opätovne v roku [[2002]]. Volebné obdobie mu skončilo v roku [[2007]]. Ako prezident zastával aj ''[[ex officio]]'' post [[Zoznam spolukniežat Andorry|spoluknieža Andorry]] a Veľmajstra [[Rad čestnej légie|čestnej légie]].
 
== Životopis ==
Narodil sa ako jediný syn bankového úradníka (neskôr sa jeho otec stal manažérom pre leteckú spoločnosť). Do roku [[1950]] navštevoval Lýceum Ľudovíta Veľkého, neskôr študoval na prestížnom Inštitúte politických štúdií ([[1954]]-[[1957]] odbor štátna služba a politika), čo ovplyvnilo jeho budúcnosť, a jeden letný semester v roku [[1953]] absolvoval na [[Harvard]]skej univerzite v [[Spojené štáty|USA]]. Štúdium ukončil roku [[1957]]. Potom prešiel výcvikom pre poddôstojníkov a nastúpil do služby v prestížnej Akadémii kavaleristov (obrnená kavaléria) v Saumure. Napokon bol povolaný do [[alžírsko-francúzska vojna|alžírsko-francúzskej vojny]], kde bol ľahko zranený. Oženil sa s [[Bernadette Chirac|Bernadette Chodron de Courcel]], s ktorou má dve dcéry.
 
Už ako osemnásťročný sa podpísal pod [[Štokholmská výzva|Štokholmskú výzvu]] proti jadrovému zbrojeniu, k čomu ho viedlo jeho ľavicové zmýšľanie. Neskôr sa však z neho stal zapálený gaullista, podporujúci znižovanie daní, privatizáciu služieb, voľný trh a tvrdé bezpečnostné opatrenia.
Řádek 37 ⟶ 44:
Víťazom predčasných volieb sa v roku [[1974]] stal [[Valéry Giscard d'Estaing]], ktorý si za premiéra zvolil práve Chiraca. Ten však po vnútorných nezhodách v roku [[1976]] dobrovoľne odstúpil.
 
V roku [[1977]] ho zvolili za [[starosta|starostu]] [[Paríž]]aParíža, kde zotrval až do roku [[1995]]. Presadzoval programy starostlivosti o starých, chorých a slobodné matky, čo mu vynieslo vysokú popularitu a moc. V roku [[1979]] sa stávastal [[poslanec|poslancom]] [[Európsky parlament|Európskeho parlamentu]].
 
V roku [[1981]] prvý raz kandidoval v prezidentských voľbách, no miesto neho ich vyhral [[Francois Mitterrand]], ktorý si ho vybral za svojho premiéra. Bol to historický krok, pretože vo Francúzsku dovtedy nevládli [[premiér]] a [[prezident]], ktorí by pochádzali sz odlišných krídel politického spektra (tzv. „[[divoké„divoké manželstvo]]“manželstvo“). Tento fakt však nespôsoboval medzi nimi žiadne problémy, nakoľko Chirac sa staral predovšetkým o domácu scénu a Mitterrand mal na starosti medzinárodné dianie.
 
Druhý pokus o prezidentské kreslo mu v roku [[1988]] opäť nevyšiel, hoci tentokrát ho porážka čakala až v druhom kole, a tak ostal naďalej starostom Paríža. Tento post opustil až v roku 1995, kedy ho konečne zvolili za prezidenta. Vďačil za to svojmu programu, v ktorom sľuboval zníženie daní a vytváranie pracovných miest, hoci sa mu to nikdy veľmi nedarilo. Miesto toho na seba upozornil celý svet tým, že povolil testy [[atómovájadrová zbraň|atómovýchjadrových zbraní]] v Tichomorí, no pod tlakom voličov o toho musel o rok neskôr upustiť.
 
V roku [[1997]] rozpustil parlament a vyhlásil [[predčasné voľby]], v ktorých jeho Hnutie za republiku utrpelautrpelo prehru a zvyšné strany ho donútili prijať za premiéra Lionela JopinaJospina, ktorý pochádzal z opozície, a zostalo to tak na nasledujúcich päť rokov. Toto usporiadanie ho ako prezidenta pripravilo o mnoho právomocí, pretože mu ostala právomoc rozhodovať len v zahraničnej a vojenskej politike, nemal však dosť síl na to, aby vyhlásil nové voľby, ktoré by mohli situáciu zmeniť v jeho prospech.
 
V roku [[2002]] sa jeho oponentom v prezidentskej kampani stal kontroverzný politik [[Jean-Marie Le Pen]]. Chirac horlivo vystupoval proti jeho extrémizmu, čo zrejme podnietilo [[14. júl]]a [[2002]] jedného z priaznivcov ultrapravicovej strany ([[Maxime Brunerie]]), ktorí vystupovali pri príležitosti osláv dobytia [[Bastila|Bastily]], aby ho postrelil. Stalo sa tak skôr, než ho stihol dav zneškodniť, no Chirac tento útok našťastie prežil.
 
Hoci jeho pôsobenie na poste prezidenta nebolo práve úspešné, nedokázala otriasť jeho stoličkou ani vysoká nezamestnanosť (jedna z najvyšších v rámci [[Európska únia|Európskej únie]]), ani útoky arabských teroristov či niekoľko obvinení z korupcie na parížskej radnici. Práve naopak.
 
Dnes je vnímaný ako hlavný odporca voči vojne v [[Irak]]u. Spolu s nemeckým kancelárom [[Gerhard Schröder|Gerhardom Schröderom]] a ruským prezidentom [[Vladimir Putin|Vladimirom Putinom]] volali po diplomacii miesto po vojenskom zásahu, čo mu len prihráva sympatie francúzskej verejnosti. Tento postoj mu vyniesol ostrú kritiku zo strany USA, ale aj rešpekt mnohých moslimských krajín. A nielen to. Zásluhu na jeho popularite má aj jeho charizma, dávne milostné aféry, milujúca žena a deti či záľuba v zápasoch sumo. Práve jeho manželka Bernadette sa rozhodujúcou mierou zaslúžila o jeho posledné víťazstvo, keď upútala pozornosť verejnosti vlastnou kampaňou na podporu manžela.
 
== Referencie ==
<references />
 
== Iné projekty ==
Řádek 61 ⟶ 71:
{{Portál|Francúzsko|Francúzsky}}
 
{{DEFAULTSORT:Chirac, Jacques}}
 
{{DEFAULTSORT:Chirac, Jacques}}
[[Kategória:Predsedovia vlády Francúzska]]
[[Kategória:Prezidenti Francúzska]]