Jan Antonín Baťa: Rozdiel medzi revíziami

cat
(cat)
Roku [[1931]] prišlo k už spomenutej zmene právnej subjektivity Baťových závodov a vznikla spoločnosť [[Baťa|Baťa a. s.]], v ktorej pôsobil ako člen správnej rady J. A. Baťa spolu s Dominikom Čiperom, Rudolfom Gerbecom a predsedom [[Tomáš Baťa (1876)|Tomášom Baťom]]. Následná tragická smrť Tomáša Baťu v roku [[1932]] znamenala veľký zlom v profesionálnom živote J. A. Baťu. Po smrti Tomáša Baťu boli totiž nájdené dve listiny: kúpna zmluva z mája 1931 (uložená v obálke s popisom „Jan Baťa“), na základe ktorej predal Tomáš Baťa všetky svoje akcie J. A. Baťovi a závet, ktorý potvrdzoval túto kúpnu zmluvu a dlžnú sumu z predaja (50 miliónov korún československých), ako aj zvyšnú pozostalosť odkázal svojim dedičom (uložená v obálke s názvom „posledná vôľa“).
 
Jan Antonín Baťa sa tak v júli [[1932]] stal predsedom správnej rady [[Baťa|Baťa a. s.]]. Nasledujúce roky strávil na zahraničných cestách expandovaním a propagáciou značky Baťa v [[Európa|Európe]], [[Spojené štáty|USA]], [[Južná Amerika|južnej Amerike]], [[Afrika|Afrike]] a [[Ázia|Ázii]]. Roku [[1938]] bol J. A. Baťovi udelený čestný doktorát technických vied za zásluhy o rozvoj technických vied na Vysokej škole technickej Dr. Eduarda Beneša v [[Brno|Brne]].
 
Dňa [[2. máj]]a [[1945]] bol [[Zlín]] oslobodený od [[Nacistické Nemecko|nacistickej]] okupácie Červenou armádou. Po krátkom období bezvládia nastal čas spravodlivej odplaty, resp. národnej očisty, tentokráttentoraz pod taktovkou víťazov. Už 7. mája 1945 boli prepustení dovtedajší riaditelia Baťovho podniku a bolo dosadené nové revolučné vedenie podniku. Riaditelia Dominik Čipera a Hugo Vavrečka boli dokonca za svoju účasť v protektorátnych, resp. druhorepublikových vládach zatknutí a neskôr postavení pred Národný súd. Na podnik Baťa a. s. v [[Zlín]]e bola uvalená národná správa podľa dekrétov prezidenta republiky. Jana Antonína Baťu napokon označili za kolaboranta. V roku [[1947]] ho v neprítomnosti odsúdili na 15 rokov väzenia a stratu všetkého majetku.
 
To však pre Baťu žijúceho už od vojny v [[Brazília|Brazílii]] neboli posledné nepríjemnosti. Čakali ho ešte súdy so synom jeho nevlastného brata [[Tomáš Baťa ml.|Tomášom Baťom juniorom]] o vlastníctvo tovární rozmiestnených po celom svete. Spor trval 15 rokov a starnúci a vyčerpaný Jan Antonín napokon boj vzdal. Tomáš Baťa jr. sa tak stal majiteľom celého obuvníckeho impéria. Jeho strýko sa v [[Brazília|Brazílii]] pokúsil splniť si ešte jeden svoj sen. Napriek tomu, že nemal veľa prostriedkov, keďže mu počas súdnych sporov zablokovali prístup k ziskom z podnikov, vybudoval v brazílskom vnútrozemí štyri mestá a niekoľko tovární. V roku [[1957]] ho za to chceli dokonca nominovať na [[Nobelova cena mieru|Nobelovu cenu mieru]], on sám sa však nominácie vzdal. V [[Brazília|Brazílii]] napokon Jan Antonín Baťa aj dožil. Zomrel tam predčasne v roku 1965 po viacerých srdcových záchvatoch v dôsledku stresu, s pocitom nespravodlivosti a zatrpknutý z toho, ako sa k nemu doma zachovali. Stále však tvrdil: „Pravda nakoniec vypláva na povrch ako olej na vodu.“<ref>{{Citácia knihy|titul=Uloupené dílo : román z průmyslového života|url=http://worldcat.org/oclc/826290573|isbn=9788087116210|priezvisko=Bata, Jan A.}}</ref>
74 480

úprav