Bitka pri Mantzikerte: Rozdiel medzi revíziami

V 40. rokoch 11. storočia sa na východných hraniciach [[Byzantská ríša|Byzantskej ríše]] objavila nová hrozba [[Seldžucká ríša|Seldžuckých Turkov]] pochádzajúcich zo stepí Strednej Ázie,<ref>Zástěrová, Bohumila, a kol. ''Dějiny Byzance''. s. 243</ref> spomedzi riek [[Oxus|Oxus (Amudarja)]] a [[Syrdarja|Jaxartes (Syrdarja)]]. Seldžuci boli v tomto období ešte stále nomádske kmene, ktoré síce ovládli [[Perzia|Perziu]], no naďalej sa živili lúpením a plienením. Turkické kmene v Perzii prijali [[sunnitský islam]], ktorý tam dominoval a ich úhlavnými nepriateľmi sa stal [[Šiitizmus|šítsky]] egyptský kalifát.<ref name=":7">{{Citácia knihy|priezvisko=Norwich|meno=John Julius|titul=Byzantium: The Apogee (A History of Byzantium 2)|vydanie=3|vydavateľ=The Folio Society Ltd a Cambridge University Press|miesto=London|rok=1993|isbn=|strany=384- – 385|jazyk=anglický jazyk|edícia=|kapitola=|poznámka=(ďalej len Norwich)}}</ref> Prvý kontakt s Byzanciou [[Seldžucká ríša|Seldžuci]] naviazali už za vlády [[Konštantín IX.|Konštantína IX.]], keď ich cisár presvedčil k útoku na arménske kráľovstvo Ani, ktoré povstalo proti byzantskému náboženskému útlaku a ktoré bolo po Seldžuckom zásahu následne znovupripojené k Byzancii.<ref name=":7" /> Ziskom Arménie zanikla nárazníková zóna medzi Byzanciou a Seldžukmi, čo viedlo k tomu, že Seldžuci začali byzantské územie od roku [[1048]] napádať a plieniť. Cisár [[Konštantín IX.]] rezignoval na obranu hraníc pred útokmi a rozpustil značnú časť arménskych posádok, čo viedlo k tomu, že sa Seldžuci vo svojich výbojoch dostali až k [[Trabzon|Trabzonu]] a v roku [[1057]] dokonca zničili hornomezopotámske mesto Melitene ([[Malatya]]).<ref name="Treadgold595">Treadgold, Warren. ''A History of the Byzantine State and Society''. s. 595</ref> Podobne situáciu podceňovali aj ďalší cisári [[Izák I.]] a [[Konštantín X.]]<ref name="Treadgold5952">Treadgold, Warren. ''A History of the Byzantine State and Society''. s. 595</ref><ref>Zástěrová, Bohumila, a kol. ''Dějiny Byzance''. s. 239</ref>

Nedbalá Byzantská politika viedla k strate oblasti okolo mesta Ani, ktorú sultán [[Alp Arslán]] získal v roku [[1064]] a ktorá sa stala seldžuckou vstupnou bránou do [[Malá Ázia|Anatólie]].<ref>Treadgold, Warren. ''A History of the Byzantine State and Society''. s. 600</ref> Kritickou situáciou bolo dobytie Cézarey ([[Kayseri]]) v roku [[1067]].<ref>Zástěrová, Bohumila, a kol. ''Dějiny Byzance''. s. 243- – 244</ref> Nový cisár [[Roman IV.]] bol skúseným bojovníkom a narozdielna rozdiel od svojho predchodcu Konštantína X. sa proti situácii na východe pokúsil zasiahnuť a v roku [[1068]] sa na čele armády vybral do Sýrie, kde dobyl mesto [[Manbidž|Hierapolis]].<ref>Treadgold, Warren. ''A History of the Byzantine State and Society''. s. 602</ref> Jeho absenciu v Anatólii však zároveň [[Seldžucká ríša|Seldžuci]] vyučili k vyplieneniu [[Amorion|Amoria]]. [[Roman IV.]] preto nasledujúceho roku pripravil výpravu do Arménie, kde chcel dobyť pevnosť [[Achlat]] (Khlat), avšakale pre pripravovaný turecký nájazd na Ikonion ([[Konya]]) od tohto plánu upustil. V roku [[1070]] cisár pripravil novú výpravu, avšakale pre hrozbu palácového prevratu zo strany Dukov a ich podporovateľa Michaela Psella,<ref>Norwich, str. 390</ref> bojom so Seldžukmi poveril Manuela Komnena, brata neskoršieho cisára [[Alexios I. (Byzantská ríša)|Alexia I.]] Jeho výboje však výsledky nepriniesli a po porážke pri Sebastei ([[Sivas]]) Seldžuci dobyli pevnosti [[Mantzikert]] a Arčeš<ref name=":1">Norwich, str. 392</ref> a vyrabovali mesto [[Chonai]]. Cisár, proti ktorému sa v tom čase už v [[Byzantská ríša|Byzantskej ríši]] vytvárala opozícia (najmä v mocnom rode [[Dukovci|Dukov]]) preto rozhodol svoju pozíciu posilniť jedným zásadným ťažením. V zime na prelome rokov [[1070]]/[[1071]] cisár preto zhromaždil veľkú vojenskú moc, ktorá sa skladala z byzantských jednotiek a početných žoldnierov, s ktorými hodlal Seldžukov rozdrviť.<ref>Treadgold, Warren. ''A History of the Byzantine State and Society''. s. 603</ref>

Ešte vo februári [[1071]] cisár [[Roman IV.|Roman]] vyslal k sultánovi Alp Arslánovi, ktorý práve obľahol [[Edessa (Mezopotámia)|Edessu]] svojich vyslancov s návrhom mierovej zmluvy a výmenu arménskych pevností za Hierapolis v Sýrii.<ref name=":1" /> [[Alp Arslán]], ktorý za svojho úhlavného protivníka pokladal egyptských [[Fátimovci|Fátimovcov]] cisárovu ponuku prijal a vytiahol k [[Fátimovci|fátimovskému]] [[Halab|Aleppu]]. V polovici marca byzantské vojsko prekročilo Bospor. Vojsko čítajúce 40 -  – 70 000 mužov sa skladalo okrem byzantských maloázijských tagmát a varjažskej gardy z normanských, francúzskych (v Byzancii stále označovaných ako franských), arménskych, gruzínskych a nomádskych žoldnierov.

Koncom júna Byzantínci došli k Theodosiopolu ([[Erzurum]]), kde sa cisár po porade so svojimi generálmi dohodli na ďalšom postupe na východ. Cisár znovu poslal Seldžukom totožné požiadavky, no tentokráttentoraz s ultimatívnym tónom, na čo [[Alp Arslán]] na to reagoval stiahnutím sa z [[Halab|Aleppa]] a návratom k [[Eufrat|Eufratu]]. V miestnej krajine sultán naverboval asi 10 000 kurdských jazdcov a posily sultánovi prišli aj z [[Azerbajdžan|Azerbajdžanu]]. Počtom bolo Arslánovo vojsko menšie ako byzantské, na Seldžuckej strane však stála lepšia znalosť miestnej krajiny a presné informácie o byzantskom pohybe.<ref>Norwich, str. 392 -  – 393</ref>

Cisárske vojská sa znovu preskupili a očakávali nový nápor. Turci však počas dňa nezaútočili a vyčkávali až do večera, kým sa Byzantínci nevrátili do svojho tábora. Nový útok podporovaný drtivýmidrvivými lukostreleckými salvami prišiel v noci. Ráno cisárske vojsko zastihla zvesť o tom, že asi tisícčlenná žoldnierska jednotka Uzov prešla k Seldžukom, čo viedlo k zvýšeniu nedôvery voči ostatným turkickým jednotkám vo vojsku. [[Alp Arslán]] Romanovi ráno ponúkol zmier. Podľa Norwicha tkvela sultánova ochota zmieru v obavách o priamy stret, ktorému sa Seldžuci ako nomádi snažili vyhnúť a skutočný záujem o boj s Fátimovcami a nie Byzantíncami.<ref>Norwih, str. 395 -  – 396</ref> Cisár ponuku o zmier odmietol, pretože chcel seldžuckú hrozbu na východe raz a navždy vyriešiť a nové ťaženie by bolo nákladné a podkopalo by jeho autoritu v ríši. <ref>Zástěrová, Bohumila, a kol. ''Dějiny Byzance''. s. 244</ref><ref>{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Medieval History Magazine|url=https://web.archive.org/web/20120111120715/http://www.deremilitari.org/news/medievalhistorymagazine.htm|vydavateľ=web.archive.org|dátum vydania=2012-01-11|dátum prístupu=2019-09-16}}</ref>

Rozhodujúci boj sa uskutočnil [[26. august|26. augusta]] [[1071]]. Cisár Roman nechal svoje vojská sformovať dvojitú líniu s jazdectvom po stranách a sám zaujal bojové postavenie uprostred. Ľavému krídlu velil Nikeforos Bryennios, kým pravému kapadócky stratég Theodorosos Allyates. Zadným podporným vojom velil Andronikos Dukas, syn cézara Jána Duku. Seldžuci stavali vojsko do polkruhovej formácii a sultán [[Alp Arslán]] boj sledoval z neďalekého pahorku.<ref>Norwich, str. 397 -  – 398</ref>

[[Súbor:Mantzikert_1071_stamp.jpg|alt=|vľavo|náhľad|Turecká známka pripomínajúca víťazstvo Seldžuckých Turkov pri Mantzikerte -  – počiatok tureckej štátnosti v Anatólii]]

Názory ohľadne byzantských vojenských strán sú nejednoznačné. Isté však je, že bitka priniesla byzantskej ríši vážnu ranu na prestíži a zajatie cisára [[Roman IV.|Romana]] aj vnútroštátny kolaps. [[Roman IV.]] sa stal prvým byzantským cisárom, ktorý bol zajatý v boji s cudzím nepriateľom.<ref>Zástěrová, str. 244</ref> Sám [[Alp Arslán]] odmietal uveriť, že muž v reťaziiach a bežbom vojenskom oblečení,<ref>Norwich, str. 399</ref> ktorého pred neho priniesli bol naozaj cisárom. <ref name=":0">{{Citácia elektronického dokumentu|titul=History of Michael Attaliates (Cont.)|url=http://www.ancientworlds.net/aw/Post/1026372|vydavateľ=www.ancientworlds.net|dátum prístupu=2019-09-16}}</ref> K svojmu väzňovi sa však správal s úctou a so všetkými poctami. Uzavrel taktiež s Byzanciou pomerne prijateľné mierové podmienky, vrámciv rámci ktorých mal získať [[Mantzikert]], [[Edessa (Mezopotámia)|Edessu]], [[Antiochia|Antiochiu]] a [[Manbidž|Hierapolis]]. Okrem toho sa mala uskutočniť svadby cisárovej dcéry a sultánovho syna a ríša mala zaplatiť tribút 10 miliónov solidov. Neskôr bola suma upravená na 1,5 milióna a ročný poplatok 360 000.<ref>Norwich, str. 400</ref> Asi po týždni bol Roman Alp Aslánom oslobodený a poslaný do [[Istanbul|Konštantínopolu]]. Tam sa však medzitým situácia zmenila a aristokratický rod Dukovcov usporiadal štátny prevrat. Na trón bol dosadený [[Michal VII.]], syn [[Konštantín X.|Konštantína X.]]<ref>Treadgold, Warren. ''A History of the Byzantine State and Society''. s. 603- – 604</ref> Roman preto v Anatólii zoskupil svoje vojská a vytiahol proti uzurpátorovi, avšakale opakovane bol porazený dukovskými vojskami. [[Roman IV.|Roman]] sa preto svojim protivníkom vzdal výmenou za zmier, ktorý však netrval dlho, pretože ho Ján Dukas nechal oslepiť, na čo Roman zomrel.

Historické kruhy obvykle na bitku pri Mantzikerte nazerajú ako na katastrofu pre Byzantskú ríšu, ktorá vyústila k strate tradičnej nárazníkovej zóny pri obrane voči moslimskému svetu -  – Anatólie. Uznávaný britský byzantológ [[John Julius Norwich]] vo svojich dielach o byzantských dejinách zastáva názor, že porážka pri Mantzikerte bola pre Byzanciu smrteľným úderom, z ktorého sa i napriek nie okamžitému jej zániku už nikdy nedokázala úplne spamätať -  – konkrétne "''najväčšia pohroma, akú ríša za sedem a pol storočí svojej existencie utrpela''." <ref>Norwich, John Julius. ''A Short History of Byzantium''. s. 242</ref> Podobne i rusko-americký historik [[Alexander A. Vasiliev]] porážku hodnotí ako "''smrteľnú ranu byzantskej dominancii v Malej Ázii, kľúčovej časti ríše, kde po roku 1071 nebola žiadna byzantská armáda, ktorá by vzdorovala Turkom''." <ref>{{Citácia elektronického dokumentu|titul=History of the Byzantine empire: text -  – IntraText CT|url=http://www.intratext.com/IXT/ENG0832/_P19.HTM|vydavateľ=www.intratext.com|dátum prístupu=2019-09-16}}</ref> Byzantský vojenský historik [[John Haldon]] bitku nepokladá až za takú veľkú katastrofu, ale rozpad byzantskej správy prisudzuje najmä nasledujúcim vnútorným rozbrojom v Byzancii.<ref>Haldon, John F. ''Byzantium at War : 600–1453600-1453''. s. 46</ref>