Oortov mrak komét: Rozdiel medzi revíziami

'''Oortov oblakmrak komét''' je predpokladaná sférická oblasť ľadových objektov, [[jadro kométy|kometárnych jadier]], ktorá sa pravdepodobne nachádza na okraji [[slnečná sústava|slnečnej sústavy]] za [[Kuiperov pás|Kuiperovým pásom]], približne 50 000 až 100 000 [[astronomická jednotka|AU]] od [[Slnko|Slnka]]. Je možné, že je to pozostatok prapôvodnej [[slnečná hmlovina|slnečnej hmloviny]].

Svoj názov nesie po holandskom [[astronóm]]ovi [[Jan Oort|Janovi Oortovi]], ktorý [[hypotéza|hypotézu]] o jeho existencii prvýkrát zverejnil v roku [[1950]]. Existencia Oortovho oblakumraku [[kométa|komét]] doteraz nie je potvrdená, pretože jeho objekty sú pre veľkú vzdialenosť a z toho vyplývajúcu malú [[zdanlivá hviezdna veľkosť|jasnosť]] súčasnými prístrojmi nepozorovateľné. Za nepriamy dôkaz jeho existencie považujú astronómovia dlhoperiodické kométy.

Oortov oblakmrak je pravdepodobne zdrojom kometárnych jadier, ktoré vďaka [[gravitácia|gravitácii]] okolitých [[hviezda|hviezd]] občas zmenia svoju dráhu na dráhu s [[perihélium|perihéliom]] bližším k [[Slnko|Slnku]]. Vtedy sa začnú zahrievať a vyparovať, vytvorí sa im [[koma (astronómia)|koma]] a často aj chvost. Tieto kométy sú väčšinou [[obežná doba (astronómia)|dlhoperiodické]] alebo sú neperiodické, čiže preletia okolo Slnka iba raz. Ich [[sklon dráhy]] k rovine [[ekliptika|ekliptiky]] je rôzne veľký. Okrem dráhy sa kométy s pôvodom v Oortovom oblakumraku odlišujú od iných komét pravdepodobne aj tým, že nakoľko sa nikdy predtým ešte nedostali do blízkosti Slnka, majú veľké zásoby prchavých látok a sú teda spravidla jasnejšie ako periodické kométy. Za hlavné zložky telies Oortovho oblakumraku sa považuje vodný [[ľad]], [[amoniak]] a [[metán]].

Prvá a zatiaľ jediná [[planétka]] pochádzajúca z Oortovho oblakumraku je pravdepodobne [[90377 Sedna|Sedna]]. Jej dráha je menšia než vnútorný polomer Oortovho oblakumraku, ale to môže byť dôsledok gravitačného pôsobenia hviezdy, ktorá kedysi preletela v blízkosti nášho Slnka.

Za predchodcov telies Oortovho oblakumraku sa považujú malé telesá v pôvodnom [[protoplanetárny disk|protoplanetárnom disku]], ktoré neboli spotrebované pri tvorbe [[planéta|planét]]. Po sformovaní [[joviálna planéta|plynných obrov]] začalo dochádzať k ich rozptyľovaniu. Gravitačné pôsobenie [[Jupiter]]a a [[Saturn]]a predlžovalo [[Veľká polos|veľké polosi]] dráh malých telies, pričom bežne dochádzalo k ich úniku do [[medzihviezdny priestor|medzihviezdneho priestoru]]. Iný osud mali telesá obiehajúce v blízkosti [[Urán (planéta)|Uránu]] a [[Neptún]]a, pretože zmena ich dráh nebola až taká výrazná. Pod ich gravitačným vplyvom sa [[afélium]] malých ľadových telies posunulo do vzdialenosti rádovo desiatky tisíc [[astronomická jednotka|astronomických jednotiek]]. Tu na ne už začali pôsobiť príťažlivé sily extrasolárnych telies, tzv. galaktické [[slapy (astrofyzika)|slapy]]. Pod ich vplyvom došlo k nárastu vzdialenosti perihélia a telesá sa dostali do pomerne stabilnej oblasti, ktorú dnes nazývame Oortov oblakmrak. Ich stabilita však nie je absolútna a občas sa poruší, následkom čoho sa telesá Oortovho oblakumraku môžu dostávať do vnútornejších častí slnečnej sústavy.

Predpokladá sa, že Oortov oblakmrak tvoria dve výrazné štruktúry:

* '''vnútorný oblakmrak'''  –  má tvar plochého disku. Mal by sa nachádzať v rovine [[ekliptika|ekliptiky]] do vzdialenosti 20 000 astronomických jednotiek (AU) od Slnka (podľa iného zdroja 3  000  –  4  000 AU) a mal by obsahovať až 70 % hmoty Oortovho oblakumraku. [[Svetlo]] zo Slnka sem [[rýchlosť svetla|letí]] tri týždne.

* '''vonkajší oblakmrak'''  –  oblasť sférického tvaru. Mala by byť rozložená rovnomerne okolo celej slnečnej sústavy. Začína od vnútorného oblakumraku a končí sa až vo vzdialenosti 70 000 AU od Slnka (podľa iného zdroja 10  000 AU až 2 [[ly]]). Slnečné svetlo k týmto kométam letí mesiace až roky.

Telesá obiehajúce vo veľkých vzdialenostiach okolo Slnka by mali byť na svojich dráhach pomerne stabilné. Dôkazom, že táto stabilita sa občas naruší, sú práve dlhoperiodické kométy. Existuje niekoľko teórií, prečo boli obežné dráhy týchto komét zmenené a kométy sa tak dostali do vnútorných častí slnečnej sústavy, kde sme ich mohli pozorovať. Obežné dráhy komét môžu byť narušené preletom nejakých blízkych hviezd, ktorých gravitácia má silné účinky na dynamiku Oortovho oblakumraku. Priemerne každých 36 miliónov rokov by sa mala k Slnku priblížiť na vzdialenosť zhruba 10 000 AU nejaká hviezda, ktorá tým vypudí spŕšku komét dovnútra ale aj von zo slnečnej sústavy. Na základe údajov o vzdialenosti a pohybe hviezd zo sondy [[HIPPARCOS]] J. García-Sáchnez vypočítal, že za 1,36 milióna rokov sa k Slnku priblíži malá hviezda [[Gliese 710]]. Jej minimálna vzdialenosť od Slnka bude jeden [[svetelný rok]] a bude sa teda nachádzať vo vnútri Oortovho oblakumraku. Tým vyvolá veľmi silné gravitačné poruchy, v dôsledku ktorých sa prítok komét do vnútorných častí slnečnej sústavy takmer o štvrtinu zvýši a stúpne tiež riziko zrážky kométy so [[Zem]]ou.

Do úvahy prichádzajú aj [[galaktické slapy]], čiže gravitačné pôsobenie [[galaktický disk|disku]] a [[jadro Galaxie|jadra]] našej [[Galaxia (Mliečna cesta)|Galaxie]] na objekty Oortovho oblakumraku. Vzdialenosť slnečnej sústavy od jadra a roviny disku galaxie sa totiž mení a v závislosti od toho sa mení aj intenzita slapového pôsobenia týchto štruktúr. Ďalšou teóriou je zrážka slnečnej sústavy s [[Molekulárny mrak|molekulárnymi mrakmi]], čo by malo na kometárne jadrá podobný vplyv ako priblíženie hviezdy.