Väčšina lietadiel F2H-2 bola spočiatku v typickej námornej modrej farbe, ale od polovice 50. rokov získali šedý náter v kombinácii s bielou spodnou časťou. Piloti mali tieto stroje radi, pretože na svoju dobu mali dobrý výkon, dobrú ovládateľnosť, boli veľmi odolné a spoľahlivé. Na prúdové lietadlo mali dobrý dole a piloti sa naučili ho ešte predĺžiť letom na jednom motore.
Konštrukcia lietadlaprúdových lietadiel sa vyvíjala veľmi rýchlo a v 50-tych rokoch už bola verzia F2H-2 zastaraná. Po bojových skúsenostiach v Kórei, kde bola nasadená F2H-2N, prišli inžinieri spoločnosti McDonnell s výrazne modifikovanou verziou. Nový variant "'''F2H-3'''" bol zavedený do služby koncom roku 1952. Trup F2H-3 bol predĺžený o {{m|2.4|m}}, čím vznikol priestor pre nový radar AN/APG-41 a zvýšila sa kapacita vnútornej palivovej nádrže o 50%. Lietadlo si zachovalo štvoricu kanónov kalibru {{mm|20|m}}, ale model M3 Hispano bol nahradený typmi Mark 12 alebo Mark 16. Dvojica horných kanónov mala po 220 nábojoch a spodná dvojica mala zásobu 250 nábojov. Veľkosť prídavných palivových nádrží na koncoch krídel bola znížená na 644 litrov a neraz ich piloti vôbec nevyužívali. Stroje F2H-3 získali výkonnejšie motory J34-WE-36 s ťahom 14,5 kN. Celkovo bolo do 30. októbra 1953 vyrobených 250 lietadiel F2H-3. <ref>[https://wwwweb.navalaviationmuseumarchive.org/aircraftweb/fh-1-phantom20110514001132/http://www.vectorsite.net/avbansh.html#m1 The McDonnell FH-1 Phantom & F2H Banshee]</ref>
