Verzia z 18:02, 19. október 2019 upraviť Hisgeomaps (diskusia \| príspevky) 1 367 editací Rozšíril som základné informácie o Poľsko - Litovskej republike Značka: vizuálny editor ← Predchádzajúca úprava		Verzia z 18:19, 19. október 2019 upraviť vrátiť Hisgeomaps (diskusia \| príspevky) 1 367 editací Vyplnil som dejiny Značka: vizuálny editor Ďalšia úprava →
Riadok 55: '''Poľsko - Litovské spoločenstvo''', alebo '''Republika oboch národov''' - formálne '''Koruna Poľského kráľovstva a Litovského veľkovojvodstva''' a po roku [[1791]] sa stalo Poľsko a Litva duálnym štátom. Krajine vládol spoločný panovník, teda poľský kráľ a litovský veľkovojvoda v jednom. Bola to jedna z najväčších a najľudnatejších krajín Európy v [[16. storočie\|16.]] až [[17. storočie\|17. storočí]]. Začiatkom [[17. storočie\|17. storočia]] republika vo svojom najväčšom územnom rozsahu pokrylo takmer 1 000 000 km2 a udržalo si multietnické obyvateľstvo vo výške 11 miliónov. Spoločenstvo založilo [[Lublinské združenie]] v júli [[1569]], ale [[Koruna Poľského kráľovstva]] a [[Litovské veľkovojvodstvo\|Litovského veľkovojvodstv]]<nowiki/>a bola v osobnom zväzku od roku 1386 s manželstvom poľskej kráľovnej [[Hedviga I.\|Hedviky]] a litovského veľkovojvodu [[Vladislav II. (Poľsko, 1386)\|Jogaily]], ktorý bol korunovaný poľským kráľom Jure Uxorisom Władysławom II. Jagiełom. Únia mala medzi súčasnými štátmi veľa funkcií. Jeho politický systém sa vyznačoval prísnymi kontrolami monarchickej moci. Tieto kontroly uzákonil [[zákonodarca]] ([[sejm]]) kontrolovaný [[Šľachta\|šľachtou]] ([[szlachta]]). Tento idiosynkratický systém bol predchodcom moderných konceptov [[Demokracia\|demokracie]], [[Ústavná monarchia\|ústavnej monarchie]] a [[Federácia\|federácie]]. Aj keď boli obidve zložky spoločenstva formálne rovnaké, '''Poľsko bolo dominantným partnerom''' únie. Riadok 64: Krátko pred jeho zánikom prijalo spoločenstvo masívne reformné úsilie a uzákonilo [[Ústava\|ústavu]] z 3. mája - prvú kodifikovanú ústavu v modernej európskej histórii a druhú v modernej svetovej histórii (po ústave USA). == Názov republiky == Oficiálnym názvom štátu bolo '''Poľské kráľovstvo a Litovské veľkovojvodstvo''' (po poľsky: ''Królestwo Polskie i Wielkie Księstwo Litewskie'', po litovsky: ''Lenkijos Karalystė ir Lietuvos Didžioji Kunigaikštystė'', po latinsky: ''Regnum Poloniae Magnusque Ducatus Lithuaniae''). V [[17. storočie\|17. storočí]] a neskôr bolo známe aj ako '''najvyhľadávanejšie spoločenstvo Poľska''' (poľština: Najjaśniejsza Rzeczpospolita Polska, latinčina: Serenissima Res Publica Poloniae), '''spoločenstvo Poľského kráľovstva''' alebo '''Poľské spoločenstvo'''. Obyvatelia ju v každodennej reči označovali ako ''„Rzeczpospolita“'' Západní Európania často zjednodušovali názov - nazývali ju jednoducho Poľsko - a vo väčšine minulých a moderných prameňov sa nazýva '''Poľské kráľovstvo''' alebo iba [[Poľsko]]. ==Dejiny== :''Pozri aj: [[Zoznam vládcov Poľska]], [[Poľsko]], [[Delenia Poľska]]'' V [[14. storočie\|14.]] a začiatkom [[15. storočie\|15. storočia]] sa v '''Poľsku''' a '''Litve''' uskutočnili striedavé vojny a aliancie. Pred stálym [[Luberský zväz\|luberským zväzom]] z roku [[1569]] sa uzavrelo niekoľko dohôd medzi oboma krajinami. Táto dohoda bola jedným zo signálových úspechov Žigmunda II. Augusta, posledného panovníka dynastie [[Jagelovci\|Jagellon (Jagelovcov)]]. Žigmund veril, že dokáže zachovať svoju dynastiu prijatím voliteľnej monarchie. Po jeho smrti v roku [[1572]] nasledovalo trojročné interregnum, počas ktorého sa uskutočňovali úpravy ústavného systému; tieto úpravy významne zvýšili moc [[Poľská šľachta\|poľskej šľachty]] a vytvorili skutočne voliteľnú monarchiu. Spoločenstvo dosiahlo svoj zlatý vek začiatkom [[17. storočie\|17. storočia]]. Jeho mocnému parlamentu dominovali šľachtici, ktorí sa zdráhali zapojiť do [[Tridsaťročná vojna\|Tridsaťročnej vojny]]; na ich šťastie sa do tejto vojny nezapojili. Ich [[neutralita]] ušetrila krajinu od pustošenia politicko-náboženského konfliktu, ktorý zničil väčšinu Európy. Spoločenstvo sa dokázalo postaviť proti Švédsku, Rusku Tsardom a vazalom Osmanskej ríše a dokonca začalo úspešné expanzívne ofenzívy voči svojim susedom. Počas niekoľkých invázií v čase ťažkostí vojsko spoločenstva vstúpilo do [[Rusko\|Ruska]] a podarilo sa mu vziať [[Moskva\|Moskvu]] a zadržať ju od [[27. september\|27. septembra]] [[1610]] do [[4. november\|4. novembra]] [[1612]], keď boli vyhnaní po obkľúčení. Poľsko-litovskú úniu vytvoril posledný jagelovský kráľ [[Žigmund II. August]] [[Lublinská únia\|Lublinskou úniou]] v roku 1569. Po jeho smrti nastalo medzivládie, počas ktorého získala významnú moc [[šľachta]], ktorá volila panovníka. V roku 1573 sa stal poľským kráľom [[Henrich III. (Francúzsko)\|Henrich z Valois]], brat francúzskeho panovníka [[Karol IX. (Francúzsko)\|Karola IX.]] Pred tým sa musel vzdať dedičnosti tohto trónu. V roku [[1574]], po smrti svojho brata, ušiel z Poľska a ujal sa vlády vo Francúzsku ako [[Henrich III. (Francúzsko)\|Henrich III.]] V roku [[1576]] sa poľským kráľom stal [[Štefan Bátori]], ktorý v rokoch [[1579]] – [[1582]] viedol pomerne úspešnú vojnu proti [[Rusko\|Rusku]]. Jeho plány na ovládnutie Ruska a vyhnanie [[Osmanská ríša\|Turkov]] z [[Uhorsko\|Uhorska]] prekazila smrť. Na trón nastúpil v roku [[1587]] syn švédskej kráľovnej Kataríny [[Žigmund III. Vasa]], ktorý viedol spory s opozíciou vo vlastnej dynastii. Od roku [[1609]] viedol vojnu s Ruskom, z ktorej Poľsko získalo ďalšie územia, potvrdené mierovou zmluvou z roku [[1619]]. Po jeho smrti v roku [[1632]] zasadol na trón jeho starší syn [[Vladislav IV. Vasa]], ktorému sa darilo vyhýbať konfliktom [[Tridsaťročná vojna\|Tridsaťročnej vojny]], ktorá sužovala veľkú časť Európy. Obdobie prvej polovice 17. storočia je v tejto krajine známe ako ''Zlatý vek''. Krajine sa darilo brániť svoje územia proti Švédsku, Rusku, Osmanskej ríši aj Krymskému chanátu. Počas niekoľkých invázií do Ruska sa vojskám únie podarilo dobyť Moskvu a udržať ju od [[27. september\|27. septembra]] [[1610]] do [[4. november\|4. novembra]] [[1612]]. Úniu oslabili dve nasledovné udalosti z roku [[1648]]. Sila spoločenstiev začala klesať po niekoľkých úderoch v nasledujúcich desaťročiach. V roku [[1648]] sa začalo veľké povstanie [[Kozáci\|ukrajinských kozákov]] v juhovýchodnej časti spoločenstva (Khmelnytského povstanie (povstanie viedol '''[[Bohdan Chmeľnyckyj\|Bohdan Mychajlovyč Chmeľnyckyj]]''' na modernej Ukrajine). Podľa ruskej zmluvy o pereyaslave to viedlo k žiadosti Ukrajiny o ochranu ruským cárom. Ruská anexia časti Ukrajiny postupne nahradila poľský vplyv. Druhou ranou pre Spoločenstvo bola [[švédska invázia]] v roku [[1655]], známa ako [[Potopa]], ktorú podporovali jednotky transylvánskeho vojvodu Juraja II. Rákócziho a Fredericka Williama, voliča z Brandenburska. V roku [[1648]] nastúpil na trón [[Ján II. Kazimír Vasa]], nevlastný brat Vladislava. Ten čelil kozáckemu povstaniu [[Bohdan Chmelnický\|Bohdana Chmelnického]], ktoré bolo podporované tureckým [[Krymský chanát\|Krymským chanátom]] a vyvrcholilo odtrhnutím ľavobrežnej [[Ukrajina\|Ukrajiny]] od Poľsko-litovskej únie a jej pripojením k Rusku v roku [[1654]] a následným vytlačením Poliakov. Na konci 17. storočia sa kráľ oslabeného spoločenstva Ján III. Sobieski spojil so svätým rímskym cisárom Leopoldom I., aby vysporiadal s Osmanskou ríšou drvivé porážky. V roku 1683 viedla bitka o Viedeň posledný zlom v 250-ročnom boji medzi silami kresťanskej Európy a islamskými Osmanmi. Za stáročnú opozíciu proti moslimským pokrokom by spoločenstvo získalo meno Antemurale Christianitatis (hradisko kresťanstva). Počas nasledujúcich 16 rokov by veľká turecká vojna viedla Turkov natrvalo južne od rieky Dunaj, aby už nikdy neohrozovala strednú Európu. [40] Druhou ranou pre Republiku oboch národov bola invázia [[Švédsko\|Švédska]] v roku [[1655]], podporovaná transylvánskym vojvodom [[Juraj II. Rákoczy\|Jurajom II. Rákoczym]] a brandenburským [[kurfirst]]om [[Friedrich Wilhelm I.\|Friedrichom Wilhelmom I.]] Invázia je známa názvom [[Potopa (invázia)\|Potopa]]. Krajina prešla v tomto období politickou, hospodárskou i kultúrnou krízou. Do 18. storočia destabilizácia jeho politického systému priviedla Poľsko na pokraj občianskej vojny. Spoločenstvo čelilo mnohým vnútorným problémom a bolo zraniteľné voči zahraničným vplyvom. V roku 1715 vypukla priama vojna medzi kráľom a šľachtou a sprostredkovanie cára Petra Veľkého ho postavilo do pozície, aby ďalej oslabil štát. Ruská armáda bola prítomná v Silent Sejme z roku 1717, ktorá obmedzila veľkosť ozbrojených síl na 24 000 a určila jej financovanie, opätovne potvrdila destabilizujúcu prax liberálneho veta a vylúčila kráľsku saskú armádu; car mal slúžiť ako garant dohody. Vďaka zvyšujúcemu sa využívaniu zdrojov v Amerike v západnej Európe sa dodávky Spoločenstva stali menej dôležitými. Roku [[1669]] bol za nového kráľa zvolený [[Michał Korybut Wiśniowiecki]], ktorý sa orientoval na [[Habsburgovci\|Habsburgovcov]]. V roku [[1672]] vpadli do Poľska Turci a to bolo prinútené pristúpiť na jeho tvrdé podmienky. V rokoch [[1674]] – [[1696]] musel nový, profrancúzsky orientovaný kráľ [[Ján III. Sobieski]] čeliť vnútorným rozbrojom, ako aj novému nebezpečenstvu zo strany Turecka. Jeho vojská pomohli v roku [[1683]] poraziť Turkov pri obliehaní [[Viedeň\|Viedne]], za pomoci cisára [[Svätá ríša rímska\|Svätej ríše rímskej]]. Táto bitka znamenala obrat vo vojnách proti Turkom. Počas ďalších 16 rokov ([[Veľká turecká vojna]]) boli Turci tlačení stále južnejšie a už nikdy neovládli [[Stredná Európa\|Strednú Európu]]. V roku 1768 sa poľsko-litovské spoločenstvo stalo protektorátom Ruskej ríše. Ovládanie Poľska bolo ústredným bodom diplomatických a vojenských stratégií Kataríny Veľkej. Pokusy o reformu, napríklad štvorročná Sejmova májová ústava, prišli príliš neskoro. Krajinu rozdelili v troch etapách susedná Ruská ríša, Pruské kráľovstvo a Habsburská monarchia. V roku 1795 bolo poľsko-litovské spoločenstvo z mapy Európy úplne vymazané. Poľsko a Litva boli obnovené ako nezávislé krajiny až v roku 1918. Dôsledkom vojen v polovici [[17. storočie\|17. storočia]] čelila krajina v [[18. storočie\|18. storočí]] veľký hospodárskym škodám. Znížil sa počet obyvateľstva, polovica hospodárskej pôdy ležala neobrobená, poklesla kúpna sila obyvateľstva a mestá upadali. V rokoch [[1697]] – [[1733]] vládol (s päťročnou prestávkou) [[August II. Silný]]. Obdobie jeho vlády charakterizuje národný a politický úpadok, ale v ekonomike nastala nová éra. Snažil sa získať naspäť stratené územia v Litve a uzavrel spojenectvo s [[Rusko]]m a [[Dánsko]]m. Po tom, čo boli ruské i dánske vojská porazené švédskou armádou kráľa [[Karol XII.\|Karola XII.]] v tzv. severnej vojne, vpadli švédske vojská aj do Poľska a Augusta II. zosadili. Na tróne potom vládol [[Stanislav I. (Poľsko)\|Stanislaw Leszczyński]] ([[1704]] – [[1709]]). Po porážke Švédov roku [[1709]] sa August II. Silný vrátil na poľský trón, ale nedokázal využiť priaznivú situáciu a zúčastniť sa zahranično-politických rokovaní v prospech Poľska. Rovnako slabý bol aj jeho nástupca [[August III. (Poľsko)\|August III.]] Po jeho smrti nastúpil v roku [[1764]] [[Stanislav II. (Poľsko)\|Stanislaw Poniatowski]]. Za jeho vlády došlo ku konečnému úpadku krajiny. Osveta spustila národné hnutie a snaha reformného snemu ([[1788]] – [[1792]]) vyvrcholila [[3. máj]]a [[1791]] do podpísania prvej písanej ústavy v Európe. Tento proces už nezastavil [[delenia Poľska\|rozdelenie]] Poľsko-litovskej únie medzi tri susediace veľmoci ([[Presúvanie Poľska]]). ==Referencie==

Republika oboch národov: Rozdiel medzi revíziami