Technika datovania: Rozdiel medzi revíziami

Ide o chemické metódy. Vek sa vypočítava z koncentrácie materských a dcérskych prvkov alebo izotopov. Atómy rádioaktívnych izotopov (nestabilné formy niektorých chemických prvkov) sa časom spontánne rozpadajú ([[atóm]] [[izotop]]u sa mení na atóm iného prvku a súčasne vyžiari [[Žiarenie alfa|alfa]] alebo [[Žiarenie beta|beta častice]] – tzv. [[radiácia]]). Hodnota rozpadu izotopu je konštantná a je nazvaná [[polčas rozpadu]], čo je vlastne [[čas]], ktorý je potrebný na rozpad polovice atómov izotopu. [[Polčas rozpadu]] teda predstavuje akési zabudované hodiny, ktoré sú vytvorené rádioaktívnym izotopom začleneným do štruktúry objektu. Z celkového množstva asi 230 známych prírodných [[rádionuklid]]ov podstatná časť rádioaktivity pochádza od rádionuklidov [[draslík]]a ⁴⁰K, [[Urán (chemický prvok)|uránu]] ²³⁸U a [[Tórium|thória]] ²³²Th.

Vek sa určuje meraním pomeru množstva izotopu a jeho rozpadového produktu (táto metóda sa používa pri [[rádiometrické datovanie|rádiometrickom]] určovaní veku hornín). Existuje viacero rádiometrických metód, najvýznamnejšie z nich sú [[Urán (chemický prvok)|uránovo]]-[[olovo|olovená]] (²³⁸U → ²⁰⁶Pb alebo ²³⁵U → ²⁰⁷Pb) a [[tórium|tóriovo]]-[[olovo|olovená]] metóda ²³²Th - ²⁰⁸Pb. Ďalšie z rádiometrických metód sú [[draslík|káliovo]]-[[argón]]ová (⁴⁰K → ⁴⁰Ar), [[rubídium]]-[[stroncium|stronciová]] (⁸⁷Rb → ⁸⁷Sr). Pre archológiu má najväčší význam metóda [[rádiouhlíková metóda|rádiouhlíková]], ktorá je založená na rozpade ¹⁴C získaného premenou vzdušného [[dusík]]a na [[uhlík]] ¹⁴N → ¹⁴C.

Ďalšia metóda zahŕňa skúmanie priamych účinkov rádioaktívneho rozpadu v zrnách [[minerál]]ov, tzv. [[metóda stôp štiepenia]] (fission tracks). Napríklad pri rozpade atómov izotopu [[Urán (chemický prvok)|uránu]] ²³⁸U sa vytvárajú v štruktúre nerastu poruchové stopy alebo štiepne dráhy vyžarujúce častice. Rádioaktivita sa využíva aj pri luminiscenčnej technike datovania: meria sa akumulácia „zadržaných“ elektrónov v objektoch vystavených prírodnému žiareniu.