Václav II. (český kráľ): Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Pescan (diskusia | príspevky)
d Gdansk za Gdaňsk
Bez shrnutí editace
Riadok 30:
{{Citát|…kráľ Václav sa rozhodol, aby sa postaral o mier sebe i celému kráľovstvo, uvrhnúť Záviša do pút zajatia a predsteirajúc, že sa nemôže bez jeho sprievodu odobrať na chystanú krstinovú hostinu, poslal pre neho posly, aby prišiel do Prahy odprevadiť ho…|Zbraslavská kronika<ref>''Zbraslavská kronika'', s.&nbsp;65</ref>|200}}
 
Záviš zostal v zajatí do roku 1290, kedy bol postavený pred súd a odsúdený.{{#tag:ref|Presné Závišove obvinenie sa nedochovalo.<ref name="Vác110">''Václav II.'', s.&nbsp;110</ref>|group="pozn."}} Na radu svojho svokra ho Václav využil na získanie juhočeských hradov pod kontrolou Vítkovcov. Mikuláš Opavský, ktorý vojsko vyslané proti vzbúreným Vítkovcom viedol, vždy pod vyhrážkou Závišovej popravy donútil hejtmanovhajtmanov jednotlivých hradob, aby mu každý z nich vydali.<ref name="Vác110"/><ref name="VD413">''Velké dějiny'', s.&nbsp;413</ref> Situcia sa vyhrotila vo chvíli, kedy Mikulášove vojsko stanulo pred hradom [[Hluboká nad Vltavou|Hluboká]] hájeným Závišovym bratom Vítkom. Vítek nehodlal ustúpiť, okrem iného i vďaka tomu, že ma ako rukojemníka Čeňka z Kamenice, brata biskupa Tobiáša. Kráľovská strana nuž teda tiež nebola ochotná vyjednváaťrokovať – pravdepodobne 4.júla bol Záviš na lúke neďaleko Hluboké popravený sťatím.{{#tag:ref|Dátum 4. júl uvádza Beneš Minorita, zatiaľ čo 24. august je uvedený v krumlovskom nekrológiu, ktorý je ale až z neskoršej doby.<ref name="VD413"/>|group="pozn."}} Čoskoro nato ho nasledoval i Čeněk z Kamenice, ktorého život ukončil Vítek v odvete za smrť svojho brata. Závišove telo potom prevzala jeho rodina, aby ho uložila vo [[Vyšebrodský kláštor|vítkovskom rodovom kláštore]] vo Vyššom Brode.
 
{{Citát|…podivným rozhodnutím Božej pomsty v dobe jedného mesiaca padol kráľ uhorský zabitý mečom, vojvoda vratislavský zahynul byv otrávený a Záviš, ktorý dal príležitosť k tým špatnostiam, byv sťat skončil biednou smrťou svoje dni.|Zbraslavská kronika<ref>''Zbraslavská kronika'', s.&nbsp;66</ref>|200}}
Riadok 47:
{{citát|Nemá v obyčaji naša kráľovská dôstojnosť zatvárať náručie lásky svoje tým, ktorí sa pokusili k nemu s dôverou uchýliť v nadeji na získanie milosti. Vašej žiadosti tada, ktorou nás zvete na kráľovstvo Poľské, s ochotným duchom radi teraz vyhovieme…|Václav II.<ref name="Vác170">''Václav II.'', s.&nbsp;170</ref>|200}}
 
Samotná Václavova výprava bola úspešná. Za pomoci väčšiny veľkopolské nobility a [[rád nemeckých rytierov|Rádu nemeckých rytierov]] sa podarilo získať podstatnú časť Lokietkových území.{{#tag:ref|Teda [[Gdansk]]é [[Východné Pomoransko|Pomorie]], Veľkoposko, Sieradzsko, Kujavy Breštské a Lenčice.<ref name="Zahr219">''Zahraniční politika krále Václava&nbsp;II.'', s.&nbsp;219</ref><ref>''Zahraniční politika krále Václava&nbsp;II.'', s.&nbsp;236, 237</ref>|group="pozn."}} Sám veľkopoľský knieža sa s Václavovým vojskom nestretol a namiesto toho utiekol z krajiny. Na jeseň{{#tag:ref|Dátum korunovácie je datovaný niekedy medzi 19. október a 26. november.<ref name="Zahr224">''Zahraniční politika krále Václava&nbsp;II.'', s.&nbsp;224</ref>|group="pozn."}} roku 1300 [[Gniezno|hniezdenský]] arcibiskup korunoval Václava za poľského kráľa. Časť poľskej šľachty nasledovala svojho pôvodného pána do exilu a po celý zvyšok roku pokračovali drobné vojenské zrážky so zvyšnými Lokietkovými am. Na novozískanom území bol tak ako v Malopoľsku zavedený úrad starostu, alebo zemskéhokrajinského hejtmanahajtmana.<ref name="Zahr247">''Zahraniční politika krále Václava&nbsp;II.'', s.&nbsp;247</ref>
 
V tom istom roku sa s Eliškou (Richenzou) Rejčkou oženil.
 
Roku [[1301]] vymrela v Uhorsku panovnícka dynastia [[Arpádovci|Arpádovcov]] a časť velmožovveľmožov v čele s mocným magnátom [[Matúš Čák Trenčiansky|Matúšom Čákom Trenčianskym]] ponúkla uhorskú korunu Přemyslovcom. Druhým kandidátom bol [[Karol I. (Uhorsko)|Karol Róbert z Anjou]], ktorého podporoval pápež [[Bonifác VIII.]] aj Václavov bývalý švagor rímsky kráľ [[Albrecht I. Habsburský]]. Václav II. po počiatočnom váhání i napriek nesúhlasu kráľovskej rady začal usilovať o získanie uhorského trónu pre syna a uhorskí páni boli podplácaní kutnohorským striebrom.<ref name="Maráz 34">{{Citácia knihy | priezvisko = Maráz | meno = Karel | odkaz na autora = | titul = Václav III. (1289–1306) : poslední Přemyslovec na českém trůně | vydavateľ = Veduta | miesto = České Budějovice | rok = 2007 | počet strán = 160 | isbn = 978-80-86829-25-8 | poznámky = ďalej len ''Václav III.'' | strany = 34}}</ref><ref name="PP352">''Poslední Přemyslovci a jejich dědictví'', s.&nbsp;352</ref>
 
V máji 1301 Václava III. uhorský snem vyhlásil za čakateľa svätoštefanskej koruny. Po niekoľkých ďalších schôdzkach a ďalšom mohutnom podplácaní váhajúcich odišie dvanásťročný princ do Uhorska so spoľahlivým doprovodom a s kanceláriou vedenou ''krakov''ským [[biskup]]om Jánom Muskatom.<ref name="Maráz 34-35">''Václav III.'', s.&nbsp;34–35</ref> O mesiac neskôr sa stretol v [[Hodonín]]e s uhorskou šľachtou a 27. augusta 1301 bol v [[Stoličný Belehrad|Stoličnom Belehrade]] korunovaný ako Ladislav V. uhorským kráľom.<ref name="VD461">''Velké dějiny'', s.&nbsp;461</ref>{{#tag:ref|Meno Ladislav bolo zvoleno zámerne v nadväznosť na posledného kráľa Ladislava IV. z legitímnej arpádovskej línie.<ref name="Vác191">''Václav II.'', s.&nbsp;191</ref>|group="pozn."}}