Vatikán: Rozdiel medzi revíziami

Odobraných 570 bajtov ,  pred 8 mesiacmi
spresnenie, doplnenie, vyhodenie nesúvisiacich vecí
(→‎Svetové dedičstvo UNESCO: Nie je najväčšou náboženskou stavbou)
Značky: úprava z mobilu úprava z mobilného webu
(spresnenie, doplnenie, vyhodenie nesúvisiacich vecí)
[[Súbor:Vatican StPeter Square.jpg|thumb|Námestie sv. Petra]]
 
'''Vatikán''', dlhý tvar '''Vatikánsky mestský štát''' ([[Latinčina|lat.]] Status Civitatis Vaticanae), je najmenší [[štát]] sveta. Nachádza sa ako malá [[Enkláva (politická geografia)|enkláva]] v strede [[Rím]]a. Vlastné územie Vatikánu zahrňuje [[Bazilika svätého Petra|Baziliku sv. Petra]], [[Piazza San Pietro|Svätopeterské námestie]] s [[Apoštolský palác|Apoštolským palácom]], priľahlé budovy a [[vatikánske záhrady]]. K Vatikánu tiež patria aj tzv. [[Exteritorialita|extrateritoriálne]] územia – patriarchálne [[bazilika|baziliky]] a pápežské letné sídlo v [[Castel Gandolfo]].
 
Je to [[teokracia|teokratická]] ([[Katolícka cirkev (latinská cirkev a východné katolícke cirkvi)|cirkevná]]) [[absolutistická monarchia|absolútna]] [[volená monarchia|volená]] [[monarchia]] na čele s rímskym [[biskup]]om – [[Pápež#Rímsky pápež|pápežom]], viditeľnou hlavou [[Katolícka cirkev (latinská cirkev a východné katolícke cirkvi)|Katolíckej cirkvi]]. Vznikol v roku 1929, nepriamo nadväzuje na [[Pápežský štát]] (756-1870).
 
Obyvateľstvo tvoria väčšinou [[kňaz]]i a príslušníci osobnej stráže pápeža – [[švajčiarska garda|švajčiarskej gardy]].
[[Franská ríša|Franský]] [[Kráľ (panovník)|kráľ]] [[Pipin III.|Pipin]] prisľúbil roku [[754]] zmluvou z ''Quiercy'' pápežovi [[Štefan II. (pápež)|Štefanovi II.]], že uzná oblasti patriace k [[Byzantská ríša|byzantskému]] vojvodstvu [[Rím]] (územie medzi [[Gaeta|Gaetou]], [[Tiber]]om a [[Todi]]). Bola to tzv. Pipinova donácia. Roku [[756]] prinútil [[Pipin Krátky|Pipin]] longobardského kráľa [[Aistulf]]a, aby pápežovi vydal časti bývalého byzantského exarchátu [[Ravenna]], [[Emilia-Romagna|Romagna]] a [[Pentapolis]] ([[Rimini]], [[Pesaro]], [[Fano]], [[Senigallia]] a [[Ancona]]). Tato donácia znamenala začiatok existencie cirkevného štátu. Po rozbití longobardskej ríše franský kráľ [[Karol Veľký]] roku [[774]] Pipinovu donáciu potvrdil. Na rozdiel od Pipinovej donácie bola tzv. Konštantínova donácia z rokov [[750]] – [[800]] falzifikátom, na ktorej základe si pápeži až do [[15. storočie|15. storočia]] robili nárok na nezávislú moc v [[Taliansko|Taliansku]] a na nadradené postavenie pápežstva nad svetskou mocou. Až do [[11. storočie|11. storočia]] sa podarilo pápežom vymaniť sa spod vplyvu nemeckých kráľov a rímskych [[cisár]]ov a rímskej, resp. talianskej šľachty. Tento boj medzi pápežmi a cisármi dosiahol po prvýkrát vrchol za [[Ján VII. (pápež)|Jána VII.]], ktorý kládol moc pápeža nad moc cisársku a zakázal investitúru, t. j. uvádzanie biskupov a iných cirkevných hodnostárov do úradu kráľom, resp. cisárom. Cirkevný štát zaznamenal najväčší územný prírastok za pápeža [[Inocent III.|Inocenta III.]] ([[1198]] – [[1216]]). Tento pápež bol poručníkom nemeckého kráľa [[Fridrich II. (Svätá rímska ríša)|Fridricha II.]] a pre údajne nesplnené panovníkove služby zabral cisárske majetky, takže územie cirkevného štátu takmer zdvojnásobil. V roku [[1201]] získal dedičstvom grófky [[Matilda Toskánska|Matildy Toskánskej]] ([[1115]]) ďalšie významné územie (tzv. ''Matildine statky''). [[Fridrich II. (Svätá rímska ríša)|Fridrich II.]] uznal tieto pápežské nároky roku [[1213]]. Takúto podobu mal cirkevný štát sedemsto rokov (až do roku [[1870]]).
 
V [[14. storočie|14. storočí]] sa pápežstvo dostalo pod vplyv francúzskych kráľov, ktorí presťahovali sídlo pápežov do [[Avignon]]u (tzv. ''avignonské zajatie'' [[1309]] – [[1377]]). Po návrate pápeža do [[Rím]]a došlo k cirkevnému rozkolu (schizma), niekedy až s tromi pápežmi proti sebe, ktorý skončil v roku [[1415]] na kostnickom koncile. V [[14. storočie|14.]] – [[15. storočie|15. storočí]] zaviedli pápeži absolutistický vládny systém s úradníckym a vojenským aparátom. V období [[renesancia|renesancie]] vystupovali ako mecenáši a prizývali na svoje dvory staviteľov, inžinierov, umelcov a vedcov z celého sveta. Do tejto etapy prišla reformácia ([[1517]]) a plienenie [[Rím]]a žoldniermi nemeckého cisára [[Karol V. (Svätá rímska ríša)|Karola V.]] ([[1527]]). V nasledujúcom období sa pápeži pokúšali zjednotiť cirkevný štát. Po [[Tridsaťročná vojna|tridsať ročnej vojne]] ([[1618]] – [[1648]]) sa vplyv a význam pápežov oslabil, [[Taliansko]] sa stalo miestom súperenia veľmocí ([[Španielsko|Španielska]], [[Francúzsko|Francúzska]], [[Habsburgovci|Habsburgovcov]]). Po [[Vojna o španielske dedičstvo|vojne o španielske dedičstvo]] ([[1700]], [[1713]] – [[1714]]) si [[Rakúsko]] zaistilo vládu nad [[Taliansko]]m. Vzťah medzi [[Rím]]om a [[Európa|európskymi]] štátmi sa upravoval konkordátmi. [[Francúzsko|Francúzska]] revolúcia mala ohlas aj v cirkevnom štáte. V roku [[1798]] tu bola vyhlásená s pomocou francúzskych revolučných jednotiek republika a pápež bol deportovaný do južného [[Francúzsko|Francúzska]]. V roku [[1809]] začlenil francúzsky cisár [[Napoleon Bonaparte]] cirkevný štát do svojho impéria. Na [[Viedeň|viedenskom]] kongrese roku [[1814]] až [[1815]] bol však cirkevný štát obnovený. Pápež vládol ďalej pod ochranou francúzskych jednotiek. Keď sa [[Francúzi]] po [[Prusko-francúzska vojna|prusko-francúzskej vojne]] roku [[1870]] stiahli, zmocnili sa [[Taliansko|talianske]] vojská [[Rím]]a. [[Rím]] bol vyhlásený za hlavné mesto zjednoteného [[Taliansko|Talianska]], taliansky parlament poskytol pápežovi záruky suverenity vo Vatikáne, v [[Laterán]]e a v [[Castel Gandolfo]], príspevok na krytie jeho výdajov a slobodu k vykonávaniu cirkevných obradov. Na protest proti obsadeniu [[Rím]]a zostali však pápeži vo Vatikáne a označovali sa za tzv. vatikánskych väzňov. Riešením boli až [[laterán]]ske zmluvy medzi pápežom [[Pius XI.|Piom XI.]] a [[fašizmus|fašistickým]] diktátorom [[Benito Mussolini|Benitom Mussolinim]] z roku [[1929]].
 
VatikánRiešením saboli stal suverénnym[[Laterán]]ske štátomzmluvy namedzi základepápežom [[lateránPius XI.|Piom XI.]]skych zmlúva [[fašizmus|fašistickým]] diktátorom [[Benito Mussolini|Benitom Mussolinim]] z roku [[1929]], na základe ktorých sa Vatikán stal suverénnym štátom. Podľa základného zákona štátu z roku [[1929]] je [[monarchia|monarchiou]], v ktorej čele je rímsky [[pápež]], viditeľná hlava [[Katolícka cirkev (latinská cirkev a východné katolícke cirkvi)|Katolíckej cirkvi]].
 
Pápež sa formálne vzdal vlastníctva stredovekého cirkevného štátu a uznal [[Rím]] za hlavné mesto [[Taliansko|Talianska]]. Taliansko uznalo mesto Vatikán ako suverénny štát. Za stratu cirkevného štátu dostal Vatikán odškodné v peniazoch a štátnych cenných papieroch. ZaV vlády pápežaroku [[Ján1984]] XXIII.podpísal (pápež)|JánaVatikán XXIII.]]nový ([[1958]] – [[1963]])konkordát zasadals [[Druhý vatikánsky koncilTaliansko]]m, ktorým začalboli proceszrušené približovanianiektoré privilégiá katolíckej cirkvi kv iným[[Taliansko|Taliansku]]. náboženstvámV ďalších rokoch sa normalizovali vzťahy Vatikánu s krajinami strednej a cirkvámvýchodnej [[Európa|Európy]], akohlavne ajpo kodstránení jednotlivýmtotalitných štátom[[komunizmus|komunistických]] arežimov medzinárodnýmv organizáciám.rokoch [[1989]] – [[1990]].
 
V roku [[1978]] bol [[krakov]]ský arcibiskup [[Ján Pavol II.|Karol Wojtyła]] ako prvý príslušník inej než [[Taliansko|talianskej]] národnosti od [[16. storočie|16. storočia]] zvolený za pápeža. Z úcty k svojmu predchodcovi prijal meno [[Ján Pavol II.]]
 
V roku [[1984]] podpísal Vatikán nový konkordát s [[Taliansko]]m, ktorým boli zrušené niektoré privilégiá katolíckej cirkvi v [[Taliansko|Taliansku]]. V ďalších rokoch sa normalizovali vzťahy Vatikánu s krajinami strednej a východnej [[Európa|Európy]], hlavne po odstránení totalitných [[komunizmus|komunistických]] režimov v rokoch [[1989]] – [[1990]]. V dokumente o [[holokaust]]e Vatikán roku [[1998]] požiadal o odpustenie za „všetky chyby“ členov katolíckej cirkvi.
 
== Vatikánska hvezdáreň ==
2 451

úprav