Vatikán: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
→Svetové dedičstvo UNESCO: Nie je najväčšou náboženskou stavbou Značky: úprava z mobilu úprava z mobilného webu |
spresnenie, doplnenie, vyhodenie nesúvisiacich vecí |
||
Riadok 61:
[[Súbor:Vatican StPeter Square.jpg|thumb|Námestie sv. Petra]]
'''Vatikán''', dlhý tvar '''Vatikánsky mestský štát''' ([[Latinčina|lat.]] Status Civitatis Vaticanae), je najmenší [[štát]] sveta. Nachádza sa ako malá [[Enkláva (politická geografia)|enkláva]] v strede [[Rím]]a. Vlastné územie Vatikánu zahrňuje [[Bazilika svätého Petra|Baziliku sv. Petra]], [[Piazza San Pietro|Svätopeterské námestie]] s [[Apoštolský palác|Apoštolským palácom]], priľahlé budovy a [[vatikánske záhrady]]. K Vatikánu tiež patria aj tzv. [[Exteritorialita|extrateritoriálne]] územia – patriarchálne [[bazilika|baziliky]] a pápežské letné sídlo v [[Castel Gandolfo]].
Je to [[teokracia|teokratická]] ([[Katolícka cirkev (latinská cirkev a východné katolícke cirkvi)|cirkevná]]) [[absolutistická monarchia|absolútna]] [[volená monarchia|volená]] [[monarchia]] na čele s rímskym [[biskup]]om – [[Pápež#Rímsky pápež|pápežom]], viditeľnou hlavou [[Katolícka cirkev (latinská cirkev a východné katolícke cirkvi)|Katolíckej cirkvi]]. Vznikol v roku 1929, nepriamo nadväzuje na [[Pápežský štát]] (756-1870).
Obyvateľstvo tvoria väčšinou [[kňaz]]i a príslušníci osobnej stráže pápeža – [[švajčiarska garda|švajčiarskej gardy]].
Riadok 81:
[[Franská ríša|Franský]] [[Kráľ (panovník)|kráľ]] [[Pipin III.|Pipin]] prisľúbil roku [[754]] zmluvou z ''Quiercy'' pápežovi [[Štefan II. (pápež)|Štefanovi II.]], že uzná oblasti patriace k [[Byzantská ríša|byzantskému]] vojvodstvu [[Rím]] (územie medzi [[Gaeta|Gaetou]], [[Tiber]]om a [[Todi]]). Bola to tzv. Pipinova donácia. Roku [[756]] prinútil [[Pipin Krátky|Pipin]] longobardského kráľa [[Aistulf]]a, aby pápežovi vydal časti bývalého byzantského exarchátu [[Ravenna]], [[Emilia-Romagna|Romagna]] a [[Pentapolis]] ([[Rimini]], [[Pesaro]], [[Fano]], [[Senigallia]] a [[Ancona]]). Tato donácia znamenala začiatok existencie cirkevného štátu. Po rozbití longobardskej ríše franský kráľ [[Karol Veľký]] roku [[774]] Pipinovu donáciu potvrdil. Na rozdiel od Pipinovej donácie bola tzv. Konštantínova donácia z rokov [[750]] – [[800]] falzifikátom, na ktorej základe si pápeži až do [[15. storočie|15. storočia]] robili nárok na nezávislú moc v [[Taliansko|Taliansku]] a na nadradené postavenie pápežstva nad svetskou mocou. Až do [[11. storočie|11. storočia]] sa podarilo pápežom vymaniť sa spod vplyvu nemeckých kráľov a rímskych [[cisár]]ov a rímskej, resp. talianskej šľachty. Tento boj medzi pápežmi a cisármi dosiahol po prvýkrát vrchol za [[Ján VII. (pápež)|Jána VII.]], ktorý kládol moc pápeža nad moc cisársku a zakázal investitúru, t. j. uvádzanie biskupov a iných cirkevných hodnostárov do úradu kráľom, resp. cisárom. Cirkevný štát zaznamenal najväčší územný prírastok za pápeža [[Inocent III.|Inocenta III.]] ([[1198]] – [[1216]]). Tento pápež bol poručníkom nemeckého kráľa [[Fridrich II. (Svätá rímska ríša)|Fridricha II.]] a pre údajne nesplnené panovníkove služby zabral cisárske majetky, takže územie cirkevného štátu takmer zdvojnásobil. V roku [[1201]] získal dedičstvom grófky [[Matilda Toskánska|Matildy Toskánskej]] ([[1115]]) ďalšie významné územie (tzv. ''Matildine statky''). [[Fridrich II. (Svätá rímska ríša)|Fridrich II.]] uznal tieto pápežské nároky roku [[1213]]. Takúto podobu mal cirkevný štát sedemsto rokov (až do roku [[1870]]).
V [[14. storočie|14. storočí]] sa pápežstvo dostalo pod vplyv francúzskych kráľov, ktorí presťahovali sídlo pápežov do [[Avignon]]u (tzv. ''avignonské zajatie'' [[1309]] – [[1377]]). Po návrate pápeža do [[Rím]]a došlo k cirkevnému rozkolu (schizma), niekedy až s tromi pápežmi proti sebe, ktorý skončil v roku [[1415]] na kostnickom koncile. V [[14. storočie|14.]] – [[15. storočie|15. storočí]] zaviedli pápeži absolutistický vládny systém s úradníckym a vojenským aparátom. V období [[renesancia|renesancie]] vystupovali ako mecenáši a prizývali na svoje dvory staviteľov, inžinierov, umelcov a vedcov z celého sveta. Do tejto etapy prišla reformácia ([[1517]]) a plienenie [[Rím]]a žoldniermi nemeckého cisára [[Karol V. (Svätá rímska ríša)|Karola V.]] ([[1527]]). V nasledujúcom období sa pápeži pokúšali zjednotiť cirkevný štát. Po [[Tridsaťročná vojna|tridsať ročnej vojne]] ([[1618]] – [[1648]]) sa vplyv a význam pápežov oslabil, [[Taliansko]] sa stalo miestom súperenia veľmocí ([[Španielsko|Španielska]], [[Francúzsko|Francúzska]], [[Habsburgovci|Habsburgovcov]]). Po [[Vojna o španielske dedičstvo|vojne o španielske dedičstvo]] ([[1700]], [[1713]] – [[1714]]) si [[Rakúsko]] zaistilo vládu nad [[Taliansko]]m. Vzťah medzi [[Rím]]om a [[Európa|európskymi]] štátmi sa upravoval konkordátmi. [[Francúzsko|Francúzska]] revolúcia mala ohlas aj v cirkevnom štáte. V roku [[1798]] tu bola vyhlásená s pomocou francúzskych revolučných jednotiek republika a pápež bol deportovaný do južného [[Francúzsko|Francúzska]]. V roku [[1809]] začlenil francúzsky cisár [[Napoleon Bonaparte]] cirkevný štát do svojho impéria. Na [[Viedeň|viedenskom]] kongrese roku [[1814]] až [[1815]] bol však cirkevný štát obnovený. Pápež vládol ďalej pod ochranou francúzskych jednotiek. Keď sa [[Francúzi]] po [[Prusko-francúzska vojna|prusko-francúzskej vojne]] roku [[1870]] stiahli, zmocnili sa [[Taliansko|talianske]] vojská [[Rím]]a. [[Rím]] bol vyhlásený za hlavné mesto zjednoteného [[Taliansko|Talianska]], taliansky parlament poskytol pápežovi záruky suverenity vo Vatikáne, v [[Laterán]]e a v [[Castel Gandolfo]], príspevok na krytie jeho výdajov a slobodu k vykonávaniu cirkevných obradov. Na protest proti obsadeniu [[Rím]]a zostali však pápeži vo Vatikáne a označovali sa za tzv. vatikánskych väzňov
Pápež sa formálne vzdal vlastníctva stredovekého cirkevného štátu a uznal [[Rím]] za hlavné mesto [[Taliansko|Talianska]]. Taliansko uznalo mesto Vatikán ako suverénny štát. Za stratu cirkevného štátu dostal Vatikán odškodné v peniazoch a štátnych cenných papieroch.
== Vatikánska hvezdáreň ==
| |||