Pápežský štát: Rozdiel medzi revíziami

presunutie z Vatikán, zapracovanie do pôvodného článku
(správny názov)
(presunutie z Vatikán, zapracovanie do pôvodného článku)
}}
 
'''Pápežský štát''' alebo '''cirkevný štát''' (po latinsky ''Status Ecclesiasticus'', ''Status Pontificius'', ''Dicio Pontificia'' alebo ''Patrimonium Sancti Petri''; po taliansky ''Lo Stato Ecclesiastico, Lo Stato della Chiesa, Gli Stati della Chiesa'' alebo ''Gli Stati Pontificii'') bol historický štátny útvar na [[Apeninský polostrov|Apeninskom polostrove]] v rokoch [[756]] – [[1870]]. Jeho pokračovateľom je dnes, v istom zmysle, [[Vatikán|Vatikánsky mestský štát]].
 
== Dejiny ==
[[Súbor:Papal States Map 1870.png|thumb|left|Pápežský štát do 1870]]
 
[[Milánsky edikt]] v roku [[313]] zabezpečil [[kresťanstvo|kresťanom]], aby neboli prenasledovaní a v roku [[381]] bolo kresťanstvo vyhlásené za hlavné náboženstvo [[Staroveký Rím|Rímskej ríše]].<ref>http://referaty.atlas.sk/vseobecne-humanitne/dejepis/12092/?print=1</ref>
'''Pápežský štát''' alebo '''cirkevný štát''' (po latinsky ''Status Ecclesiasticus'', ''Status Pontificius'', ''Dicio Pontificia'' alebo ''Patrimonium Sancti Petri''; po taliansky ''Lo Stato Ecclesiastico, Lo Stato della Chiesa, Gli Stati della Chiesa'' alebo ''Gli Stati Pontificii'') bol historický štátny útvar na [[Apeninský polostrov|Apeninskom polostrove]] v rokoch [[756]] – [[1870]]. Jeho pokračovateľom je dnes, v istom zmysle, [[Vatikán|Vatikánsky mestský štát]].
 
Prví rímski kresťanskí [[biskup]]i prakticky nemali žiaden majetok ani svetskú moc. Prvým majetkom rímskeho pápeža bol [[Lateránsky palác]], ktorý daroval cisár [[Konštantín I. (cisár)|Konštantín I.]] Základy pápežskej svetskej moci položil predovšetkým [[Gregor I. (pápež)|sv. Gregor I. Veľký]] (590 − 604), ktorý sa staral o zlepšenie situácie katolíckej cirkvi a aj Rimanov, ktorí boli sužovaní [[vojna]]mi, [[hlad]]om a [[choroba]]mi. De facto teda zastupoval panovníkov [[Byzantská ríša|Byzantskej ríše]].
 
Pre históriu cirkevného štátu bola významná aj takzvaná [[Pipinova donácia]] z roku [[755]]. [[Pipin III.]] daroval [[Štefan II. (pápež)|Štefanovi II.]] [[Rím]], [[Ravenna|Ravennu]] a [[Pentapolis]]. Táto oblasť tvorila hlavnú oporu svetskej pápežskej moci. Po niekoľko storočí (až do roku [[1870]]), zostala pod zvrchovanou mocou rímskych pápežov.
 
Už v [[6. storočie|6. storočí]] sa [[rím]]sky [[biskup]] vďaka darom a dedičstvu kráľov a šľachty stal najbohatším pozemkovým vlastníkom v [[Taliansko|Taliansku]]. Rímsky pápež [[Gregor I. (pápež)|Gregor I. Veľký]] ([[590]]&nbsp;–&nbsp;[[604]]) položil základy svetskej moci pápežov. Podstatne zväčšil majetok cirkvi a zaviedol systematickú správu jej územia. Za skutočného vlastníka pápežských statkov sa tradične pokladal [[Peter (apoštol)|apoštol Peter]], preto statky rímskeho biskupa niesli meno ''[[Patrimonium sancti Petri]]'' (majetok svätého Petra).<ref>http://www.reckokat.cz/exarchat/images/docs/zpravodaj/exarchat37.pdf</ref>
Vznikol r. [[756]] pripojením Ravenny a tzv. [[Pentapolis]]u ([[Ancona]], [[Fano]], [[Pesaro]], [[Rimini]], [[Senigallia]]) k rímskemu vojvodstvu.
 
[[Franská ríša|Franský]] [[Kráľ (panovník)|kráľ]] [[Pipin III.|Pipin]] prisľúbil roku [[754]] zmluvou z ''Quiercy'' pápežovi [[Štefan II. (pápež)|Štefanovi II.]], že uzná oblasti patriace k [[Byzantská ríša|byzantskému]] vojvodstvu [[Rím]] (územie medzi [[Gaeta|Gaetou]], [[Tiber]]om a [[Todi]]). Bola to tzv. Pipinova donácia. Roku [[756]] prinútil [[Pipin Krátky|Pipin]] longobardského kráľa [[Aistulf]]a, aby pápežovi vydal časti bývalého byzantského exarchátu [[Ravenna]], [[Emilia-Romagna|Romagna]] a [[Pentapolis]] ([[Rimini]], [[Pesaro]], [[Fano]], [[Senigallia]] a [[Ancona]]). Tato donácia znamenala začiatok existencie cirkevného štátu. Po rozbití longobardskej ríše franský kráľ [[Karol Veľký]] roku [[774]] Pipinovu donáciu potvrdil. Na rozdiel od Pipinovej donácie bola tzv. Konštantínova donácia z rokov [[750]]&nbsp;–&nbsp;[[800]] falzifikátom, na ktorej základe si pápeži až do [[15. storočie|15. storočia]] robili nárok na nezávislú moc v [[Taliansko|Taliansku]] a na nadradené postavenie pápežstva nad svetskou mocou. Až do [[11. storočie|11. storočia]] sa podarilo pápežom vymaniť sa spod vplyvu nemeckých kráľov a rímskych [[cisár]]ov a rímskej, resp. talianskej šľachty. Tento boj medzi pápežmi a cisármi dosiahol po prvýkrát vrchol za [[Ján VII. (pápež)|Jána VII.]], ktorý kládol moc pápeža nad moc cisársku a zakázal investitúru, t. j. uvádzanie biskupov a iných cirkevných hodnostárov do úradu kráľom, resp. cisárom. Cirkevný štát zaznamenal najväčší územný prírastok za pápeža [[Inocent III.|Inocenta III.]] ([[1198]]&nbsp;–&nbsp;[[1216]]). Tento pápež bol poručníkom nemeckého kráľa [[Fridrich II. (Svätá rímska ríša)|Fridricha II.]] a pre údajne nesplnené panovníkove služby zabral cisárske majetky, takže územie cirkevného štátu takmer zdvojnásobil. V roku [[1201]] získal dedičstvom grófky [[Matilda Toskánska|Matildy Toskánskej]] ([[1115]]) ďalšie významné územie (tzv. ''Matildine statky''). [[Fridrich II. (Svätá rímska ríša)|Fridrich II.]] uznal tieto pápežské nároky roku [[1213]]. Takúto podobu mal cirkevný štát sedemsto rokov (až do roku [[1870]]).
S výnimkou krátkych medziobdobí ([[Cola di Rienzo]], Rímska republika a i.) v ňom vládli [[pápež]]i ako svetskí panovníci.
 
V [[14. storočie|14. storočí]] sa pápežstvo dostalo pod vplyv francúzskych kráľov, ktorí presťahovali sídlo pápežov do [[Avignon]]u (tzv. ''avignonské zajatie'' [[1309]]&nbsp;–&nbsp;[[1377]]). Po návrate pápeža do [[Rím]]a došlo k cirkevnému rozkolu (schizma), niekedy až s tromi pápežmi proti sebe, ktorý skončil v roku [[1415]] na kostnickom koncile. V [[14. storočie|14.]]&nbsp;–&nbsp;[[15. storočie|15. storočí]] zaviedli pápeži absolutistický vládny systém s úradníckym a vojenským aparátom. V období [[renesancia|renesancie]] vystupovali ako mecenáši a prizývali na svoje dvory staviteľov, inžinierov, umelcov a vedcov z celého sveta. Do tejto etapy prišla reformácia ([[1517]]) a plienenie [[Rím]]a žoldniermi nemeckého cisára [[Karol V. (Svätá rímska ríša)|Karola V.]] ([[1527]]). V nasledujúcom období sa pápeži pokúšali zjednotiť cirkevný štát. Po [[Tridsaťročná vojna|tridsať ročnej vojne]] ([[1618]]&nbsp;–&nbsp;[[1648]]) sa vplyv a význam pápežov oslabil, [[Taliansko]] sa stalo miestom súperenia veľmocí ([[Španielsko|Španielska]], [[Francúzsko|Francúzska]], [[Habsburgovci|Habsburgovcov]]). Po [[Vojna o španielske dedičstvo|vojne o španielske dedičstvo]] ([[1700]], [[1713]]&nbsp;–&nbsp;[[1714]]) si [[Rakúsko]] zaistilo vládu nad [[Taliansko]]m. Vzťah medzi [[Rím]]om a [[Európa|európskymi]] štátmi sa upravoval konkordátmi. [[Veľká francúzska revolúcia]] mala ohlas aj v cirkevnom štáte. V roku [[1798]] tu bola vyhlásená s pomocou francúzskych revolučných jednotiek republika a pápež bol deportovaný do južného [[Francúzsko|Francúzska]]. V roku [[1809]] začlenil francúzsky cisár [[Napoleon Bonaparte]] cirkevný štát do svojho impéria. Na viedenskom kongrese roku [[1814]] až [[1815]] bol však cirkevný štát obnovený. Pápež vládol ďalej pod ochranou francúzskych jednotiek. Keď sa [[Francúzi]] po [[Prusko-francúzska vojna|prusko-francúzskej vojne]] roku [[1870]] stiahli, zmocnili sa talianske vojská [[Rím]]a. Rím bol vyhlásený za hlavné mesto zjednoteného [[Taliansko|Talianska]], taliansky parlament poskytol pápežovi záruky suverenity vo Vatikáne, v [[Laterán]]e a v [[Castel Gandolfo]], príspevok na krytie jeho výdajov a slobodu k vykonávaniu cirkevných obradov. Na protest proti obsadeniu [[Rím]]a zostali však pápeži vo Vatikáne a označovali sa za tzv. vatikánskych väzňov.
Cirkevný štát zaujímal významnú úlohu v politickom živote, sám alebo v spojenectve s inými účastník mnohých vojen, v rôznych obdobiach značne závislý od [[Byzantská ríša|Byzantskej ríše]],
[[Franská ríša|Franskej ríše]], [[Svätá rímska ríša nemeckého národa|nemeckej ríše]], [[Francúzsko|Francúzska]], [[Španielsko|Španielska]], [[Rakúsko|Rakúska]]. Jeho územný rozsah sa menil, ekonomickým vývojom zaostával za vývojom stredotalianskych a severotalianskych mestských štátov.
 
Riešením boli až [[Lateránske zmluvy]] medzi pápežom [[Pius XI.|Piom XI.]] a [[fašizmus|fašistickým]] diktátorom [[Benito Mussolini|Benitom Mussolinim]] z roku [[1929]], na základe ktorých sa [[Vatikán]] stal suverénnym štátom. Pápež sa formálne vzdal vlastníctva stredovekého cirkevného štátu a uznal [[Rím]] za hlavné mesto [[Taliansko|Talianska]]. (podrobnejšie pozri: [[Vatikán]]).
R. [[1860]] sa jeho územie zúžilo na tzv. [[Patrimonium sancti Petri]] ([[Rím]] s bezprostredným okolím). Pokus Garibaldiho dobrovoľníkov pripojiť ku kráľovstvu aj zvyšok cirkevného štátu odrazila [[1862]] talianska armáda, [[1867]] francúzska armáda, v septembri [[1870]] obsadený talianskou vládou zanikol.
 
== Referencie ==
Vo forme mestského štátu bol obnovený [[Lateránske dohody|Lateránskymi dohodami]] z [[1929]] (pozri: [[Vatikán]]).
<references />
 
== Iné projekty ==
2 451

úprav