Donatizmus: Rozdiel medzi revíziami

|dátum prístupu= 2020-01-19}}</ref> Ťažké prenasledovanie a hrozby mučenia, či smrti presvedčili viacerých kresťanov, aby od kresťanstva upustili. Existovalo viacero foriem odpadnutia. Osoby, ktoré podpísali [[libelli]] a neobetovali bohom bývali nazývaný ''libellatici''. Osoby, ktoré obetovali rímskym modlám boli označované ako ''sacrificati''. Osoby, ktoré modlám zapálili kadidlo boli prezývaný ''thurificati''. Rozsiahlu skupinu, najmä kňazov, tvorili [[lapsi]] nazývaní [[traditor]]i. Šlo o označenie tých, ktorí odovzdali ([[Tradícia|tradovali]])''<ref group="pozn.">[[Latinčina|lat.]] ''traditores'', [[tradícia]], [[Latinčina|lat.]] ''traditio'' bol rímsky neformálny [[scudzovací úkon]] (odovzdanie veci), jej oponentom bola formálna [[mancipácia]] (''mantipatio'')</ref> ''posvätné knihy (najmä [[Biblia|Bibliu]]) rímskym úradom počas prenasledovania. Títo odpadlíci, spoločne označovaní ako ''[[lapsi]]'' (padlí), alebo ako [[Apostata|apostati]] boli horlivými kresťanmi vnímaní negatívne ako zradcovia. Viedli ich k tomu príklady mnohých mučeníkov (najmä kartáginského biskupa, mučeníka, svätého [[Cyprián (svätec)|Cypriana]]), a učenie [[Tertulián]]a, ktorí vyzdvihovali cnostný život mučeníkov pre vieru a učili, že útek pred prenasledovaním nie je prípustný.''<ref name=":0" /><ref name=":1" /><ref name=":6" />''<ref name=":9" /><ref>{{Citácia elektronického dokumentu
|titul=Traditor
|url=https://www.merriam-webster.com/dictionary/traditor
|vydavateľ=www.merriam-webster.com
|dátum prístupu=2020-01-17
|jazyk=en}}</ref>''<ref name=":5" />

Konflikt sa vystupňoval po tom, čo bol po smrti biskupa [[Mensurius|Mensuria]] v roku [[311]] za kartáginskeho biskupa menovaný a vysvätený arcidiakon [[Caecilian]] (aj [[Cecilián]]). Keďže bol Caecilian vysvätený bez neprítomnosti akéhokoľvek numídijského biskupa a dostal vysvätenie od traditorského biskupa, donatisti na čele s numídijskym prímasom [[Secundus z Tigisi|Secundom z Tigisi]] Caeciliana označili za odpadlíka s neplatnou vysviackou, a jeho bohoslužbu za nečistý obrad. [[Caecilian]] sa odmietol pred donatistami a ich prívržencovi obhajovať, a tak bol zo strany donatistov označený za tyrana a rezníkamäsiara, bol zosadený a exkomunikovaný. Donatistické stanovisko ale nepodporila katolícka cirkev, ktorá biskupa Caeciliana ako [[Apostata|apostatu]] nezavrhla a donatisti preto vytvorili svoju vlastnú cirkev, ktorú ako jedinú vnímali ako správnu. Novým donatistickým biskupom v Kartágu bol vďaka miestnej matróne Lucille zvolený [[Majorinus]] (aj [[Majorín]]), ktorý však v roku [[313]] zomrel. Novým donatistickým kartáginským biskupom a tým aj hlavnou autoritou v provincii [[Africa (provincia)|Afrika]] sa stal [[Donát|Donát(us)]]. Mimo miestnych donatistických štruktúr bol však za biskupa naďalej uznávaný predtým zvolený [[Caecilian]]. V mnohých sídlach začali podobne vznikať duálne cirkevné štruktúry, a tak už v ranom období slobodnej Cirkvi vznikol v systémový rozkol.<ref name=":0" /><ref name=":1" /><ref name=":5" /><ref name=":2" />

Donatistická kontroverzia pretrvala až do 5. storočia a zapojil sa do nej aj kresťanský učenec [[Augustín z Hippa]], ktorý v Severnej Afrike žil. Po svojej konverzii na kresťanstvo začal Augustín proti donatistom vystupovať a bez väčšieho úspechu proti nim napísal i niekoľko diel. Spôsobené to bolo i tým, že donatisti odmietali akýkoľvek dialóg s katolíkmi. Katolíci sa s donatistami snažili viesť i diskusie, donatisti však akúkoľvek rozpravu odmietali a naopak, stupňovali svoj odpor voči katolíkom a teror spôsobovaný circumcellionmi. V roku [[405]] sa v Kartágu uskutočnila katolícka synoda, ktorá sa so žiadosťou o pomoc obrátila na cisára Honoria. [[Honorius]] žiadosti vyhovel a prostredníctvom ministra Stilikóna vydal tzv. [[Edikt zjednotenia]] (''Edictum de unitate'', ''lex unitate'', či ''lex unitatis''), ktorým povolil perzekúcie proti donatistom. Edikt donatistickú schizmu zrovnoprávnil s herézou. Zakázal darovanie a dedenie v prospech donatistov, či opakované udelovanie krstu. Donatistické baziliky mali prejsť do vlastníctva katolíkov. Laikom hrozili pokuty, vyhlasoval sa exil pre donatistických klerikov zotrvávajúcich v schizme. Po poprave Stilikóna, ktorý bol označovaný ako hlavný hýbateľ predchádzajúcich udalostí však donatisti na čas pookreli a katolíci znovu požiadali cisára o zásah. Rím na žiadosti na prelome rokov [[408]]/[[409]] reagoval sprísnením zákonov, avšak ešte v roku [[409]] bola znovu vyhlásená tolerancia k donatistom. Pravdepodobne šlo ale len o [[Oraculum|''[[oraculum'']]'', ústne rozhodnutie z iniciatívy prokonzula, pretože sa nenachádzalo v neskorších cisárskych zbierkach (napr. v [[Theodoziánsky kódex|Theodoziánskom kódexe]]). Proti tolerančnej politike sa zásadne postavil katolícky kresťanský prúd, ktorý cisárovi poslal petíciu. [[14. október|14. októbra]] [[410]] vydal v [[Ravenna|Ravenne]] cisár [[Honorius]] dokument, ktorým zveril [[Flavius Marcellinus|Flaviovi Marcellinovi]] špeciálnu jurisdikčnú moc nad sporom katolíkov a donatistov. [[19. január]]a [[411]] bola na jún [[411]] do Kartága zvolaná konferencia (''collatio'') znepriatelených cirkví. Boli pozastavené represie proti donatistom a obnovený stav spred roku [[405]]. Diskusie sa mali rovnocenne zúčastniť obe strany, vylúčení boli len [[maximianisti]] (ostatné donatistické vetvy boli potlačené). Obe strany mali v dišpute 4 zapisovateľov a 7 dišputantov, ktorí mohli vystúpiť a ktorí mali 7 pomocníkov. Hlavné slovo za 286 katolíckych biskupov mal [[Augustín z Hippa]], 279 donatistických biskupov zase reprezentoval predovšetkým [[Petilián z Cirty]]. Trojdňová diskusia avšak strany k zmieru nepriviedla a víťaza musel ako [[kognitor]] určiť cisársky komisár [[Flavius Marcellinus|Marcellinus]]. Spor bol rozhodnutý v neprospech donatistov. Keďže porazená strana nepristúpila k zmieru, musela prijať represie. Donatisti boli prinútení vrátiť kostoly a bolo im zakázané sa zhromažďovať. Rozpustené museli byť aj bandy [[Circumcellioni|circumcellionov]]. Donatisti, ktorí sa odmietli herézy zrieknuť boli následne v roku [[412]] potrestaní pokutami, či exilom a roku [[414]] zbavení všetkých civilných práv. V v roku [[415]] im bolo pod trestom smrti zakázané sa zúčastňovať bohoslužieb. Situácia sa však neupokojila a donatisti i naďalej protestovali. Extrémistické krídlo sa dopustilo viacerých zločinov a zavraždený bol aj Marcellinus, ktorý predsedal dišpute. Veľkou ranou pre celú africkú cirkev a zvlásť donatistov bol [[Vizigóti|vizigótsky]] vpád do Afriky a príchod [[Arianizmus|arianizmu]]. Zvyšky donatistov následne v krajine v menšine prežívali až do 7. storočia, keď bolo africké kresťanstvo potlačené prichádzajúcim [[islam]]om.<ref name=":0" /><ref name=":3" /><ref name=":6" /><ref name=":2" />