Zborov (hrad): Rozdiel medzi revíziami

d
(commons)
Zatiaľ nie je známa hodnoverná listina, ktorá by bližšie objasňovala dobu a dôvody vedúce k výstavbe hradu. Podľa jeho polohy analogickej s polohou hradov [[Ľubovniansky hrad|Ľubovňa]] a [[Hrad Nedeca|Nedeca]] sa usudzuje, že pôvodne mal plniť strážnu funkciu na obchodnej ceste a funkciu pohraničného hradu. Čoskoro sa stal aj sídlom feudálneho domínia. Problém doby vzniku a jeho prvotnej podoby by za týchto okolností mohol rámcovo vyriešiť len archeologický výskum. Aj keď odborná polemika na túto tému nie je ukončená, na základe písomných prameňoch nemožno potvrdiť, že by vznikol v druhej alebo dokonca v prvej polovici 13. storočia.
 
Prvou overenou písomnou správou o existencii hradu Makovica je listina kráľa [[Ľudovít I. (Uhorsko)|Ľudovíta I.]] z r. [[1347]], ktorou zakázal kastelánom "de Makauicha" [[Štefan Bebeky|Štefanovi]] a [[Juraj Bebeky|Jurajovi Bebekovcom]] ohrozovať vlastníctvo [[Thekulovci|Thekulovcov]] na majetku [[Smilno]] a lákať poddaných na makovické panstvo. V tom istom roku nariadil kastelánom, aby nebránili [[Bardejov]]čanom užívať majetok v [[Mokroluh]]u darovaný Bardejovu jeho otcom [[Karol I. (Uhorsko)|Karolom Róbertom]]. Aj prvá hodnoverná písomná správa viažuca sa k dedine [[Zborov (okres Bardejov)|Zborov]] bola vydaná v súvislosti s domáhaním sa majetkových práv smilnianskymi Thekulovcami, ktorí sa sťažovali u kráľa a žiadali vrátenie celého panstva Smilno. Na podnet z poverenia Ľudovíta I. vykonal zástupca [[Jáger]]skej kapituly obhliadku smilnianskeho panstva a v listine z r. [[1355]] uvádza okrem iných dedín aj hrad Makovicu. Z listiny sa ďalej dozvedáme o do osídľovaní hradného panstva Makovica – Zborov a pohraničných oblastí kastelánom [[Mikuláš Forgáč|Mikulášom Forgáčom]], ktorý si od Ľudovíta I. zároveň vymohol povolenie na otvorenie [[baňa|baní]] na [[striebro]] (asi na [[Koldorín]]e a pri dedine [[Zlaté]]). Nároky Thekulovcov neboli uspokojené a už v roku [[1364]] získal kráľovské hradné panstvo Makovica spolu so smilnianskym panstvom do dedičnej držby šľachtic [[Peter Cudar z Olnoru]] a do nájmu [[mýto|mýta]] v [[Bardejov]]e a [[Gaboltov]]e. Cudarovci v zapätí rozšírili hradné panstvo o majetky panstiev [[Radoma]] a [[Kurima (okres Bardejov)|Kurima]] a najneskôr do r. [[1387]] aj panstva [[Stročín]]. Vytvorili tak rozsiahle [[Feudalizmus|feudálne]] [[domínium]] v severnom [[Šariš (región)|Šariši]], jedno z najväčších na Slovensku. Zintenzívnili osídľovanie začaté ich predchodcami, k čomu prispela aj dohoda s jágerským biskupom ohľadne platenia desiatku. Pri tomto do osídľovaní sa v r. 1357 na stročínskom panstve prvýkrát stretávame s novo prisťahovaným obyvateľstvom nazývaných v prameňoch "Valachi " alebo "Rutheni " ([[Valasi (severné Karpaty)|Valasi]], [[Rusíni]]), ktoré čoskoro význame a priaznivo ovplyvnilo hospodárenie na stročínskom a neskôr, najmä od 15. storočia, aj makovickom panstve. Odrazilo sa to v hustote osídlenia v prvej tretine 15. storočia. V [[portálny súpis|portálnom daňovom súpise]] z r. 1427 je majetkom Cudarovcov 46 osád z 1321 usadlosťami (novo prisťahovaní Valasi boli oslobodení od dane, pretože v r. [[1415]] bolo uvedených 64 osád.), z toho v Zborove bolo 35 usadlostí, čo ho zaradzovalo medzi väčšie dediny (Kurima mala 102, Hažlín 77, Smilno 45, Gaboltov 36 a pod.). Nepriaznivé politické pomery v Uhorsku v nasledujúcom období vážne narušili charakter a hustotu osídlenia. Poľské vojenské ťaženia v r. [[1439]] – [[1444]], [[1471]] a [[1491]] – [[1492]] cez makovické panstvo, pôsobenie [[Ján Jiskra z Brandýsa|Jiskrových]] žoldnierskych [[Bratríci|vojsk]], chaos v krajine a feudálna anarchia boli spojené s bojmi o uprázdnený uhorský trón a podnietili činnosť lúpežných bratríckych skupín a hromadný odchod poddaných z panstva. Tento stav trval až do konca 15. storočia. Po vymretí Cudarovcov v r. 1470 daroval kráľ [[Matej Korvín]] makovické hradné panstvo s [[hrad]]om majiteľom stropkovského hradného panstva pánom z [[Rozhanovce|Rozhanoviec]] (Rozgonyiovcom). Noví majitelia v snahe obmedziť odliv poddaných z panstva urobili reformu v zemepanskej časti feudálnej renty. Napriek tomu v r. [[1494]] poklesol počet zdanených usadlostí oproti r. 1427 z 1321 na 293,5. V r. [[1493]] získal hradné panstvo sliezsky šľachtic Schellenberg a po ňom v r. [[1522]] páni z [[Torysa (obec)|Torysy]] (Tarczayovci). V bojoch o uhorský trón podporovali [[Ján Zápoľský|Jána Zápoľského]] a po jeho porážke im bolo domínium v r. [[1548]] kráľom [[Ferdinand II. (Rakúsko)|Ferdinandom]] odňaté a pridelené jeho prívržencovi magnátovi [[Gašpar Šeredy|Gašparovi Šeredymu]]. Po jeho smrti v r. 1557 zdedil panstvo syn [[Juraj Šeredy|Juraj]] a po ňom ho získal [[Andrej Balassa]]. Napokon ho do r. 1601 vlastnil poľský magnát [[Ján z Ostrogu]], ktorý sa oženil s dcérou Juraja Šeredyho. Za Šeredyovcov sa hospodárske a sídliskové pomery na panstve výrazne skonsolidovali. Podporovali obchod, vymohli od Ferdinanda týždenné trhy a dva výročné [[jarmok]]y pre zemepanské mestečko Kurimu. Opäť zahájili do osídľovanie panstva na valašskom práve predovšetkým Rusínmi z poľskej Haliče, čo sa odrazilo v etnickej skladbe poddaných na panstve Makovica – Zborov.
 
Ján z Ortrogu predal v r. [[1601]] makovické panstvo spolu s hradom [[Žigmund Rákoci (knieža)|Žigmundovi Rákocimu]] za 80 000 dukátov a jeho potomci v r. [[1611]] vyplatili ešte ďalších 13 000 dukátov. Táto suma predpokladá ročnú ziskovosť z panstva 8 000 dukátov, čo je 10% kúpnej sumy. Ekonomická základňa panstva bola v tom čase mimoriadne silná. Z urbára hradného panstva z [[3. október|3. októbra]] [[1618]] sa dozvedáme, že začiatkom [[17. storočie|17. storočia]] hospodárilo v Zborove okolo 35 sedliackych domácností, ktoré mali [[Kôň (podrod)|kone]] a [[dobytok]]. Asi 50 domácností neužívalo pozemok. Bolo to služobníctvo na hrade (na Podhradí) a železiari. Prvýkrát sú uvedení aj [[remeselníci]]: 4 tkáči, zámočník, uhliar, čižmár a krajčír. V Zborove bývalo aj osadenstvo panského majera a fary. Súčasťou majera bol [[mlyn]], píla na vodný pohon, 2 hostince, pekáreň, tkáčska dielňa na výrobu ľanového plátna a súkna, no majer sa špecializoval najmä na chov [[Ovca domáca|oviec]] a baranov v počte 968 ks a [[Koza domáca|kôz]] v počte 108 ks. K majeru patril aj mlyn na pušný prach a skláreň, ktorá bola v Bardejovskej Novej Vsi a koncom 17. storočia sa presťahovala do [[Stebnícka Huta|Stebníckej Huty]]. V Smilne boli rybníky. Napriek stavovským povstaniam, na ktorých sa podieľali aj Rákociovci, rozvíjali sa tu remeslá. Tunajší tkáči, ševci, čižmári, krajčíri a kožušníci sa podľa vzoru väčších miest združovali do [[cech]]ov (tkáči mali cech v r. 1675, ševci a čižmári v r. 1690 a neskôr aj krajčíri a kožušníci). V r. 1691 vzniklo Bratstvo sv. Ruženca. Začiatkom 18. storočia po neúspešnom povstaní [[František II. Rákoci|Františka Rákociho II.]] Bolo panstvo konfiškované a rozdelené. Časť získal gróf Aspremont, manžel Juliany Rákociovej, sestry Františka Rákociho II., časť Szirmyovci a menšiu časť Erdöyovci.