Korintský prieplav: Rozdiel medzi revíziami

 
 
== Diolkos – pôvodná prepravná cesta ==
Zvláštnu pozornosť si zaslúži, už spomínaná prepravaná antická cesta cez korintskú šiju tzv. Diolkos. Názov Diolkos sa skladá z dvoch gréckych slov, dia – cez niečo a olkos – doprava, čo znamená,že išlo o umelú vozovú dopravu, podobajúcu sa modernej mostovej železničnej ceste, skonštruovanej v staroveku na prepravu člnov po súši cez korintskú šiju. Diolkos umožňoval plávať lodiam z Iónskeho do Egejského mora a vyhnúť sa tak plavbe okolo Peloponézskeho polostrova, ktorého skalnaté pobrežie bolo veľmi nebezpečné pre plávajúce lode. Veľa obchodných lodí stroskotávalo najmä na mysoch Matapan a Malea. Okrem toho, vody Korintského a Saronického zálivu boli okolitým pobrežím relatívne dobre chránené. Suchozemská preprava cez Korintskú šiju tiež značne skracuje cestu do Atén lodiam plávajúcim z alebo ku Gréckemu pobrežiu. Staroveké údaje neuvádzajú presný dátum výstavby Diolkosu. Listiny a keramické vykopávky, nájdené na týchto miestach, poukazujú na to, že jeho výstavba spadá do obdobia konca 7. a začiatku 6. storočia pred Kr., teda do čias, keď žil Periander. Diolkos bol pravidelne využívaný prinajmenšom až do polovice [[1. storočia]] nášho letopočtu. Od tejto doby sa už neobjavujú žiadnéžiadne údaje o využívaní Diolkosu. Pravdepodobne slúžil až do začiatku neúspešného pokusu cisára [[Nero|Nera]] o výstavbu korintského kanálukanála v roku [[67]]. Dodnes existujú zvyšky starého Diolkosu neďaleko dnešného moderného kanála.
 
Diolkos hral dôležitú úlohu pri vedení starovekých vojen v tejto oblasti. Grécki historici zaznamenali niekoľko udalostí z obdobia 5. až 1. storočia pred Kr., keď vojnové lode boli prepravované cez korintskú šiju. V roku 428 pred Kr. [[Sparta (starovek)|Sparťania]] plánovali transport svojich vojnových lodí zo Saronického zálivu do ohrozovaných Atén. V roku 220 pred Kr. Demetrius so svojimi mužmi prepravil flotilu s 50 plavidlami do korintskej zátoky. O tri roky neskôr [[Macedónia (historické územie)|macedónska]] flotila s 38 plavidlami bola tade premiestnená [[Filip V. (Macedónia)|Filipom V.]], kým väčšie lode museli oboplávať mys Malea. Po svojom víťazstve pri Actii v r. 31 pred Kr. [[Octavianu]]s urýchlil svoj postup proti [[Marcus Antonius|Markovi Antoniovi]] tým, že si objednal 260 Liburnianov, ktorí ho mali prepraviť cez úžinu. Napriek častému využívaniu Diolkosu pre vojenské ciele, moderní bádatelia predpokladajú, že prvoradým cieľom tejto prepravnej cesty bol transport nákladu. Najmä v mierových časoch bol Diolkos v pravidelnej prevádzke a bol komerčne využívaný. Využíval sa na prepravu ťažkých nákladov ako [[mramor]], monolity, stavebné [[drevo]], a pod. Nie je známe aké mýtne sa vyberalo za použitie Diolkosu, ale skutočnosť, že bol využívaný ešte dlho po svojom ukončení, svedčí o tom, že pre obchodné lode to bola atraktívna cesta v porovnaní s obchádzkou okolo mysu Malea.
 
Diolkos premával v najužšom mieste šije, kde cesta kopírovala lokálnu topografickú krivku takým spôsobom, aby sa vyhla strmým sklonom. Vozovka pretínala hrebeň šije približne vo výške 79 m s priemerným sklonom 1:70, zatiaľ čo najstrmší úsek dosahoval 6 % . Jeho celková dĺžka bola 6 – 7 km, 8 km alebo 8,5 km, v závislosti na počte cestných ohybov (zákrut). Celkovo bol archeologicky vyznačený 1100 m úsek na západnom konci Korintskej zátoky. Tam, na kotvišti, v južnej časti kanála, vozovka začínala a končila pri Saronickom zálive pri dedinke Schionos (dnes Kalamaki). Určitá časť Diolkosu bola zničená v 19. storočí, pri výstavbe moderného kanála.
 
Diolkos bola vozová cesta vydláždená tvrdým vápencom s paralelne prebiehajúcim žľabom širokým 160 cm. Samotná cesta bola široká 3,4 až 6 m. Antické zdroje sa len v náznakoch zmieňujú o spôsobe prepravy lodí. Ten musel byť vykonštruovaný len podľa archeologických nálezov. Hlavný konštruktér Korintského kanalu, Béla Gerster, vykonal rozsiahlýrozsiahly topografický výskum v tejto oblasti, ale Diolkos neobjavil. Zvyšky lodnej cesty, pravdepodobne ako prvý identifikoval nemecký archeológ Lolligin v roku [[1883]]. V roku [[1913]] J.G. Fraszer uverejnil svoj komentár v Pausanias o stopách antickej cesty cez Korintskú šiju. Časť západného prístaviska objavil v roku [[1932]] Fowler. Systematické archeologické odkrývanie starej cesty konečne vykonal grécky archeológ Nikolaos Verdelis v rokoch [[1956]] až [[1962]], ktorý odkryl viacmenejviac-menej kontinuálny 800 metrový úsek a celkom vyznačil okolo 1100 m. Erózie, spôsobené pohybom lodí v blízkosti kanála, zanechali na Diolkose značné stopy poškodenia, najmä na jeho odkrytom západnom konci. Kritika, ktorú vznieslo grécke Ministerstvo kultúry na nedostatočnú aktivitu pri výskume tejto antickej unikátnej cesty, vyústila do petície na záchranu a zachovanie tejto pamiatky.
 
== Korintský kanál – vlastná vodná cesta ==
Moderné pokusy v budovaní kanálov sa začali v 70–tych rokoch [[19. storočia]], ktoré úspešne vyústili do otvorenia [[Suezský prieplav|Suezského prieplavu]]. Jeho vybudovaním bola poverená istá francúzska spoločnosť, ktorá však pre finančné ťažkosti práce zastavila. Konečne, v roku [[1881]] uhorskí architekti István Turr a Béla Gerster, ktorí sa zúčastnili na prieskumných prácach pri výstavbe [[Panamský prieplav|Panamského prieplavu]], boli poverení vypracovaním návrhu na nový kanál. Grécka spoločnosť pod vedením Andreasa Syngorsa (hlavným signatárom bol Antonis Matas) odkúpila a zrealizovala projekt v roku [[1883]].
 
Korintský kanál je považovaný z technickej stránky za unikátne dielo. Kanál bol vysekaný do ťažkej zlomovej horniny v seizmicky aktívnej zóne. V rokoch [[1923]] a [[1940]], spolu 4 roky, bol uzavretý k vôlikvôli údržbe a stabilizácii jeho stien. Len v roku 1923 napadalo do kanálu 41 000 kubických metrov materiálu, ktorý sa musel odstraňovať 2 roky.
 
=== Stavitelia ===
S výstavbou Korintského prieplavu je úzko spojené aj mesto [[Košice]]. Narodil sa tu [[20. októbra]] [[1850]] jeden z jeho hlavných konštruktérov, [[Béla Gerster]] († [[1923]]). Svedčí o tom pamätná tabuľa umiestnená na jeho rodnom dome, na [[Hlavná (Košice)|Hlavnej ulici č. 9]]. Bol aj spoluautorom projektu Panamského prieplavu. Študoval na gymnáziu v Pešti a na Vysokej škole technickej v Budapešti. Bol pracovníkom stavebnej firmy svojho švagra Kausera a neskôr aj iných stavebných a projekčných spoločností v Uhorsku i v zahraničí. Od roku [[1919]] bol vedúcim stavebného riaditeľstva kanálu [[Dunaj]] – [[Tisa]]. Zúčastnil sa na vypracovaní projektov a realizácii významných vodných ciest a železníc. V roku [[1876]] bol pomocníkom F. Lessepsa a Š. Turra pri prieskume výstavby Panamského prieplavu. Ako prvý navrhol jeho trasu a zúčastnil sa expedície pri jej vytyčovaní. Projektoval a staval Františkov kanál Dunaj - Tisa, v roku [[1880]] trasoval železnicu [[Vukovar]] – [[Šabac]], v roku [[1881]], na pozvanie gréckej vlády sa zúčastnil na projektovaní Korintského prieplavu. Začas pôsobil ako hlavný inžinier pri jeho výstavbe, projektoval železnicu [[Atény]] – [[Larisa (mesto v Grécku)|Larisa]] – údolie [[Templey]]. Od roku [[1886]] sa zúčastnil na projektovaní a stavbe 13 uhorských železníc. Jeho spolupracovníkmi boli ďalší štyria uhorskí inžinieri, už spomínaný István Kauser, Lászlo Nyári, Garibaldi Pluszky a István Stéghmuller. Je autorom práce o Korintskom prieplave – L´isthme de Corinth et son percement (Bp. 1896).
 
Významným spolupracovníkom Bélu Gerstera bol [[Istvan Turr]] (* [[1825]] – † [[1908]]). Bol priamo zainteresovaný do výstavby Korintského kanálukanála. V roku [[1881]] získal licenciu na jeho konštrukciu a prevádzku na 99 rokov. Realizáciou plánu poveril Bélu Gerstera. Spoločnosť vytvorená na konštrukciu kanálu sa však v roku 1890 stala nesolventnou, a tak práva spoločnosti na výstavbu prevzala grécka spoločnosť. Založil tiež v Paríži spoločnosť na rekonštrukciu kanála medzi Colónom a Panamou. V roku 1879, z pomedzi 30 návrhov vybrala medzinárodná komisia návrh, ktorý predložili István Turr a Lucien Wyse, jeho švagor. V roku 1903 USA prevzali konštrukciu kanála a založili štát Panamu. Okrem toho sa podieľal na rekonštrukcii Francisovho kanálu. Už ako starý pán, bol považovaný za prominentnú osobnosť v medzinárodnom mierovom hnutí. Bol legendárnym hrdinom bojov za slobodu európskych národov v roku [[1848]]. V roku [[1861]] sa oženil s neterou [[Napoleon III.|Napoleona III.]], Bonaparte Wyse Adel a s jej pomocou sa zapojil intenzívne do politiky.
 
== Literatúra ==
390

úprav