|
|Ovplyvnil = [[Platón]], [[Aristoteles]], [[Aristippos z Kyrény]], [[Antisténes z Atén]], vplyv na celú [[Západná filozofia|Západnú filozofiu]]
}}
'''Sokrates''' alebo '''Sókrates''' alebo '''Sókratés''' ([[starogréčtina|starogr.]] <span lang="grc" xml:lang="grc" class="polytonic" style="font-family:'Palatino Linotype'">Σωκράτης</span> – Sókrates/iný prepis: Sókratés, * asi [[469 pred Kr.]], [[Atény]] – † [[399 pred Kr.]], Atény) bol [[Staroveké Grécko|starogrécky]] [[filozof]], tvorca osobitného štýlu/typu filozofovania, ktoré sa opiera o [[dialóg]].
'''Sokrates''' alebo '''Sókrates''' alebo '''Sókratés''' ({{vjz|grc|Σωκράτης}} – Sókrates/iný prepis: Sókratés, * asi [[469 pred Kr.]], [[Atény]] – † [[399 pred Kr.]], Atény) bol [[Staroveké Grécko|starogrécky]] [[filozof]], tvorca osobitného štýlu/typu filozofovania, ktoré sa opiera o [[dialóg]].
Bol synom [[sochárstvo|sochára]] (alebo kamenára<ref name="Sokrates">{{Citácia knihy|autor=[[Diogenes Laertios]]|titul=Životopisy slávnych filozofov|isbn=978-80-8061-286-3|miesto=Bratislava|vydavateľ=Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov|rok=2007|strany=81}}</ref>) [[Sófroniskos (otec Sokrata)|Sófroniska]] a babice Fainarety. Sokrates sa spočiatku zaoberal [[filozofia prírody|filozofiou prírody]] a [[matematika|matematikou]], ktorú zanechal pravdepodobne pod vplyvom [[Anaxagoras z Klazomen|Anaxagora]]. Sokrates si v Aténach získal značnú autoritu; jej posilnením bola aj odpoveď delfskej veštkyne, ktorá ho uznala prinajmenej za veľmi múdreho. To ho ešte viac pripútalo k Aténam, k aténskej kultúre a k duchovnému životu, ktorého prejavom bola v tých časoch činnosť sofistov. A oni boli – i keď nepriamo – aj jeho prvými učiteľmi [[dialektika|dialektiky]] a metódy filozofovania. Tu v Aténach Sokrates pôsobil ako [[etika|moralista]] a [[politika|politik]], pokúšal sa o reformu [[demokracia|demokratického]] zriadenia, ktoré odsudzoval, a tomuto cieľu mala slúžiť aj jeho metóda a filozofia.
Bol synom [[Sochár (povolanie)|sochára]] Sofroniska a babice Fainarety. Sokrates sa spočiatku zaoberal [[filozofia prírody|filozofiou prírody]] a [[matematika|matematikou]], ktorú zanechal pravdepodobne pod vplyvom [[Anaxagoras|Anaxagora]]. Sokrates si v Aténach získal značnú autoritu; jej posilnením bola aj odpoveď delfskej veštkyne, ktorá ho uznala prinajmenej za veľmi múdreho. To ho ešte viac pripútalo k Aténam, k aténskej kultúre a k duchovnému životu, ktorého prejavom bola v tých časoch činnosť sofistov. A oni boli – i keď nepriamo – aj jeho prvými učiteľmi [[dialektika|dialektiky]] a metódy filozofovania. Tu v Aténach Sokrates pôsobil ako [[morálka|moralista]] a [[politika|politik]], pokúšal sa o reformu [[demokracia|demokratického]] zriadenia, ktoré odsudzoval, a tomuto cieľu mala slúžiť aj jeho metóda a filozofia. Opozícia proti vtedajšej aténskej demokracii bola príčinou procesu proti Sokratovi, ba aj rozsudku smrti nad ním. Sokrates nezanechal písané dielo, jeho filozofia je známa z [[Platón]]ových dialógov, zo Spomienok [[Xenofon]]ta a z krátkych zmienok u [[Aristoteles|Aristotela]]. Jeho najznámejší výrok bol {{vjz|grc|οἶδα ουδὲν εἰδώς|oida ouden eidós}} – „viem, že nič neviem“). Tento výrok sa dá vyjadriť tak, že človek nikdy nie je taký múdry, aby sa nemohol dozvedieť niečo viac.
Opozícia proti vtedajšej aténskej demokracii bola príčinou procesu proti Sokratovi, ba aj rozsudku smrti nad ním. Zmyslom Sokratovho
obvinenia bolo, aby zanechal svoje provokatívne verejné prejavy, a súčasne presvedčil aténskych občanov, že nová vláda má pevnú ruku v otázkach zákona a poriadku. Keby Sokrates uznal vinu, mohol žiť ďalej ako radový občan bez trestu. Sokrates sa však rázne hájil, karhal svojich žalobcov a prehlásil, že samotný boh ho zoslal aby sa venoval filozofii a aby ju učil. Následne sa ho sudca opýtal aký trest by mal dostať, Sokrates zosmiešnil sudcu s návrhom smiešne nízkej pokuty vo výške 30 nim. Pobúrený sudca však potom rozhodol, že jeho
trest bude smrť vypitím čaše bolehlavu. Za tento trest hlasovalo dokonca viac osôb ako sa ich predtým vyjadrilo pre vinu Sokrata. Sokratov súd, smrť a aj posledná reč sú zachytené v Platónových dialógoch APOLOGIE (OBRANASOKRATOVA), KRITON a FAIDON.<ref>STOKES, P. Malé album velkých myslitelů: stručně a přehldně o významných osobnostech světové filozofie. Praha: Brána, 2007. ISBN 978-80-7243-313-1.</ref>
Sokrates nezanechal písané dielo, jeho filozofia je známa z [[Platón]]ových dialógov, zo Spomienok [[Xenofon]]ta a z krátkych zmienok u [[Aristoteles|Aristotela]]. Jeho najznámejší výrok bol <span lang="grc" class="polytonic" style="font-family:'Palatino Linotype'" xml:lang="grc">οἶδα ουδὲν εἰδώς</span> ([''oida ūden eidōs''] – „viem, že neviem“). Tento výrok sa dá vyjadriť tak, že človek nikdy nie je taký múdry, aby sa nemohol dozvedieť niečo viac.
Sokrates sa odvrátil od príbehov mýtu, ktoré sa mu zdali prázdne a nezmyselné, ak neposkytujú to najdôležitejšie: naplnenie výroku delfskej veštiarne „poznaj sám seba“. Namiesto viery v to, čo rozpráva mýtus, musí mudrc odhaliť pravdu v sebe samom.
== Život a osobnosť ==
Napriek tomu, že sa Sokrates zaraďuje medzi najväčších [[starogréčtina|starogréckych]] [[filozof]]ov, je pravda, že s určitosťou môžeme o ňom povedať len to, kedy zomrel. V roku [[399 pred Kr.]] bol odsúdený aténskym súdom na smrť pre bezbožnosť a marenie výchovy [[Atény|aténskej]] mládeže. Jeho obžaloba bola založená na obvinení z pohoršovania mladých najmä svojou neverou v aténskych [[boh]]ov. [[Platón]], jeho žiak, sa však vo svojom diele [[Obrana Sokratova]] snažil ukázať, že na pozadí Sokratovho odsúdenia stojí nenávisť voči jeho [[politika|politickým]] prejavom. Sokrates bol totiž proti aténskej demokracii, a práve demokrati po uchopení moci vykonštruovali spomínané obvinenie. Určiť čas narodenia Sokrata je možné opäť len vďaka Platónovi, ktorý píše, že Sokrates mal vo chvíli vykonania trestu smrti asi 70 rokov. Preto rok narodenia kladieme do obdobia rokov [[470 pred Kr.|470]]–[[469 pred Kr.]]
Sokratovými rodičmi bol otec sochár a matka pôrodná babica alebo práčka šiat. Pravdepodobne bol dvakrát ženatý; jeho prvou manželkou bola Mirta a druhou Xantipa, pričom mal tri deti.<ref>{{Citácia knihy
Napriek tomu, že sa Sokrates zaraďuje medzi najväčších [[starogréčtina|starogréckych]] [[filozof]]ov, je pravda, že s určitosťou môžeme o ňom povedať len to, kedy zomrel. V roku [[399 pred Kr.]] bol odsúdený aténskym súdom na smrť pre bezbožnosť a marenie výchovy [[Atény|aténskej]] mládeže. Jeho obžaloba bola založená na obvinení z pohoršovania mladých najmä svojou neverou v aténskych [[boh]]ov. [[Platón]], jeho žiak, sa však vo svojom diele [[Obrana Sokratova]] snažil ukázať, že na pozadí Sokratovho odsúdenia stojí nenávisť voči jeho [[politika|politickým]] prejavom. Sokrates bol totiž proti aténskej demokracii, a práve demokrati po uchopení moci vykonštruovali spomínané obvinenie. Určiť čas narodenia Sokrata je možné opäť len vďaka Platónovi, ktorý píše, že Sokrates mal vo chvíli vykonania trestu smrti asi 70 rokov. Preto rok narodenia kladieme do obdobia rokov [[470 pred Kr.|470]]–[[469 pred Kr.]]
| priezvisko = Kubík
| meno = Peter
| titul = Dejiny filozofie : starovek
| vydanie =
| typ vydania =
| vydanie text =
| miesto = Trnava
| vydavateľ = Dobrá kniha
| rok = 2000
| isbn = 80-7141-294-5
| počet strán = 97
| strany = 34
}}</ref> Svoj život prežil v Aténach, z ktorých odchádzal len pri účasti na [[vojna|vojenskom]] ťažení. Takto sa zapojil do troch známych bitiek pri mestách [[Potideya]], [[Anfipoly]] a [[Delio]]. Neúspešných bojovníkov neodsudzoval, ba naopak – vyjadroval nesúhlas s trestom smrti pre týchto porazených, ktorí boli obvinení, že po námornej bitke nepochovali svojich mŕtvych. Sokrates však k neúspešným určite nepatril, bol odvážny a silný, ktorý dokázal vydržať aj zimu naľahko oblečený. Podľa Platóna bol svojím spôsobom príťažlivý a výnimočný, takže v ňom vo svojich dielach koncentroval najlepšie a najmúdrejšie [[myšlienka|myšlienky]]. Tiež však popisuje, že bol fyzicky nepekný, pričom jeho opis umožnil neskorším autorom vytvoriť známe Sokratove [[umenie|umelecké]] zobrazenia.
[[Súbor:David - The Death of Socrates.jpg|thumb|Jacques-Louis David: ''Smrť Sokrata'']]
Sokratovými rodičmi bol otec sochár a matka pôrodná babica alebo práčka šiat. Pravdepodobne bol dvakrát ženatý; jeho prvou manželkou bola Mirta a druhou Xantippa, pričom mal tri deti.<ref>KUBÍK, P.: ''Dejiny filozofie. Starovek''. Bratislava : TFTU, 2000, s. 34. ISBN 80-7141-294-5</ref> Svoj život prežil v Aténach, z ktorých odchádzal len pri účasti na [[vojna|vojenskom]] ťažení. Takto sa zapojil do troch známych bitiek pri mestách [[Potideya]], [[Anfipoly]] a [[Delio]]. Neúspešných bojovníkov neodsudzoval, ba naopak – vyjadroval nesúhlas s trestom smrti pre týchto porazených, ktorí boli obvinení, že po námornej bitke nepochovali svojich mŕtvych. Sokrates však k neúspešným určite nepatril, bol odvážny a silný, ktorý dokázal vydržať aj zimu naľahko oblečený. Podľa Platóna bol svojím spôsobom príťažlivý a výnimočný, takže v ňom vo svojich dielach koncentroval najlepšie a najmúdrejšie [[myšlienka|myšlienky]]. Tiež však popisuje, že bol fyzicky nepekný, pričom jeho opis umožnil neskorším autorom vytvoriť známe Sokratove [[umenie|umelecké]] zobrazenia.[[Súbor:David - The Death of Socrates.jpg|350px|thumb|Jacques-Louis David: ''Smrť Sokrata'']]
Sokratova účasť na ťaženiach nebola náhodná – po dosiahnutí základného vzdelania bol vychovávaný k fyzickej zdatnosti. Zaoberal sa však aj [[hudba|hudbou]], [[gramatika|gramatikou]], [[geometria|geometriou]] a [[aritmetika|aritmetikou]]. Mal silné [[morálka|morálne]] [[kvalita|kvality]] – bol známy svojou čestnosťou, nepodplatiteľnosťou v spoločenských funkciách a dôsledným dodržiavaním svojich povinností.
Sokratovo učenie sa začína významným procesom premeny obrazu
filozofie ako univerzálneho syntetického celku a predstava filozofa ako
univerzálneho vedca. Podľa Sokrata filozof nemá dokonca ani nesmie byť
vševediaci. To čo má filozofa predovšetkým zaujímať, to je človek a jeho svet
ľudských vecí.
Základným problémom u Sokrata nie je pralátka (voda, oheň,
vzduch, zem). Sokrates je opakom prírodných filozofov, pretože filozof musí,
podľa neho skúmať človeka (a zvlášť seba samého), jeho život, mravné hodnoty a
konanie založené na tomto poznaní. Sokrates chápe filozofa ako milovníka
pravdy, pravdy o človeku a pre človeka ako morálnu bytosť.
Dosiahnutie pravého jednania- EUPRAXIÁ však predpokladá
špecifický metodicko-obsahový postup spôsobov filozofovania t.j. dialóg,
rozhovor, kde ide o spor, v ktorom sa stretávajú protichodné názory.
Zrod '''dialektiky''' ako vedomej filozofickej metódy sa
začína až od Sokratovho učenia dialógu. Tento dialóg je založený na tom, že
každý názor sa môže prijať, ale predtým sa musí podrobiť rozboru s odkrytím
jeho hraníc i nevedomosti toho, kto vypovedal, a to všetko je súborne
konfrontované nielen s osobnou skúsenosťou ale i s hľadaním jeho objektívneho
obsahu. Tak sa ukazuje problém v pohybe, neustále sa vynárajú nové a nové
názory pre a proti, čím si človek stále uvedomuje hlbšie sám seba a
naráža na svedomie, ako zosobnenie vnútorného mravného princípu. Hlas svedomia
môžeme chápať ako nejaký maják ľudskosti.
Sokratova metóda má prioritný teoreticko-praktický význam
so zameraním na rozvinutie osobného vedomia a zodpovednosti.<ref>SAPÍK, M.: Filosofie: Kapitoly
z filosofie, dějin filosofie a antropologie. Praha: Univerzita Jana
Amose Komenského, 2007. ISBN 978-80-86723-33-4</ref>
== Poznanie ==
Na
ceste k poznaniu pravdy používa Sokrates induktívne argumenty a univerzálne
definície. Na rozdiel od subjektívno-relativistického učenia sofistov bol
Sokrates presvedčený o tom, že človek sa môže silou svojho rozumu dopracovať k
všeobecným, pevným, univerzálne platným pojmom. Tieto univerzálne pojmy
(definície) nie sú čisto subjektívne, pretože majú svoj základ v objektívne
existujúcich faktoch skutočnosti. Univerzáliá nám poskytujú, na rozdiel od
meniacich sa a zanikajúcich jednotlivých objektov našej každodennej skúsenosti,
niečo stáleho a istého. V Sokratovom učení univerzálnych definícií pokračoval
Platón, ktorý pravdepodobne objavil v týchto definíciách absolútne idey.
Akademici im dodali rafinovanú matematickú formu, ktorú definície dosiaľ
postrádali. Za priznanie oddelenej existencie ideám robí Aristoteles
zodpovedným Platóna.
K
univerzálnym definíciám nedochádza Sokrates formou poúčavých prednášok, ale
dialógom (dialektický proces). V rozhovore začínajúcom kladením jednoduchých a
krátkych, ale dobre premyslených a sformulovaných otázok, ktorými sa snaží
vymámiť a preveriť latentné vedomosti od spoludiskutéra, postupujúc od
jednotlivín k univerzálnym definíciám a k sebapoznaniu, sa Sokrates riadi
heslom „Viem, že nič neviem". Tento jeho preverovací metodický postup „testovania
náhľadov", ktorého cieľom je dospieť k istému poznaniu, sa nazýva
elenchos. Úlohou prvej časti vedenia debaty zvanej Sokratovská irónia je
doviesť diskutéra k uvedomeniu si svojej nevedomosti. Sokratovým cieľom však
nebolo ponížiť s ním diskutujúceho partnera, ale spoznať pravdu, aby mohol
správne konať. Úloha poznania je teda praktická. Spôsob svojho filozofovania,
ktorý pomáha ľuďom pri zrode myšlienok v procese poznávania a najmä
sebaspoznávania, chápe Sokrates ako maieutiku (pôrodné babstvo).
Poznanie
má slúžiť ako prostriedok k dobrému a správnemu etickému konaniu a správaniu,
zušľachťovaniu duše a cnostnému životu. V tomto zmysle chápe i nápis na chráme
v Delfách „Gnóthi seautón" (Poznaj sám seba). Hlboko nábožensky založený
Sokrates uznával existenciu svedomia (daimonion), ktorý tajomný, vnútorný hlas
nazýval božským prvkom v človeku. Hlásaním, že keď niečo poznáme, nemôžeme to
tak nekonať, zastáva Sokrates identitu poznania (vedenia) a čnosti. Aristoteles
kritizoval jeho prehnaný etický intelektualizmus poukázaním na fakt morálnej
slabosti (gr. akrasia), ktorá môže spôsobiť, že človek často koná i to, o čom
vie, že je zlé. Všetky cnosti sú navzájom spojené v nerozbornej jednote. I keď
eudemonický (gr. eudaimonia šťastie) charakter Sokratovej etiky nie je z
teistického hľadiska úplný, treba vysoko oceniť jeho snahu o založenie etiky na
poznaní ľudskej prirodzenosti. Na rozdiel od relativistickej etiky uznáva
Sokrates stálosť ľudskej prirodzenosti, etických hodnôt a mravných noriem.
Snažil sa položiť racionálne základy nielen etike, ale hľadal i rozumové
zdôvodnenie náboženských úkonov. Jeho výrok: „Skôr poslúchnem Boha ako
vás" (zaznamenaný v Platónovej Obrane Sokrata), ktorý vyslovil pred súdnym
tribunálom, obviňujúcim ho z bezbožnosti a kazenia mládeže, vyznieva tak
jednoznačne, ako odpoveď Petra a apoštolov pred židovskou veľradou: „Boha treba
viac poslúchať ako ľudí" (p. Skutky apoštolov 5, 29).<ref>KOVAČKA, M. 5000 rokov filozofie, náboženstva, vied
a umení. Bratislava: STATIS, 2001. ISBN 80-85659-26-3.</ref>
== Názory na Sokrata ==
[[Ernst Cassirer]]: Nikdy neútočí na teórie svojich predchodcov, ani ich nekritizuje; jeho zámerom nie je vypracovať nové filozofické učenie. Všetky predchádzajúce problémy uňho nadobúdajú nový význam, lebo ich zasadzuje do nového myšlienkového rámca. Jeho pozornosť plne absorboval teoretický záujem o človeka. Jeho filozofia, ak vôbec dajakú filozofiu má, je filozofia dôsledne [[antropológia|antropologická]].<ref>[http://ii.fmph.uniba.sk/~filit/fvs/sokrates_cassirer_e.html http://ii.fmph.uniba.sk/~filit/fvs/sokrates_cassirer_e.html]</ref>
=== Sokrates a kresťanstvo ===
Sokratova smrť je považovaná za [[mučeník|mučenícku]]. Ranokresťanskí myslitelia sa snažili prijať Sokrata ako kresťana za svojho. Jednak preto, že [[kresťanstvo]] si prialo získať na vážnosti pred starovekým svetom nájdením súladu s gréckym myslením, a taktiež preto, že Sokrates bola mimoriadna osobnosť. Sokrates však žil niekoľko storočí pred [[Ježiš Kristus|Kristom]]. Vo svojej druhej ''Obrane'' z rokov okolo 150 – 160 po Kr. písal [[Justinus|Justin Mučeník]] o Sokratovi ako o ''kresťanovi pred Kristom''.
== Referencie ==
Sokratova smrť je považovaná za [[mučeník|mučenícku]]. Ranokresťanskí myslitelia sa snažili prijať Sokrata ako kresťana za svojho. Jednak preto, že [[kresťanstvo]] si prialo získať na vážnosti pred starovekým svetom nájdením súladu s gréckym myslením, a taktiež preto, že Sokrates bol mimoriadna osobnosť. Sokrates však žil niekoľko storočí pred [[Ježiš Kristus|Kristom]]. Vo svojej druhej ''Obrane'' z rokov okolo 150 – 160 po Kr. písal [[Justinus|Justín Mučeník]] o Sokratovi ako o ''kresťanovi pred Kristom''.
{{Referencie}}
== Ďalšia literatúra ==
* {{Citácia knihy
| priezvisko = Graeser
| meno = Andreas
| odkaz na autora =
| prekladatelia = Miroslav Petříček
| titul = Řecká filosofie klasického období : sofisté, Sókratés a sokratikové, Platón a Aristotelés
| vydanie text = Vyd. 1.
| miesto = Praha
| vydavateľ = [[OIKOYMENH]]
| rok = 2000
| isbn = 80-7298-019-X
| edícia = Dějiny filosofie
| zväzok edície = 2
| počet strán = 445
| strany = 111{{--}}142
}}
== Pozri aj ==
* [[Sokratovskýsokratovský dialóg]]
* [[Sokratova metóda]]
* [[Obrana Sokratova]]
== Referencie ==
{{Referencie}}
== Iné projekty ==
{{Projekt|q=Sokrates|commonscat=Socrates}}
== Externé odkazy ==
* [http://dent.ii.fmph.uniba.sk/~filit/fvs/sokrates.html FILIT] Zdroj z ktorého (pôvodne) čerpal tento článok
{{Výhonok filozof}}
{{Starovekí filozofi}}
| 