Ľuľok zemiakový: Rozdiel medzi revíziami

[[Hľuza (rastlina)|Hľuza]] tejto rastliny (alebo jedlo z nej pripravené) sa volá '''zemiak'''.

*"bílá, neb sivá, a okruhlá krumpla, která sa običajňe i bez masa jedává" -  – jej plody sa volajú zemák, švábka, švábská repa, podzemné jablko, podzemské jablko

*"červená krumpla, podluhovstá, která sa obecňe sviňám dává" -  – jej plody sa označujú bohemizmom brambor

* ''Solanum tuberosum'' Linné, 1753 subsp. ''tuberosum'' -  – ľuľok zemiakový obyčajný

* ''Solanum tuberosum'' Linné, 1753 subsp. ''andigenum'' (Juzepčuk & Bukasov) J. G. Hawkes, 1956 -  – ľuľok zemiakový andský; synonymá:

Zemiak rastie ako bylina s hranatou, bohato rozvetvenou [[stonka|stonkou]], priamou alebo poliehavou, porastenou krátkymi chĺpkami. Dorastá do výšky 60 až {{cm|100|m}}, výnimočne až {{m|1.5|m}}. [[List (botanika)|Listy]] sú striedavé, mierne ochlpené, s drobnými žliazkami, stopkaté, pomerne veľké, 30 až {{cm|50|m}} dlhé. [[Kvet]]y sú najčastejšie biele, ružové alebo fialové so sýto žltými až oranžovými [[peľnica]]mi. [[Plod (rastlina)|Plody]] sú zelené alebo žltozelené [[bobuľa|bobule]] s priemerom 2 až {{cm|4|m}} obsahujúce biele [[semeno (botanika)|semená]]. Podzemná časť je charakteristická zväzkovitými [[Koreň (botanika)|koreňmi]] s [[hľuzaHľuza (rastlina)|hľuzami]]mi rozličných elipsoidných až nepravidelných tvarov, najčastejšie s okrovo žltou až svetlohnedou, u niektorých kultivarov červenou až červenofialovou pokožkou.

Na Slovensko sa zemiaky dostali ešte neskôr, pravdepodobne okolo roku [[1654]] -  – prvýkrát sa o nich však zmienil až mních Cyprián z [[Červený Kláštor|Červeného Kláštora]] v ''Pojednaní o poľnohospodárstve na Spiši'' z roku [[1768]]. Iná zmienka z roku [[1786]] hovorí o tom, že zemiaky na územie [[Spiš (župa)|Spiša]] priniesli tamojší rodáci študujúci na univerzitách v západnej Európe. Tomáš Šváby, jeden z týchto študentov, nechal zemiaky rozmnožiť vo [[Veľká Lesná|Veľkej Lesnej]]. Odtiaľ potom vzišlo ľudové pomenovanie zemiakov -  – „švábka“, s ktorým sa aj v súčasnosti ešte môžeme stretnúť. V polovici [[18. storočie|18. storočia]] sa zemiaky začali pokusne pestovať aj na [[Liptov (župa)|Liptove]].

K rozšíreniu pestovania zemiakov prispela katastrofálna neúroda obilia v rokoch [[1771]] až [[1773]]. Až nasledujúce poľnohospodárske reformy panovníčky [[Mária Terézia|Márie Terézie]] presadili pestovanie nových plodín – zemiakov, kukurice, [[tabak]]u, [[Ďatelina|ďateliny]]. Rozmach pestovania zemiakov nastal však až na začiatku [[19. storočie|19. storočia]] v severných oblastiach Slovenska, kde chladnejšie podnebie a menej úrodná pôda nepriali pestovaniu obilia, no zemiakom vyhovovali. Zemiaky sa postupne stali jednou z hlavných zložiek výživy obyvateľstva a vyslúžili si označenie „druhý chlieb“. V rokoch [[1842]] -  – [[1848]] došlo k dočasnému útlmu produkcie zemiakov. Dôvodom bola epidémia plesne zemiakovej šíriaca sa celou Európou.

Bežné konzumné zemiaky obsahujú približne 24 % [[sušina|sušiny]], z toho približne 75 % tvorí [[škrob]] a asi 2 % rozpustné [[Sacharid|cukry]]. [[Bielkovina|Bielkoviny]] tvoria okolo 5{{--}}10 % sušiny a [[lipid|tuky]] okolo 0,4 % sušiny. Hľuzy ďalej obsahujú významné množstvá [[kyselina citrónová|kyseliny citrónovej]], [[polyfenoly|polyfenolov]], minerálnych látok ([[horčík|Mg]], [[železo|Fe]], [[zinok|Zn]], [[meď|Cu]], [[mangán|Mn]], [[fosfor|P]], [[jód|I]], [[nikel|Ni]], [[vápnik|Ca]], [[draslík|K]] a iných) a vitamínov [[Kyselina L-askorbová|C]], [[vitamín B1|B1]], [[vitamín B2|B2]] a [[Vitamín B3|PP]]. Obsah vitamínu C je premenlivý v závislosti na dobe a spôsobe uskladnenia zemiakov a obvykle sa pohybuje v rozmedzí 9{{--}}25  mg/100g. Práve obsah vitamínu C a schopnosť zemiakov uchovávať tento vitamín robí zo zemiakov tzv. ochrannú potravinu proti skorbutu. Vo výžive plnia zemiaky aj ďalšie funkcie, a to objemovú (dostatočne zaplňujú tráviacu sústavu) a sýtiacu (poskytujú dostatok energie vo forme [[sacharid]]ov). Zároveň sa zemiaky odporúčajú ako diétna strava, pretože obsahujú výrazne menej sušiny než [[Obilie|obilniny]] a teda aj menej využiteľnej energie.

Zemiaky obsahujú toxické glykoalkaloidy, predovšetkým [[solanín]] a [[chakonín]]. Pri teplotách nad 170  °C sa tieto látky čiastočne rozkladajú.

Šľachtitelia sa snažia neprekročiť koncentráciu solanínu 0,2  mg/g. No aj u moderných odrôd s koncentráciou solanínu pod týmto limitom môže po osvetlení dôjsť k jej zvýšeniu nad 1  mg/g solanínu. Pri bežne udávanej nebezpečnej dávke 200  mg solanínu to znamená, že dospelý človek môže skonzumovať zdravie ohrozujúcu dávku v jednom väčšom zelenom zemiaku či v cca 1 {{kg|1}} zdravých zemiakov.

Zemiakom vyhovuje chladnejšie vlhké [[podnebie (klíma)|podnebie]], aké prevláda na severe Európy a USA, v Rusku a prípadne aj vo vyšších polohách teplejších klimatických oblastí. Zemiaky však neznášajú mrazy, pri dlhotrvajúcich teplotách mierne pod bodom mrazu hľuzy zmrznú. Teplota je veľmi dôležitá pre klíčenie hľúz. Hľuzy sa prebúdzajú pri teplotách okolo 6  °C, pre ďalší rast sú optimálne denné teploty okolo 20  °C a nočné teploty okolo 15  °C. Zemiaky sú pomerne nenáročné na typ pôdy, nevyhovujú im však pôdy príliš zamokrené, nehumózne naviate piesky a pre strojový zber sa tiež nehodia príliš kamenité pôdy.

}}</ref> sa svetová plocha, na ktorej sa zemiaky pestujú medzi rokmi [[1970]]-[[2008]] zmenšila z pôvodných 20,8 miliónov ha na 18,2 miliónov ha. Priemerný výnos však v tomto období vzrástol zo 14,3&nbsp; t/ha na 17,3&nbsp; t/ha. V konečnom dôsledku tak celková svetová produkcia zemiakov v uvedenom období vzrástla z 298 miliónov ton na 314 miliónov ton.

Najvyššie hektárové výnosy presahujúce 50&nbsp; t z hektára dosahujú pestovatelia na [[Nový Zéland|Novom Zélande]], v [[Holandsko|Holandsku]] výnosy presahujú 45&nbsp; t z hektára, v [[Spojené štáty americké|USA]], [[Belgicko|Belgicku]], [[Nemecko|Nemecku]], [[Francúzsko|Francúzsku]], [[Dánsko|Dánsku]] a [[Spojené kráľovstvo|Spojenom kráľovstve]] hektárové výnosy presahujú 40&nbsp; t (údaje za rok 2008). Podľa údajov FAO sa približne 52 % svetovej produkcie zemiakov využíva ako potravina, 34 % ako krmivo, 11 % tvoria sadbové zemiaky a 3 % sa spracúvajú v priemysle na škrob a lieh (údaje za rok 2005). V krajinách [[Európska únia|EÚ]] sa zemiaky ako krmivo už takmer nevyužívajú, nahrádza ich predovšetkým [[sója]] a kukurica.

Na [[Slovensko|Slovensku]] sa výnosy v posledných rokoch pohybujú na úrovni 17&nbsp; ton z hektára (v roku 2006 14&nbsp; t/Haha) a plocha pestovaných zemiakov zaberá približne 0,9 % celkovej výmery ornej pôdy u nás (údaj z roku 2007).

Je dôležité skladovať zemiakové hľuzy v tme, suchu a chlade, nie však v mraze. Ideálne podmienky sú pri teplote 3- – 4&nbsp; °C a relatívnej vzdušnej vlhkosti okolo 55 %. Dôležité je tiež dobré vetranie. Vyššie teploty vedú k predčasnému klíčeniu zemiakov, ktoré sprevádza zvyšovanie obsahu jedovatého solanínu v hľuzách. Mráz ničí zemiaky, pretože v nich dochádza k [[hydrolýza|hydrolýze]] škrobu na nízkomolekulárne oligo[[sacharid]]y a poškodené hľuzy potom ľahko podliehajú hnilobe. Pre poľnohospodárske potreby sa zemiaky uskladňovali hroblovaním (jama v zemi, do ktorej sú nasypané zemiaky a následne pokryté senom, ktoré udržuje sucho a zeminou, ktorá vytvára kryciu vrstvu pred vonkajšími vplyvmi). Takáto hroblica musela byť zabezpečená vetracou šachtou, ktorá sa v čase veľkých mrazov zapchávala maštaľným hnojom. Takto uskladnené zemiaky sa potom môžu skrmovať hospodárskymi zvieratami.

Medzi najvýznamnejších škodcov patrí [[háďatko zemiakové]] (''Globodera rostochiensis'' a ''G. pallida''), ktoré je tiež karanténne. Tento škodca dokáže v pôde prežívať pomerne dlho, takže pozemky ním zamorené nie je možné používať na pestovanie zemiakov po dobu 20- – 25 rokov aj dlhšie. Notoricky známym škodcom je tiež [[pásavka zemiaková]], ktorej larvy sa živia zemiakovými listami.

<br{{Koncové />šablóny|{{Zelenina}}<br />}}