Verzia z 11:41, 22. marec 2020 upraviť Prievidzan (diskusia \| príspevky) 36 editací Bez shrnutí editace Značka: vizuálny editor ← Predchádzajúca úprava		Verzia z 12:32, 22. marec 2020 upraviť vrátiť Vasiľ (diskusia \| príspevky) Výnimky z blokovaní IP, S právom rollback 190 738 editací d Plus 7 dní ako zdroj určite nie Značka: vrátenie Ďalšia úprava →
Riadok 23: Po druhej svetovej vojne bol Borodáč poverený obnovou Východoslovenského národného divadla (dnes [[Štátne divadlo]]) v [[Košice\|Košiciach]]. Spolu s manželkou tu pôsobil až do roku [[1953]] a využil tu svoje praktické skúsenosti, ktoré nadobudol pri budovaní Slovenského národného divadla v Bratislave. Taktiež mení svoju divadelnú rétoriku a obracia sa k [[socialistický realizmus\|socialistickému realizmu]]. Po návrate do Bratislavy Borodáč opäť pracoval ako režisér v SND a ako pedagóg na [[Vysoká škola múzických umení\|Vysokej škole múzických umení]], kde učil herectvo a réžiu. V Bratislave pôsobil až do svojej smrti v roku [[1964]]. Herci a herečky z našej najsilnejšej generácie divadelníkov boli mimoriadne atraktívni. Podľa Jaroslava Ďuríčka nie náhodou. "Náš ročníkový profesor na VŠMU Janko Borodáč vyberal len vysokých študentov. Ktovie, či by ma bol prijal, keb sa za mňa neprihovoril rektor školy Andrej Bagar - poznali sme sa z Dedinského divadla. Borodáč chcel mať z každého Jánošíka. Zadíval sa na mňa cez hrubé sklá okuliarov a smutne povedal: Nebude Jánošík!" O prvom profesionálnom hercovi a režisérovi okrem toho tvrdí, že bol veľký vlastenec. "Komunisti ho nemali radi. Ale ja na neho ani na profesora Jozefa Budského či Karola Zachara nemôžem povedať jedno zlé slovo," tvrdí.<ref>{{Citácia periodika\|priezvisko=\|meno=Kollárik Erik\|titul=Zabudnutý\|periodikum=Plus 7 dní\|odkaz na periodikum=\|vydavateľ=\|miesto=\|dátum=5.3.2020\|ročník=\|číslo=\|strany=77\|issn=\|url=\|dátum prístupu=}}</ref> == Dielo ==

Janko Borodáč: Rozdiel medzi revíziami