Neskorá rímska republika: Rozdiel medzi revíziami

V rokoch 88 – 82/80 došlo k občianskej vojne medzi vodcom optimátov konzulom [[Lucius Cornelius Sulla|Cornéliom Sullom]] a vodcom populárov Gaiom Mariom, resp. jeho nástupcami. Spor sa začal roku 88 pred Kr., kedy senát poveril Sullu vedením vojny proti Mithradatovi (pozri Vonkajší vývoj). Žiarlivý Marius však dosiahol, že za veliteľa bol zvolený on sám. Nato Sulla obsadil s rímskym vojskom Rím, Marius bol vyhnaný a Sulla sa vybral na východ (úspešne) bojovať proti Mithradatovi. Marius sa zatiaľ roku 87 s pomocou novozvoleného konzula [[Lucius Cornelius Cinna (konzul 87 – 84 pred Kr.)|L. Cornélia Cinnu]] zmocnil Ríma, bol zvolený za konzula, ale v januári 86 zomrel. Roku 83 sa Sulla vrátil do Itálie, zavraždil despotického Cinnu, roku 82 porazil Mariovho syna, dal povraždiť Samnitov (vtedy spojencov populárov), skonfiškovať majetok svojich nepriateľov a stal sa doživotným diktátorom (prvýkrát v rímskych dejinách). Zaviedol prvýkrát [[Proskripcia|proskripcie]], t. j. zoznamy nepohodlných ľudí (tu Mariových prívržencov), ktorých môže každý zabiť. Posledných Sullových nepriateľov porazil vojvodca [[Gnaeus Pompeius Magnus|Pompeius]] v rokoch 81 až 80 na Sicílii a v Afrike. Hispánia pod vedením Mariovho straníka prétora [[Sertórius|Sertoria]], ktorý tam vytvoril protivládu Ríma, však dlho vzdorovala. Po nerozhodných bitkách medzi Pompeiom a Sertoriom v Hispánii (75 – 72) bol Sertorius porazený až pomocou sprisahania v Hispánii roku 72.

Medzitým bol Sextus Pompeius na Cicerove odporúčanie senátom poverený velením flotíl a pobreží a ovládal [[Tyrrhenské more]] a Sicíliu, M. Brutus a Cassius v provinciách (vtedy už Macedónia a Sýria) zorganizovali obrovské vojská a Antonius stál so svojim vojskom v Galii. Čeliac týmto protivníkom sa rozhodol Octavianus podľa Caesarovho vzoru predbežne spojiť s najsilnejším – s Antoniom. Preto prostredníctvom M. A. Lepida uzavrel 11. novembra 43 pred Kr. pri Bononii (dnes [[Bologna]]) súkromnú dohodu, tzv. [[Druhý triumvirát]], medzi Octavianom, M. Antoniom a M. A. Lepidom, ktorú potom 27. novembra schválili ľudové zbory. Podľa tejto dohody uzavretej na päť rokov sa má Octavianus vzdať konzulátu, konzuli do roku 40 sa majú stanoviť vopred, Antonius dostane provincie Gallia Cisalpina + Gallia Comata, Lepidus Galliu Narbonensis + Hispaniu, Octavianus Africu+ Sicíliu +Korziku a Octavianus sa ožení s nevlastnou Antoniovou dcérou. V decembri nasledovali [[Proskripcia|proskripcie]], ktorými bolo 130 senátorov postavených mimo zákona. Senátor Cicero bol zavraždený, mnohí senátori utiekli na východ a senát bol doplnený prívržencami triumvirov. Celkovo sa vyše 2000 občanov stalo obeťou týchto proskripcií. V roku 42 Caesara prehlásili za boha, čím sa jeho syn Octavianus stal „divi filius“ (syn zbožšteného). Vrahovia Caesara – Brutus a Cassius – sa v tom istom roku „usadili“ pri [[Filipi|Filipách]] (pri Kavale v Macedónii). V októbri ich Antonius – každého v inej bitke – porazil, pričom zomrelo veľa bývalých senátorov, a republikánske vojsko aj strana sa rozpadli. Brutus a Cassius spáchali samovraždu.