|
| Meno = Georgij Konstantinovič Žukov
| Rodné meno =
| Portrét = RIAN archive 2410 MarshalGeorgy Zhukov speaking1.jpg
| Veľkosť portrétu =
| Popis =
}}
'''Georgij Konstantinovič Žukov''' ({{V jazyku|rus|Гео́ргий Константи́нович Жу́ков}}; * [[1. december]] [[1896]], [[Strelkovka]] – † [[18. jún]] [[1974]], [[Moskva]]) bol [[ZSSRSovietsky zväz|sovietsky]] vojvodca ruského pôvodu, ktorý sa vyznamenal pri vedení viacerých operácií na [[veľkávýchodný front (druhá vlasteneckásvetová vojna)|východnom fronte]] počas [[druhá svetová vojna|druhej svetovej vojny]]. Ako náčelník sovietskeho generálneho štábu a zástupca vrchného veliteľa Červenej armády sa podieľal na vedení [[Blokáda Leningradu|obrany Leningradu]], [[bitka o Moskvu|bojov pri Moskve]] a [[bitka o Stalingrad|Stalingrade]]. Pripravoval aj plány [[kurská bitka|operácií v Kurskom oblúku]] a množstvo sovietskych ofenzív v rokoch 1944 a 1945. [[Maršal Sovietskeho zväzu]] ([[1943]]), viacnásobný [[Hrdina Sovietskeho zväzu]] ([[1939]], [[1944]],[[1945]], [[1956]]) a minister obrany ZSSR ([[1955]] - [[1957]]).
== Život ==
=== Medzivojnové obdobie ===
Jeho následná kariéra bola oslňujúca. Rýchlo stúpal na veliteľských priečkach, najprv velil [[pluk]]u, od roku [[1930]] [[brigáda (vojenská jednotka)|brigáde]]. Istú dobu slúžil v jazdeckej brigáde [[Konstantin Konstantinovič Rokossovskij|K. K. Rokossovského]]. Bol zástancom mobilného vedenia vojny, zodpovedným plánovačom a organizátorom. Od svojich podriadených očakával disciplínu a bol na nich prísny. Koncom [[30. roky 20. storočia|30. rokov]] sa vyhol [[Stalinské čistky|stalinským čistkám]] vďaka svojmu nasadeniu na Ďalekom východe.
=== Druhá svetová vojna ===
Od roku [[1940]] velil jednotkám Kyjevského vojenského okruhu. Od [[január]]a do [[júl]]a [[1941]] bol náčelníkom generálneho štábu, od [[august]]a [[1942]] zástupcom vrchného veliteľa [[Červená armáda|Červenej armády]]. Bol jeden z mála tých ktorí sa odvážili [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalinovi]] oponovať a vyjadrovať svoj nesúhlas priamo do očí. Tak napríklad pri obranných bojoch zachránil život gen. [[Ivan Stepanovič Konev|Ivanovi Konevovi]], ktorého plánoval Stalin popraviť, kvôli porážkam na fronte. Počas vojny bol v mnohých štábnych funkciách jeho zástupcom [[Vasilij Danilovič Sokolovskij|V. D. Sokolovskij]].
[[Súbor:Zhukov in October 1941.jpg|náhľad|vpravo|Žukov pri mapách, október 1941]]
Počas [[Veľkávýchodný vlasteneckáfront (druhá svetová vojna)|nemecko-sovietskej vojny]] sa prejavil ako talentovaný veliteľ. Zohral významnú úlohu pri [[blokáda Leningradu|obrane Leningradu]] v roku [[1941]]. Svojimi nekompromisnými rozkazmi a správnym zhodnotením situácie odvrátil porazeneckú náladu svojich predchodcov a stabilizoval front pri meste. I keď niektoré pramene uvádzajú, že jeho účasť na bitke nebola príliš dôležitá, pretože jeho predchodcovia krátko pred jeho príchodom nakoniec podnikli potrebné opatrenia.
Ako náčelník generálneho štábu sa podieľal na odrazení [[bitka o Moskvu|útoku na Moskvu]] na prelome rokov [[1941]]–[[1942]]. 27. augusta 1942 ho Stalin vymenoval za zástupcu vrchného veliteľa zodpovedného za obranu [[StalingradVolgograd|Stalingradu]]u.<ref>{{Knižná referencia|autor=[[Paul Carell]]|názov=''Stalingrad: Sláva a pád 6. armády''|mesto=Praha|vydavateľstvo=naše Vojsko|rok=1994|strana=88}}</ref> Spolu s generálom [[Alexandr Michajlovič Vasilevskij|Vasilievskym]] a ďalšími dôstojníkmi pripravoval [[operácia Uran|protiútok pri Stalingrade]], pri ktorom sovietske vojská obkľúčili a následne v Stalingradskom kotle zlikvidovali alebo zajali asi 330 000 nemeckých a rumunských vojakov. Operácia bola dovtedy najväčšou porážkou nemeckých vojsk v [[2.druhá svetová vojna|druhej svetovej vojne]]. Pravdepodobne zo [[Josif Vissarionovič Stalin|Stalinovej]] svojvôle, však bol pred začiatkom protiútoku pri [[StalingradVolgograd|Stalingrade]]e poverený velením [[operáciaDruhá rževsko-syčovská Marsofenzíva|operácie Mars]], ktorú predtým sám pripravoval. Tá sa uskutočnila v oblasti [[Ržev]]a, [[Syčevka|Syčevky]] a [[Viazma|Viazmy]] západne od Moskvy a mala podobný rozsah ako sovietska protiofenzíva pri Stalingrade. V týchto bojoch, ktoré sa stali tiež známe ako „Rževský mlynček na mäso“, sovietske vojská utrpeli ťažké straty, pri čom nedosiahli prakticky žiadny úspech. Mnohí kritici ju pre to považujú za Žukovovu najväčšiu porážku. Podľa niektorých názorov však bola operácia iba jednou z tých, ktoré mali viazať nacistické sily nasadené na likvidáciu sovietskych jednotiek obkľučujúcich 6. armádu pri Stalingrade.
18. januára 1943 bol ako prvý zo sovietskych generálov v sovietsko-nemeckej vojne povýšený do hodnosti [[maršal Sovietskeho zväzu|maršala Sovietskeho zväzu]].
Po porade s Vasilievskym [[10. apríl]]a [[1943]] vypracoval smernicu o príprave obrany aj protiútoku v Kurskom oblúku<ref>{{Knižná referencia|autor=Robin Cross|názov=''Citadela / Bitva u Kurska'' ISBN 80-7198-070-6|mesto=Olomouc|vydavateľstvo=Votobia|strana= 108 - 111|rok=1996}}</ref>. Tieto rozkazy, ktoré neskôr podpísal Stalin, dobre odhadli nemecké zámery. Na ich základe tak Červená armáda v [[Bitkakurská v Kurskom oblúkubitka|Kurskej bitke]] ochromila poslednú nemeckú šancu na zvrat situácie na východnom fronte. Medzi jeho zásluhy patria aj čiastkové úspechy pri prelomení Leningradskej blokády uskutočnené od januára [[1943]] do januára [[1944]], kedy bola cesta k mestu konečne uvoľnená. Jeho podiel na ostatných operáciach vojny bol taktiež nesporný. Riadil boje na pravobrežnej [[Ukrajina|Ukrajine]] a [[Operácia Bagration|Bielorusku]] v rokoch [[1943]]–[[1944]]. Vojská pod jeho velením vykonali [[Visliansko-oderskáodrianska operácia|Visliansko-oderskú operáciu]] a [[17. január]]a [[1945]] definitívne oslobodili [[Varšava|Varšavu]], onedlho spolu s ostatnými frontami vojaci pod jeho vedením [[bitka o Berlín|dobyli Berlín]] - hlavné mesto Tretej ríše. Na predmestí Karlshorst v mene najvyššieho veliteľa armády prijal, ako najvyšší prítomný predstaviteľ [[ZSSR]], v neskorých nočných hodinách [[8. máj]]a [[1945]], bezpodmienečnú kapituláciu nemeckých ozbrojených síl.
Žukov bol skvelý stratég, no i tvrdý a nekompromisný veliteľ, ktorý vyžadoval od svojich podriadených maximum a neváhal posielať vojakov i dôstojníkov do [[trestná jednotka|trestných oddielov]], ktoré boli nasadzované pri útokoch vždy na najnebezpečnejších miestach.
}}</ref>.
Po Stalinovej smrti sa znovu dostal do popredia. Spolu s [[Nikita Sergejevič Chruščov|Chruščovom]] sa podieľal na odstránení šéfa [[Narodnyj komissariat vnutrennich del|NKVD]] [[Lavrentij Pavlovič Berija|Lavrentija Beriju]]. Od roku [[1953]] bol 1. námestníkom ministra obrany a od roku [[1955]] ministrom obrany ZSSR. Veľkou mierou sa zaslúžil o zavedenie jadrových zbraní do výzbroje sovietskej armády. Rozsiahlych cvičení v zamorených priestoroch, ktorým velil sa zúčastnilo asi 45 000 vojakov. Mnohí z nich v dôsledku silnej radiácie ochoreli alebo zomreli. Organizoval potlačenie [[Maďarské povstanie|Maďarského povstania]] v roku 1956.
V rokoch [[1956]]–[[1957]] bol kandidát a od roku [[1957]] člen [[Prezídium Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu|Prezídia Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu]]. Bol prvým vysokým armádnym dôstojníkom, ktorý sa dostal na tieto miesta. Žukov v tomto období navrhoval znížiť politický vplyv na armádu. 26. októbra 1957 ho Nikita Chruščov odvolal zo všetkých funkcií a armády. V roku [[1958]] odišiel na dôchodok.
=== Pamäti ===
Žukov sa na dôchodku začal venovať písaniu svojich [[pamätiMemoáre|pamätí]], ktoré dokončil v roku 1968. Sovietske [[politika|politické]] orgány a štátom kontrolované vydavateľstvá mu však pôsobili viacero obštrukcií pri ich vydávaní. Nezanedbateľným faktorom pri ich presadení do tlače bol aj záujem v zahraničí. Jeho pamäte pod názvom ''Spomienky a úvahy'' vyšli v nakladateľstve Novosti v roku 1969. Ich celkový náklad presiahol 60 miliónov výtlačkov. Pôvodný Žukovov [[rukopis]] bol však pri vydávaní podrobený [[cenzúra|cenzúre]] a bol tak skrátený asi o pätinu. Politickí pracovníci pritom tento text doplnili o niekoľko pasáží, ktoré Žukov nenapísal. Neskôr bolo toto 1. vydanie Žukovom mierne doplnené a zrevidované, tak vzniklo 2. vydanie. Po rozpade ZSSR bol pôvodný necenzurovaný rukopis (nie je však isté či naozaj celý) doplnený A. V. Anochinom a M. G. Žukovovou o informácie z revidovaného 2. vydania čím vzniklo ruské 12. vydanie<ref name="Žukov1">G.K. Žukov, ''Vzpomínky a úvahy. 1. časť.'' Praha, Naše vojsko, 2005, s. 7</ref>.
== Referencie ==
| 