Émile Zola: Rozdiel medzi revíziami

Émile Zola, syn talianskeho inžiniera, staviteľa železníc Francesca Zolu a Émilie Aubertovej, rodenej de la Beauce pôvodom de la Beauce, sa narodil v [[Paríž]]i. Rodina sa usadila v [[Aix-en-Provence]] a po smrti otca pocítila ťažké finančné problémy. V roku [[1858]] sa Zola vrátil do Paríža. Na škole v [[Aix-en-Provence]] bol jeho spolužiakom [[Paul Cézanne]]. V roku [[1859]] dvakrát prepadol pri maturitách a keďže nechcel byť viac matke na ťarchu, opustil štúdiá aby si hľadal prácu. V roku [[1862]] začal pracovať vo vydavateľstve [[Hachette]] ako radový zamestnanec. Napísal svoje prvé dielo a spolupracoval s literárnymi rubrikami vo viacerých novinách. Od roku [[1866]] sa poznal s maliarmi [[Édouard Manet|Édouardom Manetom]], [[Camille Pissarro]]m, zoznámil sa so spisovateľmi bratmi [[Jules de Goncourt|Julesom]] a [[Edmond de Goncourt|Edmondom de Goncourt]]. Pripravoval projekt [[Rougon-Maquart]], ktorý dokončil v roku [[1893]]. V roku [[1870]] sa oženil s Alexandrine Mélay, v tom istom roku sa angažoval ako sekretár ľavicového poslanca Alexandra Glais-Bizoina. Od roku 1873 sa spojil s [[Gustave Flaubert|Gustavom Flaubertom]] a [[Alphonse Daudet|Alphonsom Daudetom]], stretol [[Joris-Karl Huysmans]]a, [[Paul Alexis|Paula Alexisa]], [[Léon Hennique|Léona Henniquea]] a [[Guy de Maupassant]]a, ktorí sa stali vernými členmi Médanskych večerov, miestu blízko [[Poissy]], kde si zaobstaral malý vidiecky dom, založený v roku [[1878]].

Stal sa členom prúdu naturalistov. Kolektívny význam týchto Večerov sa objavil až o dva roky neskôr. V roku [[1886]], Zolov priateľ Paul Cézanne sa mohol spoznať v osobe Clauda Lantiera, maliara zo Zolovho diela [[L’Oeuvre]] (Dielo). Publikovanie [[La Terre]] (Zem) vyvolalo polemiku: Manifeste des cinq poukázal na kritiku mladých naturalistických spisovateľov. V roku [[1888]] si zobral učiteľku Jeanne Rozerot, s ktorou mal dve deti. V roku [[1890]] sa mu nepodarilo vstúpiť do [[Francúzska akadémia|Francúzskej Akadémie]]. V roku [[1898]] sa Zola angažoval v [[Dreyfusova aféra|Dreyfusovej afére]], publikoval v L’Aurore famózny otvorený list „[[J’accuse]]“ (Žalujem), v ktorom obhajoval nevinu kapitána [[Alfred Dreyfus|Alfreda Dreyfusa]] a dal tak nový rozmer opakovanému procesu. Za svoju angažovanosť v procese hanobenia bol odsúdený na rok väzenia a prenasledovaný, preto odišiel do exilu v [[Londýn]]e, aby sa vyhol väzbe. Po návrate publikoval v La Verité en marche články týkajúce sa tejto záležitosti. [[29. september|29. septembra]] [[1902]] zomrel doma nešťastnou náhodou na otravu [[Oxid uhoľnatý|oxidom uhoľnatým]]. Bol pochovaný na cintoríne [[Montmartre]] v Paríži, jeho pozostatky previezli do [[PanthéonPanteón (Paríž)|Pantéonu]]u [[4. jún]]a [[1908]].

[[13. január]]a [[1998]] sa konala v parížskom PanthéonePantéone slávnosť. Élisabeth Guigou, poverená ministrom spravodlivosti, poslala pri príležitosti stého výročia publikovania „J’accuse“ (Žalujem) v L’Aurore, otvorený list prezidentovi republiky. Boli prednesené dva prejavy, prvým ministrom [[Lionel Jospin|Lionelom Jospinom]] a čestným prvým prezidentom súdu pre zrušenie rozsudkov, Pierre Draiom na tému „úloha súdu pre zrušenie rozsudkov v odhaľovaní Dreyfusovej aféry“.

* ''[[Les Rougon-Macquart]]'' - veľký románový cyklus s podtitulom ''Prírodovedný a sociálny dejepis jednej rodiny za [[druhé francúzske cisárstvo|2. cisárstva]]''. Cyklus má 20 zväzkov, 32 hlavných a viac ako tisíc vedľajších postáv. Stal sa obrazom života vtedajšej francúzskej spoločnosti: