École des Beaux-Arts: Rozdiel medzi revíziami

'''École des Beaux-Arts''' je „''Škola výtvarnéhovýtvarných umeniaumení''“ („''École''“ z franc. = škola).

ParížskýParížsky umelecký svet sa skladal z trujuholníka.trojuholníka

* každoročný ParížskýParížsky salón

a uprostred ktorého bol vždy kaviarenský život.

[[Škola umenia]] založená v roku 1648 kardinálom [[Jules Mazarin|Mazarinom]]. BoloZabezpečovala tovrcholnú vrcholnéúroveň štúdiumštúdia v architektúreoblasti architektúry, [[kresba|kresbekresby]], [[maľba|maľbemaľby]], [[sochárstvo|sochárstvesochárstva]], [[rytina|rytinerytiny]], a [[klenotorezba|klenotorezbe]].

„''École''“ je kľúčom klasického umenia - [[Grécka architektúra|Grécka]] a [[Rímska architektúra]], študovanie a imitovanie veľkolepýchstarých majstrov. Akcent bol umiestnený na výkrese vopred, hociktorý zo študentov mohol postúpiť v maľovaní, ale tak sa mohlo stať len prostredníctvom splnenia prísneho postupu. Najskôr dali dokopy rytiny, tiež nazývané „kresba z plochy“. Keď to dokončili, mohli začať kresbu zo sadrového odliatku alebo tiež volaná „kresba zo zagulatenia“alebozagulatenia“ alebo „[[antické umenie]]“. Potom, a len potom im bolobola umožnenéumožnená, pre postup, aj kresba „zo života“, teda kresba nahých modelov (akty).

Keď [[John Singer Sargent]] prišiel do Paríža v roku [[1874]], umelecký svet sa skladal z troch veľmi odlišných orgánov, ktoré koexistovali symbolicky v trojuholníku soa štvrtý štvrtýmorgán orgánombol –jeho centrumcentrom.

Na vrchole tohto trojuholníka bolbola dôstojnýdôstojná „''École''“, navrhnutýnavrhnutá na to, aby antickí maliari tvorili v objavujúcom sa svete, ktorý je vzrušený novými umelcami snažiacimi sa ich nasledovať (Manet a iní). Ale „''École''“ bola vrchol uznávaného úspechu s uznávanými hodnotami skúšky tak náročnej, že bola považovaná za najlepšiu na svete. Všeobecne akceptovaná „''École''“ bola považovaná za to najlepšie; a aj keď revolúcia v umení bola uskutočnená, nemala vplyv na hlavný prúd a budúcnosť. Každý rok „''École''“ robila súťaž pre veľkú cenu Ríma. Víťaz získal plné štipendium na štúdium v Ríme.

Druhý bod v tomto trojuholníku boli nezávislé ateliéry, kde boli študenti priamo učení pod kontrolou uznávaného učiteľa, ktorý nebol súčasťou „''École''“. Študenti školení v týchto ateliéroch s nádejou prechádzajú príjmacouprijímacou skúškou, ako aj v „''École''“, chcú získať uznanie ich spojením so známym „prax-učiteľom“. Majstri prevádzkovali ateliér ako nejaký symbol vyjadrujúci postavenie ich veľkosti. Úspech ich študentov mal v „''École''“ a v „ ''Salóne''“ len zrkadliť, ako veľkolepí skutočne boli. Ako odplata za ich študentov boli úspechy a spoločenské postavenie.

“Úspechy plodia úspechy“. Väčší majster (učiteľ), nadanejší študenti sa chcú spojiť a vyrovnať sa so zanechanými poznatkami - oboje „''École''“ aj „ ''salón''“. Súťažením medzi samostatnými ateliermiateliérmi, mienená „''École des Beaux-Arts''“ by mohla zvyšovať laťkulatku, dokonca by získavali väčšiu záruku, pretože by boli najlepší z najlepších.

Tretí bod v trojuholníku bol každoročný [[ParížskýParížsky salón]], ukazuje že každý človek chce byť úspešný, a z ktorého verejnosť často určovala svojich obľúbených umelcov. To bolo miesto, kde sa dalo vidieť, spoznať a ukázať maľby znázornené na Parížskom salóne, ktoré tam často poslal nielen umelec, ktorý tvoril dielo, ale prišli aj diela z ateliéru, v ktorom sa on učil. Parížsky salón, znamenal ocenenie za práce z celého roka z „''École'' aj ateliérov. Nie každý obraz bol prijatý. Museli ste sa podrobiť porote, ukázať im obraz. Cez leto, majstri, učitelia, a študenti (skoro všetci) chceli opustiť mesto, cestovať a malovaťmaľovať v plenéri (z fr. „''plein''“(zfranc. - plný, vrchol)a „''air''“ - vzduch).

Uprostred týchto troch bodov bol čulý parížskýparížsky život kaviarní, do ktorých všetci prišliprichádzali spolu diskutovať o umení. Oni doslova žili, dýchali a pili umenie - dvatsaťštyridvadsaťštyri hodín hodindenne, sedem dní v týždni. Kaviarne boli lenneformálnymi neformálne rozšíreniapredĺženiami ateliérov a „''École''“, a majstri mohli súdiť pri stole svojich následovníkovnasledovníkov, hádať sa a diskutovať o teóriachteóriách a metódach – a keď Parížsky salón prebiehal – recenzieo recenziách a kritikukritikách umeleckých umeniadiel. To boli kaviarne, v ktorých kvitol predvoj umenia a z ktorých vznikli impresionisti.

Úplne bokom od disciplíny maľby bola disciplína architektúry a bola jednou z najdôležitejších štúdií na „''École des Beaux-Arts''“. Svojou myšlienkou mala vplyv na celú akadémiu. Z Ameriky prišli niektorí z najlepších študentov, aby mohli študovať „''Beaux-arts''“, a ktorí postavili také stavby ako [[Boston Public Library]], [[Boston museum of Fine Arts]], [[Grand Central Station]], [[The Metropolitan Museum of Art]], a mnoho veľkolepých verejných budov v Amerike, z neskorých rokov 1800 až do 1930 boli postavené.

Dnes „''École''“ stále existuje, aj keď architektonická škola bola oddelená po revolúcii študentov z roku 1968.

znamenáZnamená vysokoškolský antický architektonický štýl vyučovaný na „''École des Beaux-Arts'' v Paríži. Štýl „''Beaux-Arts''“ prevyšuje všetky kumulované produkty z dvoch a pol storočí z inštrukcie na základe právomoci, prvá Academia kráľovskej d'architecture, potom nasledujúca revolúcia, časť architektúry Academie „''Beaux-Arts''. Súťaž pod vedením Ancien Régime ponúkala šancu na štúdium v Ríme po získaní hlavnej ceny Ríma v architektúre.

„''Beaux-Arts''“ štýl ovplyvnil [[Spojené štáty|USA]] architektúru v období 1885 – 1920. Iní európski architekti z obdobia 1860 – 1914 inklinovali k vlastním národným vysokoškolským centrám. Britskí architekti z cisárskym klasicizmom riadili sa trochu viacej nezávislímnezávislým školením, kvôli kultúrnej politike neskorého devätnásteho storočia.

I keď „''Beaux Arts''“ štýl stelesňuje cestu k regenerovanému duchu v rámci veľkej tradície radšejskôr než súbor umeleckých motívov. Hlavný charakteristický prvok pre „''Beaux Arts''“ architektúru môže byť súhrnný:

* súmernosť.,

* hierarchia výplní zo "vznešených výplní"- veľké vchody a schodištia,

* viac-menej explicitné odkazy na syntézy z historizujúcich štýlov a tendencia eklektizmu. Od architekta sa očakávalo, že bude pracovať plynulo.,

Pred časom tesne pred významnou udalosťou prvej svetovej vojny, sa začal nachádzať štýl hlavných konkurentov medzi architektmi z moderného spôsobu života a rodiaci sa medzinárodný štýl (architektúra). Prestíž École dal štýl „Beaux Arts“ v novom spôsobe s tradičným tréningom. Všetci architekti prešli v tréningu cez obligátne stupne, študujúci antické modely, analogické stavby, analýzy reprodukovania gréčtiny alebo RimskýchRimskych modelov.