Wikipédia

Prvá svetová vojna: Rozdiel medzi revíziami

Interaktívne prechádzať históriu
← Predchádzajúca úpravaĎalšia úprava →
Smazaný obsah Přidaný obsah
VizuálneWikitext
d wl.
Obsah stránky nahradený textom „== Referencie == {{Referencie|2}} == Iné projekty == {{Projekt|commonscat=World War I}} == Externé odkazy == * [http://www.sme.sk/c/6135867/vtedy-na-zap…“
Značky: náhrada možný vandalizmus odstránenie infoboxu blanking vizuálny editor
Riadok 1:
{{Infobox Bitka |
|konflikt=Prvá svetová vojna
|súčasť=
|obrázok= WWImontage.jpg
|text k obr= Hore: zákopy na západnom fronte, vľavo v strede: nemecké stíhačky Albatros D.III, vpravo v strede: britské tanky Mark V, vľavo dole: obsluha britského guľometu Vickers v plynových maskách, vpravo dole: britská bojová loď HMS Irresistible opustená posádkou.
|dátum= [[28. júl]] [[1914]] – [[11. november]] [[1918]]
|miesto= [[Európa]], [[Blízky východ]], čiastočne i [[Afrika]], [[Čína]] a [[Tichý oceán|Tichomorie]]
|casus=Vražda nástupníka rakúskeho trónu [[František Ferdinand d’Este|Františka Ferdinanda]] [[28. jún]]a [[1914]]. Následne Rakúsko vyhlásilo vojnu [[Srbsko|Srbsku]]. [[Rusko]] sa okamžite začalo pripravovať na vojnu proti [[Rakúsko-Uhorsko|Rakúsko-Uhorsku]].
|územie=
|výsledok= Víťazstvo [[Dohoda (prvá svetová vojna)|Dohody]]. Porážka [[Nemecké cisárstvo (1871 – 1918)|Nemeckej ríše]], [[Osmanská ríša|Osmanskej ríše]] a [[Rakúsko-Uhorsko|Rakúsko-Uhorska]]. Vznik mnohých nových štátov vo východnej a strednej Európe.
|protivník1= '''[[Dohoda (prvá svetová vojna)|Dohoda]]''':<br />[[Súbor:Flag of France (1794–1815, 1830–1958).svg|22px|border]] [[Tretia francúzska republika|Francúzsko]]<br />
<div>
* [[Súbor:Flag of France (1794–1815, 1830–1958).svg|22px|border]] [[Francúzska koloniálna ríša|francúzske kolónie]]
* [[Súbor:Flag of Tunisia (1959–1999).svg|22px|border]] [[Francúzsky protektorát Tunisko|Tunisko]]
* [[Súbor:Civil ensign of French Morocco.svg|22px|border]] [[Francúzsky protektorát v Maroku|Maroko]]
</div>{{minivlajka|Spojené kráľovstvo}} [[Britské impérium]]<br />
<div>
* {{minivlajka|Spojené kráľovstvo}} [[Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Írska|Spojené kráľovstvo]]
* {{minivlajka|Austrália}} [[Austrália (štát)|Austrália]]
* [[Súbor:Flag of Canada-1868-Red.svg|22px|border]] [[Kanada]]
* [[Súbor:Flag of Malta (1898-1923).svg|22px|border]] [[Malta]]
* [[Súbor:British Raj Red Ensign.svg|22px|border]] [[Britská India|India]]
* [[Súbor:Red Ensign of South Africa (1912–1951).svg|22px|border]] [[Juhoafrická únia]]
* {{minivlajka|Nový Zéland}} [[Nový Zéland]]
* [[Súbor:Newfoundland Red Ensign.png|22px|border]] [[Domínium Newfoundland|Newfoundland]]
* [[Súbor:Flag of BSAC edit.svg|22px|border]] [[Republika Rodézia|Rodézia]]
* [[Súbor:Flag of the Governor-General of the Anglo-Egyptian Sudan.svg|22px|border]] [[Anglo-egyptské kondomínium|Anglo-egyptský Sudán]]
* [[Súbor:Flag of Egypt (1882-1922).svg|22px|border]] [[Egyptský sultanát|Egypt]]
* {{minivlajka|Spojené kráľovstvo}} [[zámorské územie Spojeného kráľovstva|zámorské územia Spojeného kráľovstva]]
* {{minivlajka|Spojené kráľovstvo}} ostatné [[Britské impérium|britské kolónie]]
</div>{{minivlajka|Rusko}} [[Ruská ríša]] <small>(1914 – 17)</small><br />{{minivlajka|Rusko}} [[Ruská republika]] <small>(1917)</small><br /> <small>(1917 – 18)</small><br />[[Súbor:Flag of Italy (1861-1946) crowned.svg|22px|border]] [[Talianske kráľovstvo (1861 – 1946)|Taliansko]] <small>(1915 – 18)</small><br />
<div>
* [[Súbor:Flag of Italy (1861-1946) crowned.svg|22px|border]] [[Talianska ríša|talianske kolónie]]
</div>
[[Súbor:State Flag of Serbia (1882-1918).svg|22px|border]] [[Srbské kráľovstvo|Srbsko]]<br />[[Súbor:Flag of Montenegro (1905–1918).svg|22px|border]] [[Čiernohorské kráľovstvo|Čierna Hora]] <small>(1914 – 16)</small><br />{{minivlajka|Belgicko}} [[Belgicko]]<br />[[Súbor:Merchant flag of Japan (1870).svg|22px|border]] [[Japonské cisárstvo (1868 – 1945)|Japonsko]]<br />{{minivlajka|Portugalsko}} [[Portugalsko]] <small>(1916 – 18)</small><br />{{minivlajka|Rumunsko}} [[Rumunské kráľovstvo|Rumunsko]] <small>(1916 – 18)</small><br />[[Súbor:Flag of Hejaz 1917.svg|22px|border]] [[Hidžáz]] <small>(1916 – 18)</small><br />[[Súbor:US flag 48 stars.svg|22px|border]] [[Spojené štáty]] <small>(1917 – 18)</small><br />[[Súbor:Flag of Bohemia.svg|22px|border]] [[Česko-slovenské légie]]<br />[[Súbor:Kingdom of Greece Flag.svg|22px|border]] [[Grécke kráľovstvo|Grécko]] <small>(1917 – 18)</small><br />{{minivlajka|Thajsko}} [[Thajsko|Siam]] <small>(1917 – 18)</small><br />[[Súbor:Flag of Brazil (1889–1960).svg|22px|border]] [[Brazília]]<br />[[Súbor:Flag of the First Republic of Armenia.svg|22px|border]] [[Arménska republika (1918 – 1920)|Arménsko]]<br />[[Súbor:Flag of China (1912–1928).svg|22px|border]] [[Čínska republika (1912 – 1949)|Čína]]<br />[[Súbor:Flag of Nepal (19th century-1962).svg|15px]] [[Nepál]]<br />''a ďalší''
|protivník2= '''[[Ústredné veľmoci|Centrálne mocnosti]]''':<br />[[Súbor:Flag of the German Empire.svg|22px|border]] [[Nemecké cisárstvo (1871 – 1918)|Nemecko]]<br />
<div>
* [[Súbor:Reichskolonialflagge.svg|22px|border]] [[Nemecká koloniálna ríša|nemecké kolónie]]
* [[Súbor:War Ensign of Germany (1903-1918).svg|22px|border]] [[Ober Ost]]
* [[Súbor:Flag of Belarus (1918, 1991–1995).svg|22px|border]] [[Bieloruská ľudová republika|Bielorusko]]
* [[Súbor:Flag of Don Cossacks.svg|22px|border]] [[Donská republika]]
* [[Súbor:Flag of Finland (1918-1920).svg|22px|border]] [[Fínske kráľovstvo|Fínsko]]
* [[Súbor:Flag of the Mountainous Republic of the Northern Caucasus.svg|22px|border]] [[Horská republika]]
* [[Súbor:Flag of Courland (state).svg|22px|border]] [[Vojvodstvo Kurónsko a Zemgalsko|Kurónsko a Zemgalsko]]
* [[Súbor:Flag of Crimea 1918.png|22px|border]] [[Krymská územná vláda|Krym]]
* [[Súbor:Flag of Kuban People's Republic.svg|22px|border]] [[Kubánska ľudová republika|Kubáň]]
* {{minivlajka|Litva}} [[Litovské kráľovstvo (1918)|Litva]]
* [[Súbor:Flag of Poland (1919–1928).svg|22px|border]] [[Poľské kráľovstvo (1916 – 1918)|Poľsko]]
* [[Súbor:United Baltic Duchy flag.svg|22px|border]] [[Slobodné baltské vojvodstvo]]
* [[Súbor:Flag of the Ukranian State.svg|22px|border]] [[Ukrajinský štát|Ukrajina]]
</div>[[Súbor:Flag of Austria-Hungary 1869-1918.svg|22px|border]] [[Rakúsko-Uhorsko]]<br />[[Súbor:Flag of the Ottoman Empire.svg|22px|border]] [[Osmanská ríša]]<br />
<div>
* [[Súbor:Flag of Azerbaijan 1918.svg|22px|border]] [[Azerbajdžanská demokratická republika|Azerbajdžan]] <small>(1918)</small>
* [[Súbor:Flag of the Emirate of Ha'il.svg|22px|border]] [[Rašídovia|Emirát Ha’il]] <small>(1915 – 18)</small>
</div>{{minivlajka|Bulharsko}} [[Bulharské cárstvo (1908 – 1946)|Bulharsko]] <small>(1915 – 18)</small><br />[[Súbor:Flag of Georgia (1918–1921).svg|22px|border]] [[Gruzínska demokratická republika|Gruzínsko]] <small>(1918)</small><br />[[Súbor:Flag of Transvaal.svg|22px|border]] [[Transvaal|Južná Afrika]]<br />''a ďalší''
|velitel1= [[Súbor:Flag of France (1794–1815, 1830–1958).svg|22px|border]] [[Raymond Poincaré]]<br />[[Súbor:Flag of France (1794–1815, 1830–1958).svg|22px|border]] [[Georges Clemenceau]]<br />[[Súbor:Flag of France (1794–1815, 1830–1958).svg|22px|border]] [[Ferdinand Foch]]<br />{{minivlajka|Spojené kráľovstvo}} [[Herbert Henry Asquith|Herbert H. Asquith]]<br />{{minivlajka|Spojené kráľovstvo}} [[David Lloyd George]]<br />{{minivlajka|Spojené kráľovstvo}} [[Douglas Haig]]<br />{{minivlajka|Rusko}} [[Mikuláš II. (Rusko)|Mikuláš II.]]<br />{{minivlajka|Rusko}} [[Nikolaj Nikolajevič Ruský|Nikolaj Nikolajevič]]<br />[[Súbor:Flag of Italy (1861-1946) crowned.svg|22px|border]] [[Viktor Emanuel III.]]<br />[[Súbor:Flag of Italy (1861-1946) crowned.svg|22px|border]] [[Antonio Salandra]]<br />[[Súbor:Flag of Italy (1861-1946) crowned.svg|22px|border]] [[Vittorio Emanuele Orlando|Vittorio Orlando]]<br />[[Súbor:Flag of Italy (1861-1946) crowned.svg|22px|border]] [[Luigi Cadorna]]<br />[[Súbor:US flag 48 stars.svg|22px|border]] [[Woodrow Wilson]]<br />[[Súbor:US flag 48 stars.svg|22px|border]] [[John Pershing]]<br />{{minivlajka|Rumunsko}} [[Ferdinand I. (Rumunsko)|Ferdinand I.]]<br />''a ďalší''
|velitel2= [[Súbor:Flag of the German Empire.svg|22px|border]] [[Viliam II. (Nemecko)|Viliam II.]]<br />[[Súbor:Flag of the German Empire.svg|22px|border]] [[Paul von Hindenburg]]<br />[[Súbor:Flag of the German Empire.svg|22px|border]] [[Erich Ludendorff]]<br />[[Súbor:Flag of Austria-Hungary 1869-1918.svg|22px|border]] [[František Jozef I.]]<br />[[Súbor:Flag of Austria-Hungary 1869-1918.svg|22px|border]] [[Karol I. (Rakúsko-Uhorsko)|Karol I.]]<br />[[Súbor:Flag of Austria-Hungary 1869-1918.svg|22px|border]] [[Conrad von Hötzendorf]]<br />[[Súbor:Flag of the Ottoman Empire.svg|22px|border]] [[Mehmed V.]]<br />[[Súbor:Flag of the Ottoman Empire.svg|22px|border]] [[Enver Paša]]<br />[[Súbor:Flag of the Ottoman Empire.svg|22px|border]] [[Mustafa Kemal Atatürk|Mustafa Kemal]]<br />{{minivlajka|Bulharsko}} [[Ferdinand I. (Bulharsko)|Ferdinand I.]]<br />{{minivlajka|Bulharsko}} [[Nikola Žekov]]<br />''a ďalší''
|sila1=
|sila2=
|straty1='''Padlých:''' <br /> 5 520 000 <br />'''Ranených:''' 12 831 000 <br />'''Nezvestných:''' 4 121 000
|straty2='''Padlých:''' <br /> 4 386 000 <br />'''Ranených:''' 8 388 000 <br />'''Nezvestných:''' 3 629 000
}}
 
'''Prvá svetová vojna''' pred rokom 1939 známa ako '''Veľká vojna''' alebo '''Svetová vojna''' bol ozbrojený [[Svetová vojna|konflikt globálnych rozmerov]] trvajúci od [[28. júl]]a [[1914]] do [[11. november|11. novembra]] [[1918]], ktorý sa odohrával prevažne na území [[Európa|Európy]], ale aj v [[Afrika|Afrike]], [[Ázia|Ázii]], na [[Svetový oceán|oceánoch]], na [[Blízky východ|Blízkom východe]]. Bol to dovtedy najväčší vojnový konflikt v dejinách ľudstva.
 
Zámienkou vojny sa stal úspešný atentát na arcivojvodu a následníka rakúsko-uhorského trónu [[František Ferdinand d’Este|Františka Ferdinanda d'Este]]. Rakúsko-Uhorsko následne vyhlásilo vojnu [[Srbsko|Srbsku]], čím vyvolalo reťazovú reakciu vedúcu k vojne dvoch veľkých koalícií, ktoré mali za následok rozšírenie vojny po celej Európe v priebehu jediného mesiaca.
 
Na jednej strane stáli štáty [[Dohoda (prvá svetová vojna)|Dohody]], ktoré na začiatku vojny tvorilo [[Francúzsko]], [[Ruské impérium|Rusko]] a [[Spojené kráľovstvo]]. Neskôr sa k nim pridalo Taliansko (1915), USA (1917), Japonsko a ďalšie. Ich oponentom boli [[Ústredné veľmoci]] – [[Nemecké cisárstvo (1871 – 1918)|Nemecko]] a [[Rakúsko-Uhorsko]]. Neskôr sa k nim pridala Osmanská ríša, Bulharsko a ďalší. Neutrálne do konca vojny v Európe zostalo [[Španielsko]], [[Švajčiarsko]] a [[škandinávia|škandinávske]] krajiny.
 
Boje v Európe sa viedli na viacerých frontoch (východný, západný, taliansky, balkánsky a ďalšie). Významný bol predovšetkým západný front, kde sa viedla dlhodobá zákopová vojna. Počas vojny bolo zmobilizovaných viac než 60 miliónov vojakov. Vojna sa skončila kapituláciou Ústredných veľmocí. Prímerie bolo podpísané o 5:00 11. novembra 1918 v [[Compiègne]] a začalo platiť od 11:00. Formálnym zakončením vojny však boli až [[Versaillská sústava|Parížske predmestské zmluvy]] podpísané s jednotlivými porazenými krajinami v priebehu roku 1919.
 
== Pred vojnou ==
Vojna vznikla ako dôsledok krajného zostrenia rozporov medzi svetovými [[mocnosť]]ami v zápase o sféru vplyvu, [[kolónia (geopolitika)|kolónie]], zdroje [[surovina|surovín]], [[odbytisko|odbytiská]] a [[trh]]y.<ref name="Newton,2005">Newton, D., 2005, World War I. in McNeill, W. H., Bentley, J. H., Christian, D., Levinson, D., Roupp, H., Zinsser, J. P. (Editori), Berkshire Encyclopedia of World History. Volume 5. Berkshire Publishing Group, Great Barrington, s. 2079 – 2084</ref> Najagresívnejšie vystupovalo [[Nemecké cisárstvo (1871 – 1918)|Nemecko]], ktoré sa k deleniu koristi dostalo neskoro po zjednotení ([[1871]]) a v boji o získanie nových kolónií sa jeho záujmy stretli so záujmami najsilnejších koloniálnych veľmocí – [[Anglicko|Anglicka]] a [[Francúzsko|Francúzska]]. Neustále vzrastal aj spor [[Rakúsko-Uhorsko|Rakúsko-Uhorska]] s [[Ruské impérium|Ruskom]] o sféru vplyvu na [[Balkánsky polostrov|Balkáne]].
 
Už v poslednej tretine [[19. storočie|19. storočia]] sa začali vytvárať spojenecké bloky imperiálnych veľmocí. Základ týmto blokom položilo spojenectvo [[Nemecké cisárstvo (1871 – 1918)|Nemeckého cisárstva]] a [[Rakúsko-Uhorsko|Rakúsko-Uhorska]], tzv. [[Dvojspolok]] z roku [[1879]], ku ktorému sa roku [[1882]] pripojilo [[Talianske kráľovstvo (1861 – 1946)|Talianske kráľovstvo]] ([[Trojspolok (prvá svetová vojna)|Trojspolok]]). Trojspolok dotvorilo podpísanie zmluvy s [[Rumunské kráľovstvo|Rumunskom]] v roku 1883. [[Francúzsko]] a [[Rusko]] podpísali spojeneckú zmluvu v roku [[1892]] tzv. Dvojdohoda. V roku [[1904]] sa zblížilo [[Anglicko]] a [[Francúzsko]] a podpísali srdečnú dohodu (''entente cordiale''). Dotvorenie druhého vojenského bloku – [[Dohoda (prvá svetová vojna)|Dohody]] (=Trojdohody) sa ukončilo podpísaním rusko-anglickej zmluvy v roku [[1907]].
 
Vojne predchádzal rad konfliktov a diplomatických kríz medzi veľmocami, tiahnúcich sa od konca 19. storočia. Patria medzi ne napríklad [[fašodská kríza]] v [[Sudán]]e v roku 1898, [[druhá búrska vojna]] v [[Južná Afrika (štát)|Južnej Afrike]] v rokoch (1899 – 1902), [[rusko-japonská vojna]] na [[Ďaleký východ (Ázia)|Ďalekom východe]] v rokoch (1904 – 1906), [[marocké krízy]] (1905 a 1911) a [[talianska invázia do Líbye]] (1911), ktoré boli dôsledkom súperenia medzi veľmocami. Iné ako napríklad udalosti na Balkáne súvisiace s Rakúsko-uhorskou anexiou [[Bosna a Hercegovina|Bosny a Hercegoviny]] (1908 – 1909), alebo obsadenie Alsaska a Lotrinska Nemeckom (1871) mali charakter dlhodobejších problémov.<ref name="Newton,2005"/>
 
[[Súbor:Gavrilo Princip captured in Sarajevo 1914.jpg|náhľad|vľavo|Zatknutie Gavrila Principa po atentáte na Františka Ferdinanda]]
Svoje pohnútky na vstup do vojny mali všetky vtedajšie európske mocnosti, najväčšiu aktivitu v tomto smere však viedlo Nemecké cisárstvo. Nemecko prišlo už na konci prvého desaťročia [[20. storočie|20. storočia]] k záveru, že je na vojnu pripravené, lepšie vyzbrojené ako ostatné mocnosti, a že čím skôr vojna vypukne, tým lepšie pre Nemecko. Sami začať vojnu sa však Nemci z vnútropolitických aj vonkajších politických dôvodov neodvážili. Obzvlášť vystupovala proti nemecká sociálno-demokratická strana.
 
Vhodná zámienka sa nemeckým vládnucim kruhom naskytla v júni [[1914]], kedy rakúsko-uhorská armáda uskutočnila v [[Bosna|Bosne]] veľké vojenské manévre. Obyvatelia [[Bosna a Hercegovina|Bosny a Hercegoviny]] sa nechceli zmieriť s nedávnym pripojením ich územia k Rakúsko-Uhorsku a ich odboj podporovalo [[Srbsko]]. Manévre sa provokatívne konali pri srbských hraniciach. Následník trónu [[František Ferdinand d’Este]] ako hlavný inšpektor rakúsko-uhorskej armády prišiel na manévre a na ich záver okázalo navštívil [[Sarajevo]], hlavné mesto [[Bosna|Bosny]]. [[28. jún]]a [[1914]] zastrelil [[František Ferdinand d’Este|Františka Ferdinanda]] s manželkou [[Žofia Chotková|Žofiou Chotkovou]] počas cesty autom po [[Sarajevo|sarajevskom]] nábreží mladý študent [[Gavrilo Princip]], člen srbskej teroristickej organizácie [[Mladá Bosna]]. Následník trónu nebol v Rakúsko-Uhorsku obľúbený, jeho vražda však bola vhodnou príležitosťou na rozpútanie vojny. [[Nemecko]] začalo poukazovať na vplyv „[[Rusko|ruského]] barbarstva“ na Balkáne a naliehalo na [[Rakúsko-Uhorsko]], aby postupovalo tvrdo a sľúbilo mu svoju všestrannú podporu.
 
== Začiatok vojny a účastníci ==
 
[[Súbor:WWI-re.png|500px|náhľad|vľavo|Rozdelenie bojujúcich strán vo vojne:<br />
zelená – Dohoda<br />
žltá – Centrálne mocnosti<br />
sivá – neutrálne štáty.]]
 
[[Rakúsko-Uhorsko]] povzbudené podporou [[Berlín]]a zaslalo [[Srbsko|Srbsku]] ultimátum, ktorého ostro formulované podmienky boli pre Srbsko neprijateľné, ak nechcelo stratiť [[suverenita|suverenitu]]. [[Srbsko]] na radu [[Rusko|Ruska]], ktoré ešte nebolo na vojnu pripravené, ustúpilo, ale ultimátum v plnom rozsahu nemohlo prijať. Dňa [[28. júl]]a [[1914]] vypovedalo [[Rakúsko-Uhorsko]] [[Srbsko|Srbsku]] vojnu. O deň neskôr začalo jeho podunajské loďstvo bombardovať [[Belehrad]]. To okamžite využili v Berlíne ako zámienku na vypovedanie vojny [[Rusko|Rusku]]. Ruská vláda vyhlásila [[30. júl]]a generálnu mobilizáciu, rakúsko-uhorská [[31. júl]]a. Nemci žiadali, aby Rusko prerušilo mobilizáciu a neposkytovalo Srbom pomoc. Ruský cár takúto žiadosť odmietol a 1. augusta 1914 Nemci vyhlásili Rusku vojnu.<ref>Kelleher Storey, W., 2010. The First World War: A Concise Global History. Rowman & Littlefield Publishers, Lanham, s. 32</ref>
 
Dňa [[2. august]]a obsadilo Nemecko [[Luxembursko]]; [[3. august]]a vypovedalo vojnu [[Francúzsko|Francúzsku]] a deň nato vstúpili nemecké vojská do neutrálneho [[Belgicko|Belgicka]], aby tak získali prechod do Francúzska. Belgicko požiadalo o pomoc Britániu. Porušenie neutrality Belgicka dalo v Spojenom kráľovstve podnet na vypovedanie vojny Nemecku ([[4. august]]a). Dňa [[6. august]]a vypovedalo Rakúsko-Uhorsko vojnu Rusku, [[7. august]]a ohlásila vojnu s Rakúsko-Uhorskom [[Čierna Hora]], do týždňa vstúpili do vojny proti Rakúsko-Uhorsku aj Francúzsko a Spojené kráľovstvo a 28. augusta ohlásilo Rakúsko-Uhorsko vojnu [[Belgicko|Belgicku]].
 
Z ázijských krajín vstúpilo do vojny po boku Dohody [[Japonsko]] ([[23. august]]a, Japonsko zabralo v [[Čína|Číne]] nemecký prístav [[Čching-tao]]) a [[Turecko]] po boku Nemecka a Rakúsko-Uhorska ([[30. október|30. októbra]]). Malý srbský konflikt sa rozrástol na svetovú vojnu. Neutrálnymi ostali [[Švédsko]], [[Nórsko]], [[Dánsko]], [[Holandsko]], [[Španielsko]], [[Portugalsko]], [[Grécko]], [[Bulharsko]], [[Spojené štáty|USA]], viaceré krajiny v Ázii a Latinskej Amerike, ako aj [[Taliansko]] a [[Rumunsko]], hoci mali spojenecké zmluvy s ústrednými veľmocami (Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom).
 
V roku [[1914]] proti sebe teda stáli 2 strany:
* Štáty [[Dohoda (prvá svetová vojna)|Dohody]]: Francúzsko, Rusko a Spojené kráľovstvo – tábor s najmohutnejším ekonomickým, materiálovým i ľudským potenciálom (Neskôr sa pripojilo Taliansko a USA)
* [[Ústredné veľmoci]] (Ústredné mocnosti): Nemecko, Rakúsko-Uhorsko – názov skupina získala na základe geografickej polohy v Európe (neskôr sa pripojilo Turecko a Bulharsko)
 
Vojnová psychóza ovládla európske mestá. V Nemecku sa išlo do vojny s heslami: „Ideme na krátky výlet do [[Paríž]]a“. Dokonca aj nemeckí sociálni demokrati podľahli psychóze.
 
Na [[Slovensko|Slovensku]] bolo obyvateľstvo proti vojne, najmä preto, že bola proti Rusku a Srbsku, a aj napriek tomu, že bola vedená za ich „vlasť“ Rakúsko-Uhorsko. Dávali to najavo už pri [[mobilizácia (vojenstvo)|mobilizácii]], neskôr [[dezercia]]mi, prebiehaním do ruského zajatia, [[vzbura]]mi vo vojsku. Podobná bola situácia v Česku. Na Slovensku [[Slovenská národná strana (historická)|Slovenská národná strana]] vyhlásila politickú pasivitu, aby sa vyhla zásahom vládnej moci, a aby od nej Maďari nemohli vynucovať verejné prejavy vernosti „vlasti“, ktoré boli v rozpore s cítením Slovákov.
 
== 1914 – krach bleskovej vojny ==
=== Západný front ===
[[Súbor:German infantry 1914 HD-SN-99-02296.JPEG|náhľad|Postupujúca nemecká pechota v roku 1914.]]
V nemeckom generálnom štábe rátali od začiatku s vedením vojny na dve strany – proti Francúzsku a Rusku. Pre tento prípad mali vypracovaný plán tzv. bleskovej vojny (Blitzkrieg) nazývaný tiež [[Schlieffenov plán]], ktorý predpokladal pomalú mobilizáciu v Rusku. Plán pôvodne vypracoval nemecký generálny štáb pod vedením grófa [[Alfred von Schlieffen|von Schlieffena]], ale neskôr bol upravený [[Helmuth von Moltke mladší|von Moltkem ml.]] Podľa neho malo Nemecko rýchlym [[obchvat]]ným manévrom vniknúť do Francúzska a poraziť ho. Potom chceli nemeckí generáli rýchlo presunúť jadro svojich síl na východ a poraziť Rusko. Preto Nemecko nerešpektovalo neutralitu Luxemburska a Belgicka, ale podriadilo všetko rýchlemu vojenskému úspechu. Západný front sa tak od samého začiatku vojny stal rozhodujúcim bojiskom.
 
Francúzi naopak očakávali, že Nemecko porazia rýchlym útokom cez [[Alsasko]] a [[Lotrinsko]]. Riadili sa podľa pred vojnou pripraveného [[plán XVII|plánu XVII]], zostaveného francúzskym generálnym štábom pod vedením [[Joseph Joffre|Joffreho]]. Francúzska stratégia mala rad nedostatkov. Predovšetkým nemecké velenie dopredu očakávalo francúzske kroky a plánovalo ich znemožniť jednak pripravenou obranou v napadnutej oblasti a taktiež obchvatným útokom cez [[Belgicko]]. 2. augusta 1914 nemecké jednotky vpadli do Luxemburska a nasledujúci deň do Belgicka. Došlo k prvým pohraničným bojom medzi Francúzskom a Nemeckom.<ref>Westwell, I., 2004, První světová válka den po dni. Naše vojsko, Columbus, Praha, s. 12</ref> Nemeckému prechodu cez Belgicko stáli v ceste opevnenia mesta [[Liege]], ktoré padlo v polovici augusta. Belgičania, ktorých armádu viedol kráľ [[Albert I. (Belgicko)|Albert]], boli nútení ustupovať k [[Antverpy|Antverpám]]. 20. augusta Nemci obsadili hlavné mesto [[Brusel]] a 23. augusta mesto [[Namur (mesto)|Namur]]<ref>Simkins, P., Jukes, G., Hickey, M., 2003, The First World War. The War to End All Wars. Osprey Publishing, Londýn, s. 32 – 34</ref>. Briti a Francúzi sa pokúsili zastaviť Nemcov v [[bitka pri Mons|bitke pri Mons]], blízko francúzskych hraníc, ale boli pred nemeckou presilou nútení ustúpiť. Francúzi sa zároveň pokúsili zmierniť tlak nemeckého útoku cez Belgicko protiofenzívou na hraniciach s Nemeckom. Ich ofenzíva však nebola úspešná.
 
Francúzskym vojskám sa však podarilo vybudovať provizórnu obrannú líniu asi {{km|50|m}} od Paríža na rieke [[Marna]], medzi [[Sedan (Ardennes)|Sedanom]] a [[Verdun (Meuse)|Verdunom]]. V polovici septembra po [[bitka na Marne|bitke na rieke Marne]] sa tu front zastavil a obe strany sa márne pokúšali o prielom. Nemecký útok na západe sa premenil na [[zákopová vojna|zákopovú vojnu]]. Plán bleskovej vojny dostal prvú vážnu trhlinu. V septembri a októbri 1914 došlo k [[prvá bitka o Ypres|prvej bitke o Ypres]] poslednému nemeckému pokusu o pohyblivú vojnu na západnom fronte. Obe strany však utrpeli ťažké straty bez výrazného posunu frontovej línie.<ref>Banks, A., 2001, A Military Atlas of the First World War. Leo Cooper, Londýn, s. 14</ref>
 
=== Východný front ===
Druhá trhlina sa objavila na východnom fronte. Rusko zaútočilo skôr ako sa čakalo. Ruské vojská prv ako dokončili mobilizáciu, zaútočili proti [[Východné Prusko|Východnému Prusku]] (časť Nemecka), porazili slabé nemecké vojská pri Gumbinnene ([[Gusev]]) a postupovali k Baltskému moru. Kvôli kritickej situácii na východnom fronte vymenoval nemecký cisár za veliteľa východného frontu [[Paul von Hindenburg]]a, za náčelníka štábu [[Erich Ludendorff|E. Ludendorffa]] a presunul päť divízií zo západného frontu na východ. Hindenburgovi a Ludendorffovi sa podarilo po víťaznej [[bitka pri Tannenbergu|bitke pri Tannenbergu]] (23. – 31. augusta) zatlačiť ruské vojská späť a vytlačil ich z celého východného Pruska. Napriek tomuto úspechu bolo jasné, že pôvodný nemecký plán bleskovej vojny sa už nepodarí uskutočniť.
 
Aj na rakúsko-uhorskom úseku východného frontu, na tzv. [[halič]]skom fronte, postupovali spočiatku ruské vojská veľmi rýchlo a v novembri 1914 prenikli za Karpaty na územie východného Slovenska. V Karpatoch prebiehali boje počas celej zimy až do mája 1915. V tejto súvislosti prenikli ruské vojská na územie Slovenska (jediné boje prvej svetovej vojny na Slovensku) a obsadili východoslovenské mestá [[Bardejov]], [[Svidník]], [[Stropkov]], [[Medzilaborce]], [[Snina|Sninu]] a [[Humenné]]. Časť slovenskej inteligencie vtedy počítala s oslobodením Slovenska Rusmi a pripravovala vznik česko-slovenského štátu. Z Česka (ku ktorého severovýchodným hraniciam sa Rusi tiež priblížili) zas v decembri emigroval [[Tomáš Garrigue Masaryk]]. Až v súvislosti s nemeckým protiútokom sa podarilo aj Rakúsko-Uhorsku zatlačiť ruskú armádu za Karpaty, a od konca roku 1914 aj na východnom fronte prešla vojna na určitý čas do zákopov.
 
=== Srbský front ===
Na srbskom fronte malo spočiatku iniciatívu Rakúsko-Uhorsko. Hlavný veliteľ rakúsko-uhorských vojsk bojujúcich proti Srbsku a Čiernej hore bol ponemčený Slovinec, Oskar Potiorek. Rakúsko-uhorská ríša útočila na [[Srbské kráľovstvo]] tromi armádami v počte okolo 220 tisíc dobre vyzbrojených mužov. Srbská armáda v počte okolo 180 tisíc menej dobre vyzbrojených mužov. Hlavný veliteľ srbskej armády bol [https://www.bastabalkana.com/2017/08/sta-je-radio-vojvoda-stepa-stepanovic-nakon-rata/ Stepa Stepanović]. Prvé rakúske vojnové operácie proti Srbsku sa začali 12. augusta na rieke Drina na severných rakúsko-srbských hraniciach (ktoré rieka tvorila). Bojovali tu rakúska tretia armáda pod vedením veliteľa von Franka a srbská piata armáda pod vedením Pavla Jurisića Šturma. Rakúskym vojskám sa po krvavých bitkách, v ktorým zahynulo viac rakúsko-uhorských než srbských vojakov, podarilo prekročiť rieku Drinu až 14. augusta. Potom, čo sa k srbskej tretej armáde pridala aj novo zmobilizovaná druhá armáda pod vedením generála Stepanovića, sa srbským vojskám podarilo vyhrať bitku pri Ceri trvajúcu od 15. až do 24. augusta a následne zatlačiť rakúske vojská späť za hranice. Stepan Stepanović bol z generála povýšený na poľného [[maršal]]a (vojvodu).
 
Keď sa ruské vrchné velenie dozvedelo o tomto úspechu srbských vojsk, požiadalo srbské vrchné velenie, aby podniklo ofenzívu proti Rakúsko-Uhorsku a uľahčilo tak Rusom dobýjanie Rakúsko-Uhorska. Tak sa aj 26. augusta stalo. Srbské hlavné velenie naplánovalo ofenzívu do [[Bosna a Hercegovina|Bosny a Hercegoviny]] (vtedy ešte patriacej Rakúsko-Uhorsku). Do ofenzívy sa zapojila aj [[Čierna Hora|Čierna hora]]. Srbské a čiernohorské vojská prekročili rieku Drinu na juhu na srbsko-bosnansko-čiernohorských hraniciach. Srbské a čiernohorské vojská sa prebíjali rakúskymi vojskami. Dobyli Jahorinu a nakoniec sa dostali až do [[Pale]]. V októbri boli srbské a čiernohorské vojská zatlačené rakúsko-uhorskou protiofenzívou späť za hranice. Ešte tri dni po začatí ofenzívy do Bosny, sa podarilo srbskej prvej a druhej armáde prekročiť na severe Srbska rieku Drinu pri [[Sriem (historické územie)|Sreme]] a udržať obranné pozície proti rakúskym vojskám. Tým sa posilnila aj obrana [[Belehrad]]u (ktorý nanešťastie pre Srbov ležal na hranici s Rakúsko-Uhorskom (Rakúsko-Uhorsku vtedy patrila celá [[Vojvodina]])). Ale keďže rakúsky nátlak vzrastal, poľný [[maršal]] Putnik sa rozhodol stiahnuť prvú srbskú armádu zo Sremu, aj keď s týmto aktom srbské hlavné velenie veľmi nesúhlasilo. Ukázalo sa, že Srbsko a Čierna Hora sú schopné viesť ofenzívy proti európskym mocnostiam. Veliteľ rakúsko-uhorskej armády pri Sreme, Alfred Kraus priznal, že srbská armáda spôsobila rakúskej armáde štatisticky väčšie straty, než ruská, talianska či rumunská armáda.  
 
Počet rakúsko-uhorských vojakov sústrediacich sa na dobytie Srbska i Čiernej Hory sa zvýšil na 400 tisíc vojakov a takisto Srbská armáda začala čítať okolo 270 tisíc mužov. Menšie boje stále pokračovali a keďže nastala zima, srbskí vojaci boli vyčerpanejší a znížila sa im morálka, pretože nemali dostatočné zimné vojnové vybavenie a ukazovali sa v určitých chvíľach aj nedostatky munície. Toho sa rakúsko-uhorské hlavné velenie rozhodlo využiť a zorganizovalo veľkú ofenzívu na územie Srbska. Tá sa začala v druhej polovici októbra. Ofenzíva bola naplánovaná postupom rakúskych vojsk zo severnej časti Srbska. Zo začiatku bola úspešná, srbské vojská sa podarilo zatlačiť hlbšie srbským územím. Rakúsko-uhorské vojská okupovali skoro celý severozápad Srbského kráľovstva. Srbskí vojaci strácali morálku a preto ich musel povzbudiť dokonca sám srbský kráľ Peter Alexander. V najťažšom momente bol generál [http://www.blic.rs/riznica/istorije/zivojin-misic-srbin-koji-je-postao-jedan-od-najvecih-vojskovoda-svog-vremena/crshtmq Živojin Mišić] nasadený ako veliteľ prvej srbskej armády. Srbské vojská ako-tak držali líniu pri rieke Kolubara ([http://www.telegraf.rs/vesti/1084364-bitka-za-kolubaru-kako-je-od-poplava-spasen-najvazniji-srpski-rudnik-video bitka o Kolubaru]). Aby srbské vojská mohli túto líniu udržať, rozhodlo sa hlavné velenie evakuovať srbské vojská z Belehradu a použiť ich pri obrane fronty. Keď bol Belehrad vyprázdnený od srbských vojsk, rakúsko-uhorská armáda ho začala 1. decembra okupovať. A keďže obsadenie Belehradu bolo hlavnou prioritou Rakúsko-uhorskej monarchie, jeho obsadenie začalo byť vo Viedni oslavované, z Berlína prišla do Viedne gratulácia a svetové noviny dokonca tvrdili, že obsadenie Belehradu spôsobilo pád Srbska. Ale, ešte v ten deň sa Živojin Mišić rozhodol naplánovať veľkú protiofenzívu a veľké pripravovanie delostreleckej artilérie. Tá sa začala už 3. decembra o siedmej hodine ráno. Rakúske vojská túto srbskú protiofenzívu vôbec neočakávali, a preto začali byť vytláčané zo srbského územia. Rakúska armáda pri tak rýchlom ústupe nestíhala budovať obranné línie a nakoniec bola zase vytlačená zo Srbského kráľovstva. Rakúsko-uhorské vojská boli nútené opustiť aj Belehrad. Srbsko opäť zasadilo Rakúsko-uhorskej ríši tvrdý úder.  
 
=== Blízky východ ===
Po námornom incidente vyvolanom Nemcami Dohoda 29. októbra 1914 vyhlásila vojnu Osmanskej ríši (dnešnému Turecku), ku ktorej vtedy ešte patrila aj [[Mezopotámia]] a [[Palestína]]. Pre Osmanskú ríšu to bola zároveň aj zámienka na to, aby pomohla centrálnym mocnostiam poraziť jej úhlavného nepriateľa – Rusko – a tiež aby rozšírila svoje hranice na Blízkom východe a v severnej Afrike. O pár dní nato prekročili ruské vojská hranice na severovýchode Osmanskej ríše (pri dnešnom [[Arménsko|Arménsku]] a [[Gruzínsko|Gruzínsku]]) a začali ofenzívu, pri ktorej bola osmanská (turecká) armáda zatlačená vyše sto kilometrov na juhozápad. No len po pár dňoch, v polovici novembra, začala osmanská armáda protiofenzívu a zatlačila ruské vojská späť za hranice. V polovici decembra začali osmanské vojská pod vedením hlavného veliteľa Envera Pašu, ofenzívu, v ktorej sa prebili do dnešného Gruzínska (vtedy územie Ruska), no súčasne sa Britské vojská z Kuvajtu (ktorý bol vtedy britskou kolóniou) prebili cez Mezopotámiu až k Baghdadu, tam však boli osmanskou armádou zastavené. Enver Paša sa chcel so svojimi jednotkami dostať až za [[Kaukaz]], no ťažké ruské obranné línie osmanskú ofenzívu odrazili a na začiatku januára 1915 bola osmanská armáda zatlačená zase späť k hraniciam. Dôvodom kolapsu tejto osmanskej ofenzívy bolo aj to, že Enver Paša uskutočnil túto ofenzívu len s asi 100 000 mužmi, čo bolo málo na prerazenie ruských obranných línií. Tunajším osmanským jednotkám nebola dokonca poskytnutá ani zimná vojenská výstroj, preto mnoho desiatok tisíc vojakov zahynulo na následky podchladenia.
 
== 1915 ==
 
=== Blízky východ ===
Súčasne so zatlačením osmanskej armády [[Rusi|Rusmi]] k rusko-osmanským hraniciam sa osmanská armáda začala prebíjať Rusmi okupovanou Perziou ([[Irán|Iránom]]). Dostala sa až za Urmijské jazero. No aj tá bola v apríli zatlačená späť k hraniciam.
 
Ešte v polovici februára prekročila osmanská armáda hranice v severnom [[Egypt]]e (ktorý bol súčasťou Britského impéria) pri Akabskom zálive. Osmanská armáda sa dostala takmer k Suezskému prieplavu, no v polovici mája bola zatlačená zase späť k hraniciam.
 
Na konci augusta sa ruská armáda prebila za jazero Van Goüü. Ďalej sa však zatiaľ nedostala.
 
=== Západný front ===
[[Súbor:German Barrage Fire at Night (Ypres).jpg|náhľad|Nemecká nočná delostrelecká paľba pri Ypres.]]
Línia západného frontu sa nachádzala približne na čiare [[Nieuport]] – [[Arras]] – [[Reims]] – [[Verdun (Meuse)|Verdun]]. Nemcom, ktorým v konečnom dôsledku vyhovovalo, že sa front na západe stabilizoval, sa rozhodli uprednostniť východný front, aby čo najskôr vyradili Rusko z vojny a na západe zatiaľ viedli iba statickú obranu, okrem lokálnych útokov v oblasti [[Ypres]], kde prebiehala [[druhá bitka o Ypres]]. Aj tieto boje však prebiehali s defenzívnym cieľom skrátiť frontovú líniu. 22. apríla 1915 Nemci na západnom fronte po prvýkrát použili ako [[chemická zbraň|chemickú zbraň]] chlór pri [[Langemark-Poelkapelle]]. K použitiu chlóru došlo po neúspechoch s inými plynmi začiatkom roku na východnom fronte.
 
Na jar 1915 sa strany Dohody pokúsili o prelom frontu. Briti podnikli v máji silou 6 divízií [[bitka pri Festubert|ofenzívu pri Festubert]]. Francúzi podnikli oveľa masívnejšiu [[druhá bitka o Artois|ofenzívu na Artois]]. Boje však viedli iba k obsadeniu územia o šírke {{km|5|m}} a ťažkým stratám francúzskych vojsk, ktoré dosahovali 100 000 mužov.<ref>Simkins, P., 2003, The First World War The Western Front 1914–1916. Routledge, New York, s. 32</ref> Boje tiež pokračovali v oblasti [[Verdun]]u pri [[Saint-Mihiel (obec)|Saint-Mihiel]] a tiež pri [[Argonne]].
 
Briti, ktorých pozemná armáda sa pre vojnu veľkých rozmerov ukázala malá, začali na prelome rokov 1914 a 1915 pociťovať nedostatok vojakov. Začali preto s masívnym náborom do armády, ktorý viedol lord [[Herbert Kitchener|Kitchener]]. Novým doplnkom hovorili Nová armáda alebo Kitchenerova armáda. Doplnky sa po prvýkrát dostali vo veľkom do bojov v septembri a októbri 1915 v [[Bitka o Loos|bitke o Loos]]. Po bitke došlo k zmene veliteľa Britského expedičného zboru, sira [[John French|Johna Frencha]] nahradil [[Douglas Haig]].
 
Počas bojov v roku 1915 velenie Dohodových vojsk na západnom fronte pomaly začínalo úspešne aplikovať jedinú možnú taktiku, ktorá viedla k úspechom na fronte. Proti nepriateľským pozíciám musela byť vedená efektívna a intenzívna delostrelecká paľba, ktorú nasledoval rýchly a rozhodný útok pechoty. Ak to dovoľoval dostatok munície delostrelectvo neprestávalo ostreľovať nepriateľské pozície ani po začiatku útoku vlastnej pechoty, ale prenieslo paľbu na ďalšie línie nepriateľskej obrany. Takáto taktika pomáhala Britom v bojoch pri [[Neuve Chapelle]] a neskôr aj pri [[Loos-en-Gohelle|Loose]]. Prelomeniu prvej línie však museli nasledovať rovnako zúrivé útoky na ďalšie línie obrany nepriateľa. Takáto taktika si vyžadovala dôslednú prípravu, plánovanie, čerstvé jednotky, zálohy a dostatok munície pre delá.<ref>Simkins, P., 2003, The First World War The Western Front 1914–1916. Routledge, New York, s. 39</ref> V tomto období sa začali uplatňovať aj rôzne taktické novinky. Okrem použitia chemických zbraní to bolo rozšírenie použitia [[plameňomet]]u, [[ručný granát|ručných granátov]] a [[mínomet]]ov. Pre boj s nepriateľským opevnením sa čoskoro začali používať aj oddiely minérov, ktoré hĺbili [[tunel]]y pod nepriateľské pozície a vyhadzovali ich do vzduchu. Vzhľadom na to, že obe strany obyčajne svoje pozície postupne rozširovali a opevňovali aj do hĺbky, bolo vedenie obrannej zákopovej vojny zatiaľ stále krok pred spôsobom ako obranu zákopov prekonávať.
 
=== Otvorenie talianskeho frontu ===
[[Súbor:Italian alpine troops.jpg|náhľad|Príslušníci talianskych horských jednotiek Alpini presúvajúci sa v ťažkom teréne.]]
Dňa 23. mája 1915 vstúpilo do vojny proti Rakúsko-Uhorsku (teda proti svojim bývalým spojencom v Trojspolku) aj Taliansko, a tak vznikol ďalší – [[taliansky front (prvá svetová vojna)|taliansky front]]. Taliansko sa tu usilovalo o iniciatívu, ale rakúsko-uhorské vojská udržali obranné pozície v údolí rieky [[Isonzo]].
 
=== Východný front ===
Na začiatku roku 1915 došlo k prvému použitiu [[chemická zbraň|chemických zbraní]], keď Nemci použili proti ruským vojskám pri Mazurských jazerách slzný plyn xylyl bromid. Ich útok však zmarilo nepriaznivé chladné počasie, ktoré spôsobilo jeho zamŕzanie a vietor, ktorý navyše neumožnil efektívne šírenie plynu.
 
Nemecké hlavné velenie sa po úspechu východnej protiofenzívy začiatkom roku 1915 rozhodlo zmeniť strategický plán vedenia vojny a na nátlak Hindenburga a Ludendorffa uskutočnilo v lete 1915 rozhodujúci útok na východnom fronte. V súčinnosti s rakúsko-uhorskými vojskami sa podarilo nemeckej armáde zasadiť ruským jednotkám drvivú porážku. Ruská armáda bola vytlačená z Poľska a Litvy, časti Lotyšska a Bieloruska. Úplne poraziť ruské vojská sa však Nemecku nepodarilo. Na jeseň 1915 sa front ustálil na línii rieka [[Západná Dvina]] ([[Daugava]]) – [[Narošské jazero]] – [[Strypa]].
 
=== Srbský front ===
Ústredné veľmoci boli úspešné aj na južnom fronte. Po vstupe [[Bulharsko|Bulharska]] do vojny na strane ústredných veľmocí 14. októbra 1915, Bulharsko podporené ústrednými mocnosťami uskutočnilo sústredený útok na Srbsko. Napriek hrdinskému odporu srbských vojakov obsadili ústredné veľmoci do konca novembra celé Srbsko a v januári 1916 aj Čiernu Horu. Balkánsky front bol zlikvidovaný a zvyšky Srbských síl ustúpili cez Albánsko až na Korfu a gréckym hraniciam. Nemecko získalo cez Rakúsko-Uhorsko a Bulharsko priamy kontakt s Tureckom. Aj vďaka tejto strategickej situácii sa Dohode nepodaril útok na Dardanelskú úžinu.
 
=== Vylodenie pri Gallipoli ===
[[Súbor:18pdrGallipoli19December1915.jpeg|thumb|Bitka pri polostrove Gallipoli.]]
Štáty dohody sa rozhodli napadnúť Osmanskú ríšu aj [[Bitka o Gallipoli|výsadkom]] vojsk Austrálsko-novozélandského zboru ([[ANZAC]]) na polostrove Gallipoli, ktorého obsadením by mohli vojská ANZAC „vpochodovať“ do hlavného mesta Osmanskej ríše – [[Konštantínopol]]u (dnešný [[Istanbul]]), bol by kontrolovaný vstup do Čierneho mora cez Dardanely, zjednodušilo by sa spojenie s Ruskom a odľahčená by bola aj situácia na srbskom fronte. Vojská britského spoločenstva nepostupovali dostatočne rýchlo a boli zastavené v krvavých bojoch, ktoré Dohode nepriniesli žiadne výsledky.
 
== 1916 ==
=== Západný front ===
[[Súbor:British wounded Bernafay Wood 19 July 1916.jpg|náhľad|Britskí ranení počas bojov na Somme.]]
Dohodové krajiny i nemecké hlavné velenie pochopili, že rozhodnutie musí priniesť západný front. Obe strany preto plánovali na tomto fronte na rok 1916 veľké ofenzívy. Nemecká [[bitka o Verdun|ofenzíva]] sa začala už vo februári a smerovala na pevnosť [[Verdun]]. V Nemecku počítali s tým, že Francúzi budú brániť Verdun z prestížnych dôvodov až do posledného muža. Chceli tak francúzsku armádu nechať vykrvácať a otvoriť si cestu na [[Paríž]]. Úporné boje o Verdun však rozhodnutie nepriniesli. Francúzi stratili 315 000 vojakov. Nemci 281 000 vojakov. Ešte počas bojov o Verdun podnikla Dohoda dve veľké ofenzívy – na východe aj na západe. Na západe to bola anglofrancúzska ofenzíva [[Bitka na Somme|na rieke Somme]] – najkrvavejšia bitka prvej svetovej vojny. Na oboch stranách v nej padlo dokopy viac ako 1 300 000 vojakov, ale front sa prakticky nepohol z miesta. V tejto bitke použili Angličania 15. septembra po prvýkrát [[tank]]y. Ich použitie sa na prvýkrát veľmi nepodarilo pre komplikovaný terén, ktorým sa oceľové kolosy pohybovali v blate iba s ťažkosťami.
 
Koncom mája 1916 došlo k námornej [[bitka pri Jutskom polostrove|bitke pri Jutskom polostrove]]. Britské námorníctvo utrpelo v bitke síce väčšie straty ako Nemci, ale napriek nejasnému výsledku sa v neskoršom období znásobila námorná izolácia Nemecka na európskej pevnine. Nemecká flotila zostala po väčšinu konfliktu v prístave [[Wilhelmshaven]] a podnikla iba dve väčšie operácie.<ref>Kelleher Storey, W., 2010. The First World War: A Concise Global History. Rowman & Littlefield Publishers, Lanham, s. 102</ref>
 
=== Východný front ===
[[Súbor:Defenders NGM-v31-p369-A.jpg|náhľad|Nastúpení ruskí vojaci.]]
Úspešnejšia bola letná ruská tzv. [[Brusilovova protiofenzíva]], nazývaná aj [[Brusilov parný valec]]. Ruská armáda postúpila miestami až o {{km|150|m}}, obsadila [[Bukovina|Bukovinu]] a východnú [[Halič]]. Vstup Rumunska do vojny po boku Dohody (pozri dole) však ruskej protiofenzíve veľmi nepomohol. Front sa roztiahol do šírky a zastavil.
 
27. augusta, v spojení s Brusilovovou ofenzívou, vyhlásilo [[Rumunské kráľovstvo]] vojnu po boku Dohody. Cieľom Rumunska bolo dobytie a získanie [[Transylvánia|Transylvánie]] (Sedmohradska) i niektoré územia severovýchodného Bulharska, a tak zaistiť jednotu rumunského národa pod jedno kráľovstvo. Tieto územia boli Dohodou Rumunsku sľúbené. Rumunské vojská podnikli rozsiahli útok na územie Rakúsko-uhorskej ríše pozdĺž celých hraníc s Rakúsko-Uhorskom. 5. septembra sa v juhovýchodnom cípe [[Sedmohradsko|Sedmohradska]] dostali asi 60 km za hranice, no v tento deň začali nemecké a bulharské vojská zo severovýchodu Bulharska ofenzívu proti Rumunsku. 13. septembra sa Nemci a Bulhari dostali asi 50 km za hranice a dobyli južnú [[Dobrudža|Dobrudžu]] (región dnes patriaci [[Bulharsko|Bulharsku]]). O deň nato sa Rumunom podarilo spojiť s ruskými vojskami neďaleko mesta Piatra-Neamț, čím sa Rusom na severovýchode Rakúsko-Uhorska podarilo postúpiť, no len asi o 10 km. Rumunom sa od spojenia sa s Rusmi podarilo postúpiť do Sedmohradska o niečo hlbšie a držali pás za celými hranicami s Rakúsko-Uhorskom. Najväčšie okupované územie bol práve juhovýchodný sedmohradský cíp, kde sa Rumuni nachádzali vyše 120 km za hranicami. Vyčerpaná rakúsko-uhorská armáda čeliaca v tom období niekoľkým nepriateľom, nemohla túto líniu udržovať dlho, a preto Nemci vyslali do Sedmohradska vlastnú 8. armádu o sile 350 000 vojakov. Ešte len 15. septembra sa však Nemcom a Bulharom podarilo v Dobrudži dostať za prístavné mesto [[Konstanca|Constanța]] (Konstanca). 26. septembra začali ústredné mocnosti v Sedmohradsku protiofenzívu. Do 26. októbra sa Rumunov podarilo z takmer celého Sedmohradska zatlačiť k hraniciam. V novembri sa nemeckej armáde darilo dobýjať západné územia [[Valašsko (Rumunsko)|Valašska]]. V čase dobytia Bukurešti zomrel cisár [[František Jozef I.]] (21. novembra) a nastúpil jeho synovec [[Karol I. (Rakúsko-Uhorsko)|Karol I.]] 26. novembra sa podarilo Nemcom a Rakúšanom spojiť s nemeckými a bulharskými jednotkami v Dobrudži. 1. decembra podnikli rumunské vojská protiofenzívu neďaleko mesta Focșani proti rakúsko-uhorským jednotkám a zatlačili ich asi o 45 km k mestu Buzău. Napriek tomu sa ale ústredným mocnostiam podarilo do konca decembra dobyť takmer celé Valašsko.
 
=== Blízky východ ===
Tunajšie frontové línie sa v prvých mesiacoch nijako veľmi nemenili. Až v polovici apríla nastala výraznejšia zmena, keď sa ruská armáda prebila až k južným brehom Čierneho mora na severe Osmanskej ríše a držala línie na celom severovýchode ríše. Ďalej sa však ruská armáda do konca vojny nedostala, pretože osmanská armáda v defenzívnom postavení dokázala túto líniu udržať.
 
Na konci apríla až začiatkom mája začala osmanská armáda ďalšiu ofenzívu na severe Britského Egypta. Dostala sa až za Suezský prieplav.
 
Začiatkom septembra sa osmanská armáda dostala hlbšie za hranice [[Irán]]u na východe ríše. Toto bola posledná veľká ofenzíva Osmanskej ríše.
 
Koncom decembra bola osmanská armáda v Iráne zatlačená ruskou armádou späť k hraniciam. Tiež v severnom Egypte to pre Osmanov nevyzeralo dobre, pretože tunajšia Britská armáda zatláčala osmanskú armádu opäť späť k hraniciam. Nemecká ríša bola nútená vyslať do Osmanskej ríše svoje jednotky.
 
== 1917 – marec 1918 ==
Začiatkom roka 1917 boli vojská ústredných veľmocí hlboko na nepriateľskom území, nemali už však síl na rozhodný útok. Zdĺhavá vojna a rastúca izolácia neposkytovali Nemecku a jeho spojencom priaznivé vyhliadky. Preto sa koncom roka 1916 obrátili na Dohodu s mierovým návrhom, ktorý však Dohoda rozhodne odmietla. Dohadovanie sa o možnosti separátneho mieru pokračovalo roku 1917, neviedlo však k pozitívnemu výsledku.
 
Nemecko v úsilí prekonať dohodovú námornú blokádu (9.1.) prešlo na [[neobmedzená ponorková vojna|neobmedzenú ponorkovú vojnu]] (31.1.), čo mimoriadne zhoršilo vzťahy Nemecka k USA. Dohoda dosiahla úspechy aj na mimoeurópskych bojiskách – v Pacifiku a v Afrike, kde až na Nemeckú východnú Afriku obsadila Dohoda všetky nemecké kolónie.
 
V 8. januári 1918 vydal americký prezident Wilson svojich známych 14 bodov o právach malých národov (v Rakúsko-Uhorsku). Februárová revolúcia v Rusku zaktivizovala aj národnooslobodzovací boj Čechov a Slovákov. Začiatkom roka 1917 nový minister zahraničných vecí totálne vyčerpaného Rakúsko-Uhorska [[Ottokar Czernin]] pochopil, že Rakúsko-Uhorsko je na pokraji zrútenia, a preto musí uzavrieť mier. Pokusy o uzavretie mieru s Dohodou bez Nemecka skončili bez úspechu, jednak pre odpor Talianska (požadovalo časť rakúsko-uhorského územia) a jednak pre odpor jednotlivých národov žijúcich v krajine a požadujúcich u dohodových štátov odtrhnutie od resp. (v prípade Čechov aj Slovákov) zánik Rakúsko-Uhorska. Česko-slovenský odboj v tom čase prešiel do ďalšej fázy – vznikala česko-slovenská armáda (tzv. [[česko-slovenské légie]]), najprv v roku 1917 v Rusku, potom v decembri 1917 vo Francúzsku (vrátane dobrovoľníkov z Ameriky) a v apríli 1918 v Taliansku. Táto bojovala po boku Dohody s cieľom „zaslúžiť“ Čechom a Slovákom vznik samostatného štátu. <ref> PRECLÍK, Vratislav. Masaryk a legie (Masaryk and legions), váz. kniha, 219 str., vydalo nakladatelství Paris Karviná, Žižkova 2379 (734 01 Karviná, CZ) ve spolupráci s Masarykovým demokratickým hnutím (Masaryk Democratic Movement, Prague), 2019, ISBN 978-80-87173-47-3, pp.17 - 25, 33 - 45, 70 – 96, 100- 140, 159 – 184, 187 - 199</ref>
Toto vojsko sa vyznamenalo hlavne v júli 1917 v bojoch pri ukrajinskej dedine [[Zborov]]. Po tomto úspechu vzrástol počet česko-slovenských légií a autorita česko-slovenského odboja.
 
=== Západný front ===
[[Súbor:GermanInfantry1914.jpg|náhľad|vpravo|Nemeckí vojaci v zákope počas francúzskeho útoku pri Champagne.]]
V bojujúcich krajinách sa objavili príznaky vyčerpanosti. V dôsledku nemeckej ponorkovej vojny s Dohodou vstúpili aj USA 6. apríla 1917 do vojny proti Nemecku. Tým sa vytvorila veľká materiálna i ľudská prevaha na strane Dohody. Tá sa však neprejavila hneď. Naopak, dohodové vojská utrpeli obrovské straty pri pokuse o ofenzívu (tzv. [[Nivellova ofenzíva]] v apríli-máji 1917). Briti pod vedením gen. [[Douglas Haig|Haiga]] začali 7. júna útok na hrebeň [[Messines]] na úseku frontu pri Ypres. Do dejín vošiel predovšetkým samotný začiatok útoku, keď 7. júna 1917 okolo 3. hodiny ráno nechali vyhodiť do vzduchu 19 veľkých podkopov ([[Mína (podkop)|mín]]) (ďalšie 3 neexplodovali) so 450 tonami výbušnín, pod viacerými dôležitými nemeckými pozíciami. Explózie boli údajne natoľko hlasné, že ich bolo počuť až v Anglicku. Boje ďalej pokračovali pri [[Gheluvelt]] a [[Passchendaele]] od augusta do novembra a stali sa známe ako [[tretia bitka o Ypres]], alebo [[bitka o Passchendaele]]. Britské jednotky spolu s jednotkami z britských domínií stratili okolo 70 000 mŕtvych a 170 000 ranených a podarilo sa im postúpiť iba {{km|10|m}}.<ref>Kelleher Storey, W., 2010. The First World War: A Concise Global History. Rowman & Littlefield Publishers, Lanham, s. 136</ref> V novembri až decembri prebiehali [[bitka o Cambrai (1917)|boje]] v oblasti [[Cambrai]], kde boli po prvýkrát v dejinách nasadené masovo [[tank]]y.<ref name="SVE">Ogarkov, N. V. (editor) 1978, Sovetskaja vojennaja enciklopedia. Tom 6. Voennoe izdateľstvo Ministerstva oborony SSSR, Moskva, s. 272</ref> Briti po prvýkrát vo väčšej miere využili cielenú delostreleckú paľbu na predtým zamerané dôležité ciele. Napriek tomu, že sa podarilo zajať asi 11 000 Nemcov utrpeli obe strany porovnateľné straty. Morálka britských jednotiek klesala. Situáciu na fronte však zmenil príchod Američanov. Prvé americké vojská pod vedením gen. [[John Pershing|Pershinga]] sa vylodili vo Francúzsku aby pomohli jednotkám Dohody 24. júna 1917.<ref>Westwell, I., 2004, První světová válka den po dni. Naše vojsko-Columbus, Praha, s. 134</ref>
 
=== Taliansky front ===
V októbri spojené nemecko-rakúsko-uhorské sily porazili taliansku armádu pri [[Caporette]] a postúpili hlboko do talianskeho územia. Front sa zastavil až na rieke [[Piava|Piave]]. Briti a Francúzi boli nútení vyslať do Talianska vlastné jednotky.<ref name="SVE"/>
 
=== Balkánsky front ===
Koncom júna 1917 odstúpil grécky kráľ [[Konštantín I. (Grécko)|Konštantín I.]] a Grécko následne vstúpilo do vojny po boku Dohody. Nový balkánsky front vznikol pri severných hraniciach s Bulharskom.
 
=== Východný front ===
[[Súbor:19170704 Riot on Nevsky prosp Petrograd.jpg|náhľad|Streľba do davu demonštrantov na Nevskom prospekte v [[Petrohrad]]e.]]
V marci 1917 vypukla v dôsledku ťažkej hospodárskej situácie a veľkej nespokojnosti obyvateľstva s cárskou vládou v krajine tzv. [[Februárová revolúcia (1917)|februárová revolúcia]]. 15. marca 1917 padol nenávidený cárizmus, keď sa ruský cár [[Mikuláš II. (Rusko)|Mikuláš II.]] vzdal trónu. Novým predsedom dočasnej vlády sa stal knieža [[Georgij Jevgenievič Ľvov|Ľvov]], ktorého čoskoro nahradil [[Alexandr Fiodorovič Kerenskij|Kerenskij]]. Nová vláda pokračovala vo vojne proti Ústredným mocnostiam.
 
Dňa [[7. novembra]] [[1917]] prebehla v Rusku ďalšia revolúcia, tzv. [[októbrová revolúcia]], ktorou sa v chaotickej situácii takmer bez boja dostali k moci [[boľševici]] na čele s [[Vladimir Iľjič Lenin|Leninom]]. Nová vláda sa jedným zo svojich prvých dekrétov – Dekrétom o mieri, obrátila na všetky bojujúce strany s výzvou uzavrieť demokratický mier bez anexií a platenia vojnových náhrad. Na výzvu zareagovali iba ústredné veľmoci, pre ktorých bola ponuka výhodná, a ktoré pochopili ponuku ako kapituláciu Ruska. Boľševická vláda nakoniec podpísala 3. marca 1918 v [[Brest (Bielorusko)|Breste]] nemecký mierový diktát ([[brestlitovský mier]]). Sovietske Rusko sa vzdalo Fínska, pobaltských štátov, Poľska a Ukrajiny, ktoré obsadili na jar 1918 Nemci a rakúsko-uhorské vojská. Podpisom separátneho mieru medzi Ruskom a Ústrednými mocnosťami bolo aj Rumunsko donútené podpísať mier a východný front prestal existovať.
 
Všetka pozornosť sa sústredila na front západný, kam Nemecko presúvalo svoje divízie z východu a čiastočne aj na taliansky front, kam zas presunulo svoje sily Rakúsko-Uhorsko. Pre česko-slovenský odboj mal tento mier negatívne následky, pretože sa črtala možnosť, že nakoniec Rakúsko-Uhorsko a Nemecko vyhrajú vojnu, a pretože česko-slovenské vojsko v Rusku stratilo svoj význam.
 
V krajinách bývalej Ruskej ríše sa v lete 1918 rozhorela v dôsledku odporu obyvateľstva voči boľševikom a prívržencom cára krvavá [[ruská občianska vojna|občianska vojna]].
 
=== Blízky východ ===
Ruské odstúpenie z vojny pomohlo armáde Osmanskej ríše, aby mohla zaujať všetku pozornosť len na vojská Britského Impéria v dnešnej Palestíne a Mezopotámii, ktoré postupovali smerom od Perzského zálivu a 11. marca 1917 dobyli [[Bagdad]]. V Arábii známy britský archeológ a vojak [[Thomas Edward Lawrence|T. E. Lawrence]] pomohol v júni 1916 protiosmanskej vzbure, načo z [[Egypt]]a Briti spolu s [[Arabi|Arabmi]] v októbri 1917 zaútočili na [[Palestína|Palestínu]] a zmocnili sa jej. V decembri 1917 získali Briti [[Jeruzalem]]. Nemecké aj turecké sily boli vytlačené z arabských krajín. Osmanská armáda bola už vyčerpaná a veľkú časť armády vyslala na Kaukaz, aby sa viac zásobovala potravinami a zabránila Britskému vojsku zaútočiť na územie ríše zo severovýchodu. Ruské vojská totiž Irán boli opustili a o niekoľko dní ho začali okupovať britské vojská. Na ďalšie ofenzívy či protiofenzívy sa armáda Osmanskej ríše už nezmohla. Aj napriek statočnému boju osmanských vojakov bola osmanská armáda zatláčaná viac a viac na sever.
 
=== Iné svetové bojiská ===
Bojovalo sa aj na oceánoch (Nemecku patrili ostrovy severne od Austrálie – [[Karolíny]], [[Marshallove ostrovy]], Nemecká Nová Guinea atď.) – okrem ponorkovej vojny najmä okolo pobrežia Južnej Ameriky (1914, 1915) a pri Indii a Indonézii a spomínaných nemeckých ostrovoch. Marshallove ostrovy v roku 1917 obsadili Japonci.
 
[[Nemci]] mali ďalej štyri kolónie v Afrike, ktorých sa postupne zmocňovali štáty Dohody (dátumy nemeckej kapitulácie sú v zátvorke): [[Togo]] (august 1914), [[Nemecká juhozápadná Afrika]] (dnešná [[Namíbia]], júl 1915), [[Kamerun]] (február 1916), Nemecká východná Afrika ([[Tanzánia]], november 1918). Nemeckým silám tu velil generál [[Paul von Lettow-Vorbeck]]. Dlhú dobu odolával početne silnejším vojskám [[Spojené kráľovstvo|Veľkej Británie]] a [[Belgicko|Belgicka]], proti ktorým viedol [[Partizánska vojna|guerillovú vojnu]].
 
== 1918 – záver vojny ==
=== Západný front ===
[[Súbor:British 55th Division gas casualties 10 April 1918.jpg|náhľad|vpravo|Vojaci britskej 55. divízie oslepení chlórom čakajúci na ošetrenie.]]
Po podpise separátneho mieru s Ruskom mohli Nemci nasadiť svoje sily v plnej miere na západnom fronte. Jednotky stiahnuté z východu mali vysokú morálku a bojové skúsenosti. Snahy Nemecka, čo najskôr uštedriť Dohode porážku boli o to väčšie, že krajina už strácala ľudské kapacity na vedenie ďalšej vojny. V tej istej dobe sa Briti spamätávali zo strát z bojov pri Passchendaele. Francúzi po reformách maršala [[Philippe Pétain|Pétaina]] opäť naberali na sile a sily Dohody dopĺňalo do marca 1918 už vyše 300 000 Američanov. Jarná nemecká ofenzíva na západnom fronte sa začala úderom na britské pozície 21. marca 1918 (tzv. [[operácia Michael]]). Do apríla sa Nemcom podarilo postúpiť k [[Montdidier (Somme)|Montdidier]], ich straty však boli vysoké. Následne [[Erich Ludendorff|Ludendorff]] udrel na Britov v oblasti Flámska medzi [[Ieper|Ypres]] a [[Béthune]] (tzv. [[operácia Georgette]]). Britské a Belgické jednotky boli síce zatlačené ale Nemci opäť utrpeli ťažké straty. V máji sa Nemci pokúsili udrieť na vojská Dohody v strednej časti frontu na rieke [[Aisne (rieka)|Aisne]] ([[Operácia Blücher-Yorck]]). Nemcom sa spočiatku podarilo preniknúť hlboko do nepriateľského územia, ale boli zastavení americkou obranou pri [[Chateau-Thierry]]. Po tom, čo bola v júni zastavená aj ofenzíva na Marne, sa nemecký ofenzívny potenciál vyčerpal.<ref>Kelleher Storey, W., 2010. The First World War: A Concise Global History. Rowman & Littlefield Publishers, Lanham, s. 154 – 157</ref> Keď sa pri ofenzíve podarilo Nemcom postúpiť bližšie k Parížu, začali ho ostreľovať ťažkým delostrelectvom ([[Kaiser Wilhelm Geschütz]]). 18. júla Francúzi s americkou podporou podnikli sériu protiútokov, aby vytlačili Nemcov z výbežku. Bitka sa stala známou ako [[Fochova ofenzíva]].<ref>Banks, A., 2001, A Military Atlas of the First World War. Leo Cooper, London, s. 184</ref>
 
[[8. august]]a [[1918]] vojská Dohody prelomili nemeckú obranu medzi [[Albert (Somme)|Albertom]] a [[Montdidier (Somme)|Montdidierom]]. Do zajatia padlo asi 100 000 nemeckých vojakov. Následne v 12. a 13. septembra zaútočili na nemecký výbežok pri [[Saint-Mihiel]] južne od Verdunu a spôsobili Nemcom vážne straty. 26. septembra jednotky Dohody začali širokú ofenzívu po celom fronte (tzv. meusko-argonská ofenzíva). Koncom októbra Francúzi a Američania znovu obsadili [[Sedan]].
 
Nemecké najvyššie velenie pochopilo, že vojna je prehraná. [[Rakúsko-Uhorsko]] informovalo svojho spojenca, že je schopné viesť vojnu najviac do decembra. Vzhľadom na to, že už ani Nemci nepredpokladali, že sa udržia do zimy [[Erich Ludendorff|Ludendorff]] navrhol rokovania o mieri. 10. septembra 1918 náčelník nemeckého generálneho štábu [[Paul von Hindenburg|Hindenburg]] navrhol rakúskemu cisárovi [[Karol I. (Rakúsko-Uhorsko)|Karolovi I.]] aby začal jednania o mieri prostredníctvom neutrálneho [[Holandsko|Holandska]]. Štáty Dohody najprv nemecké aj rakúske návrhy odmietli. 30. septembra 1918 abdikoval nemecký kancelár [[Georg von Hertling]] aj celá vláda. Cisár [[Viliam II. (Nemecko)|Viliam II.]] poveril funkciou kancelára [[Maximilián Bádenský|Maximiliána Bádenského]], ktorý zostavil novú vládu s cieľom demokratizácie krajiny a vedenia rokovaní o mieri.<ref name="Newton,2005"/>
 
Nemeckú situáciu sťažili ekonomické problémy. V októbri 1918 nemecká ekonomika začínala zlyhávať. Problémy so zásobovaním postihli nielen nemeckú armádu ale aj [[civilné obyvateľstvo]], ktoré okrem nedostatku výrobkov dennej potreby začínalo trpieť [[hlad]]om.
[[Súbor:Armisticetrain.jpg|náhľad|Maršal Foch (druhý sprava) s ďalšími dôstojníkmi a politikmi po podpise prímeria s Nemeckom vedľa vagónu v Compiègnskom lese, 11. novembra 1918.]]
Nová nemecká vláda začala rokovania s americkým prezidentom [[Woodrow Wilson|Wilsonom]], v nádeji, že im ponúkne lepšie podmienky než Briti a Francúzi. Wilson požadoval, aby bolo Nemecko transformované na konštitučnú monarchiu, a aby sa nemecká armáda dostala pod parlamentnú kontrolu. 9. novembra Maximilán Bádenský prenechal svoju funkciu sociálnemu demokratovi [[Friedrich Ebert|Friedrichovi Ebertovi]]. [[Philipp Scheidemann]] následne vyhlásil Nemecko za republiku, vznikla [[Weimarská republika]]. Cisár a šľachta boli zbavení moci. Viliam II. bol donútený odstúpiť z trónu a ušiel do Holandska. Rokovania o mieri sa začali 11. novembra 1918. Nemeckí predstavitelia o 5. hodine ráno podpísali prímerie v železničnom vagóne v [[Compiègne|Compiègnskom]] lese. Prímerie začalo platiť o jedenástej hodine toho istého dňa. Na niektorých miestach boje pokračovali doslova do poslednej minúty, na väčšine frontu však bol relatívny pokoj už od rána. Veľká vojna sa skončila prímerím, k oficiálnemu podpísaniu mierových zmlúv došlo v priebehu nasledujúcich rokov.
 
V novembri 1918 mali krajiny Dohody dostatok vojakov a výzbroje a výstroja aby vpadli do Nemecka. V období podpísania prímeria, však ani na jednom mieste na územie Nemecka neprenikli. Jednotky cisárskej armády po podpise prímeria začali z bojiska sporiadane ustupovať. Aj preto po vojne viacero vysokých nemeckých dôstojníkov a politikov ako bol napríklad generál [[Paul von Hindenburg|von Hindenburg]], šírilo tvrdenie, že ich armády neboli naozaj porazené. To vyústilo k vzniku legendy o dýke do chrbta, ktorá pripisovala porážku Nemecka nie jeho vojenskej neschopnosti ďalej pokračovať v boji (aj keď napr. až milión vojakov v priebehu roku 1918 dostal pandemickú [[španielska chrípka|španielsku chrípku]] a boli neschopní boja), ale spoločenskému zlyhaniu a nedostatku [[vlastenectvo|vlastenectva]] a údajnej úmyselnej [[sabotáž]]i [[vojnové úsilie|vojnového úsilia]], najmä zo strany [[Židia|Židov]], [[socialisti|socialistov]] a [[boľševik]]ov.
 
=== Taliansky front ===
Stroskotala aj rakúsko-uhorská [[Bitka na Piave|ofenzíva na Piave]], kde Taliani 24. októbra začali rozhodujúci útok a rakúsko-uhorskí vojaci sa dali na bezhlavý útek. Bitka mala pre Česko-Slovensko význam nie len preto, že v nasledujúcich dňoch zaniklo [[Rakúsko-Uhorsko]] ale aj preto, že v tejto bitke bojovali Česi a Slováci vo veľkom množstve na oboch stranách. Rakúsko-Uhorsko, v tej dobe už neexistujúci štát, podpísalo prímerie s Dohodou [[3. november|3. novembra]] 1918 vo [[Villa Giusti]] pri [[Padova|Padove]] (rokovania sa začali 1. novembra) a [[11. novembra]] rakúsky cisár [[Karol I. (Rakúsko-Uhorsko)|Karol I.]] podpísal abdikačnú listinu. Toho istého dňa cisár opustil aj [[Schönbrunn]]ský zámok vo [[Viedeň|Viedni]], čím sa Rakúsko-Uhorsko definitívne rozpadlo. [[28. október|28. októbra]] 1918 vzniklo [[Česko-Slovensko]].
 
=== Balkánsky front a Blízky východ ===
V septembri sa vojskám Dohody podarilo prelomiť bulharský front. 29. septembra požiadalo Bulharsko o mier, ktorý bol podpísaný v [[Solún]]e. Mier podpísala 30. októbra v [[Mudros]]e aj [[Osmanská ríša]] v dôsledku vyčerpanej armády a preto už ani nevidela dôvod, prečo bojovať. Vtedy už bolo jasné, že Osmanská ríša v dôsledku vyslobodenia Palestíny a Mezopotámie zanikne, a aj sa tak po vojne stalo.
 
=== Rusko ===
Pokiaľ ide o česko-slovenské vojsko v Rusku, začiatkom leta 1918 česko-slovenské vojská obsadili takmer celú ruskú sibírsku magistrálu (lebo po incidente s maďarskými zajatcami Ruska odmietli svoje odzbrojenie prikázané Rusku Nemeckom), za čo si vyslúžili uznanie dohodových mocností a jednotlivé dohodové krajiny začali postupne v priebehu roka 1918 uznávať Česko-slovenskú národnú radu (teda akúsi česko-slovenskú vládu), odkiaľ bol už len krôčik k vzniku Česko-Slovenska.
 
== Dôsledky ==
=== Mierové dohody a zahraničnopolitické dopady ===
[[Súbor:Bundesarchiv Bild 183-R01213, Versailles, deutsche Verhandlungdelegation.jpg|náhľad|Nemecká delegácia vo Versailles: prof. [[Walther Schücking|W. Schücking]], [[Johannes Giesberts|J. Giesberts]], [[Otto Landsberg|O. Landsberg]], [[Ulrich Graf von Brockdorff-Rantzau|U. von Brockdorff-Rantzau]], [[Robert Leinert|R. Leinert]] a [[Carl Melchior|C. Melchior]].]]
Veľká vojna výrazne zmenila tvár Európy. Priniesla rozvrat [[Nemecké cisárstvo (1871 – 1918)|Nemeckého cisárstva]], [[Rakúsko-Uhorsko|Rakúsko-Uhorska]], [[Osmanská ríša|Osmanskej ríše]] a [[Ruská ríša|cárskeho Ruska]]. S pádom týchto krajín skončila vláda [[Hohenzollerovci|Hohenzollerovcov]], [[Habsburgovci|Habsburgovcov]] a [[Romanovovci|Romanovovcov]].
[[Súbor:Map Europe 1923-en.svg#mediaviewer/File:Map Europe 1923-cs.svg|náhľad|Mapa politických zmien v Európe z roku 1923, ktoré nasledovali po vojne.]]
Víťazné mocnosti podpísali s porazenými krajinami mierové dohody počas rokovaní v rôznych častiach Paríža a jeho okolí v rôznom období. Prvá bola podpísaná [[28. jún]]a [[1919]] v zámku vo [[Versailles]] mierová zmluva s Nemeckom (tzv. [[Versaillská zmluva (1919)|versaillská zmluva]]). Nemecko stratilo [[Alsasko]] a [[Lotrinsko]], časti pohraničia s Poľskom, Česko-Slovenskom, Dánskom a Belgickom a prišlo o všetky kolónie. Krajina musela platiť vysoké [[reparácie (vojna)|reparácie]] – poplatky za škody, ktoré spôsobilo vojnou iným krajinám. Nemecká armáda bola početne obmedzená na 100 000 mužov, krajina prišla o väčšinu námorníctva a nemohla prevádzkovať vojenské letectvo. [[Sársko]] prešlo na 15 rokov pod správu novo zriadenej [[Spoločnosť národov|Spoločnosti národov]]. Na konferencii boli definované nové hranice krajín po celej Európe. [[Rakúsko-Uhorsko]] bolo rozdelené medzi [[Rakúsko]], [[Maďarsko]], [[Česko-Slovensko]] a [[Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov]]. Časti krajiny pripadli [[Poľsko|Poľsku]], [[Rumunské kráľovstvo|Rumunsku]] a [[Talianske kráľovstvo (1861 – 1946)|Taliansku]]. Nasledovali rokovania s [[Rakúsko]]m, ktoré boli ukončené 10. septembra 1919 podpísaním [[Saintgermainská zmluva (1919, veľká)|saintgermainskej zmluvy]]. 27. novembra 1919 podpísalo [[Bulharsko]] neuillyskú zmluvu. S [[Maďarsko]]m bola podpísaná 4. júna 1920 [[trianonská zmluva]], potvrdila podobu jeho hraníc určených Dohodou v predošlom období. Napokon ako posledné prebehli rokovania s [[Turecko]]m (tzv. [[sèvreská zmluva]]). Časti bývalej Osmanskej ríše boli rozdelené medzi víťazné mocnosti. To sa však nepáčilo "mladotureckému hnutiu", preto v 1919 vypukla [https://sk.unionpedia.org/Tureck%C3%A1_vojna_za_nez%C3%A1vislos%C5%A5 Turecká vojna za nezávislosť], v ktorej boli Turci schopní vydobyť si časť území od víťazných mocností späť a v roku 1923 vznikla [[Turecká republika]].
 
Celkom bokom od všetkého diania bolo odsunuté [[Rusko]], ktoré podpísalo ešte pred koncom vojny separátny mier s Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom. V priebehu roku 1918 sa tu rozhorela [[ruská občianska vojna|občianska vojna]] medzi rôznymi politickými smermi ruskej spoločnosti ako aj menšími silami iných národov a [[boľševik]]mi, ktorí presadzovali radikálny militantný komunizmus, ale ponúkli obyvateľstvu okamžitý mier a dovtedy nebývalé národnostné slobody<ref>Figes, O., 2005: Lidská tragedie. Ruská revoluce 1891-1924. Beta-Dobrovský Ševčík, Praha-Plzeň, 837 s.</ref>. Aj v jej dôsledku sa podarilo opäť vytvoriť samostatný [[Poľsko|Poľský štát]], osamostatnili sa 3 pobaltské štáty: [[Litva]], [[Lotyšsko]] a [[Estónsko]]. V občianskej vojne si vybojovali samostatnosť aj [[Fínsko|Fíni]]. O samostatnosť sa pokúsili aj na [[Ukrajina|Ukrajine]], no spolu s [[Bielorusko]]m boli pohltení boľševickými silami do spoločného [[ZSSR|sovietskeho štátu]], ktorý vznikol na území bývalého cárskeho Ruska v roku 1922.
 
Tvrdé mierové podmienky, ktoré postihli porazené krajiny, predovšetkým Nemecko alebo Maďarsko boli zárodkom pre budúce snahy o odplatu. Rovnako však neboli uspokojené zahraničnopolitické predstavy niektorých víťazných krajín ako Talianska a Japonska. Celkom osobitým prípadom bolo postavenie Sovietskeho zväzu, ktoré bolo v nasledujúcom období riadené nevypočitateľnými boľševickými vodcami.
 
Celkovým dôsledkom bolo oslabenie primátu Európy vo svete, industrializácia niektorých nových krajín (Latinská Amerika, britské domíniá), upevnenie postavenia Japonska v Ázii a Tichomorí a najmä fakt, že USA sa stali veriteľom Európy a potvrdili svoju hospodársku prevahu.
 
=== Straty ===
Viacero krajín utrpelo ťažké ľudské a materiálne škody. Vo vojne zahynulo najmenej 9 600 000 vojakov<ref name="EWWI">Janda, L., 2005, Causalities, Combatant and Noncombatant. in Tucker, S., Encyclopedia of World War I, Abc-Clio, Santa Barbara, s. 272 – 274</ref> a asi 7 000 000 [[civilné obyvateľstvo|civilistov]]. Zranených bolo vyše 20 000 000 ľudí. Väčšinu obetí vojny tvorili vojaci, často veľmi mladí.
[[Súbor:Mustard gas burns.jpg|náhľad|Kanadský vojak s popáleninami spôsobenými yperitom (tzv. horčicovým plynom).]]
{| class="wikitable" border="1"
|colspan="4" align="center"| Straty krajín Dohody<ref name="EWWI"/><ref name="ref1">{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Casualties {{!}} WW 1|url=http://www.100letprve.si/en/world_war_1/casualties/index.html|vydavateľ=www.100letprve.si|dátum prístupu=2019-03-30}}</ref>
|-
! Krajina
! Mobilizovaných
! Mŕtvych vojakov
! Mŕtvych civilistov
|-
| [[Tretia francúzska republika|Francúzsko]]
| 8 091 000
| 1 322 100
| -
|-
| [[Ruské impérium|Rusko]]
| 12 000 000
| 1 850 000
| -
|-
| [[Britské impérium]]
| 5 704 416 <small>(3 000 000)*</small>
| 722 785 <small>(253 674)*</small>
| 30 633
|-
| [[USA]]
| 4 743 826
| 213 799
| -
|-
| [[Talianske kráľovstvo (1861 – 1946)|Taliansko]]
| 5 093 140
| 680 000
| -
|-
| [[Rumunské kráľovstvo|Rumunsko]]
| 1 234 000
| 335 706
| 265 000
|-
|[[Belgicko]]
|292 000
|38 000
|50 000
|-
|[[Srbské kráľovstvo|Srbsko]]
|750 000
|275 000
|300 000
|-
|[[Čierna Hora]]
|50 000
|13 000
| -
|-
|[[Grécko]]
|449 000
|25 000
| -
|-
|[[Portugalsko]]
|100 000
|7 000
| -
|-
|[[Japonské cisárstvo (1868 – 1945)|Japonské cisárstvo]]
|30 000
|1 000
| -
|}
<small>* V zátvorke sú uvedené počty vojakov z krajín Britského spoločenstva a kolónií.</small>
[[Súbor:Q 004256GermanDeadGuillemont.jpg|náhľad|Padlí nemeckí vojaci v zničenom guľometnom postavení pri Guillemonte, september 1916.]]
{| class="wikitable" border="1"
|colspan="4" align="center"| Straty Centrálnych mocností<ref name="EWWI"/> <ref name="ref1" />
|-
! Krajina
! Mobilizovaných
! Mŕtvych vojakov
! Mŕtvych civilistov
|-
| [[Nemecké cisárstvo (1871 – 1918)|Nemecké cisárstvo]]
| 13 250 000
| 1 808 555
| 750 000
|-
| [[Rakúsko-Uhorsko]]
| 7 800 000
| 1 496 200
| 300 000
|-
| [[Osmanská ríša]]
| 2 998 321
| 600 000
| 2 500 000
|-
|[[Bulharské cárstvo (1908 – 1946)|Bulharsko]]
|616 680
|88 000
|300 000
|-
|}
 
Väčšinu obetí tvorili vojaci, ale ani straty na životoch civilistov neboli nízke. Hlad, choroby a pod., ktoré postihli Belgicko, Rumunsko, Nemecko, Srbsko, Rakúsko, Rusko si vyžiadali 4 642 000 obetí. Námorné a letecké útoky najmenej 100 000. V rôznych oblastiach došlo k vyvražďovaniu (Arméni, Židia, Sýrčania, Gréci) – dovedna asi 4 000 000 obetí. Napokon v dôsledku hladu a strádania sa po celej Európe rozšírila epidémia [[španielska chrípka|španielskej chrípky]], ktorá pripravila o život v období od roku 1918 najmenej 6 000 000 ľudí.
 
=== Dopad na spoločnosť ===
[[Súbor:Women workers in the New Gun Factory Woolwich WWI IWM Q 27845.jpeg|náhľad|Ženy pracujúce počas vojny v britskej továrni na zbrane.]]
Brutalita vojny zanechala ťažké rany v srdciach a spomienkach vojnových veteránov, ktorí prežili. Dlhé trvanie a intenzita bojových operácií, ktorá nemala paralelu s doterajšími konfliktami v dejinách bola spôsobená použitím viacerých nových [[zbraň|zbraní]] a [[taktika (vojenstvo)|taktík]]. Vojaci na fronte boli vystavení dlhotrvajúcej a nesmierne intenzívnej [[delostrelectvo|delostreleckej]] paľbe ako aj nasadeniu [[guľomet]]ov a [[plameňomet]]ov, ktoré sa stali neoddeliteľnou súčasťou [[zákopová vojna|zákopovej vojny]]. Útoky vedené pechotou bez ťažkých zbraní na opevnené nepriateľské pozície obohnané ostnatým drôtom a bránené guľometmi znamenali často smrť celých útočiacich jednotiek. Nesmierne fyzicky a duševne náročný bol samotný život v [[zákop]]och, ktoré sa spolu so svojim okolím v období dažďov menili na nekonečné blatisté močiare. V priebehu vojny sa v bahne a vodou zatopených zákopoch utopili alebo zomreli od vyčerpania tisíce vojakov všetkých bojujúcich strán. Samostatnou kapitolou sa stalo nasadenie [[chemická zbraň|chemických zbraní]], predovšetkým jedovatých plynov ako bol [[chlór]], [[yperit]] alebo [[fosgén]]. Tieto zbrane v priebehu vojny spôsobili bolestivé popáleniny alebo oslepnutie asi 1 230 853 vojakom a smrť asi 90 000 ďalším.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu
| autor = Duffy, M
| titul = Weapons of War - Poison Gas
| url = http://www.firstworldwar.com/weaponry/gas.htm
| dátum vydania = 22.08.2009
| dátum aktualizácie =
| dátum prístupu = 29.11.2014
| vydavateľ = firstworldwar.com
| miesto =
| jazyk = po anglicky
}}</ref> Vojna tiež posunula bojiská do nových dimenzií. V bojoch na mori sa po prvýkrát objavili vo veľkej miere [[ponorka|ponorky]]. Došlo tiež k masovému nasadeniu [[vojenské letectvo|letectva]] a jeho rýchlemu rozvoju.
 
Najmä mladá generácia niesla ťažko návrat do civilného života, ktorý vo väčšine Európy sťažovali opakované hospodárske krízy. V umení sa objavila tzv. [[stratená generácia]]. Vojna silne poznačila aj mladého [[Adolf Hitler|Adolfa Hitlera]], strojcu [[druhá svetová vojna|druhej svetovej vojny]], napríklad i tým, že napriek všetkým spáchaným zverstvám nikdy nedovolil na fronte nasadenie chemických zbraní {{Bez citácie}}. V Európe sa prejavil aj odklon od [[cirkev|cirkvi]]. [[Sekularizácia]] sa prejavila napríklad aj v novovzniknutom Česko-Slovensku.<ref>Gyarfašová, S., 2014, Čo všetko zmenila prvá svetová vojna. 1. svetová vojna očami Slovákov. Príloha denníka SME, 23. júla 2014, s. 9</ref>
 
Vojna priniesla množstvo ranených, ktorí prišli o končatiny alebo boli v dôsledku zranení zohavení v počtoch, aké si predtým nikto nevedel predstaviť. Medicína sa musela vysporiadať s novými problémami, boli vynájdené prvé funkčné [[protéza|protézy]] končatín, začala sa rozvíjať [[plastická chirurgia]]. V rámci riešenia psychologických problémov bolo potrebné riešiť nové neurotické problémy ako šok z bombardovania, vojnová neuróza, či bojová únava, ktoré sa predtým neobjavili u tak veľkého množstva vojakov. Trvalo však ešte desiatky rokov, kým začal byť [[posttraumatický šok]] chápaný ako reakcia na bezprostredné ohrozenie života pri bojoch.
 
Dôsledky vojny sa však preniesli aj do života žien, ktoré nemuseli priamo nasadzovať životy na fronte ako muži. V priebehu vojny však boli plne zapojené do hospodárskeho života svojich krajín, kde museli nahradzovať chýbajúcu pracovnú silu mužov odvedených do vojny. Ženy obsluhujúce [[stroj]]e v [[továreň|továrňach]] sa stali samozrejmosťou. Vo viacerých krajinách sa im podarilo získať [[volebné právo]].
 
== Vojna a Slovensko ==
=== Obete ===
[[Slovensko]] bolo počas vojny súčasťou [[Rakúsko-Uhorsko|Rakúsko-Uhorska]]. Celkovo bolo do [[rakúsko-uhorská armáda|rakúsko-uhorskej armády]] mobilizovaných asi 400 – 450 000 Slovákov. Z nich asi 69 700 zahynulo a 61 660 bolo zmrzačených.<ref>Veľký, J. a kolektív, 1980, Encyklopédia Slovenska IV. zväzok N-Q. Veda, Bratislava, s. 576 – 578</ref> Viac ako polovica z nich zahynula na východnom fronte<ref name="Gyarfasova,2014">Gyarfašová, S., 2014, Naši trpeli na Piave aj na východe. 1. svetová vojna očami Slovákov. Príloha denníka SME, 23. júla 2014, s. 6 – 7</ref>, kde bojovali predovšetkým na začiatku vojny. V neskoršom období boli jednotky s väčším zastúpením Slovákov nasadené hlavne na talianskom fronte. Najmä na začiatku vojny mali vojaci zo Slovenska dobrú povesť.<ref name="Gyarfasova,2014"/> Bolo to hlavne vďaka relatívnej zaostalosti slovenského prostredia, silnej religiozite vidieka aj malomesta, spolu s veľkou autoritou cisára a Habsburgovcov, ako aj vierou v odvekú platnosť a stabilitu spoločenských pomerov na začiatku vojny.<ref>Segeš, V. a kolektív, 2007, Slovensko – vojenská kronika. Perfekt, Bratislava, s. 84</ref> Odpor voči vojne sa začal vo väčšej miere prejavovať až neskôr. Známa bola napr. vzbura slovenských vojakov [[Trenčiansky 71. peší pluk|trenčianskeho 71. pluku]] v [[Kragujevac]]i.
 
Veľa Slovákov vstúpilo počas vojny do [[Česko-slovenské légie|česko-slovenských légií]] vo Francúzsku, Rusku a Taliansku, kde sa predtým dostali ako vojnoví zajatci alebo trvalo žili pred vojnou. Na formovaní légií sa významne podieľal slovenský generál vo francúzskych službách [[Milan Rastislav Štefánik]]. Slovenskí dobrovoľníci vstupovali aj do jednotiek americkej armády.
 
=== Domáci a zahraničný odboj ===
[[Súbor:28. říjen 1918.jpg|náhľad|Demonštrácia na Pražskom Václavskom námestí 28. októbra 1918.]]
Domáci politickí reprezentanti Slovákov na slovenskom území boli počas vojny pod kontrolou uhorských orgánov a ich odbojová činnosť bola iba skrytá. Propagátormi myšlienok samostatnosti Slovákov, resp. spolupráce s Čechmi preto boli zahraniční Slováci, najmä asi polmiliónová slovenská komunita žijúca začiatkom 20. storočia v [[Spojené štáty|Spojených štátoch amerických]]. Jej predstavitelia organizovaní v tzv. [[Slovenská liga v Amerike|Slovenskej lige]] už 10. septembra 1914 pod vedením [[Ivan Daxner|Ivana Daxnera]] vydali ''Memorandum o krivdách a požiadavkách slovenských'', v ktorom požadovali pre Slovákov v Rakúsko-Uhorsku právo na svojbytnosť a úplnú národnú samosprávu.<ref>Segeš, V. a kolektív, 2007, Slovensko - vojenská kronika. Perfekt, Bratislava, s. 86</ref>
 
Myšlienka spoločného štátu Čechov a Slovákov sa začala objavovať hneď na začiatku konfliktu a vyplynula z priebehu vojny.<ref>Kováč, D., 1998, Dejiny Slovenska. Nakladatelství Lidové noviny, Praha, 401 s.</ref> Jeden z prvých modelov vytvoril [[Tomáš Garrigue Masaryk|T. G. Masaryk]] pre britské ministerstvo zahraničných vecí. Zahraničný odboj proti Rakúsko-Uhorskej monarchii našiel významnú podporu u Čechov a Slovákov žijúcich v zahraničí, hlavne v USA, Francúzsku a Rusku. Cieľom zahraničného odboja bol boj proti Rakúsko-Uhorsku a ovplyvňovanie verejnej mienky a politikov v krajinách Dohody s cieľom získať ich pre myšlienku samostatného Česko-Slovenska. 22. októbra 1915 vypracovali [[Slovenská liga v Amerike|Slovenská liga]] a [[České národné združenie]] tzv. [[Clevelandská dohoda|Clevelandskú dohodu]], ktorá požadovala, aby sa Česi a Slováci spojili v spoločnom [[federácia|federatívnom]] štáte, ktorý počítal s úplnou národnou autonómiou Slovenska.
 
Vo februári 1916 sa stala hlavným predstaviteľom zahraničného odboja [[Československá národná rada]], ktorá sídlila v [[Paríž]]i. Predsedal jej T. G. Masaryk, podpredsedom bol [[Milan Rastislav Štefánik|Štefánik]] a tajomníkom [[Eduard Beneš|Beneš]]. Národná rada sa podieľala na organizácii zahraničného vojska.
 
30. mája 1918 sa organizácie Čechov a Slovákov v USA dohodli na Masarykovom návrhu tzv. [[Pittsburská dohoda|Pittsburskej dohody]], ktorá na rozdiel od predošlých plánov upustila od federatívneho usporiadania budúceho štátu, počítala však s autonómiou Slovenska.
 
18. októbra 1918 uverejnil vo Washingtone T. G. Masaryk nezávislosť Česko-Slovenska, ktorá sa stala známa ako [[Washingtonská deklarácia]]. Koncom októbra 1918 sa konali v [[Ženeva|Ženeve]] a Paríži jednania príslušníkov zahraničného a domáceho odboja. Ich výsledkom bolo vytvorenie prvej vlády, ktorej predsedal [[Karel Kramář|K. Kramář]].
 
28. októbra 1918 po kapitulácii Rakúsko-Uhorska vyšli do ulíc obyvatelia Prahy a národný výbor (za Čechov – [[Antonín Švehla|Švehla]], [[Alois Rašín|Rašín]], [[Jiří Stříbrný|Stříbrný]], [[František Soukup|Soukup]] a za Slovákov [[Vavro Šrobár|Šrobár]]) vyhlásili samostatnosť. 30. októbra sa stretli v [[Martin (mesto na Slovensku)|Martine]] na podnet [[Matúš Dula|M. Dulu]] slovenskí politickí predstavitelia, ktorí tu vytvorili [[Slovenská národná rada (1918 – 1919)|Slovenskú národnú radu]] a prijali deklaráciu, ktorou sa pripojili k spoločnému Česko-slovenskému samostatnému štátu.
 
== Referencie ==
{{Referencie|2}}
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/wiki/Prvá_svetová_vojna“