Technika datovania: Rozdiel medzi revíziami

== Technika datovania ==

 

Technika datovania zahŕňa metódy určovania veku rôznych starovekých predmetov a artefaktov. Podľa charakteru skúmaných objektov, od 4 milióny rokov starých hornín až po drevené trámy z 19. storočia, sa používajú rôzne metódy. Tieto metódy možno dnes považovať za nenahraditeľný výskumný prostriedok pre geológov, antropológov a archeológov.

Veľa metód určovania veku objektov je založených na princípe rádioaktivity. Atómy rádioaktívnych izotopov (nestabilné formy nektorých cemických prvkov)sa časom spontánne rozpadajú (atóm izotopu sa mení na atóm iného prvku a súčasne vyžiari alfa alebo beta častice - radiácia). Hodnota rozpadu izotopu je konštantná a je nazvaná polšasom rozpadu, čo je vlastne čas, ktorý je potrebný na rozpad polovice atómov izotopu. Polčas rozpadu teda predstavuje akési zabudované hodiny, ktoré sú vytvorené rádioaktívnym izotopomzačleneným do štruktúry objektu. Vek sa teda môže určovať meraním pomeru množstva izotopu a jeho rozpadového produktu (táto metóda sa používa pri rádiometrickom určovaní veku hornín),alebo sa vek určuje stanovení pomeu množstva izotopu a stabilnej formy toho istého prvku (používa sa pri datovaní pomocou rádioaktívneho izotopu 14C). Ďaľšia metóda zahŕňa skúmanie priamych účinkov rádioaktívneho rozpadu v zrnách nerastov. Napríklad pri rozpade atómov izotopu uránu (238U) sa vytvárajú v štruktúre nerastu poruchové stopy alebo štiepne dráhy vyžarujúce častice.